Slovenský jezuita Vendelín Javorka, katolícky misionár a mučeník (1. časť)

Branislav Krasnovský
20. apríla 2026   Slovensko   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Vendelín Javorka (1882 – 1966), rodák z Černovej, patrí k najvýznamnejším slovenským jezuitským kňazom, aktívnym aj v zahraničí. Narodil sa dňa 15. októbra 1882 v rodine Michala Javorku a jeho manželky Márie, rodenej Hlinkovej. Jeho otec bol železničiar a s rodinou sa kvôli práci museli Javorkovci často sťahovať.

Základné vzdelanie získal v Sučanoch a prvé štyri roky gymnázia absolvoval v rokoch 1895 – 1899 na piaristickom gymnáziu v Ružomberku, odkiaľ odišiel ďalej študovať do maďarského Ostrihomu. Veľký vplyv na jeho formáciu a celý jeho nasledujúci život mal slovenský kňaz a národovec Andrej Hlinka, bratranec Vendelínovej matky. V dobe, kedy Vendelín študoval, pôsobil Andrej Hlinka ako kňaz v obci Liptovské Sliače.

Andrej Hlinka bol už v Liptovských Sliačoch vzdelaným a národne orientovaným kňazom, ktorý sa aktívne zapájal do politického života v rámci Uhorskej ľudovej strany, založenej v roku 1895. Stál tiež pri zrode Ľudových novín a bol ich prvým zodpovedným redaktorom. V roku 1898 Andrej Hlinka dokonca neúspešne kandidoval za túto katolícku stranu do Uhorského snemu za Ružomberský okres.

Pár slov o Uhorskej ľudovej strane

Uhorská ľudová strana (Katolícka ľudová strana, maď. Katolikus Néppárt) vznikla na prelome rokov 1894/1895 ako politická odpoveď katolíckeho prostredia na sekularizačné reformy uhorského štátu, najmä zavedenie civilného manželstva a obmedzovanie vplyvu Cirkvi vo verejnom živote. Pri jej formovaní stáli osobnosti ako Nándor Zichy a Ottokár Prohászka, pričom ideovo vychádzala z kresťansko-sociálneho učenia a snahy preniesť katolícke princípy do modernej parlamentnej politiky. Strana reprezentovala najmä konzervatívne a katolícke vrstvy spoločnosti, pričom jej cieľom nebola len obrana náboženstva, ale aj reakcia na sociálne otázky doby.

V politickom systéme dualistického Uhorska nebola marginálnym zoskupením, ale stabilnou parlamentnou silou. Zúčastnila sa viacerých volieb (1896 – 1910), pričom dosahovala desiatky mandátov a v roku 1906 sa ako súčasť opozičnej koalície podieľala aj na vládnej moci. Pod vedením Aladára Zichyho zohrávala aktívnu úlohu v zápase proti liberálnemu establišmentu, hoci nikdy nezískala dominantné postavenie. Jej význam spočíval najmä v tom, že dokázala artikulovať katolícku politiku ako samostatný prúd v rámci uhorskej politiky, čím vytvorila základ pre širšie kresťansko-sociálne hnutia v regióne.

Pre slovenské dejiny má osobitný význam skutočnosť, že z jej prostredia sa v roku 1913 oddelila skupina okolo Andreja Hlinku, ktorá položila základy samostatnej slovenskej katolíckej politiky. Strana zanikla 3. februára 1918 zlúčením do širšieho kresťansko-sociálneho subjektu, čím sa uzavrela jej úloha v rámci uhorského štátu. Napriek tomu predstavuje dôležitý článok vo vývoji politického katolicizmu v strednej Európe – ako pokus udržať náboženský princíp v priestore, ktorý sa čoraz viac formoval podľa sekulárnych a liberálnych pravidiel.

Ale vráťme sa k Andrejovi Hlinkovi a jeho vzťahu k synovi sesternice. Andrej Hlinka podporoval kroky Vendelína Javorku v rozhodnutí stať sa katolíckym kňazom. Po Vendelínovej maturite v júni 1903 v Ostrihome vplýval na neho, aby sa stal svetským kňazom, ktorý by sa po jeho vzore mohol zapojiť aj do aktivít slovenského národného života v Uhorsku. Kňazov v existujúcich rádoch Andrej Hlinka nepovažoval za príliš vhodných pre národnú prácu a budovanie národného povedomia, pretože podľa jeho predstáv kňazi v kláštoroch boli vzdialení od skutočných sociálnych a národných túžob slovenského ľudu. Hlinkova predstava, že Slováci potrebujú svetských kňazov, ktorí národ vedú, žijú s ním, chápu jeho potreby a vedú ho politicky, hospodársky i nábožensky bola nesmierne silná.

Vendelín Javorka sa stáva jezuitom

Vendelín Javorka prijímal slová skúseného kňaza a politického dejateľa Andreja Hlinku, ktorého si nesmierne vážil kvôli jeho morálnym kvalitám, erudovanosti a živej viere, s nesmiernou úctou a pokorou. Neraz sa neho obracal ako na svojho duchovného poradcu a sprievodcu, nechal sa ním formovať, pretože vedel, že mu rady tohto skúseného a zbožného kňaza padnú len na úžitok. Napriek tomu ho však v jednej veci neposlúchol, pretože hlas jeho srdca, v ktorom kraľoval Ježiš, ho volal k intenzívnemu misionárskemu povolaniu. Vendelín Javorka sa rozhodol, že vstúpi do spoločnosti Ježišovej, k jezuitom.

Informácie o tom, ako sa stal Vendelín Javorka jezuitom sú pomerne skúpe a málo prebádané. Vie sa však, že necelé dva mesiace po maturite v júni 1903, už 14. augusta 1903 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej a stal sa tak členom Rakúsko-Uhorskej jezuitskej provincie. Slovenskí jezuiti v Uhorsku sa v prvom rade formovali v Trnave a tam aj smerovali kroky Vendelína Javorku a stal sa jezuitským novicom. Jeho novicmajstrom bol bratislavský jezuita Ladislav Molnár a už v počiatočnom štádiu svojej jezuitskej formácie sa prejavoval ako horlivý katolík, pociťujúci obrovskú vďaku k milostivému Bohu, ktorý mu dal dar povolania do jezuitskej rehole a vytiahol ho tak z profánneho sveta.

Aj po svojom vstupe do jezuitskej rehole udržiaval Vendelín Javorka blízky kontakt s Andrejom Hlinkom. Ukázalo sa (a Andrej Hlinka sa k tomu neskôr aj priznal), že rehoľa dokáže lepšie chrániť svojich kňazov a bratov, ako diecézna cirkev. Andrej Hlinka už začínal totiž mať problémy s maďarskými úradmi, ktoré dokázali nachádzať účinné páky aj v cirkevnej oblasti k tomu, aby sa pokúsili predstaviteľov „nemaďarskej inteligencie“ dostať pod účinnú kontrolu.

Napätie medzi Andrejom Hlinkom a jeho ordinárom Alexandrom Párvym začalo už na začiatku 20. storočia v súvislosti s Hlinkovou angažovanosťou v slovenskom národnom a politickom hnutí. Biskup Párvy, reprezentujúci lojalitu voči uhorskému štátnemu poriadku, vnímal Hlinkovo verejné vystupovanie ako problematické a disciplinárne ho začal prenasledovať a postihovať, pričom siahol aj k jeho suspendovaniu.

Tieto zásahy a napätie sa nakoniec pretavili do Černovskej tragédie v roku 1907, ktorej dôvody a priebeh si v jednoduchej podobe načrtneme. Tieto udalosti predstavujú jeden z najdramatickejších konfliktov medzi miestnym obyvateľstvom a uhorskou štátnou mocou na Slovensku. Obyvatelia Černovej, rodnej obce Andreja Hlinku, si z vlastných prostriedkov postavili kostol a trvali na tom, aby ho posvätil práve ich farár Hlinka. Ten bol však v tom čase suspendovaný a uväznený pre svoju politickú činnosť, a cirkevná i svetská vrchnosť rozhodla, že konsekráciu vykonajú iní kňazi. Keď sa 27. októbra 1907 sprievod s kňazmi a úradníkmi blížil k obci, miestni veriaci sa postavili na odpor, odmietli vpustiť „cudzích“ kňazov a žiadali rešpektovanie svojej vôle.

Situácia nakoniec vyvrcholila tragédiou, keď proti neozbrojenému davu zasiahlo uhorské žandárstvo streľbou. Na mieste zahynulo niekoľko ľudí (historicky sa uvádza 15 obetí) a desiatky boli zranené. Černovská tragédia vyvolala silnú odozvu doma aj v zahraničí a stala sa symbolom útlaku slovenského obyvateľstva v Uhorsku. V širšom kontexte upevnila postavenie Hlinku ako národného a katolíckeho vodcu a zároveň prehĺbila nedôveru medzi slovenským ľudom a uhorskou štátnou i cirkevnou administratívou.

Alexander Párvy ako diecézny biskup niesol zodpovednosť za disciplinárne kroky voči Andrejovi Hlinkovi – za jeho suspendovanie a zákaz vykonávať kňazskú službu. Keď biskupská autorita poverila iných kňazov konsekráciou, išlo síce z kánonického hľadiska o rozhodnutie legitímne, no pastoračne mimoriadne necitlivé vzhľadom na napätú situáciu v obci. Biskup Alexander Párvy nebol priamym pôvodcom tragédie, ale jeho rozhodnutia spolu s tvrdým postupom uhorských úradov prispeli k eskalácii konfliktu a vyvolaniu krvavého zásahu. Rehoľa jezuitov dokázala Vendelína Javorku, príbuzného Andreja Hlinku pred podobným tlakom uchrániť a tiež mu umožnila slobodnejšie vykonávať kňazskú službu.

Andrej Hlinka oceňoval aktivity syna svojej sesternice, ktorý mu písal listy plné útechy do väzenia a Vendelín Javorka zase nabádal Andreja Hlinku, aby sa vo svojom súžení utiekal k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.

Spor medzi Alexandrom Párvym a Andrejom Hlinkom nakoniec prekročil rámec diecézy a dostal sa až do Ríma, kde Svätá stolica po preskúmaní prípadu zasiahla v prospech Andreja Hlinku. Pápež sv. Pius X. nakoniec v roku 1909 umožnil Hlinkovu rehabilitáciu a návrat ku kňazskej činnosti, čím fakticky korigoval postup miestnej cirkevnej autority a nepriamo potvrdil, že Hlinkovo konanie nebolo v rozpore so základnými princípmi katolíckej disciplíny. Tento konflikt sa stal jedným z kľúčových momentov formovania samostatnej slovenskej katolíckej politiky.

Po návrate Andreja Hlinku do pastorácie napísal Vendelín Javorka bratrancovi svojej mamy, Andrejovi Hlinkovi rozradostnený list a odporučil mu, aby si urobili osemdňové duchovné cvičenia v jezuitskom kláštore. Andrej Hlinka, ktorý strávil 27 mesiacov vo väzení v Segedíne si vykonal duchovné exercície vo februári 1910 v meste Kaloča, kde v tom čase pôsobil aj Vendelín Javorka. Rovno z Kaloče odcestoval potom Andrej Hlinka do Budapešti, kde dňa 24. marca 1910 vykonal zdvorilostnú návštevu u biskupa Alexandra Párvyho, ktorý bol v Budapešti na liečení. Biskup Párvy potom nariadil Andrejovi Hlinkovi, aby po zrušení suspenzie prebral faru v Ružomberku.

Po Hlinkovom návrate do Ružomberku sa spolupráca Andreja Hlinku s jezuitmi začala ešte rozvíjať. Kontakty medzi Vendelínom Javorkom, Andrejom Hlinkom a jezuitmi v Ružomberku boli nesmierne priateľské a ľudsky vrelé. Andrej Hlinka podporoval aj úctu k Božskému Srdcu Ježišovmu v Ružomberku a okolí. Vendelín Javorka chcel svojim rodákom v Ružomberku priniesť duchovnú úľavu v utrpení po bolestných udalostiach v Černovej z roku 1907, ktoré stále jatrili Ružomberok a okolie.

Kostol v Černovej zasvätili nakoniec Ružencovej Panne Márii, jeden z oltárov v tomto kostole však bol v roku 1910 zasvätený Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Od roku 1912 zapájal Andrej Hlinka jezuitov do vedenia exercícií v Ružomberku. Na základe odporučení Vendelína Javorku začal úzko Andrej Hlinka spolupracovať s jezuitským pátrom Eugéniom Somogyim, ktorý v tom čase pôsobil v Trnave. V roku 1915 páter Vendelín Javorka slúžil v Černovej svoju primičnú omšu na sviatok svätých Cyrila a Metoda.

Pád monarchie a vznik Československa priniesol so sebou ďalší rozvoj kontaktov medzi jezuitmi a Andrejom Hlinkom. Biskup Ján Vojtaššák (spišským biskupom sa stal 13. februára 1920, biskupskú vysviacku prijal 13. júna1920) bol blízkym priateľom Andreja Hlinku a na základe odporúčaní Andreja Hlinku umožnil, aby jezuiti prevzali bývalý piaristický kláštor v Ružomberku.

Vendelín Javorka po vzniku Československa pôsobil od 15. augusta 1919 ako rektor jezuitského domu v Trnave. 5. augusta 1922 zavítal do Ružomberka, aby získal nejaké knihy a sakrálne predmety z pozostalosti piaristov, ktorí odišli do Maďarska a s odpredajom svojho majetku samozrejme súhlasili. V tento deň okrem Vendelína Javorku prišli do Ružomberka aj jezuiti – páter Rudolf Mikuš a fráter Štefan Prochác, ktorých osobne Vendelín Javorka predstavil Andrejovi Hlinkovi. Oboch jezuitov ubytoval potom Andrej Hlinka na svojej fare (pokiaľ sa nepodpísala dohoda medzi jezuitmi a biskupom Jánom Vojtaššákom). Jezuiti začali spravovať bývalý piaristický Kostol Svätého Kríža.

Jezuiti sa stali po páde monarchie veľkými propagátormi sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Od roku 1923 sa v Ružomberku vždy konali veľkolepé oslavy za účasti veriacich z Liptova i Oravy a Ružomberok sa stal pre činnosť jezuitov v regióne do roku 1939 kľúčovým miestom ich pastorácie v regióne. Jezuiti v roku 1927 zriadili chlapčenský internát Stanislavov, v roku 1930 probačný dom pre novicov a v roku 1932 dostavali novostavbu noviciátnej budovy a v roku 1933 vybudovali v Ružomberku exercičný dom.

Vendelínovi Javorkovi veľmi záležalo na tom, aby sa jezuiti v jeho rodnom Ružomberku uchytili a ich aktivity všemožne podporoval, aj keď v tomto období už nepôsobil v Ružomberku, ale bol v Ríme.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)