Panna Mária vo Svätom Písme (4): Matka Božia v iných novozákonných spisoch

Jozef Duháček
11. februára 2026   Regnum Marianum

súvisiace články:
Panna Mária vo Svätom Písme (Prvá časť): Starozákonné proroctvá o Panne Márii a jej predobrazy
Panna Mária vo Svätom Písme (Druhá časť): Evanjeliá o pôvode Panny Márie a jej živote až do Zvestovania
Panna Mária vo Svätom Písme (Tretia časť): Evanjeliá o pôvode Panny Márie a jej živote od Zvestovania po Pánovo Zmŕtvychvstanie

***

Podľa Skutkov apoštolov (Sk 1,14) po Kristovom Nanebovstúpení do Neba apoštoli „vošli do hornej siene“ a: „všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“. Napriek jej veľkej dôstojnosti to nebola Mária, ale Peter, kto vystupoval ako hlava zhromaždenia (Sk 1,15). Mária sa v hornej sieni v Jeruzaleme správala tak, ako sa správala v jaskyni v Betleheme; v Betleheme sa starala o Dieťa Ježiša, v Jeruzaleme živila (pestovala) zárodok Cirkvi. Priatelia Ježiša zostali v hornej sieni až do „dní Turíc“, keď „sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi; ako im Duch dával hovoriť.“ (Sk 2,1–4). Hoci Duch Svätý zostúpil na Máriu osobitným spôsobom v čase Vtelenia, teraz jej sprostredkoval nový stupeň milosti. Azda jej táto turíčna milosť dala silu náležite plniť jej povinnosti voči rodiacej sa Cirkvi a voči jej duchovným deťom.

Pokiaľ ide o listy, jediná priama zmienka o Márii sa nachádza v liste Galaťanom (Gal 4,4): „Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom.“ Niektoré grécke a latinské rukopisy, nasledované viacerými Otcami, čítajú gennomenon ek gynaikos namiesto genomenon ek gynaikos, teda „zrodeného zo ženy“ namiesto „urobeného (vzniknutého) zo ženy“. Toto variantné čítanie však nemožno prijať. Lebo:

– gennomenon je prítomné príčastie a musí sa preložiť „rodia­ci sa zo ženy“, takže to nezapadá do kontextu;

– hoci latinská variantná podoba „natum“ je príčastím minulým a nenesie ťažkosti svojho gréckeho originálu, sv. Beda ju odmieta pre jej menej vhodný význam;

– v liste Rimanom (Rim 1,3), čo je v istom zmysle paralela ku listu Galaťanom (Gal 4,4), píše sv. Pavol genomenos ek spermatos David kata sarka, t. j. „urobený (pochádzajúci) zo semena Dávidovho podľa tela“;

– Tertullianus (106) poukazuje na to, že slovo „urobený“ obsahuje viac ako slovo „zrodený“; pripomína totiž „Slovo, ktoré sa telom stalo“, a potvrdzuje realitu tela vzatého z Panny.

Apoštol navyše používa v danej fráze slovo „žena“, pretože chce označiť iba pohlavie, bez akéhokoľvek vedľajšieho významu. V skutočnosti však myšlienka človeka „urobeného zo ženy“ samotnej naznačuje panenské počatie Božieho Syna. Sv. Pavol akoby zdôrazňoval pravý význam Vtelenia Slova; pravé pochopenie tohto tajomstva chráni aj Božstvo, aj skutočné ľudstvo Ježiša Krista.

Apoštol Ján nikdy nepoužíva meno Mária, keď hovorí o našej Preblahoslavenej Panej; vždy sa o nej zmieňuje ako o Matke Ježišovej (Jn 2,1–3; 19,25–26). V poslednej hodine Ježiš ustanovil vzťah matky a syna medzi Máriou a Jánom, a dieťa obyčajne neoslovuje svoju matku jej krstným menom.

V Apokalypse (Zjv 12,1–6) sa vyskytuje pasáž mimoriadne vhodná na vzťahovanie na našu Preblahoslavenú Matku:

Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd. Bola ťarchavá a kričala v bolestiach, lebo mala rodiť. A bolo vidieť aj iné znamenie na nebi: Veľký ohnivý drak; mal sedem hláv a desať rohov a na hlavách sedem diadémov; jeho chvost zmietol tretinu nebeských hviezd a vrhol ich na zem. A drak sa postavil pred ženu, ktorá mala rodiť, aby zhltol jej dieťa, len čo ho porodí. I porodila syna, chlapca, ktorý má železným žezlom panovať nad všetkými národmi. A jej dieťa bolo uchvátené k Bohu a k jeho trónu. Žena potom utiekla na púšť, kde jej Boh pripravil miesto, aby ju tam živili tisícdvestošesťdesiat dní.

Použiteľnosť tejto pasáže na Máriu sa zakladá na týchto úvahách:

– Aspoň časť veršov sa vzťahuje na matku toho, ktorého syn má „železným prútom panovať všetkým národom“; podľa žalmu v Knihe žalmov (Ž 2,9) je to Boží Syn, Ježiš Kristus, ktorého matkou je Mária.

– Bol to Máriin Syn, kto bol „vzatý k Bohu a k jeho trónu“ pri svojom Nanebovstúpení do Neba.

– Drak, čiže diabol z pozemského Raja (porov. Zjv 12,9; 20,2) sa pokúšal zožrať Máriinho Syna už od prvých chvíľ jeho narodenia, vyvolávajúc žiarlivosť Herodesa a neskôr nepriateľstvá Židov.

– Vzhľadom na jej nevýslovné privilégiá možno Máriu právom opísať ako „odetú slnkom, s mesiacom pod nohami a s vencom dvanástich hviezd na hlave“.

– Je pravda, že komentátori vo všeobecnosti chápu celú pasáž doslovne o Cirkvi a že časť veršov sa hodí viac na Cirkev než na Máriu. Treba však mať na pamäti, že Mária je tak obrazom Cirkvi, ako aj jej najvýznamnejším členom. Čo sa hovorí o Cirkvi, je svojím spôsobom pravdivé aj o Márii. Preto sa pasáž z Apokalypsy (Zjv 12,5–6) nevzťahuje na Máriu len akomodačne, ale platí o nej v skutočne doslovnom zmysle, ktorý sa sčasti obmedzuje na ňu a sčasti rozširuje na celú Cirkev. Máriin vzťah k Cirkvi je dobre zhrnutý výrazom „collum corporis mystici“ (krk mystického tela), ktorý na našu Paniu vzťahuje sv. Bernardín Sienský.

Kardinál Newman uvádza dve jemu známe námietky proti uvedenej interpretácii videnia ženy a dieťaťa: po prvé, vraj má slabú podporu u Otcov; po druhé, je vraj anachronizmom pripisovať takýto obraz Madony apoštolskému veku. K prvej námietke hovorí:

„Kresťania nikdy nechodili do Písma po dôkazy svojich náuk, kým to nebolo skutočne potrebné, lebo si to vyvolala polemika; ak v tých časoch dôstojnosť Preblahoslavenej Panny nebola zo žiadnej strany spochybňovaná a nebola kladená ako doktrinálna otázka, potom Písmo, pokiaľ ide o jeho argumentačný materiál, prirodzene ostávalo uzavretou knihou.“

Po podrobnom rozvinutí tejto odpovede kardinál pokračuje:

„Čo sa týka druhej námietky, ktorú som uviedol, namiesto toho, aby som ju uznal, považujem ju za založenú na čisto vymyslenom fakte a pravda podľa mňa leží na opačnom brehu rieky. Panna s Dieťaťom nie je čisto moderná idea; naopak, ako vie každý návštevník Ríma, opakovane sa zobrazuje na maľbách v katakombách. Mária je tam zobrazená s Božským Dieťaťom na lone, ona s rukami rozopnutými v modlitbe, on s rukou v geste požehnania.“

Mária v ranokresťanských dokumentoch

Aj v doterajšom texte sme sa občas odvolávali na spisy alebo pamiatky ranokresťanskej éry potiaľ, pokiaľ vysvetľujú alebo ilustrujú učenie Starého či Nového zákona o Preblahoslavenej Panne. V niekoľkých nasledujúcich odsekoch musíme upozorniť, že tie isté pramene do určitej miery dopĺňajú biblické učenie. V tomto ohľade tvoria základ tradície; či dôkazy, ktoré poskytujú, stačia v tom-ktorom prípade zaručiť ich obsah ako pravú súčasť Božieho zjavenia, treba rozhodovať podľa bežných vedeckých kritérií, ktoré používajú teológovia. Bez vstupovania do čisto teologických otázok predložíme tento tradičný materiál po prvé v tom, do akej miery vrhá svetlo na Máriin život po dni Turíc; po druhé v tom, do akej miery svedčí o ranokresťanskom postoji k Božej Matke.

Život Panny Márie po Turíciach

V deň Turíc zostúpil Duch Svätý na Máriu tak, ako zostúpil na apoštolov a učeníkov zhromaždených v hornej sieni v Jeruzaleme. Niet pochýb, že slová sv. Jána (Jn 19,27) „A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe“ sa netýkajú iba času medzi Veľkou nocou a Turícami, ale vzťahujú sa na celý neskorší Máriin život. Predsa však starostlivosť o Máriu neprekážala Jánovej apoštolskej službe. Dokonca inšpirované záznamy (Sk 8,14–17; Gal 1,18–19; Sk 21,18) ukazujú, že apoštol bol viackrát neprítomný v Jeruzaleme, hoci sa musel zúčastniť na Jeruzalemskom koncile, roku 51 alebo 52. Môžeme tiež predpokladať, že sa na Márii osobitne naplnili slová v Skutkoch apoštolov (Sk 2,42): „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.“ Tak sa Mária stala príkladom a zdrojom povzbudenia pre prvotnú kresťanskú obec. Zároveň však treba priznať, že nemáme nijaké autentické dokumenty, ktoré by sa priamo týkali Máriinho života po Turíciach.

Miesto jej života, smrti a pochovania

Čo sa týka tradície, existuje isté svedectvo o Máriinom dočasnom pobyte v alebo pri Efeze, ale dôkazy pre jej trvalý domov v Jeruzaleme sú oveľa silnejšie.

Máriin efezský pobyt sa opiera o tieto dôkazy:

1. Pasáž v synodálnom liste Koncilu v Efeze znie: „Preto aj Nestórios, podnecovateľ bezbožnej herézy, keď prišiel do mesta Efezanov, kde (sú) Ján Teológ a Božia Matka, svätá Mária, vzdialiac sa dobrovoľne od zhromaždenia svätých Otcov a biskupov…“ Keďže sv. Ján žil v Efeze a bol tam pochovaný, vyvodilo sa z toho, že elipsa v synodálnom liste znamená buď „kde Ján… a Panna… Mária žili“, alebo „kde Ján… a Panna… Mária žili a sú pochovaní“.

2. Bar-Hebraeus či Abulfaradž, jakobitský biskup 13. storočia, rozpráva, že sv. Ján vzal Preblahoslavenú Pannu so sebou na Patmos, potom založil Cirkev v Efeze a pochoval Máriu, nikto nevie kde.

3. Benedikt XIV. uvádza, že Mária nasledovala sv. Jána do Efezu a tam zomrela. Zamýšľal tiež odstrániť z Breviára tie lekcie, ktoré spomínajú Máriinu smrť v Jeruzaleme, no zomrel skôr, ako to uskutočnil.

4. Máriin dočasný pobyt a smrť v Efeze obhajujú autori ako Tillemont, Calmet a i.

5. V Panaghia Kapoli, na kopci asi deväť až desať míľ od Efezu, bol objavený dom, alebo skôr jeho zvyšky, v ktorom mala Mária žiť. Dom bol nájdený – tak ako bol aj hľadaný – podľa indícií, ktoré poskytla bl. Anna Katarína Emmerichová vo svojom „Živote Panny Márie“.

Pri bližšom preskúmaní tieto argumenty pre Máriin pobyt či pohreb v Efeze nie sú nevyvrátiteľné.

1. Elipsu v synodálnom liste Koncilu v Efeze možno doplniť tak, aby nepredpokladala, že naša Preblahoslavená Pani buď žila, alebo zomrela v Efeze. Keďže v meste bol dvojitý chrám zasvätený Panne Márii a sv. Jánovi, neúplná veta synodálneho listu sa dá doplniť tak, aby znela: „kde Ján Teológ a Panna Mária majú kostol“. Takéto vysvetlenie nejednoznačnej frázy je nachádzame u Labbého, Collect. Concil.

2.. Slová Bar-Hebraea obsahujú dve nepresnosti: sv. Ján totiž nezaložil Cirkev v Efeze, ani nevzal Máriu so sebou na Patmos. Cirkev v Efeze založil sv. Pavol a Mária zomrela pred Jánovým vyhnanstvom na Patmose. Preto by neprekvapilo, keby sa autor mýlil aj v tom, čo hovorí o Máriinom pohrebe. Navyše, Bar‑Hebraeus patrí do 13. storočia; starší autori, ktorí boli veľmi horliví vo vzťahu k posvätným miestam v Efeze, spomínajú hrob sv. Jána a dcéry apoštola Filipa, ale nič nehovoria o Máriinom hrobe.

3. Čo sa týka Benedikta XIV., tento veľký pontifex nehovorí tak jednoznačne o Máriinej smrti a pohrebe v Efeze, keď hovorí o jej Nanebovzatí.

4. Ani Benedikt XIV., ani iné autority, ktoré obhajujú efezskú verziu, neuvádzajú nijaký iný presvedčivý argument.

5. Dom nájdený v Panaghia-Kapouli má váhu iba natoľko, nakoľko je spojený s víziami bl. Anny Kataríny Emmerichovej. Jeho vzdialenosť od mesta Efez svedčí skôr proti tomu, že by to bol dom apoštola sv. Jána. Historická hodnota Kataríniných videní nie je všeobecne prijímaná. Mons. Timoni, arcibiskup Smyrny, píše o Panaghia-Kapouli: „Každý je úplne slobodný podržať si svoj osobný názor.“ Napokon súlad stavu zrúcaniny v Panaghia-Kapouli s Kataríniným opisom ešte nepreukazuje pravdivosť jej tvrdenia o dejinách budovy.

Dve úvahy svedčia proti trvalému pobytu našej Panej v Jeruzaleme: po prvé, bolo už ukázané, že sv. Ján nezostal trvale vo Svätom meste; po druhé, hovorí sa, že židokresťania opúšťali Jeruzalem počas období židovského prenasledovania (porov. Sk 8,1; 12,1). Keďže však nemožno predpokladať, že sv. Ján brával našu Paniu so sebou na svoje apoštolské cesty, môžeme sa domnievať, že ju počas svojej neprítomnosti zveroval do starostlivosti priateľov alebo príbuzných. A sotva možno pochybovať, že mnohí kresťania sa po utíšení búrok prenasledovania do Jeruzalema vracali. Nezávisle od týchto úvah sa môžeme odvolať na tieto dôvody v prospech Máriinej smrti a pochovania v Jeruzaleme:

1. Roku 451 svedčil Juvenalis, jeruzalemský biskup, o prítomnosti Máriinho hrobu v Jeruzaleme. Je zvláštne, že ani sv. Hieronym, ani Bordeauxský pútnik, ani pseudo-Silvia nepodávajú o takom posvätnom mieste žiadne svedectvo. No keď cisár Marcianus a cisárovná Pulcheria požiadali Juvenalisa, aby poslal posvätné pozostatky Panny Márie z ich hrobu v Getsemane do Konštantínopola, kde chceli zasvätiť nový chrám našej Pani, biskup sa odvolal na starobylú tradíciu hovoriacu, že sväté telo bolo vzaté do Neba, a do Konštantínopola poslal iba truhlu a plachty. Toto rozprávanie stojí na autorite istého Eutýmia, ktorého správa bola vložená do homílie sv. Jána Damascénskeho. Scheeben sa domnieva, že Eutýmiove slová sú neskoršou vsuvkou: nezapadajú do kontextu; obsahujú odvolávku na pseudo-Dionýzia, ktorý sa inak necituje pred 6. storočím; a sú podozrivé v spojení s menom biskupa Juvenalisa, ktorého pápež sv. Lev obvinil z falšovania dokumentov. Vo svojom liste pontifex biskupovi pripomína sväté miesta, ktoré má priamo pred očami, ale nespomína Máriin hrob. Aj keby bolo toto mlčanie čisto náhodné, zostáva hlavná otázka: Koľko historickej pravdy je v Eutýmiovom podaní Juvenalisových slov?

2. Treba spomenúť aj apokryf „Historia dormitionis et assumptionis B.M.V.“. Tischendorf sa domnieva, že podstatné časti diela siahajú do 4., azda i 2. storočia. Varianty pôvodného textu sa objavili v arabčine a sýrčine a v iných jazykoch; medzi nimi treba poznamenať dielo „De transitu Mariae Virg.“, ktoré vyšlo pod menom sv. Melitesa zo Sárd. Pápež Gelasius uvádza toto dielo medzi zakázanými knihami. Mimoriadne udalosti, ktoré tieto práce spájajú s Máriinou smrťou, nás tu nezaujímajú; no umiestňujú jej posledné chvíle a pochovanie priamo do Jeruzalema.

3. Ďalším svedkom existencie tradície, ktorá kladie Máriin hrob do Getsemany, je bazilika postavená nad týmto posvätným miestom na konci 4. alebo na začiatku 5. storočia. Súčasný chrám postavili Latinovia na tom istom mieste, kde stála stará stavba.

4. Na začiatku 7. storočia lokalizoval Modestus, jeruzalemský biskup, „odchod“ našej Panej na Sion, do domu, ktorý obsahoval Cenákulum (Večeradlo) a hornú sieň známu z Turíc. V tom čase jeden chrám zastrešoval miesta posvätené týmito rozličnými tajomstvami. Táto tradícia sa od 7. storočia stala takmer všeobecnou.

5. Inú tradíciu zachováva „Commemoratorium de Casis Dei“ adresované Karolovi Veľkému. Kládlo Máriinu smrť na Olivovú horu, kde mal stáť chrám na pamiatku tejto udalosti. Možno sa pisateľ pokúsil spojiť Máriin „odchod“ s Kostolom Nanebovzatia, tak ako druhá tradícia spájala túto udalosť s Cenákulom. V každom prípade možno uzavrieť, že približne na začiatku 5. storočia existovala pomerne všeobecná tradícia, že Mária zomrela v Jeruzaleme a bola pochovaná v Getsemanskej záhrade. Táto tradícia sa zdá spočívať na solídnejšom základe než správa, že naša Pani zomrela a bola pochovaná v alebo pri Efeze. Keďže zatiaľ chýbajú historické dokumenty, bolo by ťažké nadviazať spojitosť jednej či druhej tradície s apoštolskými časmi.

Teda nemáme absolútnu istotu o mieste, kde Mária žila po dni Turíc. Hoci sa zdá pravdepodobnejšie, že nepretržite zostala v alebo neďaleko Jeruzalema, mohla istý čas bývať v okolí Efezu, a to mohlo dať vznik tradícii o jej efezskej smrti a pohrebe. Ešte menej historických informácií máme o osobitných udalostiach jej života. Sv. Epifánios pochybuje dokonca o realite Máriinej smrti; no všeobecná viera Cirkvi sa nezhoduje so súkromným názorom sv. Epifánia. Máriina smrť nebola nevyhnutne účinkom násilia; nebola podstúpená ani ako zadosťučinenie alebo trest, ani ako účinok choroby, od ktorej – podobne ako jej Božský Syn – bola uchránená. Od stredoveku prevláda názor, že zomrela z lásky: jej veľká túžba zjednotiť sa so Synom buď rozviazala puto medzi telom a dušou, alebo „presvedčila“ Boha, aby ho rozviazal.

Jej odchod je obetou lásky, ktorá završuje bolestnú obetu jej života. Je to smrť „v bozku Pána“ (in osculo Domini), v ktorom zomierajú spravodliví. Niet istého podania o roku Máriinej smrti. Baronius vo svojich Annales sa opiera o Eusebiovo Chronikon, a tvrdí, že Mária zomrela r. 48. Dnes sa má zato, že uvedená pasáž v Chronikone je neskoršou vsuvkou. Nirschl sa opiera o tradíciu u Klementa Alexandrijského a Apolónia, ktorá sa vzťahuje na Pánov príkaz, že apoštoli mali kázať dvanásť rokov v Jeruzaleme a Palestíne predtým, než pôjdu medzi národy sveta; tak aj on dospieva k záveru, že Mária zomrela r. 48.

Jej Nanebovzatie

O Nanebovzatí našej Panej si povieme v osobitnom článku. Sviatok Nanebovzatia je s najväčšou pravdepodobnosťou najstarším zo všetkých mariánskych sviatkov. Čo sa týka umenia, Nanebovzatie bolo obľúbenou témou sienskej školy, ktorá obyčajne predstavuje Máriu nesenú do Neba v mandorle.

Ranokresťanský postoj k Božej Matke

Nezachoval sa žiaden obraz s pravou podobu Panny Márie. Byzantské zobrazenia, o ktorých sa hovorí, že ich namaľoval sv. Lukáš, pochádzajú až zo 6. storočia a sú to reprodukcie konvenčných ikon. Existuje dvadsaťsedem kópií, z toho desať v Ríme. Sv. Augustín vyjadruje názor, že skutočný vonkajší vzhľad Panny Márie je nám neznámy a že v tomto smere nevieme, ani neveríme nič. Najstarší obraz Panny Márie sa našiel na v rímskom Priscillinom cintoríne; zobrazuje Pannu, akoby sa chystala dojčiť Dieťa Ježiša, a blízko je obraz proroka, Izaiáša alebo azda Micheáša.

Obraz patrí na začiatok 2. storočia a úrovňou ho možno prirovnať k umeleckým pamiatkam nájdeným v Pompejach. Z 3. storočia máme obrazy našej Panej prítomnej pri klaňaní sa mudrcov; nachádzajú sa na cintorínoch Domitilly a Kalixta. Obrazy 4. storočia sa nachádzajú na cintoríne sv. Petra a Marcelína; na jednom z nich sa zjavuje s nepokrytou hlavou, na inom s čiastočne rozpätými ramenami akoby v modlitbe, a s Dieťaťom stojacim pred ňou. Na hroboch prvých kresťanov stáli svätí ako orodovníci za ich duše a medzi týmito svätými mala Mária vždy čestné miesto. Okrem malieb na stenách a sarkofágoch poskytujú katakomby aj obrazy Márie maľované na pozlátených sklenených diskoch a zapečatené pomocou druhého skleného disku prispájkovaného k prvému. Tieto obrazy obyčajne patria do 3. alebo 4. storočia. Pomerne často ich sprevádza nápis MARIA alebo MARA.

Ku koncu 4. storočia sa meno Mária stáva medzi kresťanmi veľmi populárne; to slúži ako ďalší znak úcty, ktorú mali k Božej Matke.

Záver

Nikto, ba ani protestanti, nebude podozrievať prvých kresťanov z modloslužby, akoby sa klaňali, teda vykonávali latriu obrazom či menu Márie; ale ako vysvetliť uvedené javy, ak nepredpokladáme, že prví kresťania si Máriu osobitne ctili? Túto úctu nemožno označiť za neskoršiu skazenosť. Videli sme, že najstarší obraz pochádza zo začiatku 2. storočia; teda v priebehu prvých päťdesiatich rokov po smrti sv. Jána je dokázané, že v Cirkvi v Ríme kvitla mariánska úcta.

Pokiaľ ide o postoj cirkevných obcí Malej Ázie a cirkvi v Lyone, môžeme sa odvolať na slová sv. Ireneja, Polykarpovho žiaka, ktorý bol zasa žiakom sv. Jána; nazýva Máriu našou najvzácnejšou orodovníčkou. Sv. Ignác Antiochijský, ktorého život sčasti siaha až do apoštolských čias, písal Efezanom (kap. 18–19) spôsobom, ktorý spája tajomstvá Pánovho života tesnejšie s tajomstvami Panny Márie. Napríklad Máriino panenstvo a jej pôrod sú uvedené popri Kristovej smrti ako tri tajomstvá neznáme diablovi. Autor Listu Diognétovi, píšuci pohanskému zvedavcovi o kresťanských tajomstvách, opisuje Pannu Máriu ako veľký protiklad Evy, a táto myšlienka našej Panej sa opakuje u ďalších autorov ešte pred Efezským koncilom. Opakovane sme sa odvolávali na slová sv. Justína a Tertulliana, ktorí obaja písali ešte pred koncom 2. storočia. Keďže sa pripúšťa, že chvály na adresu Márie rastú spolu s rastom kresťanského spoločenstva, môžeme v krátkosti uzavrieť, že úcta a oddanosť k Panne Márii, Božej Rodičke, matke nás všetkých a našej najmocnejšej orodovnici sa začala už v apoštolských časoch.

PDF (formát pre tlač)