Panna Mária vo Svätom Písme (Tretia časť): Evanjeliá o pôvode Panny Márie a jej živote od Zvestovania po Pánovo Zmŕtvychvstanie

Jozef Duháček
21. januára 2026   Regnum Marianum

predchádzajúce časti:
Panna Mária vo Svätom Písme (Prvá časť): Starozákonné proroctvá o Panne Márii a jej predobrazy
Panna Mária vo Svätom Písme (Druhá časť): Evanjeliá o pôvode Panny Márie a jej živote až do Zvestovania

***

Navštívenie

Podľa Lukáša (Lk 1,36) povedal archanjel Gabriel Márii pri zvestovaní: „Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná!“ Bez toho, aby Mária pochybovala o pravdivosti anjelových slov, rozhodla sa okamžite potešiť svoju zbožnú príbuznú. Evanjelista pokračuje (Lk 1,39): „V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu.“ Hoci Mária musela Jozefovi oznámiť svoj zámer navštíviť Alžbetu, nie je isté, či ju sprevádzal; ak by cesta pripadla na niektorý z veľkých sviatkov, kedy Izraeliti putovali do chrámu, jeho spoločnosť by bola pochopiteľná.

Miesto Alžbetinho domu bolo rôznymi autormi umiestňované rozlične: do Machairu, viac ako desať míľ východne od Mŕtveho mora, do Hebronu, do dávneho kňazského mesta Jutta (asi sedem míľ južne od Hebronu) alebo napokon do Ain-Karim, v horách, asi štyri míle západne od Jeruzalema. Prvé tri miesta však nemajú žiadnu tradíciu spojenú s narodením či životom sv. Jána; Machairus navyše neleží v horách Judska, Hebron a Jutta po babylonskom zajatí patrili k Idumei, zatiaľ čo Ain-Karim leží v „hornatom kraji“, ktorý spomína Sväté Písmo (Lk 1,39).

Po asi tridsaťhodinovej ceste Mária „vošla do domu Zachariáša a pozdravila Alžbetu“ (Lk 1,40). Podľa tradície žila Alžbeta v čase navštívenia nie v mestskom dome, ale vo vile asi desať minút od mesta; toto miesto bolo v minulosti označené horným a dolným kostolom. V roku 1861 bola na starobylých základoch postavená súčasná Kaplnka navštívenia.

„Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo.“ Práve v tejto chvíli Boh splnil sľub daný anjelom Zachariášovi (Lk 1,15): „už v matkinom lone ho naplní Duch Svätý.“ Inými slovami, dieťa v Alžbetinom lone bolo očistené od dedičného hriechu. Plnosť Ducha Svätého v dieťati akoby prešla aj do duše matky: „Alžbetu naplnil Duch Svätý“ (Lk 1,41). Tak boli obaja – dieťa i matka – posvätení prítomnosťou Márie a vteleného Slova; Alžbeta, naplnená Duchom Svätým, „volala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ (Lk 1,42–45).

Z celého textu treba vyzdvihnúť dve skutočnosti: Alžbeta začína svoj pozdrav slovami, ktorými anjel svoj pozdrav Márii ukončil, čo znamená, že obaja hovoria v tom istom Duchu Svätom; Alžbeta je prvá, ktorá Máriu nazýva najčestnejším titulom „Matka Pána“.

Máriina odpoveď je chválospev, známy pod latinským názvom „Magnificat“; tomuto chválospevu je venovaný samostatný článok.

Evanjelista uzatvára rozprávanie slovami: „Mária zostala u nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov“ (Lk 1,56). Mnohí vidia v tomto stručnom konštatovaní náznak, že Mária ostala u Alžbety až do narodenia Jána Krstiteľa, iní to popierajú. Pretože sviatok Navštívenia bol v 43. kánone Bazilejského koncilu (1441) stanovený na 2. júla, deň po oktáve sviatku sv. Jána Krstiteľa, predpokladá sa, že Mária možno zostala až do obrezania dieťaťa; ďalšie dôkazy však neexistujú. Hoci je udalosť Navštívenia v treťom evanjeliu podrobne opísaná, sviatok sa začal sláviť až v 13. storočí, keď ho zaviedli františkáni; roku 1389 ho oficiálne ustanovil Urban VI.

Jozef sa dozvedá a Máriinom tehotenstve

Po návrate od Alžbety prišla Mária viditeľne tehotná „počala z Ducha Svätého“ (Mt 1,18). Keďže u Židov bolo zasnúbenie považované za skutočné manželstvo, nebolo úplne neobvyklé užívanie manželských práv už po zasnúbení. Preto tehotenstvo Márie nemohlo prekvapiť nikoho okrem sv. Jozefa, ktorý to pochopil ako neveru. Keďže nepoznal tajomstvo vtelenia, situácia musela byť veľmi bolestná pre oboch. Evanjelista píše: „Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť“ (Mt 1,19). Prepustiť ju potajomky chcel preto, aby ju uchránil pred ukameňovaním. Mária riešenie ponechala na Bohu a Boh v pravý čas informoval zmäteného snúbenca o tom, čo sa stalo. Kým Jozef o tom premýšľal, „zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“ (Mt 1,20–21).

Krátko po tomto zjavení Jozef uzavrel s Máriou manželskú zmluvu. Evanjelium len stručne hovorí: „Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku.“ (Mt 1,24). Je isté, že medzi zasnúbením a manželstvom uplynuli aspoň tri mesiace, počas ktorých bola Mária u Alžbety, ale presná dĺžka medzi oboma obradmi nie je známa. Nevieme, ako dlho po zasnúbení anjel oznámil Márii tajomstvo vtelenia, ani ako dlho trvalo Jozefovo váhanie pred anjelským osvietením. Podľa veku, v ktorom sa obvykle židovské dievčatá vydávali, je možné, že Mária porodila Syna vo veku asi trinásť či štrnásť rokov. Žiadny historický dokument však neuvádza jej presný vek pri narodení Ježiša.

Cesta do Betlehema

Sv. Lukáš (Lk 2,1–5) vysvetľuje, ako Jozef a Mária putovali z Nazareta do Betlehema na základe nariadenia cisára Augusta, ktorý prikázal všeobecné sčítanie ľudu. Existuje viacero dôvodov, prečo mohla Mária sprevádzať Jozefa na tejto ceste: možno nechcela byť bez Jozefovej ochrany v kritickom období tehotenstva, možno ju k tomu viedlo špeciálne Božie vnuknutie, aby naplnila proroctvá o svojom Božskom Synovi, alebo bola nútená ísť z dôvodu občianskeho zákona, napríklad ako dedička alebo kvôli osobným daniam žien nad dvanásť rokov.

Keďže sčítanie priviedlo do Betlehema množstvo cudzincov, Mária a Jozef nenašli miesto v hostinci a museli sa uchýliť do jaskyne, ktorá slúžila ako útočisko pre zvieratá.

Mária porodí Pána

„Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu.“ (Lk 2,6); tento výrok neupresňuje, či sa narodenie Ježiša odohralo ihneď po príchode do jaskyne alebo až po niekoľkých dňoch. Skutočnosť, že pastieri „v noci bdeli a strážili svoje stádo“ (Lk 2,8), svedčí o tom, že Kristus sa narodil v noci.

Potom, čo priviedla na svet svojho Syna, Mária „Ho zavinula do plienok a uložila do jasieľ“ (Lk 2,7), čo naznačuje, že netrpela bolesťami a slabosťou pôrodu. Tento záver je v súlade s učením významných otcov a teológov: sv. Ambróza, sv. Gregora z Nyssy, sv. Jána Damascénskeho, autora Christus patiens, sv. Tomáša Akvinského a ďalších. Nebolo by dôstojné, aby Matka Božia podliehala trestu vyslovenému v Genezis (Gn 3,16) proti Eve a jej hriešnym dcéram.

Krátko po narodení dieťaťa prišli pastieri, poslúchli anjelské pozvanie a „našli Máriu, Jozefa i dieťa uložené v jasliach“ (Lk 2,16). Možno predpokladať, že pastieri rozšírili radostnú zvesť medzi obyvateľov Betlehema a Svätá rodina bola prijatá niekým zbožným do vhodnejšieho príbytku.

Obrezanie Pána

„Po ôsmich dňoch, keď ho bolo treba obrezať, dali mu meno Ježiš, ktorým ho anjel nazval skôr, ako sa počal v živote matky.“ (Lk 2,21). Obrad obriezky sa konal buď v synagóge alebo v dome dieťaťa; nie je možné určiť, kde presne sa obriezka odohrala. Isté je, že jeho blahoslavená Matka musela byť pri obrade prítomná.

Obetovanie Pána

Podľa zákona (Lv 12,2–8) musela židovská matka chlapca štyridsať dní po pôrode podstúpiť obrad očistenia; podľa kníh Exodus (Ex 13,2) a Numeri (Nm 18,15) musel byť v ten istý deň obetovaný prvorodený syn. Hoci Mária a dieťa mali dôvod na výnimku, podriadili sa zákonu. Namiesto baránka priniesli obetu chudobných – pár hrdličiek alebo dve holúbätá. Apoštolo Pavol v Druhom liste Korinťanom (2Kor 8,9) pripomína, že Ježiš Kristus „hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili“. Ešte viac ako Máriina chudoba bola Bohu milá ochota, s akou odovzdala svojho Božského Syna do vôle nebeského Otca.

Keď boli obrady splnené, svätý Simeon vzal dieťa do náručia, ďakoval Bohu za splnenie sľubu a upozornil na univerzálnosť spásy, ktorá mala prísť prostredníctvom mesiášskeho vykúpenia „pripraveného pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ (Lk 2,31). Mária a Jozef začali viac chápať Božské dieťa: „divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo.“ (Lk 2,33). Aby pripravil Blahoslavenú Matku na tajomstvo kríža, svätý Simeon jej povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať,  – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ (Lk 2,34–35). Prvú veľkú bolesť prežila Mária pri Jozefovom váhaní, druhú, keď počula Simeonove slová.

Udalosť s prorokyňou Annou mala všeobecnejší význam, lebo ona „hovorila o dieťati všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema“ (Lk 2,38), no určite prehĺbila údiv Jozefa a Márie. Evanjelista uzatvára: „A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta.“ (Lk 2,39).

Príchod mudrcov

Po obetovaní sa Svätá rodina buď vrátila priamo do Betlehema, alebo možno aj do Nazareta, no potom sa musela z nejakého dôvodu presťahovať do mesta Dávidovho, lebo tam ich našli mudrci od východu. Keď prišli do Betlehema, „vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu.“ (Mt 2,11). Evanjelista nespomína Jozefa – niežeby tam nebol, ale preto, že hlavné miesto pri dieťati zaujíma Mária. Ako Mária a Jozef naložili s darmi, sa v evanjeliu neuvádza.

Útek do Egypta

Krátko po odchode mudrcov dostal Jozef od anjela Pánovho pokyn utiecť do Egypta s dieťaťom a jeho matkou pre Herodesove zlé úmysly; Jozefova pohotová poslušnosť je stručne zachytená slovami: „On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta“ (Mt 2,14). Prenasledovaní Židia hľadali vždy útočisko v Egypte; v čase Ježiša tu bola početná židovská komunita – podľa Filóna asi milión ľudí. V Leontopolise, v oblasti Heliopolu, mali Židia chrám (160 pred Kr. – 73 po Kr.), ktorý súperil s Jeruzalemským. Svätá rodina teda mohla v Egypte očakávať pomoc a ochranu.

Na druhej strane cesta z Betlehema do najbližších obývaných častí Egypta trvala najmenej desať dní. Nie je známe, ktorou cestou Svätá rodina putovala; mohli ísť cez Hebron, cez Eleuteropolis a Gazu, alebo západne od Jeruzalema po vojenskej ceste do Joppe.

Takmer žiadny historický dokument neumožňuje určiť, kde Svätá rodina v Egypte žila, ani ako dlho vyhnanstvo trvalo.

Keď Jozef dostal od anjela správu o Herodesovej smrti a prikázanie vrátiť sa do Izraela, „On vstal, vzal dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny.“ (Mt 2,21). Správa, že v Judei vládne Archelaus, zabránila Jozefovi usadiť sa v Betleheme, ako mal v úmysle; „Varovaný vo sne, odobral sa do Galilejského kraja. Keď ta prišiel usadil sa v meste, ktoré sa volá Nazaret“ (Mt 2,22–23). Vo všetkých týchto udalostiach Mária jednoducho nasledovala vedenie Jozefa, ktorý ako hlava Svätej rodiny prijímal Božie zjavenia. Netreba zdôrazňovať, akým veľkým utrpením bolo pre Máriu Herodesove prenasledovanie dieťaťa.

Svätá rodina v Nazarete

Život Svätej rodiny v Nazarete bol životom obyčajného chudobného remeselníka. Podľa Matúša (Mt 13,55) sa obyvatelia pýtali: „Nie je to tesárov syn?“ V Markovom evanjeliu (Mk 6,3) je mierna odchýlka: „Nie je to tesár?“ Kým Jozef živí rodinu každodennou prácou, Mária sa stará o domácnosť. Sv. Lukáš (Lk 2,40) stručne hovorí o Ježišovi: „Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.“ Týždenný sabat a každoročné veľké sviatky prerušovali bežnú rutinu života v Nazarete.

Nájdenie Pána v chráme

Podľa zákona (Ex 23,17) mali povinnosť navštíviť chrám trikrát do roka len muži; ženy sa často pridávali zo zbožnosti. Sv. Lukáš (Lk 2,41) uvádza, že „Jeho rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky.“ Pravdepodobne malého Ježiša počas Máriinej neprítomnosti nechávali u známych alebo príbuzných. Podľa niektorých autorov Ježiš v detstve neprejavoval známky svojho božstva, aby rástli zásluhy Jozefovej a Máriinej viery, založené na tom, čo videli a počuli pri jeho vtelení a narodení. Podľa židovských učiteľov sa chlapec stával „synom zákona“ vo veku dvanásť rokov a jedného dňa; od tej chvíle bol viazaný zákonnými príkazmi.

Evanjelista uvádza: „Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali.“ (Lk 2,42–43). Pravdepodobne po druhom sviatočnom dni sa Jozef a Mária vracali so skupinou galilejských pútnikov; zákon nevyžadoval dlhší pobyt vo Svätom meste. Prvý deň karavána prešla asi štyri hodiny a nocovali v Berote na severnej hranici bývalého Judského kráľovstva. Križiaci tam postavili krásny gotický kostol na pamiatku Máriinej bolesti, keď „a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali.“ (Lk 2,44–45). Dieťa nenašli medzi pútnikmi v Berote, ani na druhý deň po návrate do Jeruzalema. Až na tretí deň ho „našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky… Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ (Lk 2,40–48). Máriina viera jej nedovolila obávať sa o Božieho Syna ako o obyčajné dieťa, ale cítila, že Ježišovo správanie sa vymykalo jeho obvyklej poslušnosti. Táto zmena spôsobila otázku, prečo Ježiš takto zaobchádzal so svojimi rodičmi. Ježiš jednoducho odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49). Ani Jozef, ani Mária nepochopili tieto slová ako výčitku; „ale nepochopili slovo, ktoré im hovoril.“ (Lk 2,50).

Zvyšok Ježišovho detstva

Potom „Ježiš išiel s nimi, prišiel do Nazareta a bol im poslušný; a jeho matka uchovávala všetky tieto slová vo svojom srdci“ (Lk 2,51). Podobný výraz je už v Lukášovi (lk 2,19): „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ Takto Mária pozorovala každodenný život svojho Božského Syna a rástla v poznaní a láske k nemu rozjímaním o tom, čo videla a počula. Niektorí autori poukazujú, že tým evanjelista naznačuje posledný prameň, z ktorého čerpal materiál do prvých dvoch kapitol.

Máriino ustavičné panenstvo

Pri štúdiu Márie počas skrytého života Ježiša Krista sa stretávame s otázkami jej ustavičného panenstva, božského materstva a osobnej svätosti. O jej panenstve si povieme v samostatnom texte. Autority tvrdia, že Mária zostala pannou pri počatí a narodení Božieho Syna aj po Ježišovom narodení. Máriina otázka (Lk 1,34), odpoveď anjela (Lk 1,35–37), Jozefovo správanie pri pochybnosti (Mt 1,19–25), Ježišove slová Židom (Jn 8,19) ukazujú, že Mária si zachovala panenstvo pri počatí Božieho Syna.

Čo sa týka Máriinho panenstva po pôrode, nepopierajú ho ani Matúšove slová „skôr, ako spolu začali bývať“ (Mt 1,18), „svojho prvorodeného syna“ (Mt 1,25), ani fakt, že Nový zákon viackrát hovorí o „Ježišových bratoch“. Výraz „skôr, ako spolu začali bývať“ znamená „skôr, ako bývali v jednom dome“ – ešte počas zasnúbenia; aj keby však znamenal manželský styk, iba hovorí, že vtelenie nastalo pred ním, nie že k nemu došlo po Ježišovom narodení.

Podobne slová „Ale nepoznal ju, kým neporodila syna; a dal mu meno Ježiš“ (Mt 1,25) neznamenajú, že potom ju poznal; evanjelista tu hovorí o tom, čo sa nestalo pred Ježišovým narodením. Nehovorí o tom, čo sa stalo alebo nestalo po ňom. „Prvorodený“ je u Židov právnický termín, bez ohľadu na ďalšie deti. Nakoniec „Ježišovi bratia“ nie sú Máriine deti, ani Ježišovi bratia v pravom zmysle, ale jeho bratranci či vzdialení príbuzní. Cirkev trvá na tom, že Boží Syn pri narodení neumenšil, ale posvätil panenskú celistvosť svojej Matky. Cirkevní otcovia sa vyjadrujú podobne o tomto špeciálnom privilégiu a výsade Panny Márie.

Máriino božské materstvo

Máriino božské materstvo stojí na evanjeliách, na spisoch cirkevných otcov a na výslovnej definícii Cirkvi. Sv. Matúš (Mt 1,25) svedčí, že Mária „porodila syna“ a že mal byť nazvaný Ježiš. Podľa sv. Jána (Jn 1,13) je Ježiš Slovo, ktoré sa stalo telom, Slovo, ktoré prijalo ľudskú prirodzenosť v Máriinom lone. Keďže Mária bola naozaj matkou Ježiša a Ježiš bol Bohom od prvej chvíle počatia, Mária je matkou Boha. Už najstarší otcovia, ako sv. Ignác, sv. Irenej či Tertullianus to jasne uznávajú. Nesprávne učenie Nestoria, ktorý Márii odopieral titul „Matka Božia“, bolo vyvrátené koncilom v Efeze, kde bola Mária vyhlásená za Bohorodičku v pravom zmysle slova.

Máriina dokonalá svätosť

Niektorí cirkevní otcovia mali pochybnosti o drobných morálnych nedostatkoch našej Blahoslavenej Panny. Sv. Bazil napríklad naznačuje, že Mária mohla podľahnúť pochybnosti pri slovách sv. Simeona a pri pohľade na ukrižovanie. Sv. Ján Zlatoústy je toho názoru, že Mária by prepadla strachu a úzkosti, keby jej anjel nevysvetlil tajomstvo vtelenia, a že prejavila istú márnomyseľnosť na svadbe v Káne Galilejskej či pri návšteve Ježiša počas verejného účinkovania spolu s jeho bratmi. Sv. Cyril Alexandrijský zase hovorí o Máriinej pochybnosti a znechutení pod krížom. Avšak tieto názory nemožno považovať za Apoštolskú tradíciu, ale len za ich osobné domnienky. Písmo a Tradícia zhodne pripisujú Márii najväčšiu osobnú svätosť; bola počatá bez dedičného hriechu, vynikala najväčšou pokorou a trpezlivosťou v každodennom živote (Lk 1,38.48); prejavila hrdinskú trpezlivosť v najťažších chvíľach (Lk 2,7.35.48; Jn 19,25–27).

Pokiaľ ide o hriech, Mária je vždy výnimkou. Úplnú výnimku z osobného hriechu potvrdzuje aj Tridentský koncil (VI. zasadnutie, kánon 23). „Teológovia tvrdia, že Mária nebola nehriešna kvôli svojej prirodzenosti, ale pre zvláštnu Božiu výsadu. Otcovia, aspoň od 5. storočia, sa skoro jednomyseľne zhodujú, že Blahoslavená Panna nikdy nemala sklony ku žiadostivosti.

Zázrak v Káne Galilejskej

Evanjelisti spájajú Máriino meno s tromi udalosťami z verejného života Ježiša: so zázrakom v Káne Galilejskej, s jeho kázaním a s jeho utrpením. Prvá z nich je opísaná v Jánovi (Jn 2,1–10).

V Káne Galilejskej bola svadba… a bola tam Ježišova matka. Na svadbu bol pozvaný aj Ježiš a jeho učeníci. Keď došlo víno, Ježišova matka mu povedala: Nemajú víno. Ježiš jej odpovedal: Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina.

Predpokladá sa, že niektorý zo snúbencov bol Máriin príbuzný a že Ježiš bol pozvaný kvôli tomuto prepojeniu. Svadobný pár bol pravdepodobne chudobný, keďže im naozaj došlo víno. Mária chcela zachrániť svojich priateľov pred hanbou a obracia sa na Božského Syna. Len mu predkladá ich potrebu, bez ďalšej prosby. V oslovení žien Ježiš vždy používa výraz „žena“ (Mt 15,28; Lk 13,12; Jn 4,21; 8,10; 19,26; 20,15), čo je aj v klasickej literatúre úctivé a čestné oslovenie. Výrazy „čo mňa a teba do toho“ majú v gréčtine i hebrejčine širokú škálu významov, od striktného nesúhlasu až po láskavé vyhovenie. V podstate Ježiš hovorí: „Prečo ma obťažuješ touto prosbou? Ešte neprišla doba na takéto prejavy mojej moci.“ Alebo: „Prečo sa obávaš? Neprišla už doba prejaviť moju moc?“ Mária pochopila Synove slová správne; len upozornila čašníkov: „Urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2,5). Teda to nemohlo byť zo strany Ježiša odmietnutie.

Mária počas Pánovho verejného účinkovania

Počas Ježišovho verejného účinkovania sa Mária takmer celkom stiahla do úzadia. Nebola povolaná priamo pomáhať Synovi v jeho misii a nechcela zasahovať svojou prítomnosťou. V Nazarete bola vnímaná ako obyčajná židovská matka; Matúš (Mt 13,55–56, porov. Mk 6,3) uvádza ľudí, ktorí o Ježišovi hovoria: „Vari to nie je tesárov syn? Nevolá sa jeho matka Mária a jeho bratia Jakub a Jozef, Šimon a Júda? A nie sú u nás všetky jeho sestry?“ Obyvatelia teda chceli znížiť Ježišovu reputáciu, čo znamená, že Mária patrila k nižšej vrstve obyvateľov mesta. V Markovom podaní je „Nie je to tesár?“ namiesto „tesárov syn?“, a obaja evanjelisti nespomínajú Jozefa, čo naznačuje, že už v tom čase nežil.

Na prvý pohľad sa zdá, že Ježiš sám znižuje dôstojnosť svojej Matky. Keď mu povedali: „Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia a chcú sa s tebou rozprávať.“ On však odvetil tomu, čo mu to vravel: „Kto je moja matka a kto sú moji bratia?“ A vystrel ruku nad svojich učeníkov a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach je môj brat i sestra i matka.“ (Mt 12,47–50; Mk 3,31–35; Lk 8,19–21). Pri inej príležitosti „akási žena zo zástupu pozdvihla svoj hlas a povedala mu: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval.“ Ale on povedal: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“ (Lk 11,27–28).

V skutočnosti Ježiš v týchto prípadoch stavia duchovné puto s Bohom nad prirodzené pokrvné puto, ktoré spája Matku Božiu s Božským Synom. Toto nie je znevažované – pretože je pre ľudí prirodzene zrozumiteľnejšie – slúži však Ježišovi ako prostriedok na ukázanie skutočnej hodnoty svätosti. Ježiš tak svoju matku v skutočnosti veľmi dôrazne chváli, lebo v svätosti, ako aj v dôstojnosti prevyšovala všetkých ľudí. S najväčšou pravdepodobnosťou bola Mária aj medzi ženami, ktoré posluhovali Ježišovi a jeho učeníkom počas účinkovania v Galilei (porov. Lk 8,2–3); evanjelisti však nespomínajú žiadne jej ďalšie verejné vystúpenie v čase Ježišových ciest po Galilei či Judei. No treba pamätať, že keď zasvieti slnko, aj najjasnejšie hviezdy zaniknú v jeho svetle.

Mária počas Pánovho utrpenia

Keďže umučenie Ježiša Krista sa odohralo počas sviatkov Veľkej noci, je prirodzené očakávať Máriu v Jeruzaleme. Simeonovo proroctvo sa naplnilo najmä v čase Ježišovho utrpenia. Podľa tradície sa Matka stretla s Ježišom, keď niesol na Golgotu kríž. Itinerár pútnika z Bordeaux (333) opisuje viaceré navštívené sväté miesta, no nespomína miesto stretnutia Márie a jej Božského Syna. Rovnako mlčí aj tzv. Peregrinatio Silviae z rokov 533–540. No plán Jeruzalema z roku 1308 už uvádza Kostol sv. Jána Krstiteľa s nápisom „Spasmus Virginis – Omdlenie Panny“. V 14. storočí začali kresťania označovať miesta spojené s utrpením Krista, medzi nimi i miesto, kde údajne Panna omdlela pri pohľade na trpiaceho Syna. Od 15. storočia je „Sancta Maria de Spasmo“ stálou súčasťou krížových ciest v Európe. Skutočnosť, že Blahoslavená Panna omdlela pri pohľade na utrpenie Syna sa však nezhoduje s jej hrdinským vystupovaním pod krížom; v stretnutí so Synom na ceste na Golgotu je ženou a matkou, pod krížom Matkou Božou.

Máriino duchovné materstvo

Kým Ježiš visel na kríži, „Pri Ježišovom kríži stála jeho Matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.“ (Jn 19,25–27).

Zatmenie slnka a ďalšie mimoriadne prírodné úkazy vystrašili nepriateľov Pána natoľko, že nebránili jeho Matke a jej niekoľkým priateľom stáť pod krížom. Medzitým sa Ježiš modlil za svojich nepriateľov a prisľúbil odpustenie kajúcemu lotrovi; neopomenul sa zľutovať ani nad svojou zarmútenou Matkou a postaral sa o jej budúcnosť. Keby bol Jozef ešte nažive alebo keby Mária mala ďalšie deti, takéto opatrenie by nebolo potrebné. Ježiš používa to isté úctivé oslovenie ako na svadbe v Káne Galilejskej. Potom zveruje Máriu Jánovi za matku a želá si, aby Mária považovala Jána za svojho syna.

Spomedzi raných autorov iba Origenes vidí v tomto obraze Máriino materstvo všetkých veriacich. Podľa neho Kristus žije vo svojich dokonalých nasledovníkoch a keďže Mária je Matkou Krista, je matkou každého, v kom Kristus žije. Každý človek teda, pokiaľ sa životom milosti stotožňuje s Ježišom, smie z tejto milosti nazývať Máriu svojou Matkou. V 9. storočí Juraj z Nikomédie vysvetľuje Ježišove slová na kríži tak, že Ján je Márii zverený ako syn a v Jánovi všetci učeníci, čím sa stáva matkou a ochrankyňou všetkých nasledovníkov. V 12. storočí Rupert z Deutzu chápe tieto slová ako ustanovenie Máriinho duchovného materstva, hoci sv. Bernard, jeho súčasník, toto privilégium medzi titulmi Panny nespomína. Neskôr sa však Rupertovo vysvetlenie stalo bežným a dnes je súčasťou takmer všetkých zbožných kníh.

Náuka o Máriinom duchovnom materstve spočíva v paralele s Evou: Eva je naša prirodzená matka, lebo je zdrojom alebo počiatkom nášho prirodzeného života; Mária je našou duchovnou matkou, lebo je počiatkom nášho duchovného života. Máriino materstvo vyplýva aj z toho, že Kristus je náš brat, „prvorodený medzi mnohými bratmi“ (Rim 8,29). Matkou sa stala v okamihu, keď súhlasila s vtelením Slova – Hlavy mystického tela, ktorého my sme údmi; svoje materstvo spečatila, keď súhlasila s krvavou obetou na kríži, z ktorej pramení náš nadprirodzený život.

Mária a sväté ženy (Mt 17,56; Mk 15,40; Lk 23,49; Jn 19,25) boli pri Ježišovej smrti na kríži; pravdepodobne ostala aj pri snímaní z kríža a pohrebe. Následujúca sobota bola pre ňu časom žiaľu i nádeje. Jedenásty kánon koncilu v Kolíne (1423) zaviedol proti husitom sviatok Sedembolestnej na piatok po tretej veľkonočnej nedeli. V roku 1725 rozšíril Benedikt XIV. sviatok na celú Cirkev a umiestnil ho na piatok v Pašiovom týždni. Dnes sa slávi 15. septembra. „A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe“ (Jn 19,27). Nie je možné z evanjelií určiť, či potom žili v Jeruzaleme či inde.

Mária a Ježišovo Zmŕtvychvstanie

Inšpirované rozprávanie o udalostiach spojených so Zmŕtvychvstaním Krista nespomína Pannu Máriu; ale zároveň platí, že evanjeliá neobsahujú úplný opis všetkého, čo Ježiš urobil alebo povedal. Otcovia sú tiež ticho, pokiaľ ide o Máriinu účasť na radosti z víťazstva jej Syna nad smrťou. Sv. Ambróz však výslovne uvádza: „Mária teda videla Pánovo zmŕtvychvstanie; bola prvá, ktorá ho videla a uverila. Aj Mária Magdaléna ho videla, ale ešte váhala.“

Juraj z Nikomédie usudzuje z Máriinho podielu na utrpení, že najskôr ona pred všetkými a zo všetkých najviac bola účastná na Synovom víťazstve. V 12. storočí uznávajú zjavenie zmŕtvychvstalého Spasiteľa svojej Matke Rupert z Deutzu aj Eadmer, sv. Bernardín Sienský, sv. Ignác z Loyoly, Suarez, Maldonado a ďalší. Hoci evanjeliá to výslovne nehovoria, môžeme predpokladať, že Mária bola prítomná, keď sa Ježiš zjavoval viacerým učeníkom v Galilei či pri Nanebovstúpení (porov. Mt 28,7.10.16; Mk 16,7). Nie je vylúčené, že počas štyridsiatich dní po Zmŕtvychvstaní Ježiš navštívil svoju Matku viackrát.

Titulný obrázok – Sandro Botticelli, Korunovanie Panny Márie, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)