Rožňavský biskup Juraj Schopper a jeho význam pre dejiny regiónu

Branislav Krasnovský
28. augusta 2026   Slovensko   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Kto sa už azda tešil, že tento rok odo mňa nedostane nijaký článok súvisiaci s Rožňavou, bude dnes sklamaný, pretože pre mňa je leto bez Rožňavy ako ruža bez rosy. 🙂 K tomuto mestu a jeho bohatej katolíckej minulosti sa totiž oplatí vracať – a tentoraz ma k tomu priviedla budova starej rožňavskej nemocnice. Za jej múrmi sa totiž ukrýva príbeh jedného z najzaujímavejších rožňavských biskupov 19. storočia, Juraja (Györgya) Schoppera, ktorý viedol diecézu v rokoch 1872 až 1895.

Biskup Schopper však zďaleka nebol iba biskupom, ktorého meno zostalo spojené s nemocnicou. Bol vzdelaným teológom, univerzitným profesorom a cirkevným hodnostárom, no zároveň mužom, ktorý po sebe v Rožňave zanechal mimoriadne konkrétne dielo. Podporil vybudovanie nemocnice, založil sirotinec, knižnicu i železité kúpele a výrazne sa zapísal do života mesta i diecézy. Práve preto si tento rožňavský biskup zaslúži, aby sme jeho život a pôsobenie predstavili podrobnejšie.

Rodina, detstvo a teologické štúdiá

Juraj (György) Schopper sa narodil 9. marca 1819 v Pešti do meštianskej obchodníckej rodiny. Dobové životopisné pramene zdôrazňujú, že rodičia venovali jeho výchove mimoriadnu pozornosť a práve rodinnému prostrediu pripisovali zásluhu na tom, že už ako mladík vynikal vzdelaním a rozhľadom. O jeho ranom detstve sa nezachovalo veľa podrobností, no ďalší smer života ukazuje, že rodina mala dostatok prostriedkov i ambícií zabezpečiť nadanému synovi kvalitné vzdelanie.

Schopperovo priezvisko na prvý pohľad neznie typicky maďarsky, čo súvisí s nemeckým jazykovým pôvodom jeho rodiny. Schopperovci patrili k meštianskym obchodníckym rodinám, ktoré sa v Pešti etablovali už v 18. storočí. Károly (Karl) Schopper, obchodník so železom, prišiel do Pešti z Nagykároly, dnešného rumunského Carei, a 8. januára 1776 získal peštianske meštianske právo. Rodine sa hospodársky darilo, vlastnila nehnuteľnosti a pozemky a zaradila sa medzi zámožnejšie obchodnícke vrstvy rozvíjajúcej sa Pešti. Význam Schopperovcov dokladá aj skutočnosť, že po nich bola pomenovaná aj ulica v Budapešti (Schopper Gasse).

V priebehu 19. storočia sa časť rodiny postupne pomaďarčila a v roku 1872 prijala po získaní šľachtictva meno Tömöry; niekdajšia Schopper Gasse sa neskôr stala dnešnou Tömő utca. Juraj Schopper, narodený roku 1819 v Pešti, teda vyrastal v prostredí etablovaného mestského meštianstva, nie starej uhorskej aristokracie. Priame genealogické spojenie biskupa s konkrétnou vetvou Karla Schoppera by však bolo potrebné ešte doložiť matrikami alebo rodokmeňom. Pre pochopenie jeho osobnosti je tento pôvod zaujímavý: vzdelanosť, hospodárska praktickosť a meštianska tradícia dobročinnosti, s ktorými sa stretával od mladosti, sa neskôr veľmi výrazne prejavili aj v jeho biskupskom pôsobení.

Jeho formovanie od mladosti prebiehalo v silne katolíckom školskom a duchovnom prostredí. Gymnaziálne štúdiá absolvoval najskôr v Tate u piaristov a pokračoval v Pešti. Piaristi patrili k významným katolíckym vzdelávacím rádom habsburskej monarchie a ich školy spájali klasické humanitné vzdelanie s náboženskou formáciou. Schopperovo meno dodnes uvádzajú aj archívy maďarskej piaristickej provincie medzi významnými bývalými študentmi.

Schopperova cesta za vzdelaním cez Bratislavu, Trnavu a napokon Viedeň nebola náhodným putovaním medzi školami. Bratislava a Trnava patrili k tradičným centrám formácie kléru Ostrihomskej arcidiecézy. Po gymnaziálnych štúdiách strávil dva roky v bratislavskom Seminári sv. Imricha – Emericane, ktorý založil roku 1642 ostrihomský arcibiskup Imrich Lósy. Ústav bol určený práve na výchovu budúcich kňazov arcidiecézy a prešlo ním viacero neskorších významných uhorských cirkevných predstaviteľov.

Ďalšou prirodzenou zastávkou bola Trnava, ktorá mala v dejinách uhorského katolicizmu mimoriadne postavenie. Po obsadení Ostrihomu Osmanmi sa práve Trnava na dlhý čas stala jedným z hlavných administratívnych, duchovných a vzdelávacích centier Ostrihomskej arcidiecézy. Kardinál Peter Pázmaň a jeho nástupcovia tu vybudovali rozsiahle katolícke školstvo a systém formácie duchovenstva. Keď teda Schopper roku 1835 začal v Trnave študovať filozofiu, nevydal sa na perifériu cirkevného vzdelávania, ale práve naopak – vstúpil do jednej z najvýznamnejších katolíckych vzdelávacích tradícií v Uhorsku.

Jeho schopnosti však čoskoro otvorili cestu ešte vyššie. Roku 1837 odišiel študovať teológiu do viedenského Pázmanea, ktoré Pázmaň založil roku 1623 na formáciu vybraných uhorských seminaristov. Viedeň teda v Schopperovom vzdelávaní nechýbala; predstavovala skôr vyvrcholenie jeho dovtedajšej formácie. Pázmaneum patrilo medzi prestížne cirkevné inštitúcie a vyslanie mladého seminaristu do Viedne možno chápať aj ako prejav toho, že jeho predstavení v ňom rozpoznali nadpriemerné intelektuálne predpoklady a budúceho kandidáta na významnejšie úlohy v Cirkvi.

Schopperova študijná dráha Bratislava – Trnava – Viedeň preto dobre ukazuje, ako fungovala formácia talentovaného uhorského klerika v prvej polovici 19. storočia. Nešlo o alternatívu k Ostrihomu, ale o súčasť vzdelávacej siete spojenej s ostrihomskou cirkevnou provinciou. Symbolické je, že sa Schopper do Pázmanea po desaťročiach vrátil už nie ako študent, ale ako jeho rektor. Mladý seminarista, ktorého Cirkev poslala do Viedne na vyššie štúdiá, sa tak napokon sám postavil na čelo inštitúcie, ktorá ho kedysi formovala.

Jeho katolícke presvedčenie pritom nebolo iba prirodzeným dôsledkom rozhodnutia stať sa kňazom. Celý Schopperov neskorší život ukazuje, že katolícku vieru chápal ako pevný rámec, podľa ktorého treba posudzovať nielen osobný duchovný život, ale aj vzdelávanie, spoločnosť a verejné otázky. Kňazskú vysviacku prijal 29. marca 1842 a jeho prvým pôsobiskom sa stala Bratislava. Z mladého muža vychovaného v katolíckych školách sa tak začínal formovať teológ, ktorý sa neskôr zaradí medzi najvýraznejších obhajcov katolíckych pozícií v Uhorsku 19. storočia.

Od Bratislavy po Rožňavu

Ako už bolo spomenuté, kňazskú vysviacku prijal Juraj Schopper 29. marca 1842 a jeho prvým pôsobiskom sa stala Bratislava, kde začínal ako kaplán. Jeho pobyt v bežnej pastorácii však netrval dlho. Schopperove intelektuálne schopnosti a akademické vzdelanie ho predurčovali skôr na formáciu budúceho kléru a teologickú prácu. Už roku 1846 sa stal prefektom viedenského Pázmanea. O dva roky neskôr, v revolučnom roku 1848, bol povolaný do Ostrihomu ako profesor teológie.

Významný posun v jeho kariére nastal v polovici 50. rokov, keď začal pôsobiť na Peštianskej univerzite. V rokoch 1855–1868 tu vyučoval teológiu a postupne zastával aj najvyššie akademické funkcie: bol dekanom teologickej fakulty, prorektorom a v akademickom roku 1864–1865 rektorom univerzity. Nebol pritom kabinetným teológom uzavretým vo vlastnom prostredí. V rokoch 1856–1868 podnikal študijné cesty po Rakúsku, Nemecku, Švajčiarsku, Taliansku, Francúzsku a Anglicku. Získal tak bezprostrednú skúsenosť s náboženskými a spoločenskými pomermi západnej Európy práve v období, keď sa katolícka Cirkev čoraz výraznejšie stretávala s liberalizmom a sekularizáciou.

Koncom 60. rokov sa Schopper presunul z akademického prostredia do samotného centra cirkevnej správy. Stal sa ostrihomským kanonikom a pôsobil aj ako riaditeľ arcibiskupskej kancelárie. Dobový životopis prináša zaujímavý detail: ostrihomský prímas si Schoppera vybral za svojho sprievodcu do Ríma na I. vatikánsky koncil, kde mu mal pomáhať svojou teologickou erudíciou a pracovitosťou. V roku 1870 sa Schopper vrátil do Viedne a postavil sa na čelo Pázmanea; oficiálny zoznam jeho rektorov ho uvádza v rokoch 1871–1872. V roku 1871 ho ostrihomská kapitula vyslala aj na uhorský katolícky autonómny kongres, kde sa Schopper pridal ku konzervatívnemu táboru. Jeho profil bol už jasný: skúsený teológ, univerzitný rektor a cirkevný administrátor pevne stojaci na katolíckych pozíciách.

Keď teda po smrti biskupa Štefana Kollárčika zostával rožňavský biskupský stolec niekoľko rokov neobsadený, Schopper bol prirodzeným kandidátom na jeho obsadenie. Za rožňavského biskupa bol menovaný 17. januára 1872 a na jar toho istého roku prijal biskupskú konsekráciu. Do Rožňavy prišiel v júli 1872 a biskupský stolec prevzal bez veľkolepých osláv, za prítomnosti duchovenstva a veriacich. Za sebou mal vtedy tridsať rokov kňazstva, skúsenosť kaplána, profesora, univerzitného rektora, ostrihomského kanonika i predstaviteľa Pázmanea. Do malej gemerskej diecézy teda neprichádzal provinčný duchovný, ale jeden zo vzdelanejších a skúsenejších predstaviteľov uhorského katolicizmu svojej generácie.

Rožňavský biskup, ktorý sa zapísal výrazne do dejín mesta

Po príchode do Rožňavy sa Juraj Schopper neobmedzil iba na správu diecézy. Jeho pôsobenie malo výrazne budovateľský a sociálny charakter a postupne zasiahlo vzdelávanie, starostlivosť o mládež, kultúru i verejný život mesta. Osobitnú pozornosť venoval vzdelávaniu a formácii mladých ľudí, najmä chudobnejších talentovaných chlapcov. V roku 1876, pri storočnici založenia Rožňavskej diecézy, vytvoril základinu vo výške 10 000 zlatých pre detský seminár. Jeho cieľom bolo umožniť vzdelanie a duchovnú formáciu aj nadaným mladíkom, ktorým by ich sociálne pomery inak podobnú cestu prakticky znemožňovali. Pri rovnakom jubileu venoval mestu aj tri zvony.

Významnou súčasťou jeho diela bola tiež starostlivosť o siroty a opustené deti. Schopper založil v Rožňave sirotinec a vytváral materiálne zázemie pre jeho fungovanie. Dobová tlač pritom osobitne vyzdvihovala jeho ochotu podporovať výchovu a vzdelávanie chudobných, ale talentovaných mladých ľudí. Jeho dobročinnosť získala taký ohlas, že ho mesto pri posviacke jedného z jeho ústavov vymenovalo za čestného občana Rožňavy. Dobová správa označovala jeho dobročinnosť dokonca za „bezpríkladnú“ a opisovala veľké verejné oslavy, ktorými mu obyvatelia mesta bez rozdielu vierovyznania vyjadrili vďačnosť.

Schopper však myslel aj na intelektuálne a kultúrne zázemie diecézy. S jeho menom sa spája založenie a budovanie diecéznej knižnice, ako aj ďalšie fundácie určené cirkevným a vzdelávacím ustanovizniam. Pramene mu pripisujú tiež podporu opátskeho kláštora a vybudovania železitých kúpeľov v Rožňave. Jeho predstava biskupskej služby tak bola na svoju dobu pozoruhodne komplexná: nestačilo mu zabezpečiť chod farností a seminára, ale usiloval sa vytvárať trvalé inštitúcie, ktoré mali slúžiť mestu a diecéze aj po jeho smrti.

Biskup Juraj Schopper ako neúnavný bojovník proti liberalizmu

Schopper nebol iba staviteľom a dobrodincom, ale aj výrazným obhajcom katolíckych pozícií v období silnejúceho uhorského liberalizmu. Po I. vatikánskom koncile dôsledne zverejňoval a presadzoval jeho rozhodnutia, čím sa dostával do konfliktov s liberálnymi predstaviteľmi štátnej moci. Venoval sa tiež otázke civilného manželstva, vysvetľoval veriacim koncilové dokumenty a pápežské encykliky a publikoval v katolíckych periodikách Religió a Magyar Állam. Schopper tak chápal biskupský úrad nielen administratívne: považoval za svoju povinnosť verejne obhajovať učenie a práva Cirkvi aj vtedy, keď sa dostávali do konfliktu s dobovými politickými prúdmi.

Rovnako systematicky pristupoval k duchovnému a kultúrnemu dedičstvu Rožňavskej diecézy. Pri biskupskej rezidencii nechal vybudovať osobitný trakt pre diecéznu knižnicu a archív a významne podporil obnovu rožňavskej katedrály. Jeho pôsobenie tak vytváralo pozoruhodne ucelený systém: staral sa o formáciu budúcich kňazov, vzdelávanie mládeže, siroty a chorých, ale zároveň aj o uchovávanie dokumentov, kníh a historickej pamäti diecézy. Schopper nebudoval jednotlivé izolované ustanovizne; postupne vytváral pevné inštitucionálne zázemie katolíckeho života v Rožňave.

Rozsah Schopperovej činnosti nezostal bez uznania ani mimo Rožňavy. Peštianska univerzita mu v roku 1887 udelila čestný doktorát, nasledujúci rok získal titul rímskeho grófa a roku 1891 sa stal skutočným tajným radcom. Tieto pocty dopĺňali jeho predchádzajúcu kariéru profesora a rektora Peštianskej univerzity i rektora viedenského Pázmanea. Juraj Schopper teda nebol provinčným biskupom uzavretým v malej gemerskej diecéze, ale vzdelaným a rešpektovaným predstaviteľom uhorského katolicizmu 19. storočia, ktorý dokázal akademické vzdelanie, pevnú vieru a spoločenské postavenie pretaviť do veľmi konkrétneho diela.

Juraj Schopper sa pri svojom pôsobení v Rožňave mohol oprieť aj o dve pevne zakorenené rehoľné komunity – františkánov a premonštrátov. Františkáni prišli do mesta už v roku 1733 a vytvorili tu stabilné duchovné zázemie sústredené okolo svojho kostola a kláštora. Ich prítomnosť mala napokon trvať 217 rokov, až do násilného zásahu komunistického režimu proti mužským reholiam v roku 1950. Keď teda Schopper roku 1872 prevzal diecézu, františkáni už boli takmer jeden a pol storočia prirodzenou súčasťou náboženského života Rožňavy.

Rovnako významnú úlohu zohrávali premonštráti z Jasova, ktorých pôsobenie bolo úzko späté predovšetkým so vzdelávaním. Od roku 1778 spravovali katolícke gymnázium a Kostol sv. Františka Xaverského, gymnázium sídlilo v účelovej budove neďaleko katedrály. Schopper teda nebudoval katolícku Rožňavu na prázdnom mieste. Ako biskup sa mohol oprieť o existujúcu sieť diecéznych inštitúcií a zároveň o františkánsku duchovnú a pastoračnú tradíciu a premonštrátsku tradíciu vzdelávania mládeže. K tomuto už existujúcemu základu potom pridal vlastné veľké sociálne a charitatívne diela, ktoré výrazne poznačili podobu mesta na ďalšie desaťročia.

Vybudovanie rožňavskej mestskej nemocnice

Pri Schopperovi je preto zaujímavé, ako prirodzene prepájal katolícku vieru, vzdelanie a sociálnu zodpovednosť. Ako niekdajší univerzitný profesor a rektor veľmi dobre poznal hodnotu vzdelania, no zároveň si uvedomoval, že kresťanská charita sa nemôže skončiť pri slovách. V Rožňave po ňom preto nezostali iba pastierske listy a teologické práce, ale konkrétne ustanovizne. Dobová tlač dokonca zobrazovala jeho rozsiahly komplex pod názvom „Schopperov trojitý ústav v Rožňave“ – nemocnica, detský seminár a sirotinec.

A práve tu sa dostávame k dielu, ktoré sa stalo azda najviditeľnejším symbolom Schopperovho pôsobenia v Rožňave. Starostlivosť o chudobných, deti a vzdelanie prirodzene doplnila otázka, čo s človekom, ktorý nemá iba prázdnu peňaženku či chýbajúce rodinné zázemie, ale predovšetkým choré telo. Schopper preto vložil obrovské prostriedky do projektu, ktorý mal Rožňave poskytnúť modernú zdravotnú starostlivosť. Z iniciatívy lekára Karola Kósu a jeho nadácie, s rozhodujúcou Schopperovou podporou, začal vznikať komplex, ktorý spojil nemocnicu, sociálnu starostlivosť a katolícky duchovný rozmer do jedného celku. Prichádzame ku Kósa-Schopperovej nemocnici, stavbe, ktorá dodnes patrí medzi najhmatateľnejšie pamiatky na tohto rožňavského biskupa.

Pri vzniku nemocnice sa Schopperovo meno spojilo s ďalšou pozoruhodnou osobnosťou rožňavských dejín – lekárom MUDr. Karolom (Károlyom) Kósom (1796–1847). Narodil sa v Komárne a pôvodne sa pripravoval na vstup k piaristom, napokon však rehoľnú dráhu opustil a rozhodol sa pre medicínu. Lekársky diplom získal roku 1826 a už predtým, od roku 1825, pôsobil ako osobný lekár rožňavského biskupa Františka Lajcsáka. Neskôr sa stal župným lekárom a od roku 1833 hlavným lekárom Gemerskej župy. Nebol iba praktickým lekárom – venoval sa aj odbornej práci a publikoval napríklad práce súvisiace s bojom proti nákazám hospodárskych zvierat.

Kósa napokon za svoje lekárske povolanie zaplatil vlastným životom. Keď roku 1847 vypukla v severnej časti Gemera epidémia týfusu, osobne navštevoval a liečil nakazených, pričom sa sám infikoval a 16. decembra 1847 zomrel. Myšlienka vybudovať v Rožňave novú nemocnicu ho však prežila. Jeho vdova Alojzia Mihalovitsová v testamente z 30. júna 1848 vyčlenila na tento účel 24 000 zlatých, čím vytvorila finančný základ budúcej zdravotníckej inštitúcie. Kósa sa jej otvorenia už nedožil – keď bola roku 1887 dokončená Kósa-Schopperova nemocnica, bol štyridsať rokov mŕtvy. Jeho telesné pozostatky boli neskôr uložené v neogotickej nemocničnej kaplnke.

Pôvodný kapitál MUDr. Karola Kósu a jeho manželky Alojzie Mihalovitsovej výrazne rozmnožil vlastnými prostriedkami práve biskup Juraj Schopper a umožnil tak výstavbu samostatného moderného nemocničného komplexu. Biografické pramene spájajú so Schopperom nemocničnú základinu až vo výške 300 000 zlatých, pričom samotná výstavba nového areálu napokon stála približne 225 000 zlatých.

Stavať sa začalo v júni 1881 a práce trvali šesť rokov. Projekt vypracoval viedenský architekt Franz Neumann a na realizácii sa podieľali aj miestni stavitelia. Vznikol reprezentatívny komplex pozostávajúci z dvoch symetrických nemocničných krídel spojených neogotickou kaplnkou. Práve kaplnka bola ideovým stredom celého zariadenia: nebola dodatočne pripojeným doplnkom, ale organickou súčasťou nemocnice a slúžila pacientom, personálu i verejnosti. Jej gotické okná dostali figurálne vitráže z viedenskej dielne Carl Geylings Erben a celý komplex niesol jasný katolícky charakter; na budove sa nachádzali aj plastiky Panny Márie, sv. Jozefa a sv. Antona Paduánskeho a latinské heslo „Infirmis firmandis – Slabých posilňovať“.

Nová rímskokatolícka nemocnica Dr. Kósa-Schoppera bola dokončená v júni 1887 a 1. júla 1887 začala prijímať pacientov. Išlo spočiatku o súkromný nadačný liečebný ústav vo vlastníctve rímskokatolíckej Cirkvi, pričom disponovanie jeho majetkom patrilo rožňavskej sídelnej kapitule a biskupovi. Dobová lekárska tlač už po prvom roku fungovania hodnotila nemocnicu ako moderne vybavené zariadenie: uvádzala kapacitu 52 lôžok, osobitné priestory pre infekčne chorých a dobre vybavenú operačnú sálu. Od 1. júla 1887 do 30. júna 1888 tu ošetrili 98 pacientov, z ktorých 59 bolo vyliečených a ďalších 14 prepustených so zlepšeným zdravotným stavom.

Františkánske terciárky a satmárske Milosrdné sestry sa starali o pacientov

O chorých v Kósa-Schopperovej nemocnici sa popri lekároch a ďalšom personáli starali aj rehoľné sestry. Neskoršie cirkevné štatistiky uvádzajú priamo pri Kósa-Schopperovej nemocnici desať františkánskych terciárok z viedenského materského domu, ktoré tu pôsobili ako ošetrovateľky. V Rožňave pritom pôsobili aj ďalšie ženské kongregácie: Milosrdné sestry zo Satmáru sa venovali najmä výchove a školstvu a desať Milosrdných sestier z Grazu ošetrovalo chorých v gemerskej župnej nemocnici. Katolícka Kósa-Schopperova nemocnica tak mala vlastné rehoľné ošetrovateľské zázemie.

Či však tieto františkánske sestry povolal do Rožňavy osobne biskup Juraj Schopper, dostupné pramene zatiaľ jednoznačne nepotvrdzujú. Vieme, že nemocnica vznikla za jeho rozhodujúcej finančnej podpory, bola majetkom rímskokatolíckej Cirkvi a disponovanie jej majetkom patrilo rožňavskej kapitule a biskupovi. Zároveň vieme, že ženské rehole už mali v meste tradíciu: napríklad satmárske Milosrdné sestry povolal do Rožňavy Schopperov predchodca biskup Štefan Kollárčik roku 1866. Pri Schopperovi je teda jeho účasť na zabezpečení rehoľného personálu nemocnice veľmi dobre predstaviteľná, no bez priameho dokumentu by nebolo korektné vydávať ju za preukázaný fakt.

Prítomnosť rehoľných sestier v každom prípade výborne dopĺňala koncepciu samotnej nemocnice. Uprostred komplexu stála kaplnka určená pacientom, personálu i verejnosti a pri lôžkach chorých pôsobili ženy, pre ktoré ošetrovanie nebolo iba zamestnaním, ale súčasťou rehoľného povolania. Kósa-Schopperova nemocnica tak predstavovala typický model katolíckeho zdravotníctva 19. storočia: lekár poskytoval odbornú liečbu, rehoľná sestra každodennú ošetrovateľskú starostlivosť a kaplnka zabezpečovala duchovnú službu chorému človeku. Práve spojenie týchto troch prvkov dávalo nemocnici charakter, ktorý Schopperovmu chápaniu kresťanskej charity veľmi dobre zodpovedal.

Jeho záujem o zdravotníctvo sa navyše nevyčerpával Kósa-Schopperovou nemocnicou. Pozornosť venoval aj Rožňavským železitým kúpeľom, ktorých rozvoj a modernizáciu podporoval. Koncom 80. rokov 19. storočia tu prebehli významné stavebné úpravy a vzniklo modernejšie kúpeľné zázemie. Schopper napokon kúpele 1. augusta 1890 predal súkromnej spoločnosti, ktorá mala lepšie možnosti pokračovať v ich ďalšom rozvoji. Aj tento príklad ukazuje jeho praktické uvažovanie: biskup nemusel za každú cenu všetko vlastniť a spravovať, ak mohol zabezpečiť, aby užitočná ustanovizeň ďalej prosperovala.

Biskup Juraj Schopper tak ešte za svojho života videl, že z odkazu lekára Kósu vznikla fungujúca zdravotnícka inštitúcia. Keď 10. apríla 1895 vo veku 76 rokov zomrel, nemocnica už osem rokov slúžila Rožňave a okoliu a jeho meno niesla spolu s menom človeka, ktorý jej vznik pôvodne zamýšľal. Symbolickým zavŕšením Schopperovho vzťahu k tomuto dielu sa stala samotná nemocničná kaplnka: nachádza sa v nej jeho náhrobná doska a pramene spájajú miesto aj s jeho pochovaním. Nemocnica tak nebola iba jednou z mnohých biskupových fundácií. Stala sa najviditeľnejším monumentom jeho predstavy katolíckej charity – spojiť odbornú starostlivosť o choré telo s duchovnou starostlivosťou o človeka.

Kósa-Schopperova nemocnica slúžila svojmu pôvodnému účelu ešte celé desaťročia po Schopperovej smrti a postupne sa výrazne rozširovala; v roku 1987 mala už 467 lôžok. Výstavba novej rožňavskej nemocnice II. typu sa začala roku 1975, pre rôzne komplikácie však bola dokončená až v roku 1993, keď nový areál disponoval 583 lôžkami. Starý nemocničný komplex bol po roku 1989 vrátený do vlastníctva rímskokatolíckej Cirkvi a po postupnom vysťahovaní zdravotníckych pracovísk získal nové využitie. Od roku 2002 v ňom sídli Katolícka základná škola sv. Jána Nepomuckého a obnovená nemocničná kaplnka opäť slúži svojmu pôvodnému bohoslužobnému účelu.

Biskup Juraj (György) Schopper sa do dejín Rožňavy a celého regiónu zapísal výraznejšie než mnohí iní. Nezanechal po sebe iba spomienku na vzdelaného teológa a pevného obhajcu katolíckej viery, ale predovšetkým konkrétne diela, ktoré slúžili ľuďom ešte celé desaťročia po jeho smrti – nemocnicu, sirotinec, podporu vzdelávania, knižnicu, archív či obnovenú katedrálu. Jeho odkaz pritom v Rožňave nezostal uzavretý v kronikách: budovy niekdajšej Kósa-Schopperovej nemocnice stoja dodnes, opäť patria Cirkvi a ich kaplnka znovu slúži svojmu pôvodnému účelu. Schopperov život tak pripomína, že najtrvalejšiu stopu po sebe nezanecháva ten, kto o službe človeku veľa hovorí, ale ten, kto dokáže svoju vieru premeniť na dielo, ktoré prežije svojho zakladateľa o celé generácie.

PDF (formát pre tlač)