Jozef Bošiansky – slovenský kňaz a prírodovedec, znalec prírody Hornej Nitry

Branislav Krasnovský
18. septembra 2026   Slovensko   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Pri hľadaní známych osobností slovenských dejín som sa tentoraz rozhodol predstaviť katolíckeho kňaza, ktorého meno dnes pozná iba málokto. Jozef Bošiansky (1855 – 1946) patril ku generácii vzdelaných duchovných, pre ktorých sa kňazské povolanie prirodzene spájalo so záujmom o vedu, vzdelávanie a poznávanie krajiny, v ktorej pôsobili. Popri svojich kňazských a pedagogických povinnostiach sa venoval prírodným vedám, skúmal flóru a najmä faunu hornej Nitry, Vtáčnika, Reváňa a Kľaku. Osobitne ho priťahoval svet hmyzu, motýle a chrobáky, a výsledky svojich pozorovaní publikoval aj v dobovej uhorskej odbornej prírodovednej tlači.

Bošiansky bol zároveň vášnivým turistom, pedagógom a predovšetkým katolíckym kňazom. Jeho záujem o prírodu nestál v protiklade k viere; patril k typu duchovného, pre ktorého poznávanie stvoreného sveta tvorilo prirodzenú súčasť vzdelaného kresťanského života. Nestačilo mu však prírodu iba pozorovať a zbierať jej príklady. Podporoval turistiku, podieľal sa na vybudovaní útulne pod Kľakom, venoval sa vzdelávaniu a pomoci miestnemu obyvateľstvu. Jeho život tak ponúka obraz dnes takmer zabudnutého typu kňaza – človeka oltára, knihy i terénu, ktorý dokázal spojiť katolícku vieru, prírodovedné poznanie a praktickú službu ľuďom.

Detstvo, rodina a cesta za vzdelaním

Jozef Bošiansky, v dobových uhorských prameňoch uvádzaný najmä ako József Bossányi, sa narodil 4. marca 1855 v Senici. Pochádzal zo zemianskej rodiny. O jeho najranejšom detstve a rodičoch sa však v bežne dostupných životopisných materiáloch nezachovalo veľa podrobností. Pri človeku, ktorý sa neskôr venoval kňazstvu, pedagogike, histórii a prírodným vedám, by bolo lákavé hľadať korene jeho širokých záujmov už v rodinnom prostredí, dostupné pramene nám však zatiaľ nedovoľujú robiť takéto závery.

Isté je, že vyrastal v Senici v polovici 19. storočia, v období veľkých politických, spoločenských a národnostných premien v Uhorsku. Senica a celé Záhorie pritom neboli kultúrnou pustatinou. Mesto a jeho širšie okolie dali v 19. storočí viacero duchovných, pedagógov, národných pracovníkov a vzdelancov. Škola, Cirkev a vzdelanie tu mali významné spoločenské postavenie. Neskorší Bošianskeho život ukázal, že práve vzdelanie sa stalo jednou z určujúcich čŕt jeho osobnosti.

Zo Senice jeho cesta viedla do Nitry, kde absolvoval stredoškolské štúdiá a následne kňazský seminár. Nitra bola prirodzeným centrom katolíckeho vzdelávania a cirkevného života a práve tu sa začala formovať jeho budúca dvojitá dráha – kňaza a učenca. Jeho vzdelávanie však Nitrou neskončilo. Pokračoval na univerzite v Budapešti, kde sa dostal do kontaktu s podstatne širším akademickým prostredím vtedajšieho Uhorska.

Rozsah jeho neskoršej pedagogickej činnosti ukazuje, aké široké vzdelanie získal. Bošiansky vyučoval latinčinu, gréčtinu, nemčinu i prírodovedu. Nebol teda iba duchovným, ktorý sa vo voľnom čase zo záľuby začal venovať zbieraniu rastlín či hmyzu. Klasické humanitné vzdelanie a prírodovedný záujem sa uňho rozvíjali súbežne a neskôr sa pozoruhodným spôsobom spojili v jednej osobnosti.

Kňaz a profesor na piaristickom gymnáziu v Nitre

V roku 1877 prijal Jozef Bošiansky kňazskú vysviacku. Mal iba dvadsaťdva rokov a prvé roky jeho kňazského života boli úzko spojené so školstvom. Namiesto okamžitého odchodu do bežnej farskej pastorácie zostal v Nitre, kde začal pôsobiť ako profesor na tamojšom piaristickom gymnáziu. V tomto prostredí strávil približne päť rokov, od roku 1877 do roku 1882.

Bošiansky vyučoval latinčinu, gréčtinu a nemčinu, pričom slovenské biografické pramene medzi jeho predmetmi uvádzajú aj prírodovedu. Táto kombinácia veľmi dobre charakterizuje jeho neskorší život. Na jednej strane bol klasicky vzdelaným katolíckym kňazom schopným vyučovať základné jazyky antickej európskej kultúry, na druhej strane človekom so živým záujmom o prírodu. Jeho budúce výpravy za rastlinami, motýľmi a chrobákmi teda neboli náhodnou záľubou staršieho farára – prírodné vedy boli súčasťou jeho intelektuálneho sveta už v mladosti.

Pôsobenie na piaristickom gymnáziu bolo pre mladého duchovného s takýmto záberom vhodným prostredím. Piaristická tradícia kládla veľký dôraz na vzdelávanie mládeže a Bošiansky tu mohol spájať svoje kňazstvo s pedagogickou prácou. Pred študentmi nestál ako učiteľ jediného úzko vymedzeného odboru. Rozsah predmetov, ktoré dokázal vyučovať, ukazuje typ vzdelanca charakteristický pre 19. storočie – človeka, pri ktorom ešte neexistovala dnešná ostrá hranica medzi humanitným a prírodovedným vzdelaním.

Farár a dekan v Novákoch

V roku 1882 Bošiansky opustil profesorské miesto v Nitre a odišiel do Novák, kde sa začala nová, šestnásť rokov trvajúca etapa jeho života. Stal sa farárom miestnej starobylej farnosti pri Kostole svätého Mikuláša, biskupa, a v Novákoch pôsobil až do roku 1898. Životopisné pramene ho uvádzajú nielen ako farára, ale aj ako dekana. V dobových uhorských materiáloch sa preto stretávame aj s označením „Bossányi József, nováki plébános“, teda Jozef Bossányi, novácky farár.

Novácka farnosť nebola miestom, kde by Bošiansky pôsobil osamotene. Historický schematizmus počas jeho pôsobenia zachytáva viacero kaplánov – Antona Velčeja, Ladislava Szélessyho, Alexandra Vetzela, Alojza Fiebiga a Pavla Kunu. Prítomnosť kaplánov zároveň naznačuje rozsah pastoračných povinností farnosti. Bošiansky tu preto nevystupoval iba ako vzdelanec so záujmom o prírodné vedy, ale predovšetkým ako kňaz zodpovedný za každodenný chod farnosti a duchovnú správu veriacich.

Ani rozsiahle farské povinnosti však neznamenali koniec jeho vedeckých a pedagogických záujmov. Práve naopak. Horná Nitra mu poskytla mimoriadne bohaté pole pre prírodovedný výskum. Vtáčnik, Kľak, Reváň a okolité doliny sa stali miestami jeho botanických a zoologických pozorovaní. V rokoch 1888 – 1892 bol členom výboru Lekársko-lekárnického a prírodovedného spolku Nitrianskej župy a postupne sa zapojil do organizovaného prírodovedného života regiónu.

Bošianskeho záujem sa neobmedzoval iba na prírodné vedy. Už počas nováckeho obdobia vydal v roku 1885 dielo Bibliai genealogikus tábla a v roku 1891 Ó- és Ujszóvetségi bibliai történetek. Popri prírodovedcovi teda zostával katolíckym kňazom zaoberajúcim sa aj biblickými témami.

Práve počas rokov v Novákoch začala jeho vedecká práca prinášať aj konkrétne publikačné výsledky. V roku 1890 vyšla jeho entomologická práca v ročenke Lekársko-lekárnického a prírodovedného spolku Nitrianskej župy, v roku 1891 publikoval v ročenke Prírodovedného spolku Trenčianskej župy a ďalšia práca nasledovala roku 1895. Z regionálneho terénneho bádateľa sa tak stával prírodovedec, ktorého meno sa objavovalo aj v odbornej literatúre.

Bošiansky navyše nepatril k duchovným, ktorí by svoju činnosť obmedzovali na múry kostola a fary. Zapájal sa do vzdelávacieho, prírodovedného i sociálneho života regiónu. Jeho záujem o ľudí neskôr vyústil aj do praktických projektov vrátane založenia rezbárskej školy a dielne na výrobu drevených hračiek v Chvojnici, ktorými sa usiloval pomôcť chudobnému miestnemu obyvateľstvu.

Keď v roku 1898 po šestnástich rokoch Nováky opustil, historický schematizmus ho následne uvádza ako penzionovaného kňaza a jeho ďalší život sa spojil predovšetkým s Nitrianskym Pravnom. Za sebou nechával obdobie, počas ktorého sa z mladého profesora stal skúsený farár a dekan – a zároveň rešpektovaný regionálny prírodovedec.

Bošiansky ako prírodovedec, kňaz a turista

Prírodoveda sprevádzala Bošianskeho prakticky počas celého aktívneho života. To, čo sa začalo ako súčasť jeho pedagogického pôsobenia, postupne prerástlo do systematickej terénnej činnosti. Skúmal predovšetkým flóru Reváňa a Kľaku a faunu Vtáčnika. Nebolo to iba súkromné hobby vidieckeho farára. Svoje pozorovania spracúval, publikoval a udržiaval kontakty s odborným prírodovedným prostredím vtedajšieho Uhorska.

Jeho osobitnou vášňou bola entomológia, predovšetkým dva veľké rady hmyzu – motýle a chrobáky. Dobový adresár uhorských entomológov uverejnený v časopise Rovartani Lapok v roku 1901 uvádza „Bossányi József nyug. plébános, Fenyves-Chvojnica“, teda Jozefa Bossányiho, penzionovaného farára žijúceho v Chvojnici, a pri jeho mene skratky Lep. a Col. – Lepidoptera a Coleoptera. Nejde teda iba o neskoršie životopisné tvrdenie, že Bošiansky zbieral hmyz. Samotná dobová entomologická obec ho evidovala medzi svojimi ľuďmi a presne zaznamenala oblasti jeho odborného záujmu.

Jeho postavenie medzi uhorskými entomológmi potvrdzuje aj dobový prehľad vývoja entomológie, v ktorom sa medzi regionálnymi bádateľmi Nitrianskej župy objavuje „Bossányi József, nováki plébános“ – Jozef Bossányi, novácky farár. Je to cenný detail: kňazská funkcia a prírodovedná činnosť sa pri jeho mene objavujú priamo vedľa seba. Odborná verejnosť ho poznala ako farára z Novák, ktorý systematicky skúmal miestnu prírodu.

Medzi konkrétne doklady jeho vedeckej činnosti patrí napríklad príspevok „Terren András“, ktorý vyšiel roku 1899 v časopise Rovartani Lapok. Mimoriadne zaujímavý bol aj jeho záujem o jasoňa červenookého (Parnassius apollo), jedného z najnápadnejších európskych horských motýľov. Pramene mu pripisujú opísanie miestnej formy tohto motýľa z oblasti Trenčianskych Teplíc. Jeho práce a terénne pozorovania sa objavovali aj v ročenkách prírodovedných spoločností Nitrianskej a Trenčianskej župy, takže jeho meno poznal širší okruh vtedajších uhorských prírodovedcov a entomológov.

Šírka Bošianskeho záujmov však siahala ďaleko za hranice entomológie. Popri prírodných vedách sa venoval klasickým jazykom, filológii a biblickým témam. V roku 1891 bol ako „Bossányi József, Nyitra-Novák“ evidovaný medzi členmi Uhorskej filologickej spoločnosti a v tom istom roku vyšlo jeho dielo Ó- és Ujszóvetségi bibliai történetek venované dejinám Starého a Nového zákona.

Turista a milovník Kľaku

Bošianskeho prírodovedné záujmy ho prirodzene privádzali do hôr. Vtáčnik, Reváň a Kľak neboli iba predmetom jeho vedeckého skúmania, ale krajinou, ku ktorej si vytvoril osobný vzťah. Pohyb v horách mu umožňoval spájať turistiku s pozorovaním rastlinstva a živočíšstva a dlhoročné poznávanie týchto oblastí neskôr vyústilo aj do jeho angažovania sa v organizovanej turistike.

Ani vo vyššom veku jeho turistické nadšenie neochablo. V roku 1922 bol zvolený za čestného predsedu prievidzského odboru Klubu československých turistov. Následne podporil myšlienku vybudovania turistickej útulne pod Kľakom a na jej vzniku sa podieľal organizačne i vlastnými peniazmi. Náklady na výstavbu dosiahli približne 6 000 korún, pričom podľa regionálneho spracovania asi tretinu sumy poskytol sám Bošiansky. Útulňu slávnostne otvorili 5. júla 1923 za účasti približne 120 turistov.

Stavba vošla do povedomia ako Bossányiho útulňa. Stála niekoľko stoviek metrov pod vrcholom Kľaku a v roku 1930 poskytovala dvadsať lôžok, ku ktorým neskôr pribudli ďalšie. V okolí sa zároveň začali vyznačovať turistické chodníky a cesta z Fačkovského sedla na Kľak patrila medzi prvé značené trasy v oblasti. Z útulne sa zachovali už iba ruiny, jej existencia však zostáva hmatateľnou pripomienkou toho, že Bošianskeho láska k prírode nezostala iba pri zbieraní motýľov, chrobákov a rastlín. Aj svoju odbornú knižnicu napokon daroval múzeu v Nitrianskom Pravne.

https://www.pomehore.sk/bossanyiho-utulna/

Voľne šíriteľná fotografia Bošianskeho turistickej útulne sa nezachovala, zhorela v roku 1944 počas SNP. Záujemcovia si však podobu útulne i kňaza Bošianskeho v staršom veku môžu pozrieť na uvedenej stránke

Slovák alebo Maďar?

Jozef Bošiansky zrejme nepatril k typu otvorených slovenských národovcov, akým bol napríklad jeho kňazský a prírodovedný súčasník Andrej Kmeť. V dostupných prameňoch nevystupuje ako organizátor slovenského národného života a podstatnú časť svojho odborného života prežil v kultúrnom prostredí Uhorska. Študoval v Budapešti, publikoval po maďarsky a v odbornej literatúre vystupoval pod menom József Bossányi. Zdá sa preto, že mu bola blízka skôr tradičná uhorská identita, ktorá sa v 19. storočí nemusela automaticky kryť s moderným chápaním maďarskej národnosti. Zároveň nemáme dôkaz, že by svoje slovenské korene popieral alebo sa od nich dištancoval.

Zaujímavým medzníkom je v tomto smere rok 1918 a rozpad Uhorska. Bošiansky mal vtedy 63 rokov a celý dovtedajší život prežil ako občan Uhorského kráľovstva. Keby sa jednoznačne považoval za Maďara a život v novom Československu odmietal, mohol podobne ako časť uhorskej inteligencie či duchovenstva odísť do Maďarska. Neurobil to. Zostal na Slovensku, pokračoval v pedagogickej a spoločenskej činnosti a ešte do roku 1925 vyučoval na gymnáziu v Prievidzi. S hornou Nitrou zostal spätý aj svojou prírodovednou a turistickou činnosťou. Práve po vzniku Československa sa výrazne angažoval v organizovanej turistike a podporil vybudovanie Bossányiho útulne pod Kľakom.

Bošianskeho preto nemožno jednoducho zaradiť ani medzi slovenských národných buditeľov, ani medzi maďarských národovcov. Bol skôr predstaviteľom starej uhorskej katolíckej vzdelaneckej vrstvy, ktorej svet sa roku 1918 definitívne rozpadol. Svoje miesto však nehľadal za novou maďarskou hranicou. Zostal v krajine, v ktorej sa narodil, a pokračoval v práci medzi jej obyvateľmi.

4. decembra 1946 zomrel v Nitrianskom Pravne vo veku 91 rokov. Uzavrel sa tak mimoriadne dlhý život katolíckeho kňaza, pedagóga, prírodovedca a turistu, ktorý prežil monarchiu, vznik Československa, dve svetové vojny i ďalšie politické prevraty. Napriek všetkým zmenám zostal spätý predovšetkým s krajinou hornej Nitry, ktorú celé desaťročia skúmal, prechádzal a poznával. Po Bošianskom nezostali iba odborné práce či meno v starých entomologických ročenkách, ale obraz vzdelaného katolíckeho kňaza, pre ktorého viera, poznávanie prírody, vzdelanie a služba ľuďom nepredstavovali štyri rozdielne svety, ale prirodzené súčasti jedného života.

PDF (formát pre tlač)