Intelektuálne pozadie Bratislavy na počiatku raného novoveku (Druhá časť)
Ondrej Nosko
15. decembra 2025
Slovensko
predchádzajúca časť:
Intelektuálne pozadie Bratislavy na počiatku raného novoveku (Prvá časť)
***
Rakovského priateľ, Juraj Purkircher (cca 1535–1578), ktorý mu prispel úvodom do zbierky O rozvrstvení obyvateľstva… patril do druhého bratislavského krúžku – Radétiovho. Purkircher sa s Rakovským kontaktoval v rokoch 1558–61. Bol popredným bratislavským intelektuálom 16. storočia. Základné vzdelanie absolvoval v rodnej Bratislave, ďalej študoval v Bardejove u L. Stöckla, od 1556 na univerzite vo Wittenbergu (tu roku 1558 získal hodnosť magistra), neskôr vyštudoval v Padove medicínu (v rokoch 1561–1563). Navštívil aj Paríž.
Je zaujímavé, že vo Wittenbergu sa Purkircher nestal členom Uhorského spolku založeného 24. júna 1555. Hlásil sa totiž k nemeckej národnosti a študenti z Uhorska, ktorí boli nemeckej alebo niektorej slovanskej národnosti, neboli členmi spolku. Už počas štúdia si veľmi obľúbil botaniku. Po štúdiách sa vrátil do Bratislavy, kde sa aj usadil a pôsobil ako praktický lekár. Tento vzdelanec sa venoval aj básnictvu, bol v styku nielen s poprednými lekármi, ale bol aj priateľom humanistov Trnavčana Jána Sambuca a Martina Rakovského. Jeho najväčšou vášňou bolo šľachtiteľstvo a botanika, pri svojom dome s lekárňou na Hlavnom námestí mal dokonca botanickú záhradu, v ktorej aklimatizoval cudzokrajné rastliny.
Na mnohých svojich dielach sa podpisoval ako Georgius Purkircher Pisoniensis, čo bolo alúziou na latinský názov Bratislavy Posonium a malo pripomínať lat. hrach. Spočiatku bol prívržencom reformácie, vo svojich raných dielach vzdal hold Melanchtonovi, Lutherovi, Stöcklovi, kráľovi Maximiliánovi, i svojim priateľom a kolegom (v najdôležitejšom diele Anniversarium sacrum Philomelae…; s 791 hexametrami). Aj v tomto holde nezaprel svoj nemecký pôvod, keď totiž popri Panónii spomína aj Germániu, básni o nej ako „našej“ a jej polia opisuje ako „naše polia“. Uhorská komora ho dokonca roku 1567 navrhla kráľovi Maximiliánovi za jeho lekárske úspechy aj vyznamenať. Liečil nielen prostých ľudí, ale aj významnejšie osoby, ktoré prichádzali do Bratislavy.
Počas štúdia v Padove sa Purkircher zoznámil s Belgičanom Nicasiom Ellebodiom Casletanom, ktorý už dlhší čas pôsobil v Trnave (učil latinčinu i grécku filozofiu) a v Bratislave bol sekretárom arcibiskupa Mikuláša Oláha. Po skončení štúdia medicíny sa v roku 1570 znova usadil v Bratislave ako lekár a súčasne bol kanonikom pri Dóme sv. Martina. Ellebodius bol vynikajúcim znalcom gréckych a latinských rukopisov, práve v Bratislave z gréčtiny do latinčiny preložil Aristotelovu Poetiku. Je symbolické, že Ellebodius i Purkircher – obaja lekári – zahynuli v Bratislave v rokoch 1577 a 1578 na mor. Na Dóme sv. Martina sa dodnes zachoval jeho náhrobný kameň, s veršami, ktoré mu zložil Mikuláš Istvánffy. Ellebodiovu knižnicu napokon zdedil Zachariáš Mošovský z Rakovského krúžku. Zaujímavou pamiatkou, ktorá ostala po Purkircherovi bol zvláštny druh fazule – Phaseolus varius sive Purkircherianus, ktorý po svojom priateľovi pomenoval belgický lekár a botanik Karol Clusius. Bratislavský botanik si ju priniesol ešte z Neapola a vypestoval ju tak, že prinášala aj plody.
Ešte roku 1563 v Padove Purkircher, podobne ako Rakovský, vydal oslavnú báseň na bratislavskú korunováciu kráľa Maximiliána Sacer Aristaeus Pisoniensis, ktorá je plná lokálpatriotizmu a vlastenectva. Prejavuje sa v holde, ktorý vzdal svojmu rodnému mestu, novému kráľovi a v hneve na Turkov. Roku 1569 uverejnil svoje posledné väčšie dielo Sacer dialogus Istri et Grani na počesť novozvoleného ostrihomského biskupa Verančiča. Do diela prispel úvodnou básňou aj Ján Sambucus. Celé dielo je nielen akýmsi holdom katolíckej Cirkvi, kritikou učenia arianizmu – šíriaceho sa zo Sedmohradska, spravovaného osmanským vazalom Jánom Žigmundom Zápoľským (1540–1571), ale cítiť z neho aj sympatie k Habsburgovcom. Nazdávame sa, že tieto diela sú svedectvom posunu Purkirechovej „identity“. Ako obyvateľ Bratislavy bol svedkom rušného politického života v hlavnom meste. Nemecké a protestantské cítenie mladých rokov sa posunulo na „uhorskú“, prohabsburskú a s katolíckymi predstaviteľmi sympatizujúcu platformu.
Bol to možno práve Ellebodius, kto Purkirchera zbavil averzie voči katolíckej Cirkvi a jej predstaviteľom v Uhorsku. Pri takejto pozitívnej zmene Purkircherových názorov na katolícky klérus nemožno podceňovať aj vplyvy ostatných jeho bratislavských priateľov. Okrem Ellebodia nimi boli aj Oláhov sekretár, neskôr podpalatín a kráľovský radca barón Mikuláš Istvánffy (1538–1615), ktorému arcibiskup Mikuláš Oláh financoval štúdium v Padove (1552–1556) a napokon i cirkevný a politický hodnostár Štefan Radetius (?–1586). Práve pod lipou v Radetiovej záhrade sa schádzal krúžok bratislavských poetov – Istvánffyho, Purkirchera, Ellebodia a z Viedne dochádzajúceho cisárskeho historiografa Sambuca. Bolo to miesto stretania sa, oddychu, diskutovania a hlavne vzájomného čítania si svojich diel.
O Štefanovi Radetiovi, ostrihomskom kanonikovi, od roku 1568 bratislavskom prepoštovi, varadínskom a jágerskom biskupovi, od roku 1572 jágerskom a turčianskom prepoštovi, od roku 1573 uhorskom miestodržiteľovi a predsedovi Uhorskej komory, sa dozvedáme nielen z archívnych dokumentov, ale aj z básní Mikuláša Istvánffyho. Ten ho sám považoval za vynikajúceho básnika. Práve na Radetiovu prosbu Istvánffy v októbri 1570 zložil báseň v 19 elegických distichách na lipu v objednávateľovej bratislavskej záhrade.
Istvánffy sa preslávil aj oslavným panegyrikom na svojho mecéna a podporovateľa Oláha. No najväčšie uznanie získal vďaka svojmu historickému dielu Tridsaťštyri kníh dejín Uhorska (Historiam de rebus Ungaricis libri XXXIV) vydanom roku 1622 v Kolíne nad Rýnom až po jeho smrti. Istvánffy bol aj pri prenesení uhorskej kráľovskej koruny do Bratislavy v roku 1608 a pri tejto príležitosti predniesol kvetnatý príhovor. V tej dobe už mal titulárnu funkciu kráľovského dverníka. Prirodzene, aj Istvánffy sa pohyboval v identickom geografickom priestore ako jeho druhovia – na základe korešpondencie vidíme, že sa poväčšine zdržiaval v blízkych politických a cirkevných centrách – Bratislave, Viedni a Trnave.
S Mikulášom Istvánffym sa Purkircher zoznámil pravdepodobne vďaka Sambucovi, ktorý Istvánffyho v Padove vychovával. Purkircher aj Istvánffy boli naklonení Habsburgovcom, obidvaja nenávideli Turkov, boli lekármi a dobrými znalcami poézie. Priateľstvo medzi Purkircherom a Sambucom sa prehlbovalo aj po návrate z Itálie. Tento cisársky historiograf sa počas svojich návštev v Bratislave a ciest do Trnavy ubytovával práve u Purkirchera. Napokon o Sambucovi a jeho vzťahu k Bratislave treba spomenúť aj tú skutočnosť, že už od Ferdinandových čias (od roku 1557) bol platený za svoju funkciu dvorného radcu z Uhorskej komory vo výške 50 zlatých. Maximilián 19. januára 1558 zvýšil jeho plat na 100 zlatých „za isté zásluhy“. V platobnom príkaze adresovanom Uhorskej komore v Bratislave sa výslovne hovorí, že ide o doživotnú rentu, to znamená, že mala byť vyplácaná aj po Sambucovom vymenovaní za dvorného lekára a historiografa. Dňa 24. apríla 1566 Maximilián určuje mu plat za miesto dvorného lekára na 100 uhorských zlatých, ktoré má taktiež vyplácať Komora. Priamo z prostriedkov dvora mal dostávať plat za funkciu historiografa, a to od 4. apríla 1568 100 toliarov a od 25. februára nasledujúceho roku dvojnásobok, teda spolu 200 toliarov. Povinnosti dvorského intelektuála si Sambucus plnil aj v Bratislave na korunovácii Rudolfa II. za uhorského kráľa roku 1574. Pri tej príležitosti zložil na korunováciu oslavnú báseň, ktorú počas nej aj predniesol.
Intelektuálom, ktorý od roku 1561, až do svojej smrti v roku 1569, pôsobil v Bratislave ako prefekt Uhorskej komory, bol Stöckelov priateľ a Melanchtonov obľúbený žiak – Žigmund Gelous Torda (cca 1510–1569). Popri Sambucovi a Martinovi Rakovskom bol popredným predstaviteľom uhorského humanizmu. Titul magistra obhájil vo Wittenbergu roku 1544. V Padove študoval medicínu, zúčastňoval sa na tamojšom kultúrnom živote a vychovával jemu zverených synov významných uhorských magnátov Révayovcov. Pred smrťou pôsobil ako znalec východných častí monarchie, ako poradca generála Schwendiho, ktorý bojoval proti Jánovi Žigmundovi Zápoľskému.
Je zaujímavé, že Tordovi v jeho začiatkoch pomáhal v hlavnom meste sám Maximilián, ktorý mu v Bratislave daroval dom na predmestí. Vďaka svojmu postaveniu tu bol svedkom voľby Tomáša Nádasdiho za palatína roku 1564. Zúčastnil sa aj na hostine usporiadanej novozvoleným palatínom a pri tej príležitosti recitoval svoju pohotovo zloženú báseň na oslavu krajinského hodnostára. Sambucus si ho vážil, no Istvánffy po jeho smrti napísal negatívny, na jeho adresu výsmešný epitaf. Hoci bol Torda nemeckej národnosti, v jeho listoch adresovaných Melanchtonovi cítiť uhorský patriotizmus a obavu z tureckého nebezpečenstva. Do Rakovského, či Radétiovho krúžku pravdepodobne nepatril.
Ďalším bratislavským humanistom – vzdelancom bol Krištof Armpruster. Tiež študoval v Padove, po skončení štúdií bol vysokým úradníkom v Uhorskej komore a od roku 1559 Ferdinandovým radcom. Býval v tesnej blízkosti Juraja Purkirchera na Hlavnom námestí. Práve jemu venoval Purkircher svoje najvýznamnejšie dielo Anniversarium. Purkircher dokonca pôsobil ako sprostredkovateľ nevydareného sobáša medzi Amprusterovou pastorkyňou Katarínou a viedenským dvorským knihovníkom (a Sambucovým protivníkom) Hugom Blotiom. Počas návštev Viedne chodieval za Purkircherom do Bratislavy aj taliansky humanista a historiograf poľského kráľa Ján Michal Bruto (1517–1592). Odtiaľto potom podnikal ďalšie cesty do Uhorska.
Hostenie kolegu – popredného európskeho intelektuála, alchymistu iatrochemika Filipa Aureola Teofrasta Bombasta von Hohenheim bratislavskými lekármi máme doložené v účtovnej Komornej knihe mesta Bratislavy 28. septembra 1537. Slávnostný lukulský obed týchto intelektuálov u mestského sudcu Baláža Behema v cene 4 toliarov, 7 šilingov a 18 dinárov, pozostával z varených, pečených a smažených rýb, žemlí, vína, krúp, mlieka, vajíčok, chleba, kapusty, petržlenu, reďkoviek, 3 holieb masti, ovocia a syra. Výber hostiteľa nebol v tomto prípade zaiste náhodný. Blažej Behem (otec práve toho dievčaťa, ktorému sa Purkircher snažil dohodnúť sobáš s Hugom Blotiom) bol popredným bratislavským mešťanom, politicky činným a vzdelaným mužom ovládajúcim sedem až osem rečí. Po Behemovej smrti sa s jeho manželkou oženil už nami spomínaný Krištof Armpruster.
Podobnú hostinu so vzdelancami máme v meste doloženú aj po viac ako tridsiatich rokoch. Roku 1569 totiž Bratislavu navštívila aj družina Melanchtonovho žiaka a priateľa, profesora teológie v Rostocku, Dávida Chytrea (1530–1560), ktorá prišla z Nemecka cez Prahu a Moravské pole. Sambucus a Purkircher ju oboznámili s hradom a postarali sa o jej prijatie a pohostenie predstaviteľmi mesta. Z uvedeného vyplýva, že aj intelektuáli prichádzajúci do Bratislavy v 16. storočí, boli okrem učených a kultivovaných debát živiacich ich nesmrteľného ducha, nútení živiť aj svoju pominuteľnú a slabú telesnú schránku. Vidieť, že mesto a jeho obyvatelia sa snažili dôležité návštevy intelektuálov primerane oceniť aj formou hostín. Vyjadrovali tak ochotu na takúto udalosť obetovať aj väčšie finančné čiastky. V tomto možno vybadať aj renesančnú snahu priblížiť sa formou i obsahom antickému vzoru – hostine, ako komponovanému stretnutiu určenému na humanistický rozhovor. Vlastná hostina, ktorá už sama o sebe bola únikom z každodennosti, sa odohrávala vo vopred pripravenom prostredí a sprevádzali ju dialógy na nevšedné témy a často s nevšedným jazykom.
Aj v prípade bratislavských intelektuálov v 16. storočí platí skutočnosť, že napriek vysokému vplyvu a rôznym funkciám, ktoré zastávali v inštitúciách nachádzajúcich sa v Bratislave, neusilovali sa o získanie aj politickej moci v samotnom meste. Je to potvrdením premisy, že tí, ktorí dosiahnu vyšší stupeň vzdelania sa nesnažia o spoluúčasť na správe mesta. Bolo by zaujímavé sledovať v Bratislave aj osudy a kariéru rôznych vzdelancov a úradníkov, ktorí síce neboli intelektuálmi v pravom slova zmysle, ale len „štandardnými“ príslušníkmi mestskej, cirkevnej alebo v štátnych (správnych) inštitúciách pracujúcej inteligencie.
Na tomto mieste by sme predsa len spomenuli jedného úradníka žijúceho v Bratislave v 17. storočí, ktorý keď už nie profesiou, tak aspoň svojím pôvodom má súvis s našou témou. Ide o Lukáša Eckera ml. (1593–1643), ktorý pochádzal z trnavského obchodníckeho rodu. Jeho rodina vždy udržovala styky s uhorskými vzdelaneckými vrstvami. Lukášova prateta Kristína bola manželkou humanistu Jána Sambuca. Aj Lukáš nemal obyčajnú nevestu, bola ňou Rozina – vnučka Juraja Purkirchera. Keďže bola jedinou dedičkou v rode, Ecker vďaka nej vyženil purkircherovský dom, lekáreň i záhradu. Celý život potom pôsobil ako úradník. V roku 1616 bol provízorom bratislavskej kúrie ostrihomského arcibiskupa, neskôr pôsobil v cisárskych službách na panstvách Svätý Jur a Pezinok. V roku 1635 získal titul kráľovského radcu a úrad hlavného uhorského poštmajstra, ktorý zastával doživotne a bol vrcholom jeho kariéry. Záujem o vzdelanie neochablo v tejto rodine ani v nasledujúcich generáciách. Lukášov vnuk, František Ordódy (zom. 1684) sa stal apoštolským protonotárom, ďalší vnuk – Pavol Nagovič (nar. 1627) jezuitským kazateľom a iný vnuk – Ján Bornemisza z Pešti (zom. po 1712) študoval v mladosti u jezuitov a dosiahol funkciu hlavného komorného sekretára.
Istým hendikepom pre intelektuálov v Bratislave tu bola absencia panovníckeho dvora (Viedeň) a univerzity (Trnava), ktoré mohli výrazne akcelerovať ich tvorbu i kariéru. Napriek tomu bolo v Bratislave v 16. storočí príťažlivé a tvorivé prostredie, ktoré bolo naklonené tomu, aby sa v meste sformovali dva literárne humanistické krúžky. Okolo zamestnanca Uhorskej komory Martina Rakovského (Zachariáš Mošovský, Lactantius I. Codicius, Pavol Fabricius a snáď aj Juraj Purkircher) a prepošta Štefana Radétia (Mikuláš Istvánffy, Juraj Purkircher, Nicasius Ellebodius, Ján Sambucus).
Na príklade osudov Rakovského, Radétia i Purkirchera môžeme vidieť tri modely „prežitia“ intelektálov – humanistov v Bratislave. Rakovský tvoril popri zamestnaní v Uhorskej komore, Radétius vo funkcii bratislavského prepošta a štátneho hodnostára a Purkircher ako mešťan, povolaním lekár. Nielen popri nich, ale aj v meste sa za celé 16. storočie objavilo množstvo humanistov, intelektuálov. Napriek tomu, že tam pracovalo množstvo úradníkov, správcov, vzdelancov – títo nevytvorili na rozdiel od nami spomínaných hrdinov diela, ktoré by boli mali zásadnejší význam. Oni však aj napriek nepriazni prostredia a doby (konfesionálne spory, osmanské nebezpečenstvo, nedostatok mecénov) hľadali a našli spôsob svojej intelektuálnej realizácie. Niektorí venovali svoje politologické, vedecké i umelecké diela oslave nielen mocných svojich čias, ale aj priateľov v nádeji, že ich talent bude náležite ocenený, využitý a zúročený. V tomto zmysle uhorská „metropola“ splnila svoje funkcie len do tej miery, ktorú jej okolnosti umožnili.
