Intelektuálne pozadie Bratislavy na počiatku raného novoveku (Prvá časť)

Ondrej Nosko
15. decembra 2025   Slovensko

Prítomnosť intelektuálov v meste je znakom jeho výnimočnosti. Platilo to v minulosti a platí to aj dnes. Prítomnosť popredných intelektuálov je jedným zo znakov typických pre metropolu. Tento typ miest umožňuje kultúrnu výmenu, združuje vzdelancov i kapitál, ktorý je ochotný a schopný financovať ich diela. Samotný názov intelektuál znamená, že ide o človeka, ktorý sa živí činnosťou, pri ktorej používa svoj rozum, intelekt. Svojím stupňom vzdelania a erudície je špecializovaný a v istom zmysle profesijne nezastupiteľný.

Intelektuál, žijúci v ranonovovekom mestskom prostredí, nepochybne spadal do skupiny mestskej elity. Predovšetkým kultúrnej, či duchovnej. Bol rešpektovaným pre svoju odbornosť, svoje konexie a vplyv na iné elity, či už lokálne, mestské alebo širšie – politické, náboženské, správne, vojenské i hospodárske. Neraz bol s nimi rodinne, profesijne, ekonomicky silno previazaný, prípadne bol súčasťou týchto elít. Intelektuál mal istý okruh, sieť kontaktov a dosah vplyvu. Jeho dosah mával nielen lokálny, no veľakrát aj krajinský, či nadregionálny charakter.

Prirodzene, nie všetci vzdelanci v mestskom prostredí – lekári, lekárnici, úradníci, pisári v službách mesta i jednotlivcov, učitelia mestských i súkromných škôl, advokáti, duchovní boli intelektuálmi v pravom slova zmysle. Tých by sme mali prirodzene hľadať medzi humanistami, vedcami a umelcami pôsobiacimi na školách, univerzitách, šľachtických i panovníckych dvoroch, či v blízkosti prelátov. Teda ľuďmi, ktorí sa venovali tvorbe umeleckých, či vedeckých diel. Na úvod treba aj spomenúť rozdiel medzi pojmami vzdelanec a intelektuál. Podľa nášho názoru je primárny rozdiel v tom, že prirodzene každý intelektuál je vzdelancom (využíva svoje vzdelanie, vedomosti), no nie každý vzdelanec musí byť nutne aj intelektuálom. Intelektuál sa vyznačuje tvorbou diel (vedeckých, umeleckých atď.), ktoré sú v istom zmysle pôvodné a autentické. Tvorbou sa môže, no nemusí primárne živiť. Mnohokrát ide o tvorcu, ktorý požíva priazeň svojho mecéna, či je zamestnancom určitej inštitúcie, ktorá mecenát supluje.

Bratislava kvôli svojej polohe na ceste od Jadranu do Sliezska a k Baltu, medzi Budínom a Viedňou mala už v 15. storočí svoje dôležité obchodné i kultúrne postavenie. Veľký rozkvet zažívala v období vlády Mateja Korvína, ktorá bola sprevádzaná talianskym renesančným vplyvom. Pripomeňme založenie bratislavskej Academie Istropolitany v roku 1465, ktorá mala nahradiť „husitskou ideológiou“ poznačenú pražskú Karlovu univerzitu.

Aj po zániku Istropolitany, ktorá bola úzko naviazaná na bratislavské prepošstvo, sa funkcia prepošta naďalej úzko spájala s diplomatickými misiami, napríklad vicekancelár univerzity prepošt Juraj Pentel zo Schönborgu v roku 1479 podnikol cestu do Benátok, prepošt Anton de Sankfalva v roku 1486 do Ríma a Hieronymus Balbus sa roku 1521 zúčastnil rokovaní s Osmanmi, vo Wormse a v Poľsku. Aj v ranom novoveku predstavovalo bratislavské prepošstvo sľubný odrazový mostík. Môžeme to vidieť aj na kariére prepošta Františka II. Ujlakyho (1526 – 1555), ktorý najprv pôsobil ako kráľovský pisár, sekretár a radca, neskôr ako vicekancelár a napokon uhorský miestodržiteľ.

Bratislavská kapitula pri Dóme sv. Martina pôsobila ako hodnoverné miesto, mala svoju knižnicu, školu, kanceláriu, skriptórium. Toto bolo dobre personálne obsadené pisármi i iluminátormi.

Intelektuáli sa do Bratislavy na začiatku 16. storočia dostávali v sprievodoch svojich mecénov a panovníkov, prípadne tu pôsobili v rámci bratislavskej kapituly, resp. prepošstva. Po roku 1526 nastal v dejinách Bratislavy nový zlom, ktorý na jej pôdu opäť priviedol intelektuálov, tentokrát už nie jednorazovo, ale aj na dlhšiu dobu. Kráľovná-vdova Mária aj so svojím sprievodom ušla pred osmanským nebezpečenstvom práve do Bratislavy. Bratislava sa stala aj sídlom centrálnych štátnych úradov, menovite Uhorskej komory (od roku 1531) – Camera hungarica a miestodržiteľstva (1530). Uhorskú komoru zriadil ešte v roku 1528 kráľ Ferdinand I. v Budíne, no jej činnosť tam zanikla v súvislosti s ohrozovaním Osmanmi.

Dá sa povedať, že „nedokončené hlavné mesto“, akým bola Bratislava (bez panovníka, dvora, arcibiskupstva, univerzity atď.), začalo byť atraktívne aj pre tie skupiny obyvateľstva, ktoré tu mohli uplatniť svoje schopnosti, vedomosti a hlavne vzdelanie. Uhorská komora ponúkala pomerne široké spektrum funkcií – od prefekta komory na jej čele, cez členov komorskej rady s radcami, členov sekretariátu, pokladne, účtovných úradníkov, registrátorov, účtovníkov, notárov, pisárov, pisárskych pomocníkov až po poslov. Ich ziskom stúpla funkcionárovi nielen spoločenská prestíž, ale otvárali sa úplne nové možnosti kariéry – v uhorskom spoločenskom dianí či politike. Pozitívnu úlohu akéhosi mecenátu tu totiž začali tvoriť štátne orgány, v ktorých sa vzdelanci, ba aj intelektuáli, humanisti mohli zamestnať. Predstavuje to jednu z iných foriem obživy intelektuálov, ktorí v tomto prípade nepôsobia priamo na dvore svojho priaznivca, ale vyhľadávajú inštitúcie, ktoré ich zamestnajú a umožňujú im popri práci tvoriť.

Popritom prekvapuje, že v Bratislave – hlavnom a snemovom meste, sídle komory, kapituly a iných úradov, pôsobisku mnohých intelektuálov – skoro počas celého 16. storočia, absentovala tlačiareň. Prvú tlač – leták, noviny pochádzajúce z Bratislavy máme doloženú až z roku 1594. Súvislá tlačiarenská činnosť začala v Bratislave v roku 1609. Počas 17. storočia bolo v bratislavských tlačiarňach vydané pomerne zanedbateľné percento uhorskej produkcie. Určité vysvetlenie javu, zhruba polstoročného zaostávania Bratislavy v tejto oblasti za ostatnými mestami, možno vysvetliť blízkosťou mesta od dvoch tlačiarenských „gigantov“ – Trnavy a Viedne. Tieto pravdepodobne stačili uspokojiť dopyt po tlačenej literatúre v Bratislave a v jej blízkom okolí.

Vo svetle mestských archívnych prameňov môžeme konštatovať, že vzdelanecká vrstva predstavovala v Bratislave v 16. storočí necelých 5 % z celého obyvateľstva a približne 14 % z majetkovej elity mesta. Predchádzajúce údaje o vývoji v Bratislave v 16. storočí treba dať do súvislosti aj s knižnou kultúrou v meste. Knižnice inštitúcií, akými boli kapituly, mestské, či štátne úrady, ponúkali podľa zamerania a záujmu ich zamestnancov právnickú, liturgickú, teologickú, lekársku, filozofickú i prírodovednú  literatúru. Boli akýmsi „zázemím“, z ktorého mohli čerpať aj poprední bratislavskí intelektuáli. Ak vezmeme v Bratislave do úvahy veľký počet politických a cirkevných hodnostárov, ďalej miestnych učiteľov a úradníkov, dá sa predpokladať, že v Bratislave v tom čase žilo veľa literátov a že vytvorili viaceré básnické krúžky. Zo správ, ktoré máme, môžeme hovoriť o dvoch: o menšom Rakovského o Radétiovom.

Martin Rakovský (1537–1579), pôvodom turčiansky zeman, nadobudol vzdelanie u Leonarda Stöckela v Bardejove, potom u Melanchtona vo Wittembergu, kde získal magisterský titul a napokon v Prahe. Tu sa dostal do Hodějovického krúžku, v ktorom bola sústredená vtedajšia básnická elita na čele s Matúšom Kolínom a prispel aj do jeho básnického zborníka Farrago (1561–62). Po štúdiách odišiel do Loun, kde bol v rokoch 1557 – 1559 rektorom tamojšej školy. Na jeseň roku 1559 prišiel do Bratislavy, kde bol desať rokov pisárom Uhorskej kráľovskej komory. Pri nástupe do novej funkcie chcel na seba upozorniť. Napísal rozsiahle latinské veršované dielo O rozvrstvení obyvateľstva a príčinách štátnych prevratov. Viedeň 1560, ktoré venoval oslave Ferdinandovho syna Maximiliána. Ten bol už niekoľko rokov českým kráľom a verilo sa, že sa stane aj kráľom uhorským. Do diela pripojil aj rozsiahly chválospev na palatína Tomáša Nádasdiho Enconium Thmomae de Nadasd, palatini regni Hungariae, ako aj dve menšie básne, v ktorých oslávil vyberača dôchodkov (pokladníka) Uhorskej komory Ladislava Mossociho a jej prefekta Jána Desefiho, svojich prestavených v Uhorskej komore.

V súvislosti s oslavnou básňou na palatína treba povedať, že do roku 1564 to bolo jediné a prvé dielo, ktoré oslavuje domáceho uhorského politika. Bratovi Matejovi píše v básni o svojej stratégii prežitia v novom prostredí. Je v ňom treba „slúžiť popredným mužom a získať si patrónov vplyvných, ktorí by boli mi verní, a dostať sa do priazne ľudu.“ V roku 1561 dostal Martin Rakovský od panovníka nový erb a v dekréte, ktorý mu odovzdal ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh (1493–1568), sa Ferdinand pochvalne vyjadruje nielen o jeho básnických, no i profesionálnych úspechoch pracovníka Uhorskej komory. Koncom roka 1561 však nastal v Rakovského kariére zvrat. K 31. decembru dostal z Komory prepúšťací dekrét s odporúčaním prevziať miesto pisára tridsiatkovej stanice v Leviciach. Rakovský sa proti takémuto rozhodnutiu odvolal k Maximiliánovi, obhajoval sa tým, že si nie je vedomý nijakej chyby v práci. Tušil, že za celou záležitosťou budú intrigy v Komore a obhajoval sa hlavne svojou tvorbou – nebol ochotný nastúpiť na ponúkané miesto do Levíc, pretože chcel pôsobiť na mieste, ktoré by zodpovedalo jeho vzdelaniu.

Toto, podľa jeho slov, vraj preukázal dielom De partibus rei publicae. Zároveň požiadal aj o zvýšenie platu, zo súčasných 80 zlatých vraj nestačí hradiť náklady na stravu a odev. Po tejto obrane Rakovský zostal na svojom mieste. Rozhodol sa využiť aj ďalšiu príležitosť a upozorniť na seba formou novej básne Plausus Musarum in coronationem Maximiliani II. – Hold múz šťastlivej korunovácii Maximiliána II., ktorú zložil pri príležitosti kráľovej korunovácie v Bratislave 8. septembra roku 1563. Túto vložil do svojho najrozsiahlejšieho politologického diela – elegickej básne De magistratu politico, libri tres – Tri knihy o svetskej vrchnosti z roku 1574. V diele sa nachádza aj oslavná báseň na bratislavského župana grófa Eckharda zo Salmu a Neuburgu – De spectabili, generoso et magnifico d. domino comite Eccio a Salmis et in Neuburg…, comite comitatus Posoniensis. Samotné dielo De magistratu politico však zostalo nedokončené. Z jeho kontextu zjavne vyplýva, že Rakovský plánoval dielo až s deviatimi časťami, no pre problémy v Bratislave a na rodových majetkoch, bol nútený dielo uzavrieť.

Koncom roka 1567 máme doložené, že Rakovského preložili na Maximiliánov návrh na miesto s vyššou mzdou 100 zlatých. Neuspokojil sa však ani s tým a žiadal si k tomu aj erárne ubytovanie a šatenie. Napokon opustil aj svoje zamestnanie a roku 1569 sa vrátil do rodného Turca. Medzi príčiny jeho odchodu možno zaradiť aj to, že napriek svojej tvorbe, si „silných mužov doby“ v Uhorsku nevedel získať. Palatínovi Nádasdimu mohlo prekážať, že Rakovský ho oslávil v diele „Libellus de partibus rei publicae“, ktoré bolo venované oslave Maximiliána. Nádasdi však na post uhorského kráľa presadzoval Maximiliánovho brata – Ferdinanda. Podobne oslávený prefekt Uhorskej komory Ján Desefi evanjelika Rakovského pravdepodobne sklamal tým, že roku 1567 konvertoval na katolicizmus. Magister camere Uhorskej komory Ladislav Mossóci, tiež ospevovaný v Rakovského diele od roku 1563 chudorľavel a žil v biede. Rakovský si k mestu pravdepodobne nevytvoril taký vzťah ako k mestu Louny, ktorému venoval oslavné dielo „Opis Českého mesta Loun – Descriptio urbis Lunae Boiemicae“. Isté problémy mohla spôsobiť aj skutočnosť, že bol protestant.

Je zvláštne, že si Rakovský ako zamestnanec Komory a tvoriaci intelektuál, našiel pomerne málo času na budovanie intelektuálnych kontaktov. Vieme však o intelektuáloch z Bratislavy, s ktorými ho viazalo priateľstvo. Do jeho krúžku v Bratislave patril Zachariáš Rohožník Mošovský (1542–1587) v tom istom roku, ale šesť mesiacov pred Mošovským zomrel aj iný významný uhorský cirkevný hodnostár – uhorský miestodržiteľ a kancelár, kardinál Juraj Draškovič (1515–1587), ktorý v roku 1556 zastával funkciu bratislavského prepošta.

Snáď aj to mohlo byť dôvodom, prečo istý poslucháč teológie Tomáš Krištof Gumow žiadal magistrát mesta Bratislavy o podporu na zakúpenie kníh a vydanie básní, ktoré spísal pri príležitosti kardinálovho pohrebu. Je pravdepodobné, že Rohožník-Mošovský a Rakovský sa zoznámili priamo v Bratislave. Tento humanistický vzdelanec bol nitrianskym kanonikom a kráľovským radcom, neskôr vacovským a nitrianskym biskupom a županom. Položil základy pre vznik uhorskej právnej zbierky Corpus Iuris Hungarici, presadzoval zavádzanie gregoriánskeho kalendára a pomáhal vydávať diela Trnavčana Jána Sambuca (1531–1584) – dvorského historiografa žijúceho vo Viedni.

To, že priateľstvo bolo dôverné dokazuje aj skutočnosť, že Rakovský si od Zachariáša Mošovského v prípade núdze požičal peniaze. Druhým členom Rakovského krúžku bol s veľkou pravdepodobnosťou kanonik Lactantius Ioannes Codicius. Tento šlukovský rodák bol autorom početných antireformačných básnických skladieb. Študoval vo Frankfurte nad Odrou, v Roztokách a vo Viedni, písal epigramy, elégie a v Bratislave pobudol len jeden rok 1560–1. S Rakovským sa v Bratislave snáď stýkal aj Pavol Fabricius – profesor matematiky na Viedenskej univerzite.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)