Údel slovenských feministiek alebo 100 rokov ignorovania zo strany slovenských žien
Branislav Michalka
6. júla 2024
Spoločnosť
Feminizmus
V srdci temnoty
Keď padol v roku 89 komunizmus, začali sa cez hranice valiť rôzne náhradné ideológie. Jednou z nich bol aj feminizmus. Na panenskú pôdu slovenských univerzít, ktoré otvorili Západu svoju nekritickú náruč, sa v snahe získať nové „dušičky“ vybrali aj radikálne feministky z amerických univerzít, netušiac mieru slovenskej tmárskej provinčnosti.
Typickú príhodu tých pionierskych čias liberalizmu mi rozprávala jedna známa, vtedajšia študentka sociológie. Začiatkom 90. rokov sa dostavila na ich prednášku zo sociológie bojovná dcéra amerických plání, feministka všetkými formami útlaku utláčaná, a navyše černoška. Lepšiu reprezentantku diskriminácie ani nemohli pokrokoví súdruhovia vybrať. Postavila sa pred katedru a začala svoju prednášku o feminizme vetou: „Každá z prítomných žien bola už určite niekedy aspoň raz znásilnená alebo obťažovaná.“ Šokované poslucháčky sa v tej chvíli nezmohli na slovo. Len moja informátorka sa prihlásila, postavila sa a povedala: „Ja som teda nikdy znásilnená ani obťažovaná nebola, u nás to nie je takým rozšíreným zvykom ako v Amerike.“ Teraz pre zmenu onemela feministka. Zalapala po dychu a vyzvala poslucháčky, aby sa prihlásili tie, ktoré boli znásilnené. Nikto sa neprihlásil. Zdesená strážkyňa plameňa pokroku pochopila, že sa ocitla na mieste, ktoré pripomína Srdce temnoty z románu Josepha Conrada.
Smutný je údel môj…
Údel slovenských feministiek je trpký. Nikdy sa im nepodarilo vzbudiť záujem tých, ktoré chceli zachrániť. V tom sú vernými nasledovateľkami osudu mnohých príbuzných sekulárnych ideológií. Na rozdiel od nich však nemali nikdy skutočnú moc, aby mohli ženám svoju záchranu nanútiť. Od konca 19. storočia, keď sa len placho ohlasovali v slovenskom obrodeneckom hnutí, zaujímali skôr mužov a ženám liezli na nervy. Niektoré boli atraktívne, vzdelané a bystré. Chýbal im iba zmysel pre realitu. Ten sa však v ideológiách nevyžaduje. Najmä ak dobre vyzeráte.
Jednou z prvých bola spisovateľka Hana Gregorová, ktorá plne zodpovedá horeuvedeným kritériám. Dobové fotografie ukazujú peknú mladú ženu. Vydala sa za spisovateľa Tajovského, ten sa postaral o živobytie a tak sa mohla venovať feminizmu. Vo svojej tvorbe a angažovanosti sa venovala „ženskej otázke“. Analytička Jablonická Zezulová ju vidí nasledovne: „Pre mňa je Hana dôležitá, lebo v čase pred vznikom prvej republiky dokázala v konzervatívnom slovenskom prostredí presadzovať moderné feministické myslenie…“
Dokázala však skutočne Hana Gregorová niečo „presadzovať“? Asi nie, pretože inak by nemuseli na Slovensku nariekať feministky ešte dnes nad zaostalosťou slovenských žien a celej krajiny. Sama Gregorová popisuje reakciu slovenských žien na jej feminizmus nasledovne: „Natárali ste sa už dosť, dievčatá treba pred vami chrániť.“ Hana Gregorová odišla do Prahy a tam aj zomrela. Vedela asi dobre, že Slovensko o ňu nejaví záujem. Poslednú pokrokovú brožúrku s názvom „Ženy-matky za svetový mier“ vydala v roku 1946.
Iná slovenská feministická bojovníčka medzivojnového obdobia, Irena Kaňová, jediná Slovenka v Revolučnom národnom zhromaždení z roku 1919, už ukazuje svojim životom na ľavicové korene feminizmu. Vstúpila do KSČ, za ktorú bola jedinou poslankyňou v parlamente. Bola aktívna v ženskom hnutí, distribuovala časopis Proletárka a neskôr pracovala v Slovenskom zväze žien a v KSS. Avšak podobne ako aj jej rodná strana, stretla sa na Slovensku s nezáujmom tých, ktoré podľa jej ideológie úpeli pod čižmou mužskej spupnosti. Jej idey sa podarilo presadiť až silou, keď sa Komunistická strana dostala k moci.
Na traktore, za lepší svet
Nový dych do zápecníckeho Slovenska, kde sa ženy stále chceli vydávať, mať deti a chodiť do kostola, priniesol až komunizmus v roku 1948. Jemu vďačí moderná a pokroková slovenská žena za svoj súčasný masovejší výskyt (zbytočne sa tvári, že nie), aj keď vieme, že oproti Západu je to ešte stále veľmi tristné. Ako píše Milota Sidorová: „Doteraz prebehli štyri vlny feminizmu, z ktorých každá má svoj obsah a reaguje na nerovnosti vlastnej doby. Po návrate na Slovensko ale môžem povedať, že tu zúfalo chýba povedomie, o tom, čo feminizmus vlastne je. S obľubou sa stáva terčom nenávistných a hysterických útokov mužov, žien, cirkví, politikov…“ A toľko sa súdruhovia naagitovali…
Socializmus priniesol na Slovensko ženu-súdružku angažovanú, v podstate takú, akú ju chcela mať už Hana Gregorová: „Vzdelaná žena je povinná pracovať kultúrne a verejne v záujme druhých. Žena dneška má pracovať na novej epoche ľudstva, v ktorej nebude nezaslúženej biedy. Má bojovať o lepšie sociálne pomery. Má kultúrou, sociálnou činorodosťou a umením napĺňať formu života.“ Všimnime si toho prorockého slova „povinná“. Pani spisovateľka ani netušila, ako udrela klinec po hlavičke. Len tá „kultúrna práca“ zostala, podobne ako dnes, vyhradená len tým najpokrokovejším ženám. Ostatné museli, obrazne povedané, sadnúť na traktor.
Socialistická emancipácia
Ženy boli komunistickou propagandou, rozkulačovaním, prosbou aj hrozbou, nahnané do výroby, a deti do jaslí a škôlok. Ich vyťaženie sa najmenej zdvojnásobilo a kýžené, ale ťažko definovateľné oslobodenie, neprichádzalo. Dostanúc sa do pasce, na ktorej nastrojení sa samé podieľali, pustili sa rozčarované socialistické krypto-feministky (tie otvorené páchli buržoáznym Západom) burcovať socialistické myslenie poukazovaním na ženy uťahané z práce, vlečúce nákupy a doma sa starajúce o deti.
Že im túto dvojitú smenu vybavil pokrok sám, to už zabudli zmieniť. Radšej sa sústredili na vylepšovanie pokroku pokrokom a začali pripravovať ideový rozklad rodiny, v romantickom a ibsenovskom duchu práva ženy na svoj autentický citový život. Presne v duchu súdruha Engelsa, ktorý rozpoznal v rodine základnú formu útlaku. Tieto trendy sa snažili presadzovať v umení a predovšetkým médiách s masovým dopadom – televízii, filme či tlači. V 60. rokoch sľubne sa rozvíjajúca iniciatíva úzkej skupiny slovenských žien narazila opäť na dva kamene úrazu: nezáujem slovenských žien a na premenu vnímania rodiny v reálnom socializme.
Husákov režim sa rozhodol podporovať pôrodnosť, rodinu a nastavil propagačnú mašinériu týmto smerom. Feminizmus sa ukryl do rôznych škár a čupel tam ohlušený oficiálnym deklarovaním emancipácie, ktorá sa našťastie v praxi nerealizovala. Avšak ani Husákov režim by nič nezmohol, pokiaľ by slovenské ženy reálne a masovo túžili po feministických ideáloch. Tie však naďalej svoje bojovné sestry ignorovali.
Sloboda, dotácie a rozčarovanie
Slovenské feministky sa domnievali, že rok 89 prinesie prebudenie slovenských žien, ktoré pod tlakom pokrokových informácií najprv s ohromením zistia, aké sú utláčané a následne zhodia zo seba svoje okovy. Nič také sa však nestalo.
Prvý závan podnetných feministických myšlienok pocítili mladé účastníčky Medzinárodného sympózia o feministickej filozofii vo Viedni, už v roku 1990. Zuzana Kiczková spomína ako si cestou domov, spolu s Etelou Farkašovou: „povedali, že to s tou feministickou filozofiou skúsime aj my“.
V roku 1992 vzniklo prvé feministické združenie Aspekt, ktoré začalo vydávať časopis rovnakého mena. Objemný fascikel mal invenčnú grafickú úpravu, prinášal množstvo pokrokových a podnetných príspevkov o západnom feministickom hnutí, avšak mal jednu chybu – ženy ho masovo nekupovali a nezaujímal ich. Napriek tomu, že nechýbala ani pomoc rakúskej feministky Herty Nagl-Docekalovej.
Čoskoro však feministky pochopili, že pokiaľ chcú zachrániť slovenské ženy, ktoré boli evidentne stále v okovách predsudkov a náboženského tmárstva, nemôžu sa na ne spoliehať. Rýchlo rozpoznali, že feminizmus sa postupne stáva na Západe oficiálnou ideológiou, a že z tohto smeru tečú peniaze, ktoré by im slovenské ženy, míňajúce ich na plienky, košele pre mužov a vlastnú módu (symboly to útlaku) nedali. Napríklad na časopis Aspekt prispela nemecká organizácia Frauen Anstiftung, Nadácia Heinricha Bola a švajčiarska nadácia Pro Helvetia.
A tak už v 90. rokoch začali pomaly vznikať feministické združenia ako huby po daždi. V roku 1994 vznikla Aliancia žien Slovenska, ktorá monitoruje dodržiavanie ľudských práv žien. V roku 1995 vzniklo združenie Fenestra, ktoré sa špecializuje na pomoc diskriminovaným, utláčaným a týraným ženám. V roku 1999 vznikla feministická organizácia EsFem, ktorá sa venuje rodovej rovnosti a ľudským právam žien a detí.
Zaujímavá bola Iniciatíva Piata žena, ktorá sa zameriava na problematiku týraných žien. Názov sa odvoláva na mediálne neustále prezentovanú štatistiku, ktorá tvrdila, že každá piata žena na Slovensku je týraná. Názov však dnes už pôsobí zastaralo, pretože nová štatistika zistila, že každá tretia žena na Slovensku je týraná. To vyvoláva trápnu situáciu v zamestnaniach kde pracuje väčšie množstvo žien, napríklad nemocnice alebo školy, keďže podľa štatistiky musí nutne byť aspoň jedna z nich týraná. Často sa však nevedia rozhodnúť, ktorá by to mohla byť. Ešte horšie je, keď sa ukáže, že ju týra nadriadená spolusestra v útlaku.
Dôležitú úlohu vo feministickom boji zohráva Centrum pre rodové štúdie pri Univerzite Komenského, ktoré si platia aj daňoví poplatníci, a ktoré šíri osvetu ohľadom feministickej filozofie, eko-feminizmu, gendrovej problematiky a LGBT tematiky.
Dobrovoľne to asi nepôjde
Po vstupe Slovenska do EÚ nastali feministkám zlaté časy, pokiaľ sa týka mocenskej podpory ich aktivít. Avšak storočná tradícia slovenských žien im nedáva prílišný dôvod na radosť. Ženy ich ignorujú a to dokonca aj vtedy, keď už majú úspešne rozvrátené rodiny a nechcú mať deti. Práve tieto ženy, bez opory rodiny a bez zázemia sa stávajú hračkami v rukách mužov a po striedaní partnerov sa upnú k nejakému mužovi s takou otrockou a dobrovoľnou závislosťou, o akej sa mnohým ženám nesnívalo ani v temnom 19. storočí.
Nárek feministiek nad zakorenenými predsudkami a stereotypmi na Slovensku neberie konca. Dominika Braná v článku o mladej eko-feministke Michaele Horinovej opisuje stereotypy: „Konvencie hovoria o tom, že feministky sú tie škaredé a zakomplexované ženy, ktoré sú feministkami práve pre svoju škaredosť a zakomplexovanosť. A nenávidia mužov.“ A tieto konvencie sú rozšírené aj medzi (pravdepodobne zlomyseľnými) ženami. Typickou predstaviteľkou takejto neuvedomelej ženy sa stala pre feministky mladá Lívia z Kulturblogu, ktorá nazvala feminizmus „rakovinou“. Tridsať rokov pokrokovej práce s mládežou akoby vyletelo komínom do povetria.
A tak môžeme konštatovať, že storočný boj slovenských feministiek za oslobodenie ženy skončil rovnako ako začal: nárekom nad slovenskou zaostalosťou a zápecníctvom. Nádej, že sa feministkám podarí dobrovoľnou cestou prerobiť slovenské ženy, mizne v nedohľadne.
Dokonca podľa poslednej správy Svetového ekonomického fóra Global Gender Gap Report 2020, je Slovensko natoľko zaostalé, že potrebuje ďalších 107 rokov na to, aby pri súčasne nastavených politikách dosiahli ženy rovnaké postavenie ako muži v prístupe k moci, zdrojom a uznaniu!
Avšak Milota Sidorová v Denníku N píše: „Feminizmus je jedným zo základných pilierov modernej demokracie a kultivovanej spoločnosti. O tú spoločnosť dnes hráme v našej krajine, na námestiach, v samosprávach, či pri vyjadreniach občianskej spoločnosti ku kauzám. Preto ho na Slovensku nutne potrebujeme.“
Ako to však urobiť, keď medzi slovenskými ženami panuje taký nezáujem? Ako urýchliť tých 107 rokov? Jednou z možností, pokiaľ môžem poradiť, by bolo zopakovať rok 1948, tentokrát v jeho pokrokovejšej a liberálnejšej podobe. Nie z Moskvy, ale z Bruselu. Kto vie, možno to tentokrát vyjde.
PODPORTE NÁS! Pomôže nám každé EURO! Spoločnými silami prebuďme svedomie Slovenska, bojujme za Vieru a hodnoty kresťanskej civilizácie. Bez Vás Christianitas.sk nezvládneme financovať. Ďakujeme!
Bankové spojenie: SK7765000000000020594299
