Svätá omša: Najväčšia oslava Boha

Peter Kwasniewski
6. marca 2020   Cirkev

Ak by vás niekto požiadal, aby ste vysvetlili, prečo náš Pán ustanovil svätú omšu, čo by ste mu povedali? Vedeli by ste mu zdôvodniť, prečo je to potrebné pre náš správny vzťah s Bohom [i]?

V dôsledku kozmickej tragédie Adama a Evy je ľudská rasa uvrhnutá do temnoty, biedy a viny. Každý z nás je postihnutý touto tragédiou a sami sa z nej nevieme dostať. Preto potrebujeme záchrancu. Ježiš Kristus nás vyslobodil z priepasti hriechu a smrti svojím životom a predovšetkým svojou smrťou na kríži, keď sa obetoval Otcovi ako nesmierne príjemná obeta lásky a vo sviatostiach Cirkvi nám ponúka vyslobodenie od zla a prístup do večnosti.

Pretože Boh je náš stvoriteľ, náš vykupiteľ a náš posvätiteľ, sme mu vďační za všetko. Sme mu vďační za spravodlivosť a lásku, ktorú nikdy nebudeme schopní splatiť spôsobom, ktorý by bol hodný Jeho veľkej dobroty a Jeho daru voči nám. Nedokážeme Ho dostatočne uctievať, ani mu primerane ďakovať. Predovšetkým sa potrebujeme zjednotiť s naším Vykupiteľom v Jeho obete na kríži, aby víťazstvo, ktoré získal pre ľudstvo vo všeobecnosti, bolo možné vztiahnuť jednotlivo na každého z nás. Keď sa s Kristom zjednotíme, Jeho víťazstvo nad hriechom a smrťou sa stáva naším víťazstvom.

Preto je svätá omša majstrovským dielom Božej múdrosti a milosrdenstva. V nej náš Pán sprítomňuje svoju obetu na kríži obetovaním toho istého Tela a tej istej Krvi, ktoré boli obetované Otcovi za našu spásu. Búra dvetisíc rokov, ktoré nás delia od Kalvárie a privádza nás priamo k Jeho krížu, k jeho svätým ranám, k Jeho prevzácnej Krvi, k prebodnutému Srdcu.

Keď sa slobodne zjednotíme s touto obetou prinášanou rukami kňaza, vzdávame Bohu slávu a česť, ktorú si zaslúži, správne uctievanie, ktoré mu dlhujeme, a ktoré by sme mu my sami nikdy nemohli preukazovať.

Otec sa na nás díva a hovorí: „Dali ste mi to, z čoho mám najväčšiu radosť: Môjho Jednorodeného Syna, v ktorom mám zaľúbenie.“ Preto je omša tou najdokonalejšou modlitbou a tou najvznešenejšou vecou, akú môžeme dať Bohu. Preto je jasné, prečo vznikol chvályhodný zvyk, že každý katolícky kňaz denne slúži svätú omšu: takéto obety sa množia a roznášajú účinky tejto jedinej svätej obety nepretržite v čase a v priestore všetkým bytostiam, ktoré sú od nej v živote závislé.

Prečo sa zúčastňujeme svätej omše?

Keď sa k tejto otázke postavíme z tohto pohľadu, lepšie pochopíme jeden aspekt života svätých, ktorý by sa moderným katolíkom zdal veľmi zvláštny – a to, že mnoho svätých sa zúčastňovalo svätej omše dvakrát alebo aj viackrát denne, hoci často nepristupovali k svätému prijímaniu. Kráľ sv. Ľudovít IX. „počúval omšu“ (ako sa vtedy tomu bežne hovorilo) dvakrát denne. Dokonca aj kňazi boli na svätej omši viac ako raz denne. Z  rozprávania o živote svätého Tomáša Akvinského vieme, že slávil svoju každodennú svätú omšu s tajomníkom Reginaldom, ktorý mu miništroval ako akolyta; potom si vymenili miesta a pri druhej omši Tomáš miništroval Reginaldovi.

Toto správanie je celkom zrozumiteľné, keď sa naň pozrieme cez šošovku katolíckej dogmy. Keďže svätá omša je jediná a pravá obeta, ktorá je sama osebe nekonečne Bohu príjemná, byť na nej prítomný, pridávať svoje vnútorné uctievanie k dielu kňaza, je dokonalým cvičením tých najvznešenejších morálnych cností, cnosti náboženstva, ktoré uctieva Boha ako nám to prikazuje Prvé prikázanie – a keďže Pán Ježiš Kristus je skutočne, ozajstne a podstatne prítomný vo forme chleba a vína, sme taktiež privádzaní do trónnej miestnosti Kráľa kráľov a Pána pánov, aby sme mu vzdávali úctu skutkom adorácie, ktorú si zasluhuje (a ktorú odmeňuje).

Učíme sa od mníchov

Pri mojej prvej návšteve benediktínskeho kláštora v Norcii v Taliansku si pamätám kňazov-mníchov vychádzajúcich zo sakristie po ranných chválach, aby slúžili svoje „súkromné omše“ na bočných oltároch. Na každej omši miništroval iný mních, ktorý nedostal prijímanie. Ani laici, ktorí sa ticho zhromaždili okolo tohto alebo iného oltára pokorne kľačiac v tichej modlitbe, prijímanie nedostali. Potom, o pár hodín neskôr, v dopoludňajších hodinách mnísi slávili svoju spoločnú alebo kláštornú svätú omšu so spevom a slávnostným obradom. V tom čase k svätému prijímaniu pristupovala väčšina mníchov a laikov.

Tento stredoveký rytmus života v rôznych kláštoroch, v ktorých som sa dlhší čas zdržiaval, ma naučil vnímať rannú zbožnú omšu kňazov ako čas intenzívnej meditácie a duchovnej asimilácie Eucharistie a uvedomoval som si, ako táto zvláštna forma liturgie spolu so súborom denných modlitieb vytvára hlboký, trvalý a silný základ pre verejnú, slávnostnú, plne spievanú, „extrovertnejšiu“ obetu svätej omše, v ktorej denná liturgia vrcholí tak ako vrchol hory, na ktorý človek stúpa po kľukatých cestách. Pre mňa toto predstavuje ideálny deň modlitby (aspoň na dovolenke alebo na duchovných cvičeniach): prítomnosť na ranných chválach, potom tichá svätá omša a neskôr terce (časť modlitieb breviára) a slávnostná omša.

Pri mojej poslednej návšteve v Norcii v septembri 2019 som mal tú česť byť svedkom toho, ako mnísi zachovávali kántrovú sobotu, ktorá zhodou okolností pripadla na sviatok sv. Matúša. Ráno niekoľko mníchov slávilo tiché omše. Po modlitbách terce slávila komunita slávnostnú svätú omšu v červených rúchach na počesť sv. Matúša. Potom, po nóne popoludní, slávili ďalšiu slávnostnú svätú omšu vo fialových rúchach na kántrový deň, spievali päť čítaní, všetky graduály, epištolu a evanjelium. Až keď toto všetko dokončili, išli mnísi do jedálne na jediné jedlo dňa [ii].

Okrem môjho úžasu, že neomdleli od toľkého úsilia, som bol uchvátený, povznesený a unesený úctivým sebadarujúcim spôsobom, ktorým sa venovali uctievaniu Boha pre Jeho veľkú slávu („propter magnam gloriam tuam“), pre úctu k Jeho svätým a pre dobro Cirkvi v duchu pokorného pokánia a úpenlivých prosieb. Mnoho mníchov sa v ten deň zúčastnilo na troch svätých omšiach, ale na prijímaní boli iba raz. Modlili sa, pretože Boh si zaslúži našu modlitbu, pretože je dobré a zdravé modliť sa a pretože je nevyhnutné modliť sa, ak my a naši blížni majú byť spasení.

Proti sviatostnému redukcionizmu

Bez tohto ducha modlitby, ktorý stelesňujú títo mnísi, sa sväté prijímanie môže stať takmer bezvýznamným rituálom, čímsi, čo človek „robí“, pretože to robia všetci ostatní. Vlastne sa sväté prijímanie môže stať príležitosťou, pri ktorej sa človek previní laxným prístupom k najsvätejšej zo všetkých svätých vecí.

Ak dnes niekto vyhľadá na internete výraz „účasť na omši dvakrát denne“, jediné výsledky, ktoré sa objavia, sa týkajú toho, či človek môže prijímať dvakrát denne. Všetko sa zredukovalo len na túto otázku. Myšlienka, že by niekto mohol byť v jeden deň na dvoch omšiach a k prijímaniu by pristúpil iba raz, je jednoducho nepredstaviteľná. Podľa môjho názoru je to dôsledok vážneho nepochopenia toho, čo je svätá omša, čo zas súvisí s nepochopením Reálnej prítomnosti.

Náš Pán sa sprítomňuje v Najsvätejšej Eucharistii z niekoľkých dôvodov: po prvé, aby sme mohli priniesť obetu hodnú božského Majestátu; po druhé, aby sme neboli zbavení sily a útechy Jeho priateľstva medzi nami; po tretie, aby sme ho mohli prijať do našich duší. Bez toho, aby sme zľahčovali dôležitosť častého svätého prijímania, položme si otázku, či je nám jasné, že svätá omša je sama osebe nevyhnutne potrebná, cenná a plodná.

Iba z týchto dvoch dôvodov, a to môžeme pestovať cnosť náboženstva a adorovať nášho Pána v dôvernej intimite, je účasť na svätej omši tá najlepšia vec, ktorú môže katolík robiť, a to bez ohľadu na to, či môže alebo nemôže pri nej dostať sväté prijímanie [iii]. Svätý Peter Julian Eymard (1811 – 1868) povedal: „Vedz, ó kresťan, že omša je tým najposvätnejším náboženským aktom. Nemôžeš Boha lepšie osláviť, ani získať väčší úžitok pre svoju dušu, než zbožne sa zúčastniť svätej omše a zúčastňovať sa na nej čo najčastejšie.“

Sme pripravení na viac?

Je pravda, že človek musí uviesť do rovnováhy život modlitby s ostatnými povinnosťami života, ale ak sv. Tomáš Akvinský, ktorý napísal päťdesiat objemných zväzkov precízne vypracovanej scholastickej teológie, a sv. Ľudovít IX., ktorý vládol kráľovstvu a bojoval v krížových výpravách, si našli čas na dve omše denne, sotva sa vyhovoríme, prečo sa na svätej omši nezúčastňujeme tak často, ako je to len možné, samozrejme za predpokladu, že v našom okolí je skutočne dostupná dôstojne a úctivo slúžená omša.

Je pravda, že mnísi, mníšky a rehoľní bratia majú v tom výhody: keďže žijú v celibáte a sú zasvätení Bohu, celý ich život môže byť postavený na liturgii Cirkvi a točiť sa okolo nej – na denných modlitbách a na najsvätejšej obeti svätej omše. Nemôžu sa vyhovárať, že nie sú ponorení do liturgického uctievania Boha. Podobne aj kráľovskí svätci majú sluhov, ktorí sa starajú o ich základné potreby a nemusia rozmýšľať, ako sa uživiť. Aj oni môžu disponovať svojím časom.

Stále platí, že my, ktorí sme bez vlastných zásluh dostali dar viery a ktorí vo viere uznávame transcendentnú svätosť a spravodlivosť Boha a jeho zákonné nároky na celé stvorenie, máme osobitnú úlohu pri obnove tohto stvorenia, keď sa zjednocujeme v modlitbe s obetou jediného Prostredníka medzi nebom a zemou. Keď sa zbožne zúčastňujeme svätej omše, prispievame k napredovaniu Božieho kráľovstva: sme hybnou silou uzdravenia a pozdvihnutia sveta.

Toto všetko je pravda, a to sme ešte nevzali do úvahy najúžasnejší zo všetkých Pánových darov, ktorý nám umožňuje – vlastne pozýva nás, ak sme správne disponovaní – pristupovať s bázňou a s chvením k oltáru „dokonalej obety“ a mať účasť na svätých, životodarných Kristových tajomstvách.

Aký je váš plán na pôstne obdobie?

V tradičnom rímskom obrade, jediné obdobie roka, ktoré má na každý deň osobitnú omšu s príslušnými antifónami, čítaniami a modlitbami, je pôstne obdobie. Bolo považované za „čas spásy“, čas vyžadujúci omnoho vážnejšie zachovávanie modlitieb (verejných i osobných), pôstu a abstinencie, dávania almužien a duchovných a telesných skutkov milosrdenstva.

Nakoľko je to len možné, svätá omša by sa mala stať osou, okolo ktorej sa točí náš pôst. Toto je najpraktickejší spôsob, ako dať primát nášmu Pánovi v našich životoch.

Tí, ktorí sa už denne zúčastňujú svätej omše, by sa mohli počas pôstu usilovať prichádzať do kostola niekoľko minút skôr ako obvykle, alebo po omši zostať niekoľko minút dlhšie, alebo pridať – buď vtedy, alebo inokedy cez deň – modlitbu z breviára, ktorá pripravuje a predlžuje plody omše.

Katolícke pravidlo života je jednoduché, ale hlboké: žiť z omše; žiť pre omšu.

[i] Táto nevyhnutnosť siaha až do začiatku čias a do obdobia Starého zákona za Mojžiša: celé ľudstvo má nariadené uctievať Otca v Synovi a skrze Syna, dokonca ešte pred úplným zjavením tohto tajomstva. Pád do hriechu priniesol novú dimenziu: prerušenie zväzku priateľstva vyžadovalo uzdravenie a uzmierenie. Dá sa teda bez zveličovania povedať, že človek bol stvorený, aby mal účasť na svätej omši a vďaka nej vstúpil do nebeskej svätyne. Ľudia ako Noe, Abrahám, Mojžiš a Dávid, ktorí k nemu nemali prístup, túžili však po ňom implicitne s rovnakou vierou, s akou túžili po príchode Spasiteľa Izraela, Krista.

[ii] V tomto doslovne postupovali podľa Pravidla svätého Benedikta, v ktorom ustanovuje, že mnísi vstupujú do pôstneho obdobia po sviatku Povýšenia svätého Kríža.

[iii] Ak by napríklad pravidlá pôstu boli náročnejšie, mnohokrát by mohla nastať situácia, že aj keby sme neboli v stave smrteľného hriechu, napriek tomu by sme sa nesmeli priblížiť k oltáru. A to by bolo dobré pre našu pokoru a pre to, aby sme si uvedomovali ohromnú dôležitosť toho, čo robíme. Keby sme vedeli, že ľudia zostávajú sedieť v laviciach aj z iných dôvodov, než len kvôli ťažkému hriechu, spoločenský tlak pristupovať k svätému prijímaniu by bol oveľa menej citeľný. To by si vyžadovalo zrušiť americký zlozvyk (nikde inde vo svete som sa s tým nestretol), keď počas prijímania kurátori v kostole gestami dávajú pokyny, kedy má ktorá lavica vstať a postaviť sa do radu. Ako to vôbec začalo, je záhadou, ale nedáva to zmysel a bolo by treba s tým prestať.

PDF (formát pre tlač)