Švajčiarsky biskup Eleganti: Ženy sa stanú v cirkevných funkciách bezpohlavnými subjektami, laici vytlačia kňazov a Cirkev stratí sakrálnosť

6. decembra 2024   Krátke správy

Švajčiarsky emeritný biskup Marian Eleganti je častým a zasväteným kritikom modernistických výstrelkov v Cirkvi. Niektoré jeho komentáre a eseje sme priniesli na stránkach Christianitas.sk už viackrát. Najnovšie sa v krátkosti, ale veľmi presne vyjadril k snahám tzv. synodálnej cesty o prebratie kňazských funkcií laikmi v Cirkvi, o údajné zrovnoprávnenie a začlenenie žien a k evidentnej postupnej dekonštrukcii vysväteného kňazstva. Text pre jeho zaujímavosť prinášame kompletný.

***

Ako povedal Petrovi Seewaldovi pápež Benedikt XVI., Hans Küng (Katolícky teológ; v roku 1978 po jeho odmietnutí doktríny o pápežovej neomylnosti mu Cirkev zakázala prednášať, obhajca ženského diakonátu a zrušenia kňazského celibátu; pozn. red.) chcel už v 60. rokoch 20. storočia Cirkev, v ktorej by laici mali rovnaké hlasovacie práva ako biskupi a kňazi, čiže spolurozhodovanie.

Cirkev synodálne chápal ako demokratickú „radu“ (concilium). Výraz v zátvorkách tvoril rámec aj pre časopis s rovnakým názvom. (Hans Küng ho založil s ďalšími známymi modernistami, Yvesom Congarom, Edwardom Schillebeeckxom, Henri de Lubacom, Karlom Rahnerom, na šírenie tzv. „ducha koncilu“; pozn. red.)

Konzervatívni teológovia na to reagovali časopisom Communio, ktorý Cirkev chápal nie demokraticky „zdola“ ako sociologickú entitu (výbor/koncilium), ale sviatostne („zhora nadol“) od Najsvätejšej Eucharistie ako hierarchicky organizované spoločenstvo nerovných, ale rovnako dôstojných ľudí.

Už len na základe týchto spomienok je ľahké pochopiť, že myšlienka rovnostárskych vzťahov medzi laikmi a duchovnými na synodálnych zhromaždeniach a výboroch (spolurozhodovanie) nie je nová. Rovnako ako u Luthera, aj tu je táto forma synodality založená na krste. Ten sa považuje za viac ako vysviacka.

To však situáciu nevyrieši a dekonštrukcia sakrálneho vysväteného kňazstva bude pokračovať v nezmenšenej miere. Bez kňazov, však nebude žiadna Cirkev.

Až dovtedy, kým v určitých regiónoch sveta nezmiznú, budú teraz kňazi degradovaní na (len) vedúcich liturgického zhromaždenia a urobia sa z nich moderátori tímov pastoračnej starostlivosti alebo koordinátori výborov, komisií a skupín. Na mnohých miestach však už aj tieto úlohy delegovali. Laici zapĺňajú miesta, ktoré kňazi uvoľnili namiesto toho, aby zaujali svoje miesto v spoločnosti.

Laici požehnávajú hroby, zatiaľ čo kňazi a biskupi s úctou a nečinnosťou stoja bokom. Klerikalizovaný laik, ktorý sa pre svoju „teologickú odbornosť“ už nechce nazývať laikom, ale pastoračným pracovníkom, preberá na seba bez vysviacky úlohy, ktoré kňaz vykonáva na základe vysviacky, čo bol vývoj predvídateľný už koncom 70. rokov 20. storočia, kedy sa zaviedla profesia pastoračného asistenta.

S tým súvisí postupná desakralizácia svätej omše na „skupinový zážitok“ a „tematickú službu“. Obeta svätej omše sa stala cudzím pojmom, pretože si vyžaduje, aby ju obetoval vysvätený kňaz. Namiesto toho máme rozšírené „liturgie slova“ od laikov na plný úväzok, ktorí tiež vedú sväté prijímanie, ktoré si nevyžaduje vysviacku, ale iba neviditeľného kňaza, ktorý vopred posvätil hostie.

Z uvedených dôvodov je kňazov čoraz menej. Marginalizácia kňaza napreduje natoľko, že jeho nevyhnutnosť bola vážne spochybnená počas Synodálnej cesty v Nemecku.

To nás privádza k druhému bodu: Hans Urs von Balthasar napísal už v 70. rokoch:

„Ak dnes toto plodné napätie slabne (medzi mariánskym a petrovským prvkom…), pretože mariológia je zbavovaná svojho postavenia, a ak sú ženy v rámci demokratizácie Cirkvi pretláčané do hierarchických úradov, potom budú len skákať z panvice do ohňa. Pokoncilová Cirkev do značnej miery stratila svoje mystické črty; je to Cirkev permanentných diskusií, organizovania, výborov, kongresov, synod, komisií, akadémií, strán, nátlakových skupín, funkcií, štruktúr a reštrukturalizácií, sociologických experimentov, štatistík: viac ako kedykoľvek predtým je to mužská Cirkev, v ktorej si ženy vybojujú svoje miesto do tej miery, do akej sú pripravené samé stať sa bezpohlavným subjektom.“ (Objasnenia, Einsiedeln 2008, 5. vyd. s. 70.)

Akú má pravdu! Je to preto, že žena sa necháva byrokratizovať, aby robila to, čo predtým robil klerik (biskup/kňaz) v rámci hierarchie Cirkvi až po najvyššie vatikánske úrady. Tak sa v Balthasarovom zmysle stáva bezpohlavnou a funkcionárkou, nie veľmi mystickou, ale s radosťou sa podieľajúcou na moci mužov v Cirkvi. To nerobí Cirkev ženskejšou, ani ju nerobí viac slúžiacou. Pre ženskejšiu Cirkev by žena v nej musela žiť inak ako muž, mystickejšie, bez toho, aby sa usilovala o úlohy alebo funkcie, ktoré predtým muž vykonával.

To isté platí pre laika (na plný úväzok), ktorý chce bez vysviacky robiť všetko ako kňaz. Aj on stráca vlastnú charizmu a nedokáže si udržať svoje správne miesto. Takže teraz sa stretávame so ženami na všetkých hierarchických úrovniach moci (nesprávna kategória v našom kontexte) a v Balthasarovom zmysle ide o proces sebaodcudzenia žien a Cirkvi zároveň.

V skutočnosti sú tieto dve veci spojené. Je úžasné, akí sú všetci zúčastnení slepí. V ordinariátoch je teraz napríklad kancelárka a všetci si myslia, že Cirkev a ženské problémy napredujú. Teraz čakáme na „diakonky“, potenciálne predvídateľne malú skupinu v porovnaní s väčšinou žien v Cirkvi, čo v skutočnosti nie je relevantné pre postavenie žien v Cirkvi.

Ale tam ešte nie sme. Pokiaľ ide o mňa, dokonca verím, že nikdy nebudú reálne existovať, ale možno to budú akási nevysvätené, oddané „diakonky“, ktoré budú zastávať kňazské funkcie alebo úlohy bez toho, aby boli kňažkami alebo vysvätenými diakonkami, podobne ako nakladačky kadidla v novom mayskom obrade.

Symbolicky povedané, veža v Pise sa už nedá narovnať. Problémom je jej základ. Inými slovami: 60 rokov sme mali nesprávny štrukturálny prístup.

BM

Zdroj: LifeSiteNews, titulný ilustračný obrázok, zdroj – youtube.com

PDF (formát pre tlač)