Sv. Emilián z Autun
Plinio Corrêa de Oliveira
23. augusta 2020
Svätec týždňa
Životopisné dáta:
Moslimské nájazdy na Španielsko začali v roku 711 a čoskoro sa cez Pyreneje šírili do rôznych oblastí Francúzska. V roku 725 bol naplánovaný útok na mesto Autun a jeho bohaté opátstvo a kláštory. Proti invázií sa postavila armáda francúzskych katolíkov, väčšinou z Bretónska, pod vedením sv. Emiliána, biskupa z Nantes.
Narodil sa v šľachtickej rodine a preslávil sa odvahou a čestnosťou. Bol veľkorysý, so správnym rozlišovaním a ušľachtilým charakterom, veľmi inteligentný, mal vieru hodnú mučeníka a veľkú horlivosť pre záujmy Cirkvi. Keď sa tento biskup dozvedel, že moslimovia pochodujú na Autun, považoval za svoju povinnosť vziať meč. Usúdil, že je treba bojovať a že ak utečie uvidí to, čo miluje najviac, zničené: katolicizmus a Francúzsko.
Zvolal do katedrály ľud a predniesol túto legendárnu reč:
„Ó, vy silní bojovníci, ktorí ste stále pevnejší vo viere: vezmite do rúk štít tejto božskej viery, poznačte si čelo znamením kríža, zakryte si hlavu prilbou spásy a ozbrojte svoje prsia Pánovým pancierom. A keď si oblečiete túto duchovnú zbroj, vojaci Ježiša Krista, urobte ešte viac.
„Vezmite svoje najmocnejšie zbrane, svoje najostrejšie meče z tej najlepšej ocele, spojte sa a poďte a bojujte a rozdrvte biednych nepriateľov, ktorí, sťa zúrivé beštie, vraždia našich katolíckych bratov. Nastal čas povedať s Júdom Makabejským: Buďte silní a pripravte sa na boj s týmito ľuďmi, ktorí sa spoločne sprisahali, že zničia nás a našu svätyňu. Lepšie je, ak padneme v boji, ako by sme mali hľadieť na náš ľud a náš chrám v takom nešťastnom stave. “
Davu sa dotkol Duch Svätý a nadšene vykríkol: „Pane, náš ctihodný pastier, vydaj rozkaz a kam pôjdeš, pôjdeme aj my.“
Svätý odpovedal: „Na tomto mieste sa zhromaždíme a od päty tohto oltára vyrazíme proti nepriateľovi. A ja budem mať tú česť pochodovať v čele vojakov Ježiša Krista. “
V dohodnutom termíne biskup v posvätných rúchach odslúžil svätú omšu a dal mužom, ktorí s ním mali bojovať sväté prijímanie. Potom sa vydali na pochod k Autunu. Bretónska armáda dosiahla sériu úžasných víťazstiev. Zachránila Autun vo veľkej bitke pri Saint Forjand a porazila armádu neveriacich v priesmyku Crès d´Aussi.
Nepriateľ podnikol nový útok, ale v bitke pri St. Jean de Louis bol porazený. Moslimský veliteľ sa pokúsil ešte raz dobyť Autun. Sv. Emilián mu chcel skrížiť cestu, zvolal svojich podriadených a povedal: „Drahí a statoční druhovia, chválim vás za vašu veľkú vieru. Počet vojakov nie je dôležitý; víťazstvo pochádza z Neba. “
Potom urobil znamenie kríža a povedal: „Pane, do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha,“ a vrhol sa do najprudšieho boja.
Tradícia hovorí, že svätý Emilián počas boja vážne zranil moslimského veliteľa. Keď Saracéni videli svojho pána tak blízko k smrti, mnohí mu pribehli na pomoc a odrazili Emiliánov útok. Svätý biskup padol na zem, smrteľne zranený mnohými ranami. Stále kričal a povzbudzoval svojich vojakov, ale nakoniec zomrel. Bolo to 22. augusta 725.
Moslimský náčelník nariadil svätému Emiliánovi sťať hlavu, ale katolíci neskôr jeho pozostatky pozbierali a tie sa stali veľmi uctievanými relikviami. Jeho kult potvrdil pápež Pius IX.
Sedem rokov po bitke pri Autune, v roku 732 sa Karol Martel stretol s Abd-er-Rahmanom neďaleko Tours, porazil ho a zabil. Bitka pri Poitiers je považovaná za jeden zo zásadných dejinných zlomov, ktoré zastavili islamský postup do západnej Európy.
Komentár prof. Plinia:
Vyhláška pápeža Pia IX. je veľmi cenná, pretože potvrdzuje legitimitu iniciatívy sv. Emiliána – vyraziť do boja, viesť svojich vojakov proti Maurom, osobne sa zapojiť do boja a nakoniec nasmerovať svojho koňa do najtuhšej bitky, kde mu zbrane nepriateľov privodili smrť.
Existuje zásadný predpis v cirkevnom práve, ktorý hovorí, že klerici by vlastnými rukami nemali prelievať krv. Cirkev sa hrozí krvi. Je to matka, ktorá nechce vidieť, ako sa prelieva krv jej detí. Preto zakázala svojim duchovným zapájať sa do ozbrojeného boja.
Táto zásada však nejde tak ďaleko, aby zakázala krviprelievanie absolútne. Napríklad križiacke výpravy zvolávala Cirkev. Aké sú kritériá tohto pravidla a aké má výnimky?
Predstavme si dedinu, v ktorej sa nejaký darebák preslávil svojimi zločinmi. Ten muž je spravodlivo odsúdený na smrť a sudca potrebuje niekoho na vykonanie trestu. Predpokladajme, že muži, ktorí by to normálne urobili, odišli do vojny a jediný, kto zostal a mohol by vykonať rozsudok je otec toho banditu. Musí otec obesiť svojho syna? Čo hovorí katolícka morálka o takejto situácii?
Cirkev učí, že aj keď je syn zjavne vinný a zaslúži si smrť, otec je zbavený povinnosti vykonať trest. Podľa prirodzeného zákona by otec nemal zabiť svojho vlastného syna. Otec môže uznať, že jeho syn je vinný a zaslúži si umrieť, môže povzbudiť iného, aby vykonal rozsudok, ale nemal by to robiť sám. Sudca by mal počkať, kým trest vykoná iná osoba.
Analogická situácia sa týka politiky Cirkvi o prelievaní krvi. Môže súhlasiť s tým, že je nevyhnutné krviprelievanie, môže k nemu povzbudiť, môže kanonizovať tých, ktorí tak robia; ale keďže je matkou, nerobí to. Neexistuje žiadny rozpor, je to vystupňovanie morálnej citlivosti. Toto je mimoriadne krásne pravidlo.
Biskupi a kňazi teda v minulosti neprelievali krv iných. Je však tiež veľmi krásne, že existujú určité výnimky z tohto pravidla. Jednou z takýchto výnimiek je výnimka sv. Emiliána, ktorý pozdvihol meč v obrannej vojne proti nepriateľom Cirkvi, povzbudil ľud k činu, povzbudzoval veriacich k boju a sám sa zapojil do vojny, do ktorej armáda vyrazila od päty oltára. Je to veľmi krásna výnimka, ktorú by sme mali chápať a obdivovať.
Takže máme sv. Emiliána, ktorý ako biskup velil armáde, porazil Saracénov a keď sa pokúsili o manéver, ktorým by znovu získali mesto, vrhol sa do stredu bitky o záchranu mesta. Keď zomieral opakoval posledné slová nášho Pána: „Bože môj, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Vo svojej smrti spojil dve formy slávy: slávu víťaza a slávu porazeného.
Slávu víťaza, pretože zachránil mesto. Slávu porazeného, pretože prijal skutočnosť, že zomrie, a obetoval svoj život Bohu. Veď vedel, že pred zrakom neba je víťazom. S touto útechou vstúpil do Raja. Spojil tieto dva druhy slávy.
Poslednými slovami povzbudzoval svojich vojakov, aby pokračovali v boji. Neprepadol sebaľútosti. Jeho poslednými slovami boli slová bojovníka.
Vieme si predstaviť krajšiu smrť?
Prosme svätého Emiliána, aby nám dal svojho bojovného ducha a vyliečil nás z akýchkoľvek stôp falošného ekumenizmu, sentimentalizmu, alebo sebaľútosti, aby sme slúžili Cirkvi tam a vtedy, kde nás potrebuje a či už ako víťazi, alebo ako porazení vstúpili do nebeského kráľovstva.
