Španielska ľavicová vláda financuje obnovu slobodomurárskeho chrámu na Tenerife

30. októbra 2025   Krátke správy

Vláda Španielska investovala tri milióny eur z verejných prostriedkov do obnovy slobodomurárskeho chrámu v meste Santa Cruz de Tenerife. Budova, ktorá kedysi slúžila ako sídlo lóže Azaña, bude znovu otvorená ako múzeum – so štátnymi poctami a prejavmi oslavujúcimi „hodnoty slobodomurárstva“.

Budova bola postavená na začiatku 20. storočia, aby hostila stretnutia a rituály lóže Azaña. Po občianskej vojne ju štát skonfiškoval, najprv ju používalo španielske falangistické hnutie, neskôr bola využitá ako vojenská lekáreň a sklady – čo je z katolíckeho pohľadu dostatočne dôstojné využitie budovy, v minulosti slúžiacej ako lóža.

V roku 2001 budovu odkúpila radnica mesta Santa Cruz de Tenerife a po desaťročiach zanedbania sa v roku 2022 začali reštaurátorské práce financované zo štátnych fondov. Minister Ángel Víctor Torres vyhlásil, že verejné fondy „pomohli obnoviť pamäť slobodomurárstva a jeho obranu rovnosti, demokracie a laického vzdelávania“.

Tieto slová, vzdialené od neutrality, ukazujú politický zámer: postaviť do protikladu kresťanskú vieru – a jej dedičstvo vo verejnom živote – voči laicistickému a ezoterickému krédu, ktoré historicky bojovalo proti Cirkvi. Primátor Santa Cruz, José Manuel Bermúdez, označil chrám za „svetlo, ktoré nikdy nemalo zhasnúť“.

V skutočnosti však toto „svetlo“ bolo Cirkvou opakovane odsúdené práve preto, že sa stavalo proti Pravému Svetlu – Kristovi. To, čo sa dnes prezentuje ako symbol pokroku a slobody, nie je nič iné než obnova protikresťanskej ideológie, zahalenej do estetiky kultúrneho dedičstva.

Pripomeňme, že slobodomurárstvo vzniklo ako politická a kultúrna sila otvorene nepriateľská voči Cirkvi, podporujúca relativizmus, sekularizáciu a morálny rozklad kresťanskej spoločnosti. Postoj Cirkvi k slobodomurárstvu nepripúšťa nijaké nejasnosti.

V roku 2023 Dikastérium pre náuku viery znovu potvrdilo, že „aktívne členstvo v slobodomurárstve je zakázané“ pre jeho nezmieriteľnú nezlučiteľnosť s katolíckou vierou. A Kódex kánonického práva v kánone 1374 stanovuje tresty pre toho, kto sa pripojí alebo podporuje združenia, ktoré „úkladne pôsobia proti Cirkvi“.

Obnova slobodomurárskeho chrámu na Tenerife nie je nevinným činom ochrany dedičstva, ale symptómom duchovnej dezorientácie španielskeho národa, ktorý stratil vedomie svojej kresťanskej identity. Španielsko, ktoré po celé stáročia stavalo katedrály, kláštory a univerzity na službu človeku, no z hĺbky viery, dnes investuje verejné zdroje do obnovy symbolu odporu voči Cirkvi, pričom sa odvoláva na „záchranu pamäti v mene demokracie“.

To, čo sa označuje ako „demokratická pamäť“ je v skutočnosti selektívna pamäť ideológie, ktorá sa snaží nahradiť vieru kultom človeka. Slobodomurárstvo bolo historicky laboratóriom, v ktorom sa formovali hodnoty morálneho relativizmu, bojovného laicizmu a rozpadu prirodzeného poriadku. To, že štát financuje jeho oslavovanie, sa rovná vyhláseniu občianskeho náboženstva bez Boha, v ktorom je zjavená pravda nahradená politickou vôľou.

Slobodomurárstvo vzniklo v roku 1717 v Londýne. Od začiatku sa prezentovalo ako humanistické, racionalistické bratstvo, ktoré odmieta zjavené náboženstvo ako zdroj pravdy. Pre katolícku Cirkev bol problém v tom, že slobodomurárska filozofia stavala rozum nad vieru a človeka nad Boha.

Pápež Klement XII. vydal prvú bulu proti slobodomurárom In eminenti apostolatus specula (1738). Odsúdil slobodomurárov za skrytý cieľ podvracať Cirkev a štát, náboženský relativizmus, a náhradu viery filozofiou. „Do týchto spoločností sa prijímajú ľudia všetkých náboženstiev…, čo je v rozpore s katolíckou vierou a ohrozuje vieru samotnú.“ Tí, čo sa stali slobodomurármi, boli automaticky exkomunikovaní (latae sententiae).

Slobodomurári zohrali ideologickú úlohu vo Veľkej francúzskej revolúcii (1789). Ich heslo „Sloboda, rovnosť, bratstvo“ bolo vnímané ako paródia na kresťanskú trojicu viery, nádeje a lásky. Pápež Pius VII. a Lev XII. v 19. storočí opätovne odmietli slobodomurárstvo, ktorého cieľom bolo zrušiť kresťanské kráľovstvá a Cirkev a nahradiť ich paródiou štátu a morálnym racionalizmom. Pápež Lev XIII. (Humanum genus, 1884) vytvoril kompletnú teologickú analýzu slobodomurárstva. Označil ho za náboženstvo človeka bez Boha, v ktorom Satan napodobňuje Kristovo kráľovstvo: „Slobodomurári chcú odstrániť všetko, čo sa volá Božie, a namiesto Božieho poriadku ustanoviť poriadok ľudský.“

V tejto encyklike Cirkev prvýkrát pomenovala slobodomurárstvo ako hlavného nepriateľa kresťanskej civilizácie. Lev XIII. zároveň vyzval na vytváranie katolíckych spoločností, ktoré by mu odporovali.

V 20. storočí proti slobodomurárom rozhodne vystupovali pápeži: Pius X., Pius XI., Pius XII. Pius X. (Pascendi dominici, 1907) videl v modernizme vstup slobodomurárskeho ducha do teológie – pokus zosúladiť vieru s relativizmom. Pius XI. (Divini redemptoris, 1937) spojil slobodomurárstvo s komunizmom, ako s dvoma stranami tej istej sekulárnej mince. Pius XII. (1950–1958) opätovne potvrdil, že katolíci nesmú byť členmi slobodomurárskych lóží, ani v „charitatívnych“ formách.

V nasledujúcej tabuľke si uvedieme teologické dôvody odsúdenia slobodomurárstva:

Právny stav do II. vatikánskeho koncilu bol takisto jasný. Kódex kánonického práva z roku 1917 (kán. 2335) hovorí: „Tí, ktorí sa zapíšu do slobodomurárskej alebo podobnej spoločnosti, ktorá strojí proti Cirkvi alebo štátu, upadajú do exkomunikácie.“

Tento zákaz platil bez výnimky až do roku 1983, keď bol kánon preformulovaný (vysvetlenie prečo prišlo k preformulovaniu presahuje rámec krátkej správy a len som sa v tom začal vŕtať, potrebujem trochu viac času; čo vydolujem, budem formulovať v článku, lebo ma nesmierne zaujíma dôvod preformulovania a výsledky tohto preformulovania…).

Do začiatku II. vatikánskeho koncilu (1962) panoval úplný teologický konsenzus, podľa ktorého je slobodomurárstvo antitézou Cirkvi, jeho „svetlo rozumu“ je falošným svetlom, a jeho cieľom je nahradiť kresťanský poriadok humanistickým panteizmom.

Pred II. vatikánskym koncilom Cirkev často opisovala vzťah ku slobodomurárstvu symbolicky ako boj dvoch miest (podľa sv. Augustína): Civitas Dei – Boží štát (Kristovo kráľovstvo) a Civitas diaboli – pozemský štát človeka, ktoré sa stavia proti Bohu. Lev XIII. výslovne povedal, že slobodomurárstvo je „viditeľným nástrojom Civitas diaboli“ – nie ako sprisahanie jednotlivcov, ale ako duch epochy.

Pred II. vatikánskym koncilom bol vzťah Cirkvi a slobodomurárstva nekompromisný a jednoznačný: slobodomurárstvo bolo chápané nielen ako politický protivník, ale ako duchovná opozícia voči Evanjeliu.

Apoštol Pavol vo svojom Druhom liste Korinťanom (2Kor 6,14–15) hovorí jasne: 14 Neťahajte jarmo s neveriacimi! Veď akú účasť má spravodlivosť na neprávosti?! Alebo čo má spoločné svetlo s tmou?! 15 Aká zhoda je medzi Kristom a Beliarom?! Aký podiel má veriaci s neveriacim?!

Svetlo a Tma sú dva rozdielne pojmy, rovnako sú rozdielne aj Civitas Dei a Civitas diaboli, a nekompromisne rozdielní sú aj Kristus a Beliál.

Branislav Krasnovský

Zdroj: InfoVaticana, sprievodný obrazový materiál, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)