Slovenskí katolícki kňazi v službách národa (IV. časť): Juraj Pohronec-Slepčiansky, arcibiskup, mecenáš a Záchranca Viedne

Branislav Michalka
13. februára 2026   Slovensko   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Osoba ostrihomského arcibiskupa Juraja Pohronca-Slepčianskeho (maďarsky: Szelepcsényi György; latinsky: Georgius Pohroniz Szelepcheny) patrí k jedným z najvýznamnejších Slovákov s kňazským svätením vôbec.

Narodil sa roku 1595 v slovenskej obci Slepčany, podľa ktorej si písal svoje druhé priezvisko, avšak bolo to možno aj jeho rodové zemianske meno. Pramene sa v tomto smere totiž rôznia. Niektoré uvádzajú, že bol poddanského pôvodu, iné uvádzajú jeho rodičov ako schudobnených zemanov. Matku a otca mu zavraždili v ranom veku Turci a tak sa ho ako siroty ujali príbuzní. Adoptovala si ho vzdialená rodina z Pohronca, takže od nich pochádza jeho druhé priezvisko. Bol pokrstený v drevenej kaplnke, pretože kostol v jeho rodnej dedine, aj v blízkych Tesárskych Mlyňanoch, vypálili Turci.

O jeho slovenskom pôvode vydávajú svedectvo známi maďarskí historici 19. storočia, Ignác Acsády a Gyula Pauler, ktorí o ňom píšu s miernym dešpektom, a preto môžeme brať ich svedectvo nielen ako bernú mincu toho, ako vnímali Pohronca aj iní Maďari 19. storočia – čiže ako príliš verného služobníka Habsburgovcov, ale v prípade Acsádyho aj ako svedectvo o dôslednom rozlišovaní etník v prístupe maďarských židov k národnostnej problematike v Uhorsku. Acsády sa totiž pôvodne volal Adler (zmenil si meno v roku 1875) a jeho otec bol bohatý statkár a hlava židovskej komunity v meste Hajdúszoboszló. Syn zasvätil celý život boju za emancipáciu židov v Uhorsku. O Pohroncovi píše: „Bol prenikavého rozumu, v prácach zbehlý, ale násilnícky človek. Jeho súčasníci ho nechceli uznať za Maďara, ale nazývali ho Slovákom a Čechom.“ Môžeme sa s oprávnením domnievať, že to nemyslel ako lichôtku. Ďalej označuje Pohronca za lakomého, hádavého či dokonca za pijana.

Druhý známy maďarský historik, Gyula Pauler bol katolík a tak jeho svedectvo dopĺňa Acsádyho, sekulárno židovského pozitivistu a liberála, z tej priateľskejšej stránky, aj keď treba aj tu rozumieť textu. O Pohroncovi píše: „V každom prípade bol verným sluhom kráľovského dvora. Skôr bol Slovák ako Maďar.“ Rozumejme – verným sluhom Habsburgovcov, čo v kontexte vypätého maďarského nacionalizmu druhej polovice 19. storočia tiež nemusí byť vnímané práve ako pochlebovanie.

Súčasná maďarská wikipédia píše o jeho národnosti nadmieru jasne a čo je potešiteľné, bez pohŕdavého kontextu Acsádyho ohováračiek o Pohroncovej lakomosti. V texte stojí:

„Szelepcsényi sa nikdy netajil svojím slovenským pôvodom. Viacerých svojich krajanov povýšil do šľachtického stavu. Medzi nimi sú rodiny Malík a Baliga zo Slepčian a niektoré rodiny z Tesár nad Žitavou.“

https://hu.wikipedia.org/wiki/Szelepcs%C3%A9nyi_Gy%C3%B6rgy

A ohľadom údajnej lakomosti, ktorú mu pripisoval sekularizovaný židovský liberál Acsády, píše tá istá stránka:

„Svoj majetok odkázal rôznym školám, farnostiam a kláštorom.“

Pohronec absolvoval nižšie školy v Trnave a vďaka talentu čoskoro upútal pozornosť arcibiskupa Petra Pázmáňa, ktorý nadaného študenta poslal do Ríma, aby tam dokončil štúdiá teológie. Svedectvo, ktoré mu dali na cestu rímski predstavení ho vykresľuje ako skromného, dobrých mravov a zbehlého vo vedách. Po návrate do Uhorska v roku 1634 pôsobil ako farár v Senci, avšak už v roku 1636 sa stáva kapitulníkom Ostrihomskej arcidiecézy.

V roku 1648 nahradil na poste nitrianskeho biskupa odstúpivšieho Jána Püskyho, pričom bol zároveň vymenovaný za kráľovského kancelára a hlavného župana Nitrianskej stolice. V roku 1657 bol vymenovaný za arcibiskupa v Kaloči, avšak išlo len o titulárne menovanie, pretože mesto bolo v tom čase pod tureckou okupáciou.

Búrlivá doba tureckých vojen sa prejavila aj v práci pre Nitrianske biskupstvo. Turci, ktorí si z Nových Zámkov urobili hraničný bod, odkiaľ podnikali nájazdy na sever, v roku 1663 obsadili aj Nitru. Zásluhou Pohronca-Slepčianskeho bol zachránený archív nitrianskej kapituly. Okupácia Nitry trvala do roku 1664, keď cisársky veliteľ Sussay dobyl mesto späť. Správu Nitrianskeho biskupstva si Pohronec udržal do roku 1666, keď ho cisár Leopold I. menoval za ostrihomského arcibiskupa. Keďže Ostrihom bol vtedy ešte stále pod vládou Turkov, sídlo arcibiskupstva sa nachádzalo v Trnave.

V tom čase bol uhorským palatínom František Vesselényi, ktorý spolu s Františkom Rákoczym, Štefanom Vitnyédym a Petrom Zrínskym pripravovali velezradu proti cisárovi. Cisár, majúci informácie o pripravovanej vzbure, vymenoval Pohronca za svojho poradcu s úmyslom urobiť z neho neskôr uhorského palatína. V roku 1667 boli sprisahanci, ktorí sa zišli na záverečnej porade a spustení akcie v Banskej Bystrici, prezradení a palatín Vesselényi sa v obave pred trestom otrávil. Pohronec sa snažil za zvyšných sprisahancov orodovať u cisára aj jeho matky, ale márne. Vymohol iba tú úľavu, že im pred popravou neboli odťaté pravé ruky.

Ako biskup a neskôr arcibiskup bol Pohronec neúnavným nasledovníkom kardinála Pázmaňa v snahe o návrat uhorského obyvateľstva ku katolíckej viere. Stal sa jednou z kľúčových postáv protireformácie. V rámci svojich pastoračných snáh sa prejavila aj jeho láska k vlastnému slovenskému národu. Už ako ostrihomský arcibiskup v Trnave, nariadil roku 1674 postaviť pri farskom Kostole sv. Mikuláša špaciálny Kostol sv. Michala pre Slovákov (in usum populi slavici), aby tam mohli počúvať kázne v slovenskom jazyku, keďže väčšina zámožného a vplyvného obyvateľstva bola vtedy tvorená Nemcami a kázalo sa len po nemecky, prípadne maďarsky.

Ako dôsledný protireformátor usadil jezuitov v Skalici, Levoči, Žiline a Rožňave, hojne ich obdarujúc finančnými prostriedkami. Na skalické kolégium venoval 95 000 zlatých, žilinským jezuitom venoval 30 000 zlatých a podobné sumy obdržali nielen jezuiti v Levoči a Rožňave, ale aj Milosrdní bratia v Bratislave, ktorých do Uhorska osobne uviedol. Do Svätého Jura uviedol potom piaristov a do Budína karmelitánov. V roku 1678 založil v Trnave kňazský seminár.

Nekompromisne sa podieľal na vysporiadaní koruny s protestantskými duchovnými, predovšetkým kalvínskymi, ktorí tvorili chrbtovú kosť protihabsburských (čo do motívu: protikatolíckych) povstaní. Ich obľúbenou metódou bolo, okrem iného, aj spájanie sa s tureckými okupantmi, či už v rámci Sedmohradska, alebo priamo na cisárskom území. V procesoch, ktoré sa konali v Bratislave pod vedením arcibiskupa Slepčianskeho, bolo obvineným protestantským kazateľom prikázané podpísať jeden zo záväzkov (reverzálov), aby buď: rezignovali na svoj úrad, konvertovali na rímskokatolícke náboženstvo alebo sa presťahovali do zahraničia. Každý, kto odmietol podpísať niektorý z nich, bol v apríli 1674 v Bratislave odsúdený na prepadnutie života a majetku. Napriek opakovaným hrozbám však odbojníci nakoniec neboli popravení, ale boli odvedení do rôznych uhorských žalárov.

Vzhľadom na to, že kalvínski protestanti mali v Uhorsku väčšinou maďarskú národnosť a tvorili oporu preexponovaného maďarského nacionalizmu aj v 19. storočí, dá sa vysvetliť averzia niektorých maďarských historikov voči Pohroncovi aj jeho podielom na rekatolizácii a perzekúcii protestantských (kalvínskych) duchovných, ktorí boli zrejme väčšinou etnickí Maďari.

Slepčiansky počas svojho života prejavil bohatú literárnu tvorbu. Vydal uznesenia Veľkej synody a Ostrihomskú liturgickú knihu, ktorá obsahuje liturgické texty v latinčine, maďarčine, slovenčine a nemčine.

Titul „záchranca Viedne“ sa mu pripisuje kvôli jeho úlohe v čase obliehania Viedne osmanskými Turkami v roku 1683. Ako uhorský prímas uložil vo Viedni pol milióna zlatých a viedenskému biskupovi Koloničovi z nich umožnil financovať a organizovať obranu mesta pred vojskami Kara Mustafu. Okrem toho venoval na vedenie vojny s Turkami ďalších 394 000 zlatých a keď to nestačilo, dal taviť striebro a raziť ďalšie mince. Keď aj to bolo málo, tak poskytol predanú úrodu zo svojich majetkov (177 000 zlatých) a potom ešte z majetkov na Morave a v Rakúsku (150 000).

To však nebolo všetko. Práve snahe arcibiskupa Slepčianskeho je pripisovaná účasť poľského kráľa Jána III. Sobieskeho, ktorý so svojím vojskom prišiel Viedni na pomoc.

Nakoniec šťastlivo, aj s touto výdatnou finančnou pomocou kresťanské vojsko konečne vyhnalo tureckých okupantov nielen od Viedne, ale aj z Nových Zámkov (1684) a potom aj z Budína.

Arcibiskup Juraj Pohronec-Slepčiansky sa dožil požehnaného veku 90 rokov a čo bolo hlavné: dožil sa oslobodenia Viedne aj značnej časti Uhorského kráľovstva spod nadvlády osmanských Turkov. Podobne ako pápež Pius V., keď mu oznámili správu o víťazstve pri Lepante, aj Pohronec preto mohol v hodine smrti povedať spolu so starcom Simeonom: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“

Titulný ilustračný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)