Revolúciológia – z čoho vychádzať pri štúdiu revolúcií?

Mikuláš Hučko
9. októbra 2021   História   Revolúcia a kontrarevolúcia

V prvom článku sme hovorili o potrebe nového vedného odboru, revoluciológie, vedy o revolúciách a o Revolúcii z pohľadu viacerých autorov. Písali sme o tom, že revolúciám sa venujú iba revolucionári, čiže tí, ktorí chcú prevrátiť spoločnosť, presnejšie povedané pokračovať v jej rozklade, ale títo budú takéto štúdium spochybňovať, zosmiešňovať a odrádzať od neho.

Samozrejme, dnes sa môže návrh takéhoto odboru zdať bizarný a do istej miery aj je. Určite sa preň nenadchnú naše intelektuálne kapacity, ktoré z veľkej časti s revolucionármi spolupracujú alebo sú priamo revolucionármi. Neočakávam, že sa preň nadchne väčšina študentov, pretože tých viac zaujíma pop music či ako hral Manchester United. Bohužiaľ. Nenadchnú sa preň ani dospelí, pretože ich viac zaujíma, čo píše Nový čas či denník SME. Paradoxne práve tento hlboký nezáujem je hlavným dôvodom, prečo je potrebný odbor takéhoto zamerania, aj keď zatiaľ študovaného iba „na kolene“, pre pochopenie logiky neutešeného vývoja spoločnosti vo svete i u nás a potom pre hľadanie riešenia, ako z neho vyjsť.

Pretože najvýraznejším javom dnešného sveta je Revolúcia, ktorá napreduje ako parný valec a snaží sa vzbudzovať dojem, že ide o „pokrok“.

Dnešní revolucionári nenosia uniformy, nemávajú červenými zástavami a zväčša – aspoň zatiaľ – nepodnecujú hromadné zabíjanie. Namiesto systému gulagov a katov budujú civilizáciu, ktorá mení celé spoločnosti na zoskupenia jednotlivcov zameraných výlučne na materiálne pôžitky. A zameranie na materiálne pôžitky logicky vedie k degenerácii spoločnosti. Inak ani nemôže. Je jasné, že v tejto fáze Revolúcie tvrdia, že ide o „pokrok“. Pokrok spočívajúci aj v tom, že títo revolucionári prostredníctvom zákonov a ľstivej propagandy vraždia celé ľudské generácie v lone svojich matiek, pričom sa oháňajú ľudskými právami, právom žien rozhodovať „o svojom tele“, či ich rovnoprávnosťou a mnohé im, žiaľ, naletia. Dekonštruujú celú našu kultúru, ničia všetko, čo v nej bolo krásne, dobré a vznešené. Čím nahrádzajú vzniknuté prázdno? Frázami. Napríklad o rovnosti a slobode.

Pred týmto procesom generácie kresťanov budovali novú civilizáciu na troskách Rímskej ríše spustošenej barbarmi. Zo zmätku a neporiadku tzv. temného veku vzišiel nový poriadok karolínskej a ottonskej Európy, na základe ktorého sa medzi 12. a 14. storočím zrodila Christianitas – komunita kresťanov kontinentu – viacfarebná mozaika štátov, miest, miestnych spoločenstiev, rôznych etník, štátov a rodín, ktoré zjednocovalo katolícke náboženstvo a latinská kultúra.

V škole, ktorá by svojim žiakom vysvetľovala toto obdobie, by žiaci mali vedieť vymenovať štyri základy, na ktorých spočívala táto civilizácia:

Prvým bola náboženská jednota.

Druhým bola skutočnosť, že princípy verejného života boli odvodené priamo z kresťanskej viery, čo sa najlepšie realizovalo v štátnej kresťanskej monarchii – zmiešanom systéme, ktorý vyzdvihoval svätý Tomáš Akvinský, a ktorý obsahoval prvky monarchie, aristokracie a republiky.

Tretím princípom bola organická a hierarchická konštrukcia spoločnosti, založená na súkromnom vlastníctve a rozdelení spoločenských rolí.

A štvrtý, oddelenie verejného a súkromného práva a s tým spojená autonómia rôznych sprostredkovateľských orgánov a rodín.

Bola táto spoločnosť ideálna? Určite nie. Človek ranený dedičným hriechom je stále pokúšaný robiť zlé veci. Civilizácia vybudovaná v stredoveku sa nedočkala svojho plného rozkvetu, pretože ju trápili neustále vojny medzi kresťanskými štátmi, ktoré sa napriek úsiliu pápežov nepodarilo ukončiť. Komunita kresťanov kontinentu trvala dovtedy, kým existovala náboženská jednota – napriek tomu, že nebola úplne politicky jednotná –, ktorú však postupne oslabovali následné herézy a schizmy.

Kedy prestala existovať?

Keď prišla prvá veľká kríza – protestantská revolúcia.

Táto rozdelila Európu a priniesla krvavé náboženské vojny, ktoré zničili alebo vážne oslabili kresťanské štáty.

Bolo to veľmi zlé, ale protestantská revolúcia mala jeden ešte oveľa horší dopad, ktorý ovplyvnil celú budúcnosť Európy a vlastne celého sveta. Pretože horšie ako vojny bolo to, že protestanti trvale spochybňovali základy, na ktorých spočívala stredoveká civilizácia: autoritu Cirkvi, pastiersku i politickú. Keďže každý si smel vykladať Sväté písmo po svojom, každý si mohol založiť vlastnú cirkev, tým pádom aj základy politického a spoločenského poriadku sa stali relatívnymi a subjektívnymi. Dnes si to už takmer nikto neuvedomuje, a možno najmenej protestanti, ale práve tam – hlboko v protestantskej revolúcii – spočívajú korene relativizmu súčasnej kultúry.

Kontinuita revolučného procesu

Protestantská revolúcia bola teda začiatok. Ňou sa však proces rozkladu nezastavil. Bola silným impulzom rozkladného procesu, ktorý naberal obrátky až splodil filozofický prúd, z ktorého neskôr vznikla univerzálna intelektuálna móda – tzv. „osvietenstvo“ – popularizácia racionalistických, materialistických a ateistických názorov na jednej strane a fascinácia ezoterikou a gnózou na strane druhej.

Vďaka ideológii „osvietenstva“, ktorá nespochybňovala samotnú existenciu Boha, iba si ho vysvetľovala po svojom, bola možná Francúzska revolúcia (nazývaná aj „protifrancúzska“), ktorá prevrátila celý dovtedajší politický poriadok, ale osobitným spôsobom zasiahla – kresťanskú monarchiu.

Prvá ani druhá revolúcia sa, samozrejme, neudiala v jednom okamihu. Každá z nich bola procesom, ktorý trval desaťročia, ba stáročia, pripomínajúcom známy príklad varenia žaby. Posledným aktom druhej revolúcie bolo zničenie Rakúsko-Uhorskej monarchie po I. svetovej vojne.

V tom istom čase sa na troskách cárskeho Ruska a protestantského Nemeckého cisárstva, ktoré boli nepriateľské voči katolicizmu, zrodili štáty, ktoré realizovali ideály ďalšej, tretej revolúcie.

Aká bola? Nezačínala od nuly, pretože racionalizmus osvietenstva pripravil pôdu, na ktorej sa počas 19. storočia začalo dariť socialistickým a komunistickým prúdom. Len čo sa objavili priaznivé podmienky, tieto ideológie prevzala a ďalej „zdokonaľovala“ komunistická revolúcia v Rusku i národnosocialistická revolúcia v Nemecku a tieto sa neskôr rozšírili do celého sveta.

Človek sa postavil na miesto Boha, a  už neexistovali brzdy, ktoré by ho mohli zastaviť.

Výsledkom spochybňovania božského a prirodzeného poriadku bola likvidácia celých národov či spoločenských skupín. Málokto z dnešných progresívcov si to to uvedomuje a ani konzervatívci to nepripomínajú, pretože buď to nevedia, alebo majú iné priority, ale prvá masová genocída v modernej dobe sa odohrala vo Vendée počas tzv. „Veľkej francúzskej revolúcie“, ktorá je vo Francúzsku štátnym sviatkom (o tomto sme priniesli niekoľko článkov tu, tu a tu).

Publicista Pawel Lisicki poukazuje na to, že práve vo Vendée sa po prvýkrát rozhodlo, že bude zlikvidované celé obyvateľstvo, ktoré revolucionári považovali za nepriateľské a že hromadné vraždenie žien, detí, starých mužov a mužov je morálne indiferentná vec. Po prvýkrát viera vo „vedecky“ vypracovaný projekt budúcnosti – spoločnosť bez hierarchie, aristokracie, bez lojality voči kráľovi – umožnila „pekelným kolónam“ vraždiť v bezprecedentnom rozsahu a metodicky, krok za krokom, bez výnimiek a pocitov ľútosti.

„Osvietený” človek po prvýkrát nadobudol presvedčenie, že je vedecky schopný pripraviť a realizovať spoločenský projekt. Masové vraždenie už nebolo dôsledkom žiadostivosti, prejavom skrytých pudov, nebolo nejakou prehnanou reakciou ani nevyplývalo z divokých inštinktov, túžby po sláve alebo túžby rozdrviť nepriateľa. Naopak, stalo sa racionálnym, istým, vedecky zdôvodneným postupom na odstránenie elementov, ktoré nezodpovedajú logike dejinného vývoja, projektu lepšej, spravodlivejšej spoločnosti.

Dnes však sme na prahu štvrtej revolúcie, ktorá sa odohráva pred našimi očami hlavne v kultúrnej a morálnej oblasti a najbolestivejšie zasiahla rodiny, deti, nás. Pyšný človek si sám určuje svoje zákony a ambíciou moderných revolucionárov nie je nič menej než úplne zničiť identitu človeka, aby ho mohli pretvoriť podľa svojich predstáv. Moderné štáty už vytvárajú zákony, ktoré zasahujú do tých najintímnejších oblastí nášho života.

Smerovanie k satanizmu?

Ide o pokračovanie procesu, ktorý sa po útoku na náboženstvo, neskôr na štát a nakoniec na spoločnosť a majetok nakoniec obracia proti rodine, ničiac štyri spomínané základy kresťanskej civilizácie. Za týmto procesom však stoja konkrétni ľudia: pri jeho zdroji nájdeme inšpirátorov, ktorí položili základy nových filozofií či ideológií, nájdeme mysliteľov – autorov politických programov, a napokon státisíce vykonávateľov revolučných požiadaviek a v neposlednom rade medzinárodné inštitúcie.

Čo je spoločným znakom všetkých revolúcií? Všetky revolúcie majú jednu spoločnú vlastnosť, ktorá je tiež ich zdrojom – rovnostárstvo. Ako sme písali v predošlom článku, revolučné predstavy o zrovnoprávnení všetkých a všetkého – vládcov s poddanými, rodičov s deťmi, učiteľov so žiakmi, profesorov so študentmi, pápeža s biskupmi, duchovenstva s laikmi – pochádzajú z hlbín Pekla. K tomu môžeme dodať, že satan, prvý revolucionár, žiada stále viac: zrovnoprávnenie práv ľudí s „právami“ zvierat, deviácie s normálnosťou, degradáciu všetkého stvorenstva a najmä človeka obdareného slobodnou vôľou, aby nakoniec v rovnostárskom svete kultu ničoty požadoval uctievanie pre seba.

Snaha o náboženské rovnostárstvo vyústila do protestantskej revolúcie;
politické rovnostárstvo bolo koreňom Francúzskej revolúcie;
ekonomické rovnostárstvo položilo základ boľševickej revolúcie.

A najradikálnejšie, dokonca totálne rovnostárske ideológie dnes vyznávajú neomarxisti, fanatickí environmentalisti, zástancovia rodovej rovnosti alebo rovnakých práv pre ľudí a zvieratá.

Ich dôsledkom musí byť ďalšie štádium revolučného procesu, už otvorene satanistického a antihumánneho, ktorého prvé príznaky v oblasti kultúry a ideí už možno pozorovať.

Človek si logicky kladie otázky: Čo ich vedie? Čo ich núti dôsledne vykonávať taký majstrovský plán, ktorý trvá mnoho storočí?

Piotr Doerre vysvetľuje:

„Nuž, kto neanalyzuje ľudské dejiny z kresťanského hľadiska, nepochopí. Ak je spása zlomovým bodom v dejinách, ak Boží Syn skutočne prišiel na tento svet, aby nás vykúpil svojou smrťou na Kríži a zmŕtvychvstaním, potom všetko, čo sa stalo predtým a potom, treba považovať za boj medzi dobrom a zlom vedený o naše duše. Až vtedy jasne uvidíme, že prvým revolucionárom bol vzbúrený archanjel, ktorého non serviam sa stalo predobrazom všetkých revolt, ktoré mali zvrhnúť pravý a správny Poriadok.“

Nesmieme prijať dogmu, že sa riadime nejakou historickou nevyhnutnosťou. Kedysi, za čias ČSSR, mnohí verili, že komunizmus nemožno zvrhnúť. Nie však preto, že tam u nás boli ruské tanky, ale preto, že sa tvrdilo, že tento systém je historickou nevyhnutnosťou. Odmietnime dnes takéto myslenie, aj keď sa nás niekedy zmocňujú pocity bezmocnosti.

Čo robiť? Kontrarevolúciu!

Vyššie načrtnutý revolučný proces vynikajúco opísal brazílsky katolícky mysliteľ Plinio Corrêa de Oliveira vo svojom kľúčovom diele Revolúcia a Kontrarevolúcia, ktorého slovenský preklad sa vydavateľstvo Nadácie Slovakia Christiana chystá vydať v roku 2022. Podľa neho z takejto diagnózy, ktorá poukazuje na skutočné zdroje Revolúcie v duchovnej oblasti, musí vyplynúť reakcia katolíkov, ktorou môže byť len bezvýhradná oddanosť Kontrarevolúcie, teda boju na obranu Boha a Cirkvi. Mali by sme sa obzvlášť horlivo, píše Plinio Correa de Oliveira, venovať mariánskej úcte. Pretože v Márii – v tej, ktorá rozdrví hadovi hlavu – má protikresťanská a rovnostárska Revolúcia svojho najväčšieho nepriateľa.

PDF (formát pre tlač)