Nie všetko je marketing alebo Prečo niektoré rady na šťastie fungujú?

Jakub Tužinský
24. marca 2026   Spoločnosť

Horlivý katolík presviedča ateistu: „Tie tvoje návody na šťastie nemôžu fungovať, pretože sú bezbožné a ignorujú večnosť. Len klameš ľudí aj seba.“

Ateista pokojne reaguje: „A predsa sa životy tých ľudí menia.“

Katolík na chvíľu zaváha, ale napokon len neveriacky pokrúti hlavou.

Môže mať ten ateista v niečom predsa len pravdu? Na prvý pohľad to vyzerá jednoducho: kladná odpoveď ma zaradí do zoznamu relativistov. Pred niekoľkými rokmi by som to uzavrel rovnako. Dnes však ukážem, že odpoveď môže byť kladná – bez skĺznutia k relativizmu a bez ústupu od pravdy.

Prirodzenosť môže fungovať aj bez vedomého vzťahu s Bohom – nadprirodzenosť nie

Obaja naši aktéri sa v niečom mýlia. Katolík zabúda na prirodzenú rovinu vecí. Ateista zas popiera tú nadprirodzenú.

Každý človek má totiž v sebe vpísaný prirodzený zákon. Ak sa učí žiť v súlade s ním, jeho život sa skutočne môže meniť k lepšiemu. Aj bez toho, aby vedel pomenovať, odkiaľ tento zákon pochádza. Preto nachádzame fungujúce spoločnosti aj mimo kresťanstva. Podobné princípy sa objavujú naprieč kultúrami, náboženstvami aj filozofiami. To, čo kresťanstvo pomenúva ako Desatoro, sa v rôznych podobách objavuje aj inde. No nie náhodne.

Túto skúsenosť podrobne rozpracoval C. S. Lewis v knihe Zničení člověka. Ukazuje, že naprieč civilizáciami existuje spoločný morálny rámec. Ide o základné pravidlá spravodlivosti, pravdivosti, úcty k rodičom, ba aj milosrdenstva voči slabším. Tento rámec nazýva Tao. Nie však v úzkom zmysle konfucianizmu, ale ako označenie pre univerzálny morálny poriadok.

Nejde o náhodu či kultúrny výmysel. Ide o niečo, čo človek objavuje skôr, než to dokáže vysvetliť.

Ateista môže mať pravdu

Životy jeho klientov sa naozaj môžu meniť. Problém nastáva vo chvíli, keď sa začneme pýtať, prečo.

„Povedzme, že to funguje. Prečo?“

„Pretože sa riadia mojimi radami,“ odpovie ateista.

„To vysvetľuje, prečo dochádza k zmene, nie však, prečo je to zmena k lepšiemu.“

Ateista na chvíľu zaváha. „Máš pravdu. Keby boli moje rady zlé, dôslednosť by ľudí doviedla k horším výsledkom. Vychádzam zo štúdia, skúseností a výchovy. Preto to funguje.“

Katolík tentoraz nenamieta. Uvedomí si, že mu doteraz viac záležalo na víťazstve než na pravde.

„Dobre,“ povie napokon. „Ale ako je možné, že podobné princípy nachádzame naprieč kultúrami a náboženstvami dávno predtým, než vznikol ateizmus?“

Ateista ostal ticho.

Bod zlomu

Katolík nečakal takúto úprimnosť. O to viac naňho zapôsobila. Vycítil, že dostal nezaslúženú príležitosť dotknúť sa niečoho dôležitého, a povedal:

„Neukazuje nám to, že existuje niekto, kto presahuje jednotlivých ľudí, kultúry aj náboženstvá – a dáva tomu všetkému poriadok? To je dôvod, prečo sa život človeka mení k lepšiemu, keď sa podľa tohto poriadku učí žiť. Niektoré tvoje rady na šťastie fungujú, lebo – možno nevedomky – pestujú čnosti. Tie majú prirodzený účinok aj bez vedomého vzťahu k Bohu. Aj tvoja čestnosť je cnosť. Preto to funguje u teba aj u tvojich klientov.“

Ateista je mierne vyvedený z rovnováhy. Očakával, že rozhovor sa zmení na spor. Namiesto toho však narazil na niečo, čo nevedel len tak odmietnuť.

„Ak by sme teda pripustili, že Boh existuje,“ spýta sa napokon, „ako ho možno poznať, keď je tu toľko náboženstiev a ideológií?“

Víťazstvo pravdy

„Človek Boha nepoznáva len tým, že o ňom premýšľa,“ odpovie katolík. „Poznáva ho aj tým, že sa učí žiť v pravde. To, čo si nazval fungujúcimi princípmi, sú kroky týmto smerom. Učia človeka vidieť jasnejšie, rozhodovať sa lepšie, byť pravdivejší. Lenže samy o sebe nestačia. Ukazujú smer, ale nevedia dať cieľ. Pripravujú človeka na pravdu, ale nemôžu ju celú nahradiť.“

A pokračoval: „Mimochodom, na začiatku sa mi zdalo, že si si to celé jednoducho vymyslel. Potom som sa bál, že skončím medzi relativistami, ak ti v niečom dám za pravdu. Lenže som narazil skôr na vlastné hranice. Uvedomil som si, že by som inak len odmietol to, čo zjavne funguje. Navyše by som sa sťažoval, že ľudia nechcú počuť pravdu. Ak som ťa však ešte celkom neodradil, možno by stálo za to ísť sa na to niekedy pozrieť aj z druhej strany – pokojne aj na obyčajné nedeľné vyučovanie katechizmu.“

Poďakovali si za rozhovor, podali si ruky a v tichosti sa rozišli. Pre oboch to bola lekcia, nad ktorou ešte dlho premýšľali. Nevyhral ateista, ani katolík. Vyhrala pravda.

Záver

Nie je jednoduché stretnúť úprimného ateistu. A často ani pokorného katolíka. Úprimnosti mám málo a pokory ešte menej. Práve to ma však prinútilo priznať si vlastné hranice. Tým „horlivým“ katolíkom som ja sám. Vďaka tomu sa učím nesúdiť príliš rýchlo. Pripustiť, že sa môžem mýliť – a aj druhý môže mať v niečom pravdu. No možno nejde len o to, či máme pravdu, ale či sme ochotní ju naozaj hľadať.

Kde v tomto príbehu by ste sa našli vy?

PDF (formát pre tlač)