Kázeň na prvú nedeľu adventnú

Andrej Hlinka
1. decembra 2024   Cirkev

„Pohliadnite a pozdvihnite svoje hlasy, lebo sa blíži vykúpenie vaše“
(Lk 21,28)

Prichodí k nám kráľ náš vľúdne. Nie v podobe hrôzy a strachu, ako nám to dnešné sväté evanjelium opisuje. Nie bleskom a hromom ozbrojený, ale pokorný a láskyplný. Blíži sa nie, aby ťa zatratil a usmrtil, ale aby ťa pri živote udržal a na večnosť i časnosť blaženým a šťastným učinil. Prichodí vľúdny a tichý, lebo je toto doba nie jeho príchodu na konci sveta, lež obnova príchodu prvého. Čuj ako milo a prenikavo ti hovorí:„Nemyslite si, že ja budem žalovať na vás u Otca.“ (Jn 5,45)

Neprichodí k nám, ako pomstivý tyran obkľúčený drábmi. Neblíži sa, ako krvilačný Nero, Traján alebo Dioklecián s očami pomstou sršiacimi a krvou postriekanými rukami. Nie, on neprichodí, aby sa pomstil. On prichodí ako milosrdný samaritán, aby nalial oleja a vína do uboleného srdca. „Nechcem smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a živý bol“ (Ez 33,11), lebo ja som preto prišiel na svet, aby už mŕtvy hriešnik život mal, a hojnejšie mal. A preto odlož bokom každú úzkosť a bázeň, a uvažuj o tom, ako by si tvojho Kráľa dôstojne prijal, lebo:

1. Pán prichodí, aby videl biedy pokolenia ľudského;

2. aby ťažoby ako láskavý lekár svojou prítomnosťou zahojil a uzdravil.

Veľký biskup a súčasný spisovateľ Keppler napísal vzácnu knihu Viac radosti. Na počiatku tejto knihy uvádza príčiny, ktoré ho nútili k napísaniu: „Tak mi je – píše – akoby sa tisíc kaderami obtočených detských tváričiek, tisíc modrých a tmavých detských očiek na mňa pozeralo. Akoby ma svojimi žalostnými pohľadmi a roniacimi slzami prosili: prines nám viac radostí! A za nimi akoby sa zjavili vyziabnuté tváre a vyžité postavy si predo mňa stali a odporne volali:„Nehovor o radosti, veď žiadnych niet.“ Tie prvé tváre však akoby znovu nástojili: „Áno, vrav nám o radosti. Povedz nám, čo máme činiť, aby sme ju zachránili pre seba i pre druhých v dobe na radosti tak chudobnej.“

Vystupujúc dnes – na počiatku cirkevného roka, v dobe prípravy na uvítanie blížiaceho sa Pána – na toto posvätné miesto, akoby som čítal z tvárí a očí vašich: zažeň tiene nás obťažujúce, rozptýľ pochybnosti nami lomcujúce, uzdrav liekom slova Božieho neduhmi zápasiace duše. Obviaž rany, ukáž choroby, ustáľ diagnózu, a my sa budeme chrániť, aby sme našli radosť.

I ja sám cítim toho potrebu. Stojí predo mnou posvätná podoba sv. Pavla, a píše: „Kto onemocnie, a ja by som neonemocnel? Kto trpí pohoršenie, a mňa by nepálilo?“ (2Kor 11,29). Preto choroby a utrpenie dnešnej doby cítim aj ja. Dvojnásobne ich cítime my, vaši duchovní otcovia. A zároveň i za svoju povinnosť si pokladáme poukázať na rany tohto storočia, a síce s tým istým sv. Pavlom: „Ohlasuj slovo, naliehaj vhod i nevhod, karhaj, pros, zahriakuj.“ (2Tim 4,2)

Čujte teda o chorobách sužujúcich Európu tohto storočia. Nezamlčím nič, poviem holú a čistú pravdu, či sa ona ľúbi svetu alebo nie. Za jedným cieľom idem, za uzdravením. V dnešnej osvietenej dobe nič nehrá tak veľký zástoj, ako práve spoločenská otázka. Sociálnu otázku má každý na jazyku. Táto rozpaľuje mozog demagóga vyhýbajúceho sa práci celkom tak, ako myseľ pri svojom stole uvažujúceho vážneho učenca. Každý ju posudzuje podľa svojho názoru a svedomia. Na jednej strane je zoskupený zástup pod červenou zástavou, na druhej strane snáď menší, tichší krúžok, pod zástavou a odznakom kresťanským.

Na oboch stranách sa žaluje na chudobu, útlak, bezprávie, nedostatok, menovite však na potreby životné. Že sa však týmito žalobami a ponosami na zlé časy veci nepomôže, o tom nás hojne poúča naša skúsenosť. Radšej pomyslime na slová Písma: „Lekár, uzdrav sám seba“ a uvažujme, v čom spočíva príčina našich zlých časov? Kto naplnil svet mŕtvolami, nárekom, vdovami a sirotami? Ľudia predsa žili aj predtým, a v pomeroch ďaleko ťažších. Prečo boli títo spokojnejší?

Odpoveď nájdeme u sv. Pavla v Druhom liste Timotejovi: „To však vedz, že v posledných dňoch nastanú nebezpečné časy. Lebo ľudia budú sebeckí, lakomí, namyslení, pyšní,rúhaví, rodičom neposlušní, nevďační, bezbožní, neláskaví, nezmierliví, utŕhační, nezdržanliví, nemilosrdní, nedobrotiví, zradcovskí, drzí, nadutí, väčší milovníci rozkoší, než Boha.“ (2Tim 3,1–4)

Pretože na svete vždy budú ľudia, ktorí budú nasledovať svoje náruživosti; ktorí sa budú vyhýbať pravde. Ba pravde budú odporovať. Tí vo svetle Božom len temnosť, v cnosti zbabelosť a slabosť budú vidieť. Odtiaľ pochádza dnešná bieda.

Jedna z hlavných príčin dnešných neblahých pomerov je túžba po rozkoši a pôžitku. Po tieto dni som našiel na oltári schovaný snubný prsteň a pri ňom list nasledujúceho obsahu: „Dňa 23. januára 1917. Bože, pre milosrdenstvo svoje sväté zmiluj sa nado mnou a všetkými mojimi milými. Tento prsteň náležal nešťastnému vojakovi a človekovi. Od Boha som dostal moju manželku. A ona je nevinná uprostred hriechov mojich, preto vraciam prsteň na oltár, kde som ho prijal z jej ruky, aby nebol spolu so mnou pohanený. Otče duchovný, ty sa však modli, prosím ťa, za dušu zblúdenú, ktorú vojna do večného nešťastia zahnala. A spomeň si na úbohé moje dietky, aby s nimi svet nepohŕdal pre otcovu vinu.“

Na konci úplné meno, podobizeň manželky pomerne mladej, útlej a vedľa nej štvoro detí, ako kurčatá. Čo doviedlo nešťastného manžela na dno priepasti? Vojna, ktorú on za príčinu uvádza? Možno ani nie. Príčina jeho vierolomnosti väzí hlbšie. Vojna nás síce všetkých sužuje, vojna dáva nejednému príležitosť k zlému, vojna je najbližšie zlo, ale nie samojediné.

Príčina je v náruživej neviazanosti. Táto ho priviedla k tomu, že zabudol na slová prísahy a vernosti danej pri oltári. Odchýlil sa od studnice živej vody, nasledoval blýskavé heslá a frázy o slobode, ktorých je plný moderný svet. Veď vedú sa reči nepoctivé a stud srdca urážajúce. S radosťou sa počúvajú klzké, dvojzmyselné a zvodné prednášky, ktorými sa pud telesnosti budí. K prevedeniu telesných žiadostí sa naskytujú tisíce a tisíce príležitostí v divadlách, na predstaveniach, zábavách, tancoch, báloch, zhromaždeniach a spolkoch.

Sľubuje sa nebo bez Boha, bez práce, utrpenia a sebazaprenia. Nebo na Zemi. Poznám mesto, má asi 3000 obyvateľov a v ňom nie menej ako 14 spolkov, jeden od druhého slobodomyseľnejších. Iné mesto majúce 18000 duší, a socialistických, telocvičných, zábavných, poučných spolkov nie menej ako 260. Tieto sa predháňajú navzájom vo vystrájaní zábav a výletov pre svojich členov. Zábav bezuzdných, zmyselných, žiadosti telesné budiacich. Tak, že niet nedele alebo sviatku, žeby nebolo aspoň jednej slávnosti. Celé tisíce účastníkov tiahnu nedeľu čo nedeľu, ale nie do siení Pána, na kázeň a na svätú omšu.

Nie, toto je pre nich prekonané stanovisko. Oni idú do Tatier obdivovať velebu diela Božieho, a tam v chráme prírody zvelebovať prírodu samú. Alebo lepšie povedané – seba samých hľadať a svoje chúťky plniť. Toto sú tie smutné zjavy, od ktorých nás vystríha sv. Peter: „Prídu v posledných dňoch posmievači s oklamaním, podľa vlastných žiadostí chodiaci. Ľudia milujúci seba, lakomí, hrdí, pyšní.“

Druhá nemoc prýšti z tej prvej, a to je systematické zanedbanie náboženských povinností. Robotníci premrhávajú v sobotu večer celotýždenný zárobok. Mnohokrát sa pretiahne takéto „nevinné“ posedenie až do nedele. A ak by nie, tak v nedeľu si musia náležito odpočinúť a do chuti sa vyspať. O náboženskej povinnosti, o prikázaní:„Pamätaj, aby si deň sviatočný svätil“ a „v nedeľu a sviatok svätú omšu nábožne slávil“, majú oni celkom iné chápanie ako Cirkev, kňazi a nábožní veriaci. O modlitbe, pôste, omši ani reči.

Kde však náboženstvo uniklo z duše rodiny, tam je bieda predo dvermi. Tam potom sa má spoločnosť starať o dietky, a kňaz sa má modliť, aby svet nepohŕdal nešťastnou rodinou pre viny otca. Čo povedať o nevyhnutných potrebách, jedení a pití…?

O mravnom položení dnešnej spoločnosti píše chýrny p. Weiss takto: „My navykli sme si na omnoho väčšie potreby, než aby sme len zdravo živí byť mohli. K tomu príde to nesmierne zmäknutie, ktoré napáda nielen naše nervy, lež aj mravnosť. Všetko, čo je sladké, pôvabné, chutné a mastné, mäkké a teplé musí byť zachované pre hlavu a žalúdok. Nech potom nasleduje, čo chce a má! Čo je sladké; to musí byť strávené: a preto sa musí dobre zapiť. Nápoj zase dráždi po silnejšom korení a potom sa dostavuje chuť po fajčení, jemnom a delikátnom pokrme. Tento však budí smäd, na to sa opäť zapije. Pitie však unavuje, uspáva a otupuje. No toto sa musí prekonať ostrejším prúdom a silnejším nápojom. Na toto všetko záhaľka, spánok, pitie a dráždenie stanú sa neprekonateľným podhubím skazenej prirodzenosti. Odtiaľto potom pochádza hypochondria, hystéria a svetabôľ. Základ týchto bied leží hlboko v duši jednotlivca.“

Čo mám hovoriť o prepychu v obliekaní? Jedny šaty stoja mnoho ráz viac, ako polročná strava celej rodiny. Nájdeme ženy a panie, ktoré sa musia šatiť podľa každej módy. Či má manžel poriadnu košeľu a poplátané nohavice, preto ich hlava nebolí. V istom meste bola dáma, ktorá musela v kúpeľnej sezóne každý deň iný kostým mať. Pri odchode sa zhoršilo počasie, nastalo chladno, preto radšej celý deň v posteli ostala, než by jedny šaty po druhý raz obliekla.

My kňazi a lekári vedeli by sme mnoho o tom rozprávať, aká bieda panuje v tých domácnostiach a rodinách, kde sa prepych zahniezdil. Kedysi to tak nebolo. Na zavŕšenie dodajme fajčenie, zábavy, divadlá a máme úplný obraz, smutný obraz.

„Domine vide et considera, quid acciderit nobis“ – „Pane, nazri a viď, čo sa nám prihodilo“ – a ponáhľaj sa nám na pomoc.

***

Článok vyšiel pôvodne v časopise Duchovný pastier v roku 1918, do elektronickej podoby bol spracovaný Dominikánskou knižnicou, pre zverejnenie na stránke christianitas.sk bol čiastočne upravený a krátený redakciou Christianitas.sk.

PDF (formát pre tlač)