Kardinál Sarah prezentoval novú knihu o hudbe v liturgii, obhajoval liturgickú tradíciu a vyzýva k premýšľaniu o smrti

5. januára 2026   Aktuality

„Príliš veľa ľudí žije akoby deň ich smrti nikdy nemal prísť. Toto je najzákernejší trik diabla,“ pretože vytvára dojem, že „sa naň nemôžeme pripraviť, ani na súd, ktorému bude každý z nás čeliť v hodine svojej smrti.“

Kardinál Robert Sarah absolvoval návštevu Spojených štátov zameranú na uvedenie svojej novej knihy The Song of the Lamb: Sacred Music and Heavenly Liturgy, ktorú napísal spolu s cirkevným hudobníkom Petrom Carterom. Počas pobytu predniesol sériu prednášok a homílií, v ktorých sa venoval životne dôležitému významu posvätnej hudby v liturgii, potrebe pripravenosti na Posledné veci a uznaniu, že iba Kristovo kráľovstvo môže priniesť skutočný pokoj.

Liturgia inštrumentalizovaná a politizovaná

Ako uvádza Pentin pre National Catholic Register, kardinál Sarah počas dvoch prednášok 21. a 22. novembra 2025 na Princetonskej univerzite, kde Carter pôsobí ako riaditeľ posvätnej hudby Inštitútu Aquinas, zdôraznil, že v dobe, keď bola liturgia Cirkvi po celé desaťročia „príliš často inštrumentalizovaná“, je nevyhnutné pochopiť, čo liturgia je a prečo je posvätná hudba jej ústrednou súčasťou.

Emeritný prefekt Dikastéria pre Boží kult a disciplínu sviatostí uviedol, že liturgia sa v posledných desaťročiach „politizovala“, a bránil tých, ktorí oprávnene poukazovali na zneužívania, pričom označil za „nesprávne“, že niektoré cirkevné autority týchto kritikov „prenasledovali a vylučovali“.

Pripomenul hermeneutiku kontinuity Benedikta XVI. medzi reformovanou a predreformnou liturgiou a dôraz zosnulého pápeža na to, že „to, čo predchádzajúce generácie považovali za posvätné, zostáva posvätné a veľké aj pre nás“. Kardinál Sarah zdôraznil, že liturgické zneužívania oslabujú dvojitú povahu a cieľ liturgie: „Vzdávať všemohúcemu Bohu náležitú úctu“ a uznať, že liturgia „nie je o tom, čo robíme my“, ale o tom, čo Pán „robí pre nás a v nás.“

Pravá účasť na liturgii

„Skrze bohoslužbu, ktorú Cirkev prináša vo svojich liturgických obradoch, sme posväcovaní,“ zdôraznil kardinál Sarah, a preto je „plná, vedomá a skutočná účasť na liturgii nevyhnutná.“ Pod pojmom účasť však nemal na mysli množstvo vonkajších aktivít, ale zosúladenie „našej mysle, srdca a duše“ s „významom posvätných obradov, spevov a modlitieb liturgie Cirkvi“.

„Takto sa napájame na spásonosné pôsobenie nášho Pána Ježiša Krista v liturgických obradoch,“ povedal. „A práve preto, priatelia moji, je liturgia „posvätná“.“ Liturgia podľa neho „nie je niečo, čo by si ty alebo ja mohol vymýšľať či meniť, aj keby sme si mysleli, že sme odborníci, alebo aj keby sme boli biskupmi. Nie. Musíme byť pokorní pred posvätnou liturgiou, takou, ako nám bola odovzdaná Tradíciou Cirkvi.“

Objektivita posvätnej hudby

Po vysvetlení tejto podstaty liturgie a „kritického“ významu hudby v nej rozlíšil medzi liturgickou a posvätnou hudbou a tou, ktorá takou nie je. Uviedol, že je „niekedy až pohoršujúce“ hrať alebo spievať v kostoloch hudbu, ktorá nepatrí do liturgického alebo posvätného žánru. Citujúc Benedikta XVI. povedal: „Pokiaľ ide o liturgiu, nemôžeme povedať, že jedna pieseň je rovnako dobrá ako druhá.“

„Hudbu mám v krvi“, uviedol guinejský kardinál, a dodal, že od rodičov a francúzskych misionárov, ktorí evanjelizovali jeho dedinu sa naučil, že rôzne druhy hudby patria na rôzne miesta a že liturgická hudba je vyhradená na Boží kult, a preto sa oprávnene nazýva „posvätná“. Zároveň poznamenal, že ako Afričan si uvedomuje, že hudba používaná v liturgii nemusí byť „presne tou istou, aká patrí do mojej vlastnej kultúry“, a ani nemusí byť v rodnom jazyku. Jeho komunita túto liturgickú hudbu „prijala“, dodal, pričom skladatelia posvätnej hudby ju tvorili až po tom, ako ju „najprv prijali, spoznali a žili v nej a z nej, v samotnej tradícii“.

Posvätná hudba má podľa neho „objektivitu“ zakorenenú v liturgickej tradícii Cirkvi. „To znamená, že to, čo sa spieva v liturgii, sa môže pravdivo nazývať „Spevom Baránka“, ktorý chváli a oslavuje všemohúceho Boha a prosí ho za potreby jeho ľudu.“

Kristovo kráľovstvo a pravý pokoj

V homílii v kaplnke Princetonskej univerzity 23. novembra 2025, na Slávnosť Krista Kráľa v novom ríte, kardinál Sarah pokračoval v téme úlohy posvätnej hudby v liturgii, pričom vysvetlil, že „pozdvihuje naše srdcia a mysle k všemohúcemu Bohu v adorácii“. Dodal, že posvätná hudba „rozširuje a otvára naše srdcia, aby do nich mohol opäť vstúpiť, očisťujúc nás, uzdravujúc a posilňujúc pre svoju službu skrze milosť, ktorú nám dáva v posvätnej liturgii a sviatostiach, ktoré liturgia slávi“.

Zdôraznil, že „Kristus je Kráľom pokoja medzi národmi sveta“ a že „bez neho a bez podriadenia sa jeho pravde a zákonu obetavej lásky“ môže byť „len malá nádej na trvalý pokoj“ v súkromnom živote i v politike. Kristovo utrpenie na kríži podľa neho ukázalo, že jeho pokoj a jeho kráľovstvo nie sú z tohto sveta a že pokoj, ktorý priniesol, „presahuje aj to najhoršie utrpenie, aké môže tento svet spôsobiť“.

Povahu Kristovho pokoja vysvetlil na príklade pokory a modlitby sv. Dismasa, lotra ukrižovaného vedľa Krista, ktorý prosil Ježiša, aby naňho pamätal, keď príde do svojho kráľovstva. Ježiš mu odpovedal: „Dnes budeš so mnou v raji.“ Neoslobodzuje ho od pozemského osudu, ale ukazuje, že bez ohľadu na mieru osobného utrpenia by sa každý mal modliť tú istú modlitbu „s úplnou pokorou“. „Lebo práve prijatím našich utrpení a hľadaním Božieho kráľovstva nadovšetko (porov. Mt 6,33) nám náš Pán otvorí cestu do raja,“ povedal kardinál Sarah. Kristovo kráľovstvo nie je z tohto sveta a „pokoj, ktorý prišiel priniesť, nie je v podstate politický“.

Bdelosť pred Štyrmi Poslednými vecami

Tieto témy zazneli aj v homílii kardinála Saraha počas tradičnej latinskej omše slávenej na Slávnosť Krista Kráľa 2025 vo farnosti sv. Jána Krstiteľa v Allentowne v New Jersey. Vyzval veriacich, aby sa nenechali znechutiť dnešným stavom Cirkvi a „mnohými sťažnosťami“, ktoré „nie sú bez opodstatnenia. Radujte sa z milosti, ktorú nám Boh dáva,“ povedal, osobitne v posvätnej liturgii, ktorá podľa neho očisťuje a posilňuje každú dušu v jej osobitnom povolaní.

Na konci liturgického roka Cirkev „ako múdra matka (…) oprávnene upriamuje našu pozornosť na Štyri Posledné veci: Smrť, Súd, Nebo a Peklo“, pretože sú to „skutočnosti, ktoré ignorujeme alebo predstierame, že neexistujú, na vlastné nebezpečenstvo“.

Kardinál Sarah varoval pred „diablovým trikom“ v súvislosti s rozhovormi o posledných časoch, ktorý môže viesť k paranoji a posadnutosti, čím sa niektoré duše stávajú neschopnými plniť svoje povolanie. Ak by bol niekto nažive v čase konca sveta, „Boh nám dá potrebnú milosť jasného porozumenia v tej chvíli, pokiaľ mu zostaneme verní“.

Pripomenul Kristovu výzvu k bdelosti ako správnu odpoveď. Nejde o posadnutosť ani paranoju, ale „o rozvážnosť a múdrosť“. Tak ako je rozumné pripraviť sa na cestu, je potrebná rozvážnosť aj vo vzťahu k Štyrom Posledným veciam.

„Príliš veľa ľudí žije akoby deň ich smrti nikdy nemal prísť,“ povedal a dodal: „Toto je najzákernejší trik diabla“, pretože vytvára dojem, že „sa naň nemôžeme pripraviť, ani na súd, ktorému bude každý z nás čeliť v hodine svojej smrti.“

„Musíme byť rozvážni a pripraviť sa na vydanie účtu zo svojich životov, a tam, kde sme sa odklonili, sa máme kajať, hľadať Božie milosrdenstvo a odpustenie a konať pokánie, kým môžeme,“ vyzval kardinál Sarah. Boh je podľa neho milosrdný voči tým, ktorí sa kajajú a obracajú k nemu, a zároveň „bude rešpektovať naše slobodné odmietnutie“.

Zdôraznil, že v tomto kontexte je dôležité mať takú dôveru ako sv. Pavol vo svojom liste Kolosanom: žiť život hodný Pána, úplne mu milý, prinášať ovocie v každom dobrom diele, a pritom zostať rozvážny a bdelý uprostred svetových súžení. „Lebo ak sme verní Kristovi a učeniu jeho Cirkvi,“ uzavrel kardinál Sarah, „nemáme sa čoho báť. Ba čo viac – máme prisľúbený večný život.“

A čo na to tradiční katolíci?

Konečne zaznel hlas skutočného pastiera, nie synodálne vanutého modernistického manažéra. Kardinál Sarah nehovorí nič nové, ale znovu vyslovuje to, čo Cirkev vždy učila, len čo bolo dlhé roky umlčiavané hlukom „pastoračných inovácií“. V tom vidieť návrat k objektivite Božieho kultu, v ktorom liturgia nie je nástrojom subjektívneho sebavyjadrenia, nie je to pedagogický workshop, či politická platforma, ale je to actus Dei, Boží čin, ktorého je človek súčasťou.

Takisto možno len súhlasiť so slovami kardinála Saraha, že „nie každá pieseň je pre liturgiu rovnako dobrá“. Liturgická hudba má formovať dušu a nie kopírovať emócie, má byť chválou Kristovej obety a nemá zabávať. Má vychádzať z Tradície a nie z momentálnej kultúry. Nie všetko, čo sa páči alebo dojme, je sväté. Ak liturgická hudba neodkazuje na obetu Krista, nemá čo robiť pri oltári.

Kardinál Sarah má pravdu aj v tom, že inkulturácia nie je folklorizácia. Cirkev prijíma národy, ale národy sa majú nechať zmeniť Cirkvou smerom ku Kristovi. Takisto je potrebné veľmi pozitívne vnímať jeho slová smerované k tým modernistickým a progresívnym biskupom, ktorí tolerovali chaos, trestali vernosť a vydávali anarchiu za pastoračnú citlivosť len preto, aby ulahodili stúpencom predchádzajúceho pápeža.

Veľmi pozitívne treba vnímať časť, ktorú kardinál Sarah venoval Štyrom Posledným veciam. Je zrejmé, že bez Smrti niet kresťanstva. Vytesnenie pojmov Smrti, Súdu, Pekla a Neba zo života katolíka je jednou z hlavných príčin morálneho rozkladu, liturgickej plytkosti a trápnej infantilizácie viery. Nielenže mnohí ľudia naozaj žijú tak, akoby nemali nikdy zomrieť, ale oni ešte žijú aj tak, akoby nikdy nemali byť súdení. Cirkev, ktorá mlčí o Pekle, nemá právo hovoriť o Raji.

Vo vzťahu k politickému dianiu zazneli slová kardinála Saraha takisto veľmi trefne a logicky. Kristus neprišiel reformovať OSN alebo EÚ. Kristov pokoj nie je a ani nikdy nebol politickým projektom a jeho kráľovstvo nie je, nebolo a ani nebude sociálnym kompromisom. Moderní, progresívni a liberálni katolíci veľa hovoria o mieri bez pokánia, jednote bez pravdy a o Kristovi bez Kríža. Tadiaľto však cesta nevedie. Pokiaľ sa človek nepodriadi Kristovej pravde, je zbytočné, ak bude hovoriť a túžiť po mieri.

Kardinál Sarah je hlasom normálnej katolíckej viery v nenormálnej dobe. Nevracia nás späť, ale pripomína nám, kde sme mali zostať.

Branislav Krasnovský

Zdroj: infocatolica.com, titulný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)