Kapucínske katakomby v Palerme a niektoré sicílske neskororománske a ranogotické chrámy

Branislav Krasnovský
18. júla 2025   Cirkev História Kultúra   Cestopis

Rád by som sa čitateľom ospravedlnil, že som vo štvrtok nič neposlal na uverejnenie na portáli Christianitas.sk – dozvedel som sa totiž, že pri teplote vzduchu vyššej 37 stupňov Celzia sa nechce lietať ani muchám a tu, v Palerme, je každý deň okolo 40 stupňov, takže aj bez mučenia priznávam, že som bol lenivý asi tak ako sicílska či priamo palermská mucha. Navyše, náš program bol „mnohovektorový“ – okrem kultúry boli totiž v hre aj pláže v palermskej štvrti Mondello, rôzne obchody a samozrejme tiež vynikajúca sicílska kuchyňa.

Nás dovolenkový deň sa začínal pomerne skoro ráno – okolo 8:00 už vychádzame do ulíc a vždy sa zastavíme v niektorej z okolitých kaviarní, kde si dáme typické sicílske sladké raňajky – tunajšie kapučíno a zákusky, ktoré vrelo odporúčam, sú naozaj vynikajúce. Ja som takpovediac monotematický – ku kapučínu si dávam 2 sicílske mini canolli ako vítaný zdroj energie, pretože v tunajšom teple by ma hemendex „dorazil“, predpokladám, žeby som po jeho konzumácii bol schopný nanajvýš sa z kaviarne doplaziť na hotel…

Manželka a dcéra so zaťom improvizujú, skúšajú rôzne sladkosti – nuž, poznáte to: mladosť, pochabosť. Navyše, povedzte, ako by som na dovolenke na Sicíli a v Palerme obzvlášť mohol jesť niečo iné, keď canolli boli obľúbenou sladkosťou Krstného otca? 🙂 Som presvedčený, že by mi to neodpustil ani komisár Corrado Cattani.

Il Padrino:

Hneď po raňajkách vyrážame do útoku za pamiatkami, využívajúc čas pred príchodom obedňajšej horúčavy, počas ktorej si dávame obed. Keďže je ešte teplejšie ako ráno, tak som si pizzu dal zatiaľ iba raz, pokecal som si však výborne po anglicky so sicílskym čašníkom – pobavili sme sa na téme: „Doneste mi prosím vynikajúcu americkú pizzu Hut, špeciálne si prosím hrášok, kukuricu a kečup, či doneste mi prosím pizzu quattro formaggi, ale prosím bez syra, a k tomu café americano a coca-colu.“

Čašník sa však zabával, keď som si k pizzi namiesto vína objednal sicílske limoncello spritz (v horúcom podnebí mimochodom ozaj vynikajúce), ktoré som však ešte musel „vylepšiť“ kvapkou vodky, pretože limoncello len so základným likérom, klasickým citrónom a proseccom je vhodné v prvom rade pre ženy, vodka však tomuto nápoju dodá ten správny a romantický šmrnc. Mňa potešila čašníkova kolegyňa, ktorá sa pridala k našej debate a priznala, že aj ona si limoncello často zvykne vylepšiť práve vodkou. Hneď som sa cítil na Sicílii ešte viac ako doma. 🙂 Samozrejme, po pizzi nenasledovalo kapučíno, ale espresso a cigarillo.

Limoncello spritz recept:

Čo sa týka kultúrnych pamiatok, dnes by som rád uviedol zopár informácií o Catacombe dei Capuccini a románsko-ranogotických sicílskych kostoloch – najmä o San Cataldo, Santa Maria della Ammiraglio, Capella Palatina Palermo, San Giovanni degli Eremiti a Chiesa di Sant Agostino a Cattedrale di Monreale. Všetky tieto pamiatky sme si stihli pozrieť počas prvých dvoch dní nášho pobytu v Palerme.

Kto ma pozná vie, že románsky sloh a gotika ma nechávajú pomerne chladným, na Sicílii som bol však čiastočne jemne donútený zmeniť svoj názor – sicílsky neskororománsky a ranogotický sloh je totiž jednoducho nádherný, a to práve kvôli tomu, že sa v ňom môžu spájať románsky a byzantský štýl a táto kombinácia ma vskutku zaujala. Pôjdeme však postupne, najskôr Catacombe di Capuccini. 🙂

Catacombe dei Capuccini di Palermo

Katakomby kapucínov v Palerme (Catacombe dei Cappuccini di Palermo) patria medzi najfascinujúcejšie pohrebiská sveta. Nachádzajú sa pri kláštore kapucínov v sicílskom hlavnom meste Palermo a sú známe múmiami tisícok zosnulých, ktoré sú dodnes vystavené pre verejnosť. Vznikli koncom 16. stor., zachovalo sa tu takmer 8 000 múmií zosnulých, pričom približne 1200 tiel je ozaj veľmi dobre zachovalých.

V roku 1599 miestni kapucíni zistili, že telo pochovaného brata Silvestra da Gubbio sa zachovalo vo veľmi dobrom stave, čo pripísali Božej milosti a vhodným mikroklimatickým podmienkam. Zosnulého brata vystavili, aby ho mohli vidieť aj obyvatelia Palerma, čo domácich fascinovalo a mnohí boháči a tiež príslušníci duchovenstva vyjadrili svoju žiadosť, aby aj ich pochovali v katakombách kláštora. Priestory katakomb sa postupne rozširovali a nakoniec sa ustálila forma, že telesné pozostatky zosnulých sú uložené v rôznych chodbách a miestnostiach (muži, ženy, panny, deti, manželia, kňazi, rôzne profesie – vojaci, lekári, právnici…)

Mňa ako historika zaujalo, že mŕtvi boli odetí v odevoch doby, v ktorej žili, pričom tieto odevy v niektorých prípadoch aj členovia rodiny vymieňali. Mŕtvi neboli vystavení len v rakvách, mnohí sú zavesení a inštalovaní popri stenách. Ako som sa pri prehliadke katakomb dočítal, najstaršie telá boli prirodzene vysušené v špeciálnych ventilačných komorách, neskôr sa používali konzervačné techniky – balzamovanie, arzenik, formaldehyd, natieranie tela octom a liehom. V niektorých prípadoch sa telá plnili slamou alebo handrami, aby si zachovali svoj tvar.

V katakombách je z pietnych dôvodov zakázané fotiť, tak som si aspoň kúpil nejaké pohľadnice. Zaujali ma kostrové pozostatky evidentne zrelého manželského páru (ako archeológ som podrobne vystavené exempláre skúmal, všetky švy na lebke sú zrastené a zuby sú dosť opotrebované, čo svedčí o tom, že nešlo o mladých ľudí (ako archeológ mám za sebou aj skúšku z antropológie 🙂 ).

S úľubou som si tieto kostrové pozostatky pozeral, pretože som zistil, že v rámci zrelého katolíckeho manželského páru majú manželky aj po smrti čo povedať svojim manželom a podieľať sa tak na ich záhrobnom morálnom a duchovnom raste. My šťastne ženatí muži to poznáme – bez manželiek by sme rástli pre šibenicu, vďaka manželstvu dlhšiemu ako 30 rokov sa stávame mučeníkmi a máme otvorenú cestu rovno do Raja. 🙂

Manželka takisto zdieľala moje nadšenie a kúpila si aj magnetku na chladničku, aby som mal neustále pred očami to povestné katolícke – „Memento mori“ a dôrazné „je potrebné poslúchať manželku aj po smrti“.

Azda najznámejšou múmiou je múmia Rosalie Lombardovej, dievčatko umrelo na španielsku chrípku v roku 1920 vo veku 2 roky. Jej telo sa zachovalo priam neuveriteľným spôsobom – dievčatko balzamoval lekár, profesor Alfredo Salafia, ktorý použil unikátnu zmes a presný recept mumifikačného roztoku sa podarilo zistiť až v 21. stor. Dievčatko je vystavené v sklenenej rakve bez prístupu vzduchu.

V kapucínskych katakombách som obdivoval barokové poňatie smrti, ktorá nepredstavuje koniec, ale prechod duše do inej dimenzie, pričom kontakt medzi mŕtvymi a živými pretrváva aj naďalej. Pozostalí Palermčania udržiavali kontakt s múmiami, katakomby navštevovali ako cintoríny, modlili sa pri pozostatkoch svojich mŕtvych a dokonca im s dovolením menili aj ich odevy. Pozoroval som, že mnohí turisti boli vystavenými exponátmi šokovaní, ja, keďže som barokovo „ladený“, som sa v katakombách cítil pietno príjemne.

Cena nie je vysoká (3 až 5 eur, v prípade skupiny alebo detí je cena nižšia). V blízkosti sa nachádza barokový kostol Santa Maria della Pace (o vybraných barokových kostoloch v Palerme poviem viac v nasledujúcom samostatnom článku).

San Cataldo Palermo

San Cataldo je jedným z najikonickejších chrámov Palerma a celej Sicílie – známy najmä pre svoju arabskú architektúru, normanský pôvod a súčasné spojenie s Jeruzalemským rádom. Kostol sa nachádza hneď vedľa La Martorana (Santa Maria della Ammiraglio, Palermo) a zasvätený je sv. Cataldovi, írskemu biskupovi, ktorý pôsobil v Tarente v Taliansku.

Kostol mal románsky pôvod, následne, keď Sicíliu na čas obsadili Arabi, spravili z chrámu mešitu. Typickým znakom chrámu sú tri červené hemisférické kupoly, typické pre arabskú architektúru. Fasáda chrámu ostáva strohá, geometrická, vytesaná z kameňa bez ornamentov, upravená po oslobodení Sicílie z arabského područia francúzskymi Normanmi.

Kostol pôsobí ako pustovňa, má tri lode a na podlahe sa zachovala čiastočne nádherná mozaika pripomínajúca byzantský vplyv. Nezdobený interiér pôsobí asketicky, mysticky a prázdno v chráme je niektorými vnímané veľmi duchovne. Chrám vznikol okolo roku 1160, v 19. stor. bol sekularizovaný a po roku 1861 sa dokonca stal poštovým úradom. Neskôr odstránili z chrámu barokové prvky a zdôraznili pôvodné románske prvky.

V 20. stor. prevzal chrám Jeruzalemský rád (Ordo Equestris Sancti Sepulchri Hierosolymitani), ktorý ho využíva dodnes. K chrámu nie je pričlenená žiadna farnosť, je to kapitulný chrám Jeruzalemského rádu. Slúžia sa tu slávnostné liturgie, prijímanie nových rytierov, duchovné obnovy. Chrám je prístupný verejnosti, možno fotografovať a prehliadka vyjde na 2 – 3 eurá.

San Cataldo je dôkazom symbiózy arabskej, normanskej a byzantskej kultúry na Sicílii. Predstavuje spojenie viery, moci a umenia v stredovekej Sicílii ako aj kresťanský normanský univerzalizmus. Francúzski Normani boli síce katolíci, ale mali blízko k arabskej a byzantskej tradícii. Pokiaľ byzantskú tradíciu som ochotný ešte ako tak zniesť, čo sa týka arabskej, tu som už opatrný.

Ako historik poznám tzv. „Sicílske nešpory“, ktoré vypukli v Palerme 30. marca 1282. Ide o povstanie Sicílčanov, namierené voči politickej nadvláde francúzskych Anjuovcov. Romantická tradícia 19. stor. uvádzala, že Sicílčania tiahli proti Francúzom s heslom „Morte alla Francia Italia anella (Smrť Francúzov túžba Talianov) – prvé písmená tvoria skratku MAFIA – romantická predstava, že mafiáni existovali už v 13. stor. na Sicílii (výmysel 19. stor., nemajúci nijaký historický základ).

Faktom však ostáva, že Sicílčania povstali proti francúzskym okupantom prvú nedeľu po Veľkej noci, pretože francúzski anjuovskí vojaci terorizovali miestne obyvateľstvo – kradli, vyžadovali nezmyselné dane, vysmievali sa zo sicílskych zvykov a zneucťovali ženy. Povstanie doslova zmietlo anjuovskú moc na Sicílii – behom niekoľkých týždňov Sicílčania povraždili takmer 4000 francúzskych vojakov a aristokratov, zvyšok si zachránil životy útekom. Na Sicíliu prišiel aragónsky panovník Pedro III. a Sicília sa stala súčasťou španielskeho Aragónska; žiaľ, v roku 1861 pričlenil Garibaldi Neapolsko, Kalábriu a Sicíliu k severným Talianskym štátom, v roku 1870 Taliani obsadili aj Rím a vzniklo Taliansko.

San Giovanni degli Eremiti

Zaujímavý palermský chrám, je spojením arabsko-normanskej architektúry, syntézou katolíckej a byzantskej kultúry v jednom chráme. Pôvod chrámu je byzantský, pochádza z 5. stor. a prestavaný bol v 12. stor., počas vlády normanského kráľa Rogera II. Kedysi bývalý benediktínsky kláštor však už dnes, žiaľ, neslúži ako kostol, nachádza sa tu múzeum a chrám je zaradený medzi pamiatky UNESCO spoločne s ďalšími byzantsko-arabsko-normanskými pamiatkami v Palerme, Cefalù a Monreale.

Chrám je známy svojimi piatimi červenými kupolami, viaceré oblúky a výklenky v múroch sú dokladom arabských stavebných zásahov do kresťanského chrámu, po vyhnaní Arabov sa architektonická podoba chrámu zmenila. Zaujímavé je nádvorie s citrónovníkmi, ktoré svojho času využívali benediktíni.

Dispozícia chrámu a apsida sú typicky ranokresťanské. Chrám má krížovú pôdorysnú schému, stĺpy a jednoduchý kameň pripomínajú rané benediktínske kláštory. Pôvodný kostol údajne existoval už v 6. stor. za vlády Ostrogótov alebo Byzantíncov. V 9. – 11. stor. počas arabskej nadvlády bol kláštor opustený alebo prestavaný. Po oslobodení Palerma Normanmi (1072) bol komplex znovu obnovený. V roku 1136 dal Roger II. komplex rozšíriť a daroval ho benediktínom.

San Giovanni degli Eremiti je architektonickým stelesnením ideálu normanského románskeho štýlu a ranej gotiky – kresťanský kostol so zachovanou arabskou formou, postavený na byzantských a rímskych základoch. Je považovaný za „ikonickú siluetu Palerma“, podobne ako Duomo v Monreale alebo Cappella Palatina, nachádzajúca sa v blízkosti chrámu San Giovanni degli Eremiti, o nej si však povieme nabudúce.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)