Hrôza z existencie dobrého Boha

Roman Cardal
14. marca 2022   Cirkev

Teológovia definujú hriech ako „avversio a Deo et conversio ad creaturam“ – odvrátenie sa od Boha a príklon k stvoreniam. Nezdá sa teda, žeby hriech bol niečím príliš dramatickým. Veď stvorenia sú také krásne, sú nositeľmi hodnôt, takže ak sa prikloním k nim a zabudnem na Boha, nekonám síce také veľké dobro, ako keby som bral do úvahy Boha, ale nejaké dobro predsa len konám.

Ak sú stvorenia dobré, nemôže byť záujem o ne niečo zlé! Nakoniec by nám z toho mohlo vyjsť, že môžeme byť dobrí aj bez Boha. Síce pokorne uznáme, že svätci dobyli samotné vrcholy života, nehodláme však úplne uprieť dobrú kvalitu konania ľuďom, ktorí v žiadneho Boha neveria, alebo v neho veria iba vlažne a svoju vieru „nepreháňajú“.

Toto ponímanie hriechu (ako obratu k stvoreniam) nevisí len tak vo vzduchu. Naopak, vyrastá zo silného metafyzického pozadia. Keď hovoríme o „stvoreniach“, máme na mysli všetky konečné skutočnosti. Filozofický pohľad na ne vedie k záveru, že nič konečne existujúce nemá posledný dôvod svojej existencie, svojich vlastností a činností v sebe, ale mimo seba. Všetko konečné je radikálne bytostne závislé na inom od seba samého.

Inými slovami povedané, všetko obmedzené je stvorené – svoje bytie nemá zo seba, ale od iného. Toto „iné“ nemôže byť taktiež konečné, pretože potom by aj preň platila logika stvorenia (radikálnej závislosti). Stvoriteľská príčina vecí a osôb je teda nekonečná, a preto úplne nezávislá. Ono dobro stvorení, ktoré má ospravedlniť aj dobro vôle, ktorá je k nim naklonená, pochádza z pôvodného zdroja stvorenia – z Boha. Uznávať a milovať dobro stvorení a zároveň neuznávať a nemilovať Boha znamená znevažovať bytie a dobrotu samotných stvorení, ktoré jednoducho nie sú možné bez Stvoriteľa.

Okrem nekonečnosti Boha je prirodzený rozum človeka schopný pochopiť aj ďalšiu Božiu vlastnosť – Jeho dobrotu, ktorá je absolútna. Boh je Absolútne Dobro, pretože má všetku pozitivitu svojho bytia zo seba (a se), a nie od iného (ab alio). Slovo „absolútny“ znamená „ab-solutum“, „od-delený“ – Boh je dobrý oddelene (tzn. nezávisle) od iného od seba (od stvorení); stvorenia sú naproti tomu dobré iba vo vzťahu k svojmu bytostnému zdroju, odkiaľ im ich dobro (primárne ich bytie) pramení. Tieto vzťahy môžeme vyjadriť aj inak: mimo Boha neexistuje žiadne dobro, a pokiaľ hovoríme o dobre stvorení, nemôžeme prehliadnuť, že je im vlastné iba participatívne, čiže iba vďaka účasti na pôvodnej dobrote Stvoriteľa.

Kresťanstvo nadväzuje na tieto rozumovo overiteľné pravdy a prichádza s posolstvom, ktoré je upokojujúce a zároveň desivé: Boh je absolútne Dobro a Láska. Dobro a Lásku chápeme ako nanajvýš pozitívne vlastnosti. Prečo by teda toto posolstvo malo mať svoj desivý aspekt? Hrôza tohto poňatia Boha spočíva práve v tom, čo sme práve spomenuli – mimo takéhoto Boha neexistuje žiadne dobro, ktoré by nebolo dané spojením s Ním. Predstavte si situáciu, v ktorej chýba dobro a láska pochádzajúce od Stvoriteľa.

Čo by sa stalo, keby tieto pozitívne hodnoty úplne vymizli z ľudskej spoločnosti, keby sa úplne pretrhlo spojenie medzi prirodzenou rovinou nášho života a ich pôvodným Zdrojom? Zlo a nenávisť by narástli do nepredstaviteľných rozmerov. Zločiny, zloba, mučenie, brutalita a nevýslovná beštialita by boli na dennom poriadku. Desivosť absolútne dobrého a láskyplného Boha vyplýva z dôsledkov jeho odmietnutia, z dôsledkov odvrátenia sa od Neho, a teda z dôsledkov hriechu – pretože ide o odvrátenie sa od dobra a lásky k zlu a nenávisti. A ak je tento odklon zásadný (ťažký, čiže smrteľný hriech), jeho dôsledky sú katastrofálne.

Predstavme si ďalej, že sa nejaká slobodná bytosť definitívne odlúči od nekonečne dobrého Boha. Aký to bude mať dôsledok? Pád do stavu, ktorý je presným opakom účasti na Božom živote, a je teda nevyhnutne nekonečným zlom. Nie nekonečným v intenzívnom zmysle – takéto zlo nie je obmedzené stvorenie schopné zniesť –, ale v extenzívnom zmysle: jeho trvanie je bez konca. Kresťanstvo v tejto súvislosti hovorí o večnom zatratení.

Jeden môj priateľ sa kedysi pohoršoval nad videniami niektorých svätcov, ktorí mali zážitok pekla. S hrôzou opisovali príšernosť tohto stavu – bytosti preniknuté čírou nenávisťou, ktorých životnou náplňou bolo vzájomné mučenie sa s nepredstaviteľnou krutosťou, neustále a bez konca. Priateľ to komentoval – „ďakujem za takého „dobrého“ Boha, ktorý niečo také dopustí“. Faktom však je, že peklo je nevyhnutným dôsledkom absolútnej Božej dobroty. Je nevyhnutným dôsledkom toho, že mimo Neho existuje iba zlo nepredstaviteľných rozmerov.

A Boh s tým nemôže nič urobiť. V tom spočíva úplná desivosť existencie absolútne dobrého a milujúceho Boha. Ak sa z nášho života vytratí „bázeň a chvenie“, ocitáme sa v nebezpečenstve, že sme skutočného Boha v našich mysliach zamenili za skroteného bôžika, ktorého prvou povinnosťou je starať sa o našu bezstarostnosť a odpúšťať všetko každému bez akýchkoľvek podmienok.

PDF (formát pre tlač)