Hinduizmus a kresťanstvo, I. časť

S. Michaela Pawlik OP
31. októbra 2022   Spoločnosť

Prenasledovanie kresťanov v Indii vyvoláva mnoho otázok. Aby sme tento problém priblížili, treba siahnuť po indickej tradícii a pozrieť sa na zdroje, z ktorých vyplýva. Indická kultúra je veľmi komplikovaná – zachovali sa v nej prvky najstarších presvedčení a kultov, ktoré v priebehu storočí pod vplyvom politických a spoločenských premien prešli mnohými zmenami.

V indickej filozoficko-náboženskej literatúre možno nájsť polyteistické, panteistické, monoteistické ako aj ateistické a dokonca satanistické myšlienky. Vývoj monoteistického indického myslenia bol silne ovplyvnený Izraelitmi, ktorí tam hľadali útočisko z babylonského zajatia v 7. a 6. storočí pred Kristom. S izraelskými diaspórami potom nadviazali kontakty apoštoli a ich učeníci. Touto cestou do Indie (do Keraly), a odtiaľ do Madrasu šiel aj svätý Tomáš apoštol.  Tam, medzi hinduistami, vznikli prvé kresťanské spoločenstvá. A hoci nie všetci domorodci prijali novú vieru, jednako prijali mnohé jej prvky. Napríklad Ramanju, podľa vzoru kresťanskej viery v zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie Pána Ježiša, pripísal Krišnovi kozmickú existenciu v „éterickom tele“, hoci takýto pojem sa v krišnovskej literatúre predtým nenachádzal.

Od 7. storočia bol indický polostrov dobývaný moslimami, až kým ho v 12. storočí úplne neovládli. V dôsledku zrážky islamu a hinduizmu, najmä počas panovania vládcov, ktorí krvavo riešili všetky spory s nasledovníkmi pohanských náboženstiev, jestvovali pokusy riešiť konflikt mierovou cestou. Hľadal sa kompromis. Silnejší boli moslimovia, takže hinduisti sa museli prispôsobovať ich názorom. Objavili sa teda hinduistickí učitelia, ktorí hlásali vieru v jedného osobného Boha, čo bolo v zhode s vierou moslimov a argumentovali, že mená hinduistických božstiev sú len symbolickým vyjadrením rôznych vlastností toho istého Boha, ktorého moslimovia uctievajú ako Alaha.

Krišna ako boh

Túto ideu veľmi úspešne popularizovala rodina Brahminovcov z Gosvamisu (v 15. a 16. storočí). Jeden z nich napísal chýrne dielo Śrī Caitanya Caritamrta, ktorého hlavná postava prebudila tzv. vedomie Krišnu recitovaním stále sa opakujúcich slov: Hare Krišna, Hare, Hare, podľa vzoru výkrikov: Alla-a-a-a-ch…! rozliehajúcich sa z moslimských minaretov. Počas tohto obdobia Kabir, Ramadasa, Dadu, Tusildas, Ramananda a iní popularizovali medzi masami myšlienku Ramanju o Krišnovom éterickom tele a pôsobení jeho milosti. Od tej doby bol Krišna spopularizovaný ako jediná najvyššia božská osoba. Počas tohto obdobia Guru Nanak (1469 – 1538) vypracoval predpoklady náboženského moslimsko-hinduistického synkretizmu, čo viedlo k vzniku militarizovaného náboženstva sikhov (bola to ich ruka, ktorá v roku 1984 zabila Indiru Gandhiovú).

Ideu jedného Boha pod mnohými menami rozvinul guru Dadu (1544 – 1603), ktorý založil organizáciu Parabrahma Sampradaya v Bengálsku, aby zosúladil pohľady rôznych vyznaní a vytvoril jedno náboženstvo.¹ Aktivity Gosvaminov a guru Dadu ovplyvnili ďalšiu formáciu náboženského synkretizmu, či „konglomerácie“ rôznych náboženských a filozofických myšlienok, ktoré vznikli v Indii a postupne v priebehu niekoľkých storočí sa rozšírili po celom svete.

Napriek veľkým nezrovnalostiam v pravidlách správania a formách kultu praktizovaných v konkrétnych sektách, pokusy o zladenie rôznych náboženstiev viedli k rozšíreniu názoru, že Boh je jeden a rôzne mená božstiev znamenajú len jeho odlišné vlastnosti. Potom, s cieľom dosiahnutia kompromisu, kult guruov a maharadžov vyústil do presvedčenia, že všetci zakladatelia náboženstiev sú avatarmi, čiže epifániou alebo metamorfózou toho istého Boha.

Medzitým, od 16. do 18. storočia, si indický polostrov začali postupne podmaňovať Európania. Po sedemročnej vojne kolonistov s miestnymi vládcami (1756 – 1763) Anglicko obsadilo asi 2/3 polostrova; časť západného pobrežia prevzalo Portugalsko a juhovýchodnú časť zasa Francúzsko. V portugalskej a v menšej miere vo francúzskej kolónii sa čoraz viac šírilo kresťanstvo. V oblastiach, v ktorých dominovalo Anglicko, bola misionárska aktivita menšia, zatiaľ čo britské úrady, aby uľahčili podmanenie spoločnosti, sa uchyľovali k podnecovaniu napätí medzi moslimami a hinduistami, čo zasa medzi Indmi vzbudzovalo nevraživosť voči Európanom, a tým aj voči kresťanstvu.

Reformácia

Počas celého obdobia európskej vlády v Indii, a najmä v 19. a 20. storočí, mnoho hinduistov doma navštevovalo kresťanské misijné školy a potom šli študovať na Západ (Oxford, Cambridge, Londýn, Paríž, Kalifornia); po Francúzskej revolúcii zase veľká skupina európskych voľnomyšlienkárov a ľudí nepriateľských voči kresťanstvu emigrovala do kolónií, vrátane Indie. To ovplyvnilo infiltráciu svetonázorov oboch strán. Osvietenstvo, humanizmus, racionalizmus, pozitivizmus, modernizmus ako aj revolučné slogany mali veľký vplyv na sociálno-náboženské zmeny v Indii, podobne ako na celom svete.

Táto výmena ideí prebúdzala národné povedomie a túžby vzdelaných Indov po slobode a sociálnych reformách. Nastúpil návrat k idei zo 16. storočia, keď v Indii vznikli organizácie snažiace sa vytvoriť jedno náboženstvo, ktoré by spojilo všetky vyznania. Tak na základe vyššie uvedeného vzoru Parabrahm Sampradaya, reformátori pod vedením  Raja Rama Mohana Roya (1772 – 1833), vypracovali model tzv. univerzálneho náboženstva s cieľom zlikvidovať náboženské konflikty a odstrániť nehorázne starodávne rituály, ako napr. praktizovanie sati,² prinášanie ľudských obiet pred sochami božstiev, mrzačenie detí z kasty žobrákov a zmiernenie kastovej diskriminácie. Aby sa toto nové náboženstvo rozšírilo, založili spoločenstvo Brahma – Brahmo Samaj, ktoré z hinduizmu, kresťanstva a islamu vytvorili syntézu hodnôt, ktoré uznali za najlepšie. Takto došlo k spojeniu védskej metafyziky, kresťanskej etiky a židovských a moslimských foriem kultu: všetky obrazy, sochy a epifánie božstiev boli odvrhnuté.

V zhode s védskou metafyzikou sa predmetom kultu nestal osobný Boh, ale bližšie nešpecifikované Absolútno. Za kritérium pravdy, vo svetle ktorej bola urobená selekcia toho, čo je v náboženstvách pravdivé a čo nie je, bol uznaný rozum.³

Vymazať krst

Predstava Brahmo Samaja o jedinom univerzálnom náboženstve sveta viedla k vytvoreniu mnohých nových organizácií usilujúcich o hierarchickú nadradenosť. Z nej taktiež v druhej polovici 19. storočia čerpali inšpiráciu európski voľnomyšlienkári. V tejto oblasti vynikala najmä známa okultistka Helena Blawatska, ktorá po pobyte v Indii založila spolu s Henrym Steelom v New Yorku, podľa vzoru Brahmu Samaja, Teozofickú spoločnosť (1875). Neskôr podobné spoločnosti vznikali postupne aj v Európe.

Medzitým v Indii, v roku 1875, Dayanada Sarasvati založil militarizovanú a vysoko protikresťanskú komunitu – Aryu Samaj, ktorej cieľom bolo vytlačiť náboženstvo okupantov z Indie. Obzvlášť negatívny postoj mala Arya Samaj voči katolíckej Cirkvi, ako najorganizovanejšej „európskej“ inštitúcii. Aby sa znížil počet kresťanov v Indii, bola zavedená prax siuddi – „vymazania“ znamenia svätého krstu. Spočíva vo verejnom zrušení krstných sľubov a vyznanie svojej príslušnosti k viere predkov. Neofyti po tomto obrade boli a sú odmeňovaní.

Úsilie o nezávislosť

Zakladatelia Brahmo Samaj a Arya Samaj odmietli vieru v Ježišovo božstvo. Aby sa nepreukazovala úcta „cudzincovi“, akým bol Ježiš, začala sa pripisovať božskosť učiteľom (údajne univerzálnejšieho učenia ako bolo Ježišovo)  Ramakrišnovi, Maharšimu a neskôr ďalším „učiteľom“. Nastala móda hľadania „božských“ autorít, čo vyvolalo vznik nových siekt. V kresťanských komunitách šírili svoje texty, ktoré často nazývali „piatymi evanjeliami“. Napríklad Ramakrišnovo evanjelium sa niekedy propaguje ako piate evanjelium, ktoré bolo nájdené v Indii, okultné Piate evanjelium bolo údajne nájdené v Tibete, Piate evanjelium Rudolfa Steinera propagovala Antropozofická spoločnosť, a pod.⁴ Boli tiež pokusy postaviť nad Ježišovu autoritu Krišnu, prípadne z Krišnu učiniť historickú postavu a Ježiša brať ako jeho prejav, či ako syna Krišnu.⁵

Túžba Indov posilniť domácu religiozitu bola stimulovaná národným povedomím. Postupne sa objavovala myšlienka získať nezávislosť od Európy. V roku 1885 vznikla Moslimská liga a v opozícii voči nej Indický národný kongres, do čela ktorého sa v roku 1929 postavil Mahátmá Gándhí. Boli organizované mítingy a štrajky podnecujúce nevraživosť voči „okupantovi“ i jeho náboženstvu, najmä však proti katolíckej Cirkvi.

V ideologickom boji národného oslobodzovacieho hnutia zohral osobitnú úlohu Suive Vivekananda (1863 – 1902) narodený v Kalkate, ktorý energicky zdôrazňoval, že po získaní slobody pre udržanie národnej jednoty sa musí používať jeden jazyk a vyznávať jedno náboženstvo. Brahmo Samaj študoval na Scottish Church College, ale zaujímal sa aj o diela západných filozofov. V tomto období mu obzvlášť imponovali John Stuart Mill, David Hume a Herbert Spencer. Smrť otca, materiálna chudoba i psychická kríza ho priviedli k hľadaniu opory u slávneho Ramakrišnu Paramahamsu, ktorý bol uctievaný ako božská postava. Po Ramakrišnovej smrti Vivekananda zhromaždil svojich učeníkov v Baranagare,  zorganizoval ich ako jedno bratské spoločenstvo a potom sa znovu pustil do upravovania Véd, aby ich obsah zodpovedal jeho politickému programu. Takto „aktualizované“ Védy, vypracované v atraktívnej indickej nomenklatúre, sa nazývajú Neo-Vedanta.

Autor spojil niektoré myšlienky z filozofie Augusta Comteho, západný pozitivizmus a liberálny protestantizmus s kresťanskou ideou charity a sociálnej práce. S vypracovaným programom sa stal učiteľom cestujúcim po celej Indii a v roku 1893 sa v Chicagu zúčastnil náboženského sympózia organizovaného teozofmi. Bol taktiež pozvaný do Londýna. Jeho prednášky v Chicagu a Londýne vzbudili veľký záujem a získali nových nasledovníkov na Západe a v Indii. Úspechy ho povzbudili, aby o svojich ideách presvedčil svet. Za týmto účelom od januára do mája 1897 zorganizoval Ramakrišnovu misiu (Mission Ramakrishna) a o rok neskôr založil kláštor Belur Math (Belurský rád) podľa vzoru európskych misijných rádov. Ideu šíriť východné náboženstvá do celého sveta začali aktívne podporovať aj voľnomyšlienkári. Na propagáciu starovekých náboženstiev východu a okultizmu vznikla medzinárodná asociácia  Ordo Templi Orientis – Rád Chrámu Orientu, ktorá veľmi aktívne pôsobila v medzivojnovom období v Nemecku.⁶

Boj o univerzalizmus

Indickí politici začali šíriť slogan: Jedna vlasť, jeden jazyk, jedno náboženstvo. S rôznymi výsledkami boli podniknuté pokusy zaviesť spoločný jazyk a jednotnú svetonázorovú výchovu. Do realizácie vyššie uvedeného programu sa zapojili aj organizácie propagujúce ideológiu New Age, ktoré mali záujem o šírenie tohto „univerzálneho“ náboženstva ako syntézy všetkých náboženstiev sveta.

Aby sa to náboženstvo kultivovalo, vznikla myšlienka vytvorenia vzdelávacieho centra skupiny prívržencov, ktorá by sa stala zárodkom nového ľudstva. Prvým medzinárodným centrom tohto typu bol ášram Auroville založený v Pondichery pri Madráse, kde sa zhromaždila skupina nasledovníkov okolo gurua menom Aurobindo. Nejakú dobu ho väznili Briti za účasť na oslobodeneckom hnutí, ale v dôsledku psychického zrútenia bol prepustený na slobodu. Zanechal politickú činnosť a v roku 1910 sa rozhodol ukázať ľudstvu cestu k opravdivému oslobodeniu, ktoré nemožno dosiahnuť rozumom ani bojom, ale rozvíjaním sebauvedomenia prostredníctvom jogy, ktorú učil a ktorá privádza k harmonizácii vlastnej energie s kozmickou energiou.

V roku 1921 do Auroville prišla francúzska teozofka, žiačka okultistu Maxa Theona, Mira Richardová, rodená Alfassa (jej rodičia, Moise a Mathilde boli židovského vyznania, pozn. red.), ktorá v Indii prijala meno Matadži, čo znamená: Večná Matka. Vydávajúc sa za „večnú“ bola všeobecne uznávaná za božskú postavu. Vybudovala Auroville ako univerzitné centrum, neskôr známe ako Mesto budúcnosti alebo Mesto úsvitu. Za účelom získania finančných prostriedkov na ďalší rozvoj tohto mesta vznikol Medzinárodný okruh priateľov Auroville, ktorý pôsobil aj v Poľsku pri Spoločnosti poľsko-indického priateľstva vo Varšave. Projekt vybudovania mesta budúcnosti získal dokonca podporu zo strany OSN – v roku 1968 sa ho, na základe žiadosti Francúzska a ZSSR, zaviazala dofinancovať Generálna konferencia UNESCO.⁷

Odvtedy sa Auroville podľa svojich stanov malo stať medzinárodnou neoficiálnou enklávou, ktorú hinduisti považujú za prielom v dejinách hinduizmu. Nastúpilo nové nadšenie pre expanziu hinduizmu na celom svete, čo v budúcnosti viedlo k vytvoreniu fanatickej hinduistickej organizácie Vishwa Hindu Parishad. Medzi rôznymi ašramami a vzdelávacími centrami v Indii s politickým a medzinárodným základom sa však najpopulárnejšou stala tzv. Svetová univerzita mieru Brahma Kumaris (dcér Brahmu) na Mount Abu v Radžastane, s pobočkami v rôznych krajinách po celom svete a s administratívnym centrom v Londýne, propagujúcimi rádža jogu.

dokončenie v II. časti

PDF (formát pre tlač)