Katolícka morálka stojí na dvoch kľúčových pilieroch: na starozákonných prikázaniach daných Mojžišovi na vrchu Sinaj, a na blahoslavenstvách vyhlásených Ježišom Kristom v Programovej reči na vrchu blahoslavenstiev, ktoré sú zároveň „Magnou chartou“ Nového zákona. Boh dal desať Božích prikázaní izraelskému národu prostredníctvom Mojžiša. Izrael sa totiž po oslobodení z Egypta stal akoby dospelým. Boh, ktorý sa prejavil ako jeho osloboditeľ, s ním uzavrel zmluvu: Izrael mal poslúchať Boha a Boh mu mal za to žehnať! Tento imperatív sa stal pre izraelský ľud záväzným a Zákon, spečatený v tejto Zmluve, milosťou a auto-epifániou Boha. Požiadavky dané Mojžišovi určovali, ako majú žiť ľudia <podľa Boha>, a teda vo svojej plnej dôstojnosti. Úvod Katolícka morálka stojí na dvoch kľúčových pilieroch: na starozákonných prikázaniach daných Mojžišovi na vrchu Sinaj, a na blahoslavenstvách vyhlásených Ježišom Kristom v Programovej reči na vrchu blahoslavenstiev, ktoré sú zároveň „Magnou chartou“ Nového zákona. Boh dal desať Božích prikázaní izraelskému národu prostredníctvom Mojžiša.[1] Izrael sa totiž po oslobodení z Egypta stal akoby dospelým. Boh, ktorý sa prejavil ako jeho osloboditeľ, s ním uzavrel zmluvu: Izrael[2] mal poslúchať Boha a Boh mu mal za to žehnať! Tento imperatív sa stal pre izraelský ľud záväzným a Zákon, spečatený v tejto Zmluve, milosťou a auto-epifániou Boha. Požiadavky dané Mojžišovi určovali, ako majú žiť ľudia <podľa Boha>, a teda vo svojej plnej dôstojnosti. Mojžiš dal príkaz vytesať desať Božích prikázaní do dvoch kamenných tabúľ, aby boli viditeľné celému Izraelu. Desať Božích slov alebo Dekalóg (odvodený od gréckych slov deká+logos) neskrýva v sebe žiaden tajomný symbol, ale je súhrnom praktických požiadaviek, ktoré možno zrátať na desiatich prstoch. Mojžiš pripojil k Dekalógu[3] aj iné nariadenia, ktorých celok tvorí „Kniha Zmluvy“. Ide o zákon, ktorý Biblia uchovala na dvoch miestach, to znamená v dvoch písomných redakciách: v knihách: Ex 20,2–17 (prameň elohistický) a v Dt 5,6–21 (prameň jahvistický), ktorý je súčasťou deuteronomického kódexu. Medzi odchýlkami v týchto dvoch prameňoch (spolu je ich 20), možno nájsť isté diferencie, ktoré sa týkajú sobotného oddychu, stvoriteľských činov, alebo aj vzťahu muža a ženy v poslednom prikázaní. Prvé tri prikázania mali upriamiť zrak ľudu smerom vertikálnym. Sú to nariadenia dotýkajúce sa vzťahu človeka voči Bohu a ostatných šesť prikázaní (z druhej tabule) upriamuje pozornosť Izraela k horizontu: na vzťah človeka k iným ľuďom, k prírode a k veciam, od ktorých závisí spoločenský a sociálno-praktický život. Z povedaného vyplýva, že Desať Božích prikázaní plní aj pedagogicko-výchovnú funkciu. Absolútna záväznosť Dekalógu platí fakticky od čias Mojžiša až po naše dni. Nikto z ľudí nič lepšie nevymyslel, aj preto je každý pokus o relativizáciu požiadaviek z vrchu Sinaj nebezpečný. Požiadavky Desatora sú na prvý pohľad veľmi jednoduché, no napriek tomu je v nich prítomná celá prirodzená morálka dohliadajúca na to, čo človek robí. Syntetizovať tieto požiadavky nie je však až také jednoduché, a to najmä preto, že ide o veľmi dlhé časové obdobie (celé tisícročia). Izraelu mali byť požiadavky z Desatora neustále pripomínané, a to sprostredkovane cez kňazov a prorokov, alebo aj v starozákonných spisoch a prostredníctvom židovských mudrcov (Kniha múdrosti, Kniha prísloví, Kniha Sirachova). Hlavnou cnosťou starozákonnej morálky bola predovšetkým spravodlivosť grécky dikaiosyne, latinsky iustitia). Večný Boží zákon (lex aeterna) sa ozýva v srdciach všetkých ľudí predovšetkým prostredníctvom svedomia (grécky syneidesis, latinsky conscientia), ktorý sa v človeku ozýva ako prirodzený zákon (lex naturalis). Prv ako sa dotkneme jednotlivých prikázaní z Desatora, je dôležité hlbšie objasniť dve otázky: Kto je Boh? Kto je človek? Boh (grécky Theos, latinsky Deus) je ten, ktorý je od večnosti. Nemá počiatok, ani koniec. On je Alfa aj Omega. Sám nestvorený je Stvoriteľom sveta i človeka, všemohúci, vševediaci, milujúci svoje stvorenia, dávajúci poriadok všetkým veciam. V dejinách spásy sa prejavuje ako Trojjediný, teda v troch rozličných Osobách tej istej podstaty: ako Boh Otec a Stvoriteľ všetkého, ako Boh Syn a Vykupiteľ ľudstva i sveta a ako Boh Duch Svätý Posvätiteľ. Človek (grécky anthropos, latinsky homo) je v ponímaní katolíckej teológie bytím stvoreným podľa Božieho obrazu – imago Dei (porov. Gn 1,26–27). Stvoriteľ ho chcel mať pre seba. „Boh stvoril človeka len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou ho ovenčil…“, ako to dokumentuje Žalm (8,6–7). Zo slov žalmistu možno vydedukovať, že človek je racionálnym bytím, najdokonalejším spomedzi všetkých stvorených bytí na Zemi. Vzťahuje sa na neho atribút humanus (ľudský). Ranostredoveký filozof Boethius (480 – 526) vo svojom diele Contra Eutichen et Nestorium upresnil koncept ľudskej osoby definíciou: „Osoba je racionálnej povahy a individuálnej podstaty“[4], čím naznačil, že ide o nezameniteľné personálno-autonómne bytie. Človek ako osoba je dotovaný intelektom, ktorý si nemôže dať sám, no vďaka intelektu a racionálnej povahe dokáže rozvíjať vlastný rozum a prehlbovať poznanie o Bohu, o ľuďoch, o svete, o zmysle a cieli života. Znakom ľudskej dôstojnosti je okrem rozumu aj slobodná vôľa. Na strane druhej je osoba tajomstvom – mystériom pre seba i pre druhých. Okrem viditeľného materiálneho tela má aj duchovnú dušu. Je bytím s duchovnou tvárou a zároveň pútnikom na ceste (homo viator), to znamená niekým, kto hľadá pravdu, ako to akcentoval francúzsky filozof a predstaviteľ filozofie existencializmu Gabriel Marcel (1889 – 1973). Pravda, ktorú hľadá, je svetlom, preto je úlohou človeka starať sa o to, aby mu toto svetlo nezhaslo. Rozum v integrite s vierou potvrdzujú potrebu riadiť sa podľa rozumných zásad a morálnych princípov, ktoré umožňujú ľuďom vytvárať dobré zákony so zámerom, aby sa zo života nevytratila ľudskosť. Ľudskosť predpokladá poznanie pravdy a pravda osvetľuje cestu k dobru, ktoré možno zakúšať podobne ako lásku, alebo aj krásu. Na základe skúsenosti s dobrými vecami si vieme predstaviť dobro v praktickom živote, ako napr. dobré slovo, dobré prostriedky, dobrý cieľ, dobré správanie, dobré vzťahy, dobrý život. Z týchto atribútov možno usúdiť, že tak ako je predmetom filozofie pravda, tak je predmetom morálky dobro. Zmienku o dobre nachádzame už na prvých stránkach Biblie. Zaznieva vlastne po každom stvoriteľskom dni: „a bolo to dobré…“ (Gn 1,1–31). Boh vie, čo je dobré aj čo je zlé. Ľudia, naopak, sa majú Boha pýtať, čo je dobré a čo zlé. Aj v morálke sa pýtame: Je niečo dobré, alebo zlé? Napríklad, je abort v niečom dobrý? Alebo je abort lepší ako právo, ktoré ho umožňuje? Z tohto pohľadu sa morálka javí ako svedectvo o pochopení tajomstva života. Pravda a dobro sú v tomto zmysle otázkami života a smrti. Samozrejme, nielen veriaci, ale aj ateisti, v sebe nosia Boží obraz, hoci o tom nevedia. Aj v nich sa ozýva svedomie ako vnútorný Boží zákon, ktorý ich zaväzuje konať podľa pravdy. Základom morálky sú morálne princípy a zásady. Slovo morálka etymologicky vychádza z latinských slov mos, mores označujúcich mrav, zvyk, obyčaj, pravidlo, zákon, spôsob osobného správania. Morálka je teologickou vedou a zároveň duchovnou aktivitou. Od teoretických vied sa líši tým, že je orientovaná prakticky. Počíta s vierou v zjavené pravdy, ale aj s rozumnými úsudkami. Morálna teológia sa usiluje aplikovať zjavené Božie pravdy a rozumné pravdy do života, a to takým spôsobom, aby prispievali k harmonickému formovaniu morálneho charakteru jednotlivca a aj celej spoločnosti. Cieľom katolíckej morálnej teológie je napomáhať premene človeka a prispievať tak k jeho postupnej deifikácii (zbožšteniu) podľa Božích požiadaviek.[5] Morálka učí ako sa má človek správať podľa kritérií mravnosti, ktoré sú výsledkom dodržiavania zákona lásky. Mravný život je krásnym životom. Predpokladá dlhý proces morálneho vyzrievania, ktorému predchádza hlboká ľudskosť. V ľudskosti sa odráža Lex divina – absolútny zjavený Boží zákon vo forme Dekalógu daného Mojžišovi, ako aj v Ježišovej Programovej reči, a tiež aj v dobrých ľudských skutkoch pod vplyvom rozumného myslenia, ktoré vytvárajú základnú platformu pre pozitívne zákony (lex humana). Ľudskosť je z pohľadu filozofického myslenia pochopením zmyslu života a zároveň aplikáciou skutkov, ktoré sú „hodné človeka“, napr. rozumnosť, dobrota, pravdivosť, spravodlivosť, čestnosť, súcitnosť, empatia, zhovievavosť. Morálny život (oproti ľudskosti) je všeobecnou ponukou k svätosti. O svätých preto hovoríme ako o dokonale dobrých a krásnych ľuďoch. Krásna je v nich pravda spolu s dobrom. Takíto ľudia sú zároveň aj múdri. Každá epocha v kontexte dejín má takýchto celostne múdrych jednotlivcov. Sú to svätí pustovníci, mučeníci, kontemplatívni ľudia, autentickí svedkovia pravdy, ktorí pochopili, že Božie zákony sú absolútne dokonalé oproti pozitívnym a menlivým ľudským zákonom. Ľudské vlastnosti sú vlastné všetkým ľuďom, veriacim aj neveriacim. Súčasný liberálny humanizmus sa však veľmi namáha o to, aby podsúval mienku, že ľudskosť nie je ovocím dlhej histórie židovsko-kresťanského náboženstva. Tu v tomto bode si možno položiť otázku: Prečo ale práve euro-americká kultúra, kde je najviac rozšírené kresťanské náboženstvo, je všeobecne považovaná za najvyspelejšiu? Túto skutočnosť si uvedomovali pred viac ako 70 rokmi aj ideoví otcovia Európskej únie Robert Schuman (1886 – 1963), Konrád Adenauer (1876 – 1967) a Jean Monnet (1888 – 1979), no aktuálnej multikultúrnej spoločnosti táto pravda evidentne prekáža. Pravdou ale je, že žiadne zo svetových náboženstiev neprinieslo väčšie svedectvo o ľudskosti ako práve kresťanstvo, ktoré výraznou mierou prispelo k pozitívne sa formujúcej identite európskych národov, k ich vzdelanosti a bohatej kultúre. Sekulárny svet, v ktorom žijeme, je vlastne svetom „bez Boha“, svetom nezávislým na Bohu Stvoriteľovi všetkého existujúceho, preto sa ľudstvo nachádza v slepej uličke, ktorá neponúka žiadne východiská a ani nádej pre budúcnosť. Zbožštená veda totiž nie je neomylná a pokrok nie je nekonečný. Ľudstvo nevymyslí nič lepšie, ako mu ponúka Boh a vekmi verifikovaná kresťanská tradícia. Božie prikázania a Ježišove požiadavky blahoslavenstiev z Reči na vrchu sú nadčasové. Je to pozvanie ľudí k pravému šťastiu na zemi, ale aj k blaženej večnosti v Božom kráľovstve. Všetky dejinné politicko-ekonomické formácie, vrátane súčasných liberálnych demokracií, sú iba prechodnými štádiami vo vývoji ľudstva, ktoré svojimi opovážlivými pyšnými postojmi „proti Bohu“ ohrozujú ľudstvo i ľudskosť do takej miery, že sa to môže skončiť sebazničením sveta i človeka. Stačí sa zahľadieť na smutné ľudské tváre, na  ich beznádej a osamotenosť, na prázdnotu vyvierajúcu z hlbokej skepsy. Ďalšou dôležitou vecou, ktorú chceme na tomto mieste podčiarknuť je fakt, že morálne princípy a zásady sa v žiadnej epoche nezaobídu bez hodnôt, ktoré nachádzame a postupne objavujeme vo večnom poriadku bytí. Ľudský život je nepredstaviteľný bez hodnôt. Hodnoty predstavujú vzácne kvality, ktoré motivujú ľudí k morálnym skutkom. Všetci ľudia majú v sebe cit pre hodnoty a vzťahujú sa k nim. Ľudia by sa bez nich nedokázali zorientovať v spleti mnohorakých možností a nevedeli by, čo je pre život podstatné a primárne, a čo sekundárne a terciárne. Hodnoty vzbudzujú úctu, rešpekt, obdiv, nabádajú ľudí k mravnému konaniu a dávajú zmysel a cieľ životu. Od nich sa odvíjajú zákony a normy, ktoré sú buď: a) absolútne a zjavené, to znamená nemenné a večné, napr. Dekalóg; b) prirodzené (prirodzený zákon v nás – svedomie), ktoré sú pre každú osobu absolútne záväzné; c) pozitívne a rozumné zákony a normy, ktoré aj napriek tomu, že sú menlivé, zaväzujú k povinnosti a nabádajú k osobnej zodpovednosti za všetky skutky a rozhodnutia (individuálne aj kolektívne). Každý ľudský skutok v sebe zahŕňa dvojakú hodnotovú dimenziu: vnútornú a vonkajšiu. V obidvoch dimenziách rezonuje osobný aj spoločenský aspekt. Avšak ľudské postoje voči hodnotám sú relatívne, a to najmä preto, že ich ovplyvňuje individuálne poznanie a vzdelanie, ale aj viera, skúsenosť, kultúra, citlivosť, ba dokonca aj vek človeka. Aj preto sa inak pozeráme na hodnoty, keď sme deti, inak keď sme mladí a dospelí, inak keď sme rodičia a starší ľudia a inak na sklonku života. Morálna teológia jednoznačne upiera pohľad na nadprirodzený cieľ, ku ktorému sme všetci povolaní. Zo Zjavenia, ktoré cez normy a pravidlá rezonuje aj v pozitívnych zákonoch, sa v praktickej rovine vyvodzuje morálny poriadok (ordo moralis) a jeho štruktúry. Z tohto dôvodu sa morálna teológia opiera: o metafyziku (postihnuteľnú ľudským rozumom), o ontologickú pravdu o ľudskej prirodzenosti, a tiež aj o morálnu záväznosť rozumných ľudí, ktorí majú morálnu povinnosť voči zjavenému, prirodzenému a aj pozitívnemu zákonu. Ľudské poznanie, dejinnú skúsenosť a napokon aj praktický cieľ života majú byť orientované k dobru. Morálka podľa Dekalógu I. Božie prikázanie: Ja som Pán, tvoj Boh. Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa! (Ex 20,2–17; Dt 5,6–21) Prvé Božie prikázanie akcentuje príkaz: klaňať sa iba jedinému pravému Bohu (Bohu Abraháma, Izáka a Jakuba) a zákaz chodiť za cudzími bohmi. Žiadni cudzí bohovia nesmú byť zo strany Izraela predmetom kultu ani adorácie. Boh netoleruje žiadne iné božstvá. On odmieňa iba tých, ktorí ho milujú, ale trestá neveru. Prvé prikázanie teda evidentne odsudzuje mnohobožstvo (polyteizmus) a prikazuje odmietať všetky zlaté, strieborné, medené, drevené či hlinené modly. Hriechom proti prvému Božiemu prikázaniu je aj ateizmus, keďže je odmietnutím Boha a popretím jeho existencie. Ľudstvo, ktoré chce byť nezávislé na Bohu, a vieme to zo skúsenosti, sa takmer vždy ocitá a napokon aj zmieta vo vlastnom chaose. Jedine Boh – Boh Abraháma, Izáka a Jakuba je živý. On dáva život a kontinuálne zasahuje do ľudských dejín. Tak ateizmus, ako aj modloslužba, sú v prvom Božom prikázaní nezlučiteľné so spoločenstvom Boha. A naopak, veriť v Boha a vydávať … Čítať ďalej Dekalóg – Desať Božích prikázaní