Dedičstvo otcov – veľká a neznáma osobnosť profesora Plinia Correu de Oliveira
vdp. Ľubomír Urbančok
7. októbra 2020
Cirkev
Kontrarevolúcia
V sobotu 3.10.2020 uplynulo 25 rokov od smrti veľkého brazílskeho mysliteľa a zakladateľa hnutia TFP – Tradícia, vlastníctvo, rodina Prof. Plinia. Pri tejto príležitosti a spomienke na túto veľkú, u nás neznámu osobnosť prinášam kázeň, ktorú som pred časom predniesol pre členov tohto hnutia.
„Na vlastné uši sme počuli, naši otcovia nám zvestovali“
Drahí bratia, toto sú slová úvodného introitu, ktorý pred chvíľou recitoval kňaz, pri tejto Najsvätejšej obete, pri ktorej používame formulár tzv. Missa pro Ecclesiae defensione, teda za ochranu Cirkvi. „Prebuď sa Pane, prečo spíš? Prečo odvraciaš svoju tvár?“. Sú to city našej duše, keď sledujeme takmer všade okolo nás veľký úpadok viery a popieranie základných princípov našej katolíckej viery. Keď sa teda teraz modlíme k Všemohúcemu Bohu, z ktorého dopustenia sme konfrontovaní s touto situáciou, ktorá je určite následkom nevernosti ľudského pokolenia Kristovej – katolíckej Cirkvi, dostávame zároveň aj recept, ako sa s touto situáciou konfrontovať v ďalšom verši tohto introitu. „Naši Otcovia nám zvestovali“.
Jeden z koreňov tejto súčasnej krízy je práve v nedostatku Otcovstva. Spoločnosť, ktorá je zženštilá, v ktorej chýbajú skutoční muži, a ktorá sa zaoberá viac citmi a pocitmi, je viac ako kedykoľvek predtým manipulovateľná silami temnosti. Toto naplno pochopil Prof. Plinio, možno práve vďaka tomu, že bol predovšetkým skutočným duchovným otcom svojich nasledovníkov.
Ak chceme, aby sme mohli byť zárodkami obnovy, musíme byť naozaj vernými nasledovateľmi odkazu našich otcov, v tomto prípade Prof. Plinia. „V časoch kríz a zmätku“, (píše v roku 1996 v úvode do životopisu Prof. Plinia od Prof. De Matteiho) veľký kardinál, Alfons Maria Stickler, „Ktoré sú časté v dejinách, životopisy významných ľudí môžu ukázať správny smer oveľa viac, ako abstraktné diela z filozofie či morálky“. Uznanie si chýb aj na základe poznania života týchto velikánov so všetkou pokorou, návrat k tomu, čo nám zvestovali naši otcovia, ku koreňom je skutočným zdrojom obnovy.
Akoby sa teda dalo z tejto perspektívy zhrnúť posolstvo prof. Plínia ?
1. Bol skutočným rytierom, pripraveným do skutočnej križiackej výpravy. Naplno si uvedomoval, že ako veriaci katolík je členom Ecclesia Militans. To, že bol človekom láskavým a skutočným džentlmenom, vychádzalo z jeho mužskosti. Nešlo o žiadne vágne sentimenty, vedel byť tvrdý a láskavý zároveň, bez toho aby ustúpil zo svojho cieľa, ako to opisuje jeho verný žiak, Prof. Roberto de Mattei v jeho životopise, Il Crociato del 20. secolo. Čo je náplňou skutočného člena bojujúcej cirkvi? „Neustály boj proti zlu. Kresťanský život je boj, neustála bolestná vojna bez jedinej chvíle oddychu, ktorého cieľom je večný život, a ktorý končí v momente našej smrti“.
2. Tento postoj rytierstva vychádzal z hlbokého duchovného života. Denne venoval prof. Plinio mnoho času práve modlitbe. Nenahraditeľnou súčasťou jeho dňa bola účasť na Obete sv. Omše. Vieme, že prof. Plinio pomáhal biskupovi Mayerovi počas II. vatikánskeho koncilu v organizácií tzv. Coetus Patrum. Bol až do smrti milovníkom tradičnej liturgie. Na tomto mieste je však dôležité uvedomiť si jednu kľúčovú vec. Najvznešenejšie, čo máme v náboženstve, nemá byť naša vlastná spása, ale Božia sláva. Náboženstvo, píše dom Pollien, je v skutočnosti o tom, aby sme zachovávali čo najviac Božie práva, nie o snahe o vlastnú svätosť. Podstatou náboženstva je, aby bola Bohu vzdaná dokonalá sláva, šťastie človeka je už len následkom riadenia sa výhradne Božími záujmami.
3. Napokon ovocím tohto duchovného života je hlboké ovocie, ktoré je základom akéhokoľvek rytierstva a dokonalej služby Bohu, a tým je čistota. Človek, ktorému záleží len na hľadaní Božej slávy a nepozerá na vlastné záujmy, je ochotný zriecť sa všetkých pozemských slastí. Platí to obzvlášť o našej presexualizovanej dobe. „ Ak má človek dobre usporiadanú dušu – čistú, stane sa bojovnou, ináč nedosiahne cieľ. Preto v katolíckom slova zmysle je čistota ako palác, ktorý má dve krídla – na jednej strane je zmysel pre hierarchiu – antiegalitársky, na strane druhej je zmysel pre boj.“
„Čo je napokon odvaha? Odvaha je vytrvalosť princípov a zápalu pre naše ideály, vďaka ktorým vyhrávame nad naším strachom, sme ochotní obetovať naše zdravie a život, a sme ochotní vďaka našim ideálom čeliť nástrahám intelektuálneho a morálneho charakteru“.
Takýto duševný postoj je presnou antitézou dnešného pacifistického ducha. „V boji, človek je na strane dobra, cíti sa tým pádom byť mimoriadne viazaný k dobru absolútneho, ktorým je Boh a náš Pán. Keď kvôli takémuto princípu riskuje vlastný život, vlastné dobré meno, majetok, alebo hocičo iné, koná tak s veľkým úsilím, keď sa snaží zničiť nepriateľa a tak sa implicitne dotýka princípu, podľa ktorého je absolútnou príčinou risku, ktorý podstupuje odraz samotného Boha… Príchuť risku a boja, nakoľko forma náboženského života s cieľom vzdať Bohu slávu je podstatou rytierstva“.
Drahí bratia !
Posledným cieľom, ako viete, ktorý bol hnacím motorom celého života prof. Plinia bolo dosiahnutie kráľovstva Márie. Ona nech vyprosí svojim orodovaním dosiahnutie v plnej miere toho, čo je napísané na jeho pomníku. Vir totus catholicus et apostolicus, plene romanus. ( Muž, plne katolícky a apoštolský, plne rímsky) Amen.
