Čína, naša budúcnosť?, II. časť: Čína ako laboratórium obnoveného otrokárstva a pohanskej efektívnosti

Branislav Michalka
21. apríla 2022   História Politika

pokračovanie I. časti

Renesancia tej pravej antiky

Kombinácia totalitarizmu a efektívneho zákona trhu v Číne sa môže zdať na prvý pohľad rozporuplná, ale len pre tých, ktorí na hodinách dejepisu nedávali pozor. Pri dôkladnejšom spoznaní antických dejín by zistili v podstate dve základné skutočnosti:

1) Antické grécke štáty boli napriek teoretickému vynachádzaniu rôznych politických systémov, v rámci filozofovania vládnucej elity (viď demokracia, oligarchia, tyrania, aristokracia, monarchia) štátmi totalitnými, v ktorých bol všetok súkromný život stlačený na minimum a život občana alebo otroka bol naplnený stopercentnou službou pre štát či obec. Chlapci boli od detstva obcou prevzatí od rodičov a po zvyšok života sa venovali kolektívnemu životu. Manželky boli osoby na plodenie detí, separované od mužov (tí sa venovali pederastii). Život obce napĺňal súkromný život občana absolútne.

2) Tieto obce/štáty mali zároveň silne vyvinutý zmysel pre trh, obchod, vykorisťovanie, otrokárstvo, efektívnosť, exploatácie nepriateľov aj priateľov a celkovo pre ekonomiku.

Preto môžeme konštatovať, že čínska kombinácia pohanského totalitného, dnes polo-otrokárskeho a zajtra možno úplne otrokárskeho režimu, umocneného modernými technickými možnosťami, o akých sa v antike nikomu ani nesnívalo, s trhovým hospodárstvom, nie je až taká neobvyklá a zarážajúca. Dokonca by sa mohlo ukázať, že táto kombinácia Bellocom očakávaného „Otrockého štátu“ a trhového hospodárstva, je taká prirodzená ako máločo.

V 80. rokoch 20. storočia sa Čína, za výdatnej pomoci amerického kapitálu vo forme pôžičiek a investícií, vydala na cestu tejto pohanskej symbiózy. Z výrobcu ceruziek a basketbalových tenisiek, sa za pomoci nadnárodného kapitálu a korporácií, Čína postupne menila na ázijského ekonomického tigra. Dojímavá zhoda záujmov medzi aktuálne totalitno-komunistickým štátom, ale s tisícročnou konfuciánskou, mandarínsko-byrokratickou tradíciou a nadnárodnými monopolmi oligarchov, dáva tušiť, že otrokársky inštinkt súčasných pohanských spoločností je globálny, a nezastaví sa len pri Číne. Naopak, zdá sa, že očarenie čínskou efektivitou neustále narastá a jedinou prekážkou k osvojeniu si čínskeho modelu riadenia, kontrolovania, manipulácie a totálneho ovládnutia más pomocou techniky, sú kvázi komunistické mimikry čínskeho režimu, ktoré sú zatiaľ pre mnohých Európanov a Američanov nestráviteľné.

A to pravdepodobne z tej príčiny, že v euro-americkom priestore ešte pretrvávajú zvyšky kresťanského kultúrneho nánosu, ktorý vytvoril personálnu individualitu človeka, s určitou autonómiou voči štátu. Navyše je tu prítomná ešte stále aj Cirkev, odhliadnuc v akom momentálnom stave, ktorá ešte stále tvrdí, že existuje niečo také ako súkromie, rodina, cudnosť a Božie prikázania. Akonáhle sa však podarí odbúrať zo spoločnosti aj tento balast, tak už nič nebude stáť v ceste tomu, aby spoločnosť definitívne dorazila do prístavu jedného efektívneho trhovo-totalitného režimu, kde bude trh dokonale fungovať – podobne ako v starom Grécku. Vrátane trhu s otrokmi.

Situácia v súčasnej Číne, kde obyvatelia zbierajú kredity poslušnosti a lojality, sú monitorovaní cez družice a mobily a štát je dokonale informovaný o ich pohybe a aktivitách, vykazuje vzhľadom na riadenie spoločnosti veľkú efektivitu. Pracovný výkon robotníka – sen každého kapitalistu aj komunistu – je dosahovaný ľahko a s nízkymi nákladmi. Ktorý oligarcha, šéf nadnárodnej korporácie, by nezatúžil po takej spoločnosti bez problémov?

Čínsky obor z Napoleonových temných predtúch precitol a jeho otrokársky a protikresťanský svet sa pravdepodobne spojí s dohasínajúcim protikresťanským liberalizmom, aby sa splnil sen všetkých humanistov, osvietencov a socialistov (nacionálnych či internacionálnych) o návrate antiky. Tej pravej antiky.

Cirkev a prebudený čínsky spáč

Situácia Cirkvi sa na úsvite čínskeho znovuzrodenia v 90. rokoch minulého storočia javila ako zlepšujúca. Po ukončení kultúrnej revolúcie koncom 70. rokov boli biskupi, kňazi a laici prepustení z koncentračných pracovných  táborov, otvorili sa opäť niektoré kostoly. Represie voči pravoverným katolíkom sa stlmili a režim, usilujúci sa o punc prijateľnosti pre európskych kapitalistov starej školy, sa rozhodol na chvíľu poľaviť. V zálohe si však ponechal „vlasteneckých katolíkov“, ktorí prevzali funkciu nátlakového orgánu voči Vatikánu.

Ale nebol to len čínsky súdruh, kto popustil uzdu. Aj Cirkev sa v duchu pokoncilových reforiem rozhodla prestať tlačiť neustále na pílu a vytiahla obligátne frázy o tolerancii, zmierení a jednote.

Už v 80. rokoch sa rozhodol Ján Pavol II., že trošku ustúpi a dovolil pravoverným katolíkom prijímať sviatosti (v prípade nedostupnosti pravoverného kňaza) aj od schizmatických vlasteneckých kňazov, ktorí nie sú zjednotení s Rímom. Ako každý kompromis tohto druhu, aj tento mal ďalekosiahle následky. Pravoverní katolíci odrazu nevedeli, prečo vlastne celý čas odmietali vlasteneckých kňazov, keď na ich spovediach, krstoch, sobášoch či poslednom pomazaní odrazu nie je v princípe nič zlé? Zároveň sa kňazi lojálni voči režimu, začali intenzívnejšie dožadovať svojho plného legitimizovania Cirkvou.

V roku 2007 pápež Benedikt XVI. zverejnil list, v ktorom hovoril o novom smerovaní Cirkvi v Číne. Dokonca aj kardinál Zen, dnes nešťastný zo situácie v Číne, vtedy vítal pokusy o zjednotenie. Vatikánsky štátny sekretár Tarcisio Bertone to vtedy zhrnul v optimistickej vete: „Čína sa otvára slobode a Evanjeliu tak, ako je otvorená slobodnému trhu.“ Všimnime si, že pojem politickej „slobody“ je zmieňovaný pred „Evanjeliom“, ako sa na správneho liberála patrí, a otvorenosť voči slobodnému trhu je, v duchu ekonomického liberalizmu, vnímaná ako základ pozitívneho vývoja aj na poli cirkevnom. Pekinská vláda, s rozpačitým nič nehovoriacim úsmevom ázijského typu, odpovedala, že je ochotná stále zlepšovať bilaterálne vzťahy.

Prešlo 15 rokov a situácia vo svete je veľmi odlišná. Kríza z roku 2008, pomalý rozpad Európskej únie, vojna na Ukrajine, ktorá zrejme tento proces dorazí a celkový rozpad usporiadania vzniknuvšieho po roku 1945. Čínsky obor naopak v plnej sile a pri chuti expanduje do celého sveta nielen ekonomicky, ale aj fyzicky. Ekonomicky kolonizuje štáty západnej Afriky, dováža tam vlastných robotníkov a domáha sa ešte väčšieho krajca zo svetového koláča.

Na pápežskom stolci sedí pápež František, viac ekológ a sociálny pracovník než teológ, a práve on povolil uzdu čínskej cirkvi úplne. V roku 2018 uzavrel dohodu s Pekingom, ktorá vlastne vzdala boj Vatikánu o kontrolu nad výberom biskupov pre Čínu. Hneď nato Vatikán schválil sedem biskupov, ktorých vymenoval Peking. Tým vlastne urobil z podzemnej katolíckej cirkvi a katolíkov, ktorí odporovali režimu, dokonalých hlupákov, lebo teraz vlastne nevedia, čo bolo na vlasteneckých biskupoch zlé, keď ich Vatikán schvaľuje. Vernosť bola odmenená.

Pritom zo strany Pekingu nevidno nijaké uvoľnenie. Režim cíti svoju silu a prijal nové zákony, ktoré zakazujú krsty pred dovŕšením 18. roku, stupňuje sa ateistická propaganda a kresťania sú naďalej vnímaní ako nespoľahlivé živly. Vatikán dokonca doviedol celú kauzu ad absurdum a donútil niektorých biskupov verných Rímu odstúpiť, pretože sa nepáčili komunistickému režimu. Kardinál Zen, nadšený v roku 2007, dnes hovorí o zrade čínskych katolíkov verných Rímu. No a posmelený čínsky prezident teraz dokonca hovorí, že cirkev sa musí „sinizovať“, čiže „počínštiť“. Vzhľadom na to, že pápež je bývalý jezuita, tak by jeho konanie malo určitú kontinuálnu jezuitskú logiku – v duchu jezuitov zo 17. storočia v Číne a ich pokusov prispôsobiť sa čínskej kultúre. Vtedy ešte pápežmi odsúdenými a potlačenými.

Čínsky obor sa prebudil a nič nenasvedčuje tomu, že by sa chystal ľahnúť si opäť do postele. Skôr to vyzerá tak, že svoj reinkarnovaný „elan vital“ bude exportovať do celého sveta spolu so svojou pohanskou otrokárskou formou spoločnosti, a to k veľkej spokojnosti všetkých, čo o efektívne spravovanej spoločnosti snívajú už vyše 200 rokov. Je jedno, ako sa nazývajú: liberáli, socialisti, komunisti, kapitalisti, podobne ako bolo v antike jedno, či ste otrokár demokrat, otrokár oligarcha, či otrokár aristokrat, hlavne, že to fungovalo. A o to, aby to fungovalo, pôjde aj dnes. A ešte dôležitejšie bude, že to neefektívne a nákladné kresťanstvo už nebude otravovať vzduch.

***

Portál Christianitas.sk odporúča:

Kniha Plinia Corrêu de Oliveiru Revolúcia a Kontrarevolúcia bola po prvýkrát publikovaná ešte v apríli 1959, a po vyše šesťdesiatich rokoch a mnohých prekladoch do svetových jazykov ju má napokon k dispozícii aj slovenský čitateľ. Uvedená práca vychádza z pevného historického a filozofického predpokladu: z nevyhnutnosti dodržiavať Kristov zákon nielen jednotlivcami, ale aj štátmi a všetkými spoločenskými vrstvami.

V roku 1960 Plinio Corrêa de Oliveira založil Sociedade Brasileira de Defesa de Tradição, Familia e Propriedade (Brazílska spoločnosť pre ochranu tradície, rodiny a vlastníctva) – organizáciu, ktorá sa neskôr rozšírila do mnohých krajín celého sveta pod názvom TFP (Tradition, Family, Property – Tradícia, rodina, vlastníctvo) a inšpirovala v mnohom aj katolíckych aktivistov na Slovensku, ktorí už od roku 2016 obhajujú kresťanské hodnoty.

Publikáciu si možno objednať na adrese: https://www.christianashop.sk/prof–plinio-oliveira-revolucia-a-kontrarevolucia/

***

PDF (formát pre tlač)