Chce Turecko pokračovať v arménskej genocíde?
Mikuláš Hučko
21. októbra 2020
Spoločnosť
Prenasledovanie kresťanov
„Sýrski militanti týrajú dedinčanov, urážajú ich, vyhrážajú sa im a zakazujú ženám chodiť von bez toho, aby mali na sebe hidžáb. Navyše útočia a rabujú miestne obchody a nedovoľujú obchodníkom predávať alkohol. Inými slovami, militanti uplatňujú právo šaría.“
Hoci to znie ako scéna zo Stredného východu, reč je o sýrskych militantoch, ktorých si Azerbajdžan najal ako žoldnierov v bojoch o Náhorný Karabach, a ktorí vyvolávajú chaos v azerbajdžanských dedinách, kde sú nasadení, i hádky s miestnym azerbajdžanským obyvateľstvom, ktoré podľa iných zdrojov dokonca eskalovali až k zrážkam. Miestnym obyvateľom nejde do hlavy, že musia odolávať militantom, ktorí bojujú na ich strane.
Podľa britských novín The Guardian nábor sýrskych žoldnierov začal zhruba pred mesiacom, čo potvrdzuje, že sa vopred pripravovali na vojenské operácie, nešlo o náhodné vypuknutie dlhoročného konfliktu. Noviny naznačujú, že Turecko vysiela Sýrčanov do Karabachu preto, lebo očakáva, že si zopakuje úspešné skúsenosti v Líbyi, kde účasť asi desaťtisíc sýrskych bojovníkov pomohla zvrátiť priebeh vojny…
Zatiaľčo po rozpútaní konfliktu súvisiaceho s Náhorným Karabachom väčšina krajín a medzinárodných organizácií žiada obidve strany, aby sa vrátili k rokovaciemu stolu, Turecko tlačí na Azerbajdžan, aby sa usiloval o vrátenie území vojenskými prostriedkami. „Nastal čas ukončiť arménsku okupáciu, nastal čas platiť účty. V opačnom prípade si Arménsko bude robiť čo chce. Musí opustiť okupované územia. Každý vie, že ide o územia Azerbajdžanu,” uviedol Recep Tayyip Erdogan.
Turecko, hlavný spojenec Azerbajdžanu, v duchu zásady „zlodej kričí: chyťte zlodeja!“, pôsobí dojmom, akoby mal s Arménskom ešte nejaké nevybavené účty, obviňuje Arménsko aj z nasadenia „zahraničných bojovníkov“. Arménsko musí okamžite zastaviť svoje útoky a poslať späť žoldnierov a teroristov privezených na južný Kaukaz,“ uviedol turecký minister obrany Hulusi Akar.
V Jerevane však tvrdia opak. „Tureckí inštruktori s tureckými zbraňami vrátane dronov a lietadiel, bojujú vedľa Azerbajdžančancov. Práve Turecko verbuje teroristických žoldnierov v krajinách Blízkeho východu a posiela ich do Azerbajdžanu,“ uviedla tlačová tajomníčka arménskeho ministerstva zahraničných vecí Anna Naghdalyanová.
Erdogan nadväzuje spoluprácu s džihádistami z Pakistanu a Afganistanu
Správy o tom, že žoldnieri zo Sýrie a Líbye bojujú na karabašskom fronte, sa minulý týždeň prehlušili hlasnými správami – prezident Erdogan nadväzuje spoluprácu aj s džihádistami z Pakistanu a Afganistanu. O kom je reč, aké sú šance a ako to môže zmeniť situáciu na Kaukaze?
Podľa Andreja Serenka z ruského Centra pre štúdium afganskej politiky, v severozápadných oblastiach Pakistanu fungujú náborové centrá teroristickej organizácie „Jamaat-i-Islami“ („Islamská spoločnosť“), ktorá každoročne vysiela tisíce militantov na džihád v Afganistane a Kašmíre. Samozrejme, toto by nebolo možné v takomto rozsahu bez skrytej i otvorenej podpory vládnych agentúr, predovšetkým pakistanských špeciálnych služieb, využívajúcich takéto organizácie na vedenie hybridnej vojny proti nepriateľom v regióne.
„Jamaat-i-Islami“ nie je v postsovietskom priestore nováčikom: v polovici 90. rokov pôsobila táto organizácia už v Tadžikistane počas občianskej vojny, ako aj v južnom Rusku. Po vypuknutí prvej čečenskej vojny vyslala podľa rôznych zdrojov na Severný Kaukaz do Čečenska proti ruským jednotkám stovky militantov, rodených Pakistancov a Afgáncov, pre ktorých bola príznačná zverská surovosť a vysoká účinnosť v boji – afganskí a pakistanskí ozbrojenci nemilosrdne stínali hlavy zajatým ruským vojakom.
Bohužiaľ, ako ukazujú skúsenosti, je sa čoho obávať, je totiž celkom ľahké priviesť džihádistických militantov do nestabilných oblastí sveta, ale dostať ich odtiaľ preč je už mimoriadne ťažké.
V prípade „karabašského džihádu“ to znamená, že môže vzniknúť džihádistická enkláva stoviek tvrdých bojovníkov motivovaná prísnou islamskou doktrínou a podporovaná veľkými krajinami regiónu. Je jasné, že takáto džihádistická enkláva bude mať znateľný vplyv na mladých moslimov nielen v Azerbajdžane a Gruzínsku, ale aj na obyvateľov Dagestanu, Čečenska, Ingušska a ďalších severokaukazských republík.
Ďaleko od pravdy nebudú ani tí, ktorí tvrdia, že je to konflikt civilizácií.
Podľa prezidenta Arménskej republiky: „Toto nie je vojna medzi Náhorným Karabachom a Azerbajdžanom alebo Arménskom proti Azerbajdžanu. Je to priama vojna osemdesiatmiliónového Turecka spolu s desiatimi miliónmi Azerbajdžanov aj s džihadistickými žoldniermi proti trom miliónom Arménov“. Azerbajdžan navyše podporili aj Pakistan s Afganistanom.
O ambíciách Turecka rozhodne nemožno pochybovať, vystupuje agresívne a má tendenciu budovať vlastné impérium. Na otázku: „Prečo sa Turecko vracia na južný Kaukaz sto rokov po rozpade Osmanskej ríše?“ arménsky predseda vlády, Nikol Pašinjan, , odpovedá: „Aby pokračovalo v arménskej genocíde!“ Arménska genocída v rokoch 1915 – 1916 skončila vyvraždením viac ako 1,5 milióna Arménov Osmanskou ríšou, čo však Turecko stále tvrdohlavo popiera. V súčasnosti sa 24. apríl (1915) pripomína ako Svetový pamätný deň arménskej genocídy.
Zatiaľ čo Pašinjan správne charakterizuje najnovšie nepriateľské akcie ako odraz tureckého odhodlania „pokračovať v arménskej genocíde“ z 19. a 20. storočia, turecké útoky na Arménsko majú v skutočnosti vyše tisícročnú kontinuitu v súlade s džihádistickou ideológiou.
Vtedy i teraz sa na nich zúčastňovali Azerbajdžanci. Nedávno, po vypuknutí nepriateľských akcií, Azerbajdžanci pred arménskym veľvyslanectvom vo Washingtone skandovali džihádistické heslá.
Podľa arménskeho predsedu vlády, má pokračovanie genocídnej politiky pre Turecko aj pragmatický aspekt – Arménsko vtlačené medzi tri veľké silné mocnosti, z ktorých každá má svoje ašpirácie – Turecko, Rusko a Irán. A tragédiou arménskeho národa je to, že kvôli svojej polohe žije v ustavičnom nebezpečenstve zničenia krajiny. Na druhej strane je Arménsko ako kresťanská krajina veľmi silne zviazaná s Európou, ale Západ ju prakticky opustil. Arméni na južnom Kaukaze sú totiž poslednou zostávajúcou prekážkou pokračujúcej tureckej expanzie na sever, severovýchod a východ v rámci uskutočňovania jeho imperialistického sna.
Konflikt mezi Azerbajdžancami a Arménmi nezačal včera a neskončí zajtra. Dá sa zmraziť, odložiť, ale žiť bude ďalej. Vojensky v oblasti dominuje Ruská federácia, ktorá je formálne spojencom Arménska (na jeho území má dokonca vojenskú základňu), ale Rusko je skôr v pozícii umierneného mediátora, ktorý určite netúži po tom, aby bol dlhoročný konflikt o Náhorný Karabach rozhodnutý jednoznačným víťazstvom Azerbajdžanu.
Napriek dohode o prímerí sprostredkovanej Ruskom sa Arménsko a Azerbajdžan naďalej vzájomne obviňujú z pokračujúcich útokov. Prímerie začalo platiť v sobotu 10. októbra, ale je iba na papieri, pretože obe strany prakticky okamžite začali upozorňovať na jeho porušovanie.
Podľa slov arménskeho predsedu vlády: „Už to nie je iba otázka Karabachu, ani otázka bezpečnosti arménskeho ľudu. Teraz je to otázka medzinárodnej bezpečnosti a dnes arménsky ľud bráni aj medzinárodnú bezpečnosť a toto môže to byť jeho nová historická misia.“
Inými slovami povedané, už iba kresťanské Arménsko (a ešte Gruzínsko) stojí medzi Tureckom a ďalšími moslimskými národmi na jeho východe (Turkménsko).
