Bolo oznámené, že kanonizácia Izabely I. Kastílskej ďalej pokračuje. Podporovala Krištofa Kolumba, evanjelizáciu Indiánov a oslobodila Španielsko spod nadvlády moslimov

5. novembra 2025   Krátke správy

Arcibiskup Valladolidu a predseda Španielskej biskupskej konferencie, mons. Luis Argüello, včera v Ávile vyhlásil, že proces kanonizácie Izabely Katolíckej „naďalej pokračuje a je aktívny“.

Počas konferencie na Katolíckej univerzite v Ávile povzbudil k pestovaniu úcty a poznania jej života, presvedčený, že „jej čnosti môžu byť Cirkvou uznané, pretože jej viera a príklad zbožného života sú stále živé.“

Prelát vysvetlil, že proces, ktorý začala arcidiecéza Valladolid, bol schválený v Ríme v deväťdesiatych rokoch, hoci sa zastavil z dôvodov tzv. politickej korektnosti – proti kanonizácii Izabely I. Kastílskej protestovali Židia a židovské organizácie, ktorým sa nepáčilo vyhnanie Židov zo Španielska v roku 1492, ktoré Izabela podpísala spolu so svojím manželom Ferdinandom I. Aragónskym. Tento krok bol vnímaný ako zlomový moment v dejinách židovskej diaspóry a býva označovaný za začiatok sefardského exilu.

Kráľovský pár vydal edikt 31. marca 1492, ktorý nariadil, že všetci Židia, ktorí sa do štyroch mesiacov neobrátia na kresťanstvo, musia opustiť Španielske kráľovstvo. Približne 100 000 až 200 000 Židov (odhady sa líšia) odišlo do severnej Afriky, Talianska, Osmanskej ríše, Portugalska a Nizozemska. Vyhnanie bolo odôvodňované tým, že „nepokrstení Židia zvádzajú novoobrátených Židov na návrat k judaizmu“, teda ako opatrenie na ochranu viery a jednoty kráľovstva.

Hoci edikt podpísali obaja monarchovia, Izabela bola vnímaná ako jeho duchovná iniciátorka, pretože bola hlboko presvedčená, že jednota Cirkvi a viery je základom štátu. Podľa svedectiev mala konať po konzultácii s Torquemadom, veľkým inkvizítorom, ktorý mimochodom pochádzal zo židovskej rodiny.

Keď v roku 1958 arcidiecéza Valladolid oficiálne otvorila proces kanonizácie Izabely, židovské organizácie v USA a Európe reagovali protestnými vyhláseniami. Napríklad Americký židovský výbor (American Jewish Committee) a Anti-Defamation League upozorňovali na „morálnu nevhodnosť“ kanonizovať panovníčku spojenú s vyhnaním Židov. V 90. rokoch, keď proces postúpil do Ríma a získal nihil obstat (povolenie pokračovať), sa opäť ozvali židovské komunity v Španielsku, Izraeli a USA, ktoré tvrdili, že „kanonizácia by zranila pamiatku obetí vyhnania“.

Vatikán reagoval submisívne, pričom bolo zdôraznené, že kanonizácia sa netýka politických činov, ale osobných čností a kresťanskej viery. Židovské protesty spolu s tzv. ekumenickou citlivosťou po II. vatikánskom koncile viedli k tomu, že proces bol prakticky pozastavený na desaťročia, hoci nebol nikdy oficiálne zrušený.

Mons. Argüello opísal Izabelu ako „ženu viery a vlády“, ktorá vykonávala svoju autoritu ako službu spoločnému dobru. Pripomenul, že vo svojom testamente nariadila, aby sa s domorodými národmi Ameriky zaobchádzalo ako s poddanými koruny, s rovnakými právami, aké mali obyvatelia Kastílie. „Nie sú otrokmi, ale poddanými môjho kráľovstva,“ citoval arcibiskup slová kráľovnej. Prelát dodal, že Izabela podporovala kresťanskú víziu ľudskej dôstojnosti a evanjelizácie, ktorá dala vzniknúť novej civilizácii.

Takisto Mons. Argüello varoval pred chybou posudzovať minulosť ideologickými kritériami súčasnosti. „Izabela konala z viery, hľadajúc spravodlivosť a šírenie evanjelia,“ vyhlásil. Vyzval k znovuobjaveniu jej svedectva s pohľadom veriaceho a vďačného srdca, ako príkladu kresťanskej vlády a oddanosti pravde. „Jej príklad môže osloviť dnešných kresťanov,“ uzavrel arcibiskup.

Pre tradičných katolíkov však nemôže byť podstatné, čo si myslia o Izabele I. Kastílskej židovské organizácie. O kráľovnej sa tvrdí, že bola tvrdá a neúprosná žena, nikto jej však nemôže uprieť, že bola spravodlivá. Ak chcela v Španielsku vládnuť podľa učenia katolíckej Cirkvi, musela sa v nej snúbiť nielen ženská miernosť, ale aj mužská ruka s mečom. V jej vláde sa spojili katolícka modlitba i kráľovský majestát, ona zabezpečila, že sa katolícka viera začala šíriť v španielskych amerických kolóniách.

Kráľovná, ktorá vládne podľa katolíckej viery je obrazom Božej prozreteľnosti v dejinách. Izabela I. Kastílska kládla dôraz na vieru a morálku pri vládnutí a bola katolíckou odpoveďou na protestantský princíp subjektívneho svedomia. Bez jej svätej horlivosti by sa nikdy nestal Nový Svet poľom pre šírenie Evanjelia, ale priestorom pre kanibalské modly a šírenie démonov.

Zákaz zotročovania Indiánov, ktorý podpísala, možno považovať za prorocké znamenie, že Božie kráľovstvo sa šíri nielen mečom, ale najmä krstom a sviatosťami. Samozrejme, že nebola anjelom, bola kráľovnou, jej úlohou bolo vládnuť vo svete so všetkými jeho negatívami, nie medzi cherubínmi. Reforma Cirkvi za pomoci Tomasa de Torquemadu, či dokončenie reconquisty v roku 1492 nemožno vnímať negatívne. Tam, kde vládla Izabela I. Kastílska spoločne so svojím manželom Ferdinandom I. Aragónskym, tam vládla aj morálna rovnováha. Kde vládli jej nepriatelia, tam vládol chaos.

Oratoriáni a mystici 17. stor. v Izabele I. Kastílskej videli ženu kontemplácie a činu. Jej modlitby pred bitkou pri Granade, jej pôst pred každým dôležitým rozhodnutím, jej spovedná disciplína, to všetko považovali za dôkaz formovania vonkajších znakov vlády, zrodených z dosiahnutia vnútornej vlády nad sebou. Človek sa nemôže vyvarovať omylov, dôležité však je, aby omyly a zlyhania oľutoval a konal neustále všetko v duchu „ad maiorem Dei gloriam“ – „na väčšiu Božiu slávu“.

Kanonizácia Izabely nemá byť vnímaná ako politické gesto, ale ako teologické katolícke svedectvo, že Boh vládne skrze monarchu, ak sa monarcha klania Krížu. Svet potrebuje opäť panovníkov ducha, takých ako bola Izabela I. Kastílska – Regina Fidei, Kráľovná viery.

Branislav Krasnovský

Zdroj: InfoVaticana, titulný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)