Amazonská synoda – krok ku kmeňovej revolúcii?
Marcin Jendrzejczak
24. júla 2019
História
Amazonská synoda
Protestantská pseudo-reformácia, francúzska revolúcia, komunizmus – všetky tieto udalosti či procesy slúžili jednému cieľu: zničiť Cirkev a katolícky poriadok. Dnes sa červení stali zelenými, so záľubou hľadia na primitívne kmene, ktoré sú kolektivistické a koexistujú s prírodou. Takéto tendencie prenikajú aj do myslí niektorých ľudí Cirkvi – vrátane autorov pracovného dokumentu pred jesennou amazonskou synodou.
„Kresťanstvo a civilizácia – sú vzájomne súvisiace termíny. Pokresťančovanie nie je možné bez toho, aby sa ľudia zároveň nestávali civilizovanejšími. Podobne, dechristianizácia nie je možná bez toho, aby neviedla k chaosu, brutalizácii a k návratu k barbarstvu,“ poznamenáva brazílsky mysliteľ Plinio Correa de Oliveira v knihe Indiánsky tribalizmus: Komunistický misijný ideál pre Brazíliu v dvadsiatom prvom storočí, z roku 1977 [tfp.org].
Táto veta bola určite adresovaná ľuďom Cirkvi. Nanešťastie, už vtedy, keď de Oliveira písal tieto slová, v sedemdesiatych rokoch 20. storočia, sa najmä v Južnej Amerike začali objavovať myšlienky „neomisiológie“ blízke teológii oslobodenia. Namiesto obracania Indiánov na kresťanstvo a ich civilizovania v kresťanskom duchu (primeraný odev, monogamia, súkromné vlastníctvo), začali týchto Indiánov idealizovať. Videli v nich akýchsi „dobrých divochov“ žijúcich v chudobnej, ale zato komunitnej a rovnostárskej spoločnosti.
Voči tejto indiánskej biede stavali ako kontrast západnú civilizáciu založenú na konzume a egoizme, ktorá spôsobuje sociálnu nerovnosť. Domorodý kmeň žijúci v kolektívnom duchu a v podmienkach relatívnej rovnosti, predstavoval akúsi pozemskú utópiu. Idealizovanie domorodcov viedlo k zanedbaniu evanjelizácie.
Ako tvrdil Plinio Correa de Oliveira, priaznivci novej kmeňovej (tribalistickej) misiológie popierajú, že cieľom človeka je v prvom rade vzdať slávu Bohu a spasiť svoju dušu. Vnímali človeka ako súčasť celku, ktorému vďačí za takmer všetko, a v ktorom by sa mal roztaviť. Takýto prístup znamená roztavenie človeka v kolektívnej magme, čo odporuje jeho dôstojnosti.
Tribalistický kolektivizmus je v hlbokom rozpore s kresťanským prístupom. Podľa tomistického princípu milosrdenstva treba najprv milovať Boha a potom seba samého (čo znamená hlavne starosť o svoju spásu) a blížnych. Materialistický kolektivizmus však túto hierarchiu v láske neguje. Ba čo viac, telo stavia pred dušu.
Instrumentum laboris a revolučné transformácie
Tieto predpovede sa plnia pred našimi očami v súvislosti s Amazonskou synodou, ktorá sa má na jeseň 2019 konať v Ríme, konkrétne v nedávno publikovanom pracovnom dokumente (Instrumentum Laboris) vypracovanom pre túto synodu. Uveďme z neho niektoré časti [pre panamazonsynodwatch.com]:
„Zmeny smerovania či integrálna konverzia sa nevyčerpáva osobnou konverziou. Hlboká premena srdca vyjadrená osobnými návykmi si vyžaduje aj štrukturálne zmeny vyjadrené v sociálnych návykoch, zákonoch a zodpovedajúcich ekonomických programoch. Evanjelizačné úsilie má čo ponúknuť, aby podporilo radikálnu zmenu, ktorú Amazónia a planéta potrebujú, najmä pokiaľ ide o hĺbku, ktorou Duch Boží preniká do prírody a do myslí jednotlivcov a národov.“
O akú transformáciu tu ide? Oprávnená sa ukazuje obava, že má ísť o transformácia v duchu ekologickej ideológie, radikálneho zníženia spotreby a nakoniec civilizačného regresu.
Stvoriteľ či stvorenie?
V dokumente nájdeme aj fragmenty, ktoré obsahom a štýlom pripomínajú ekologistov.
„Domorodí obyvatelia povodia Amazonky žijú v spoločenstve s inými ľuďmi, so svetom, s tvormi okolo nich a ich Stvoriteľom. Domorodé obyvateľstvo v skutočnosti žije v domove, ktorým je zem a ktorý dostali ako dar od Boha. Rôznorodé spirituality a viery ich pobádajú k tomu, aby vo dne i v noci žili v spoločenstve so zemou, vodou, stromami, zvieratami. Múdri starci – tiež nazývaní payés, mestres, wayanga alebo šamani, podobne ako iní, podporujú harmóniu medzi ľuďmi a vesmírom. Domorodé obyvateľstvo je živou pripomienkou poslania, ktoré Boh zveril všetkým: obrany nášho spoločného domova.“
V tomto texte jasne vidíme stopy panteizmu, ktorý je však cudzí kresťanskej vízii sveta. Je to čiastočné prijatie pohanskej vízie vesmíru – aspoň v tomto aspekte. Treba pripomenúť, že v kresťanskej vízii sveta je Stvoriteľ transcendentný a oddelený od stvorenia. Vesmír však nie je božský a sám v sebe nenesie prvky božstva. Rozdiel medzi Stvoriteľom a stvorením je nepredstaviteľný. Napríklad, pokresťančovanie bolo spojené s opustením viery v božskosť hviezd, ktoré bolo všeobecne rozšírené vo svete staroveku.
Thomas Woods na stránkach knihy Ako Cirkev vybudovala západnú civilizáciu poznamenal, okrem iného, že Theodorich zo Chartres (1085-1155) odmietol božstvo nebeských telies, ako aj názor, že sa správajú v rozpore so zákonmi sveta. Taktiež vyvracal presvedčenie o vesmíre ako živom organizme. Remi Brague v knihe Europa – rímska cesta zase poukázal na to, že kresťanstvo je založené na viere, že Boh sa stal človekom v Kristovi. To v Ňom sa skoncentrovala božskosť, nie vo hviezdach, stromoch ani v zemských vládcoch. Svet politiky, ale aj prírody – hviezdy, stromy, rieky boli v dávnych dobách považované za posvätné, za sacrum, ale v kresťanstve sa to zmenilo, čo okrem iného umožnilo vznik modernej vedy.
Tribalizmus?
Preto sme svedkami prenikania myšlienok revolúcie do myslí ľudí Cirkvi a do dokumentov, ktoré by mali predstavovať jednoznačne katolícky pohľad na svet. Cieľom tejto revolúcie – ktorý možno autori „Instrumentum laboris“ nemusia úplne prijať za svoj, je pripodobniť spoločnosti ku kmeňu – rovnostárskemu, kolektivistickému a biednemu. Ekológia tu na jednej strane slúži ako maska pre ciele ľavice a na strane druhej, ako ideológia, ktorá ich „zdokonaľuje“.
Táto tribalistická revolúcia je len vylepšením ideí boľševizmu. Bohužiaľ, neobmedzuje sa na pozemskú oblasť. Nestačí jej zrušiť alebo drasticky obmedziť súkromné vlastníctvo, hospodársky rozvoj, či dokonca likvidovať tradičnú rodinu či redukovať počet obyvateľov. Podľa Plinia Correa de Oliveira sa usiluje aj o transformáciu Cirkvi.
Ako na druhej strane poznamenal vo svojom diele „Revolúcia a kontrarevolúcia“, „samozrejme, nielen svetskú sféru chce revolúcia zredukovať na tribalizmus. To isté chce dosiahnuť v duchovnej sfére. Spôsob, ako to dosiahnuť, ukazujú niektorí teológovia a kanonisti hodlajúci pretvoriť ušľachtilú, kostnatú a pevnú cirkevnú štruktúru – ako ju ustanovil náš Pán Ježiš Kristus a bola formovaná počas dvadsiatich storočí náboženského života – na mäkké beztvaré tkanivo diecézy a farnosti bez územných hraníc pozostávajúceho z náboženských skupín, v ktorých je silná kanonická autorita postupne nahrádzaná viac či menej charizmatickými prorokmi. K tomu nutne dôjde u progresívnych charizmatických farností a diecéz, ktoré nadobudnú charakteristické znaky štrukturálnej bunky-kmeňa.
Zdá sa, že práve týmto smerom chcú nasmerovať Amazonskú synodu. Vystihli dobré obdobie, pretože škandály sexuálneho zneužívania podkopali dôveru ľudí v cirkevnú hierarchiu. Verejná mienka požaduje zmeny – akékoľvek, len aby boli radikálne – a zdá sa, že autori „Instrumentum laboris“ tieto očakávania spĺňajú.
Nič však ešte nie je stratené. Cirkev nie je obyčajná ľudská inštitúcia, ale Mystické Kristovo telo. Zostáva svätou, aj keď sa niektorí z jej dôležitých údov dopúšťajú hriechov. V konečnom dôsledku je tribalistická revolúcia, podobne ako každá iná protikresťanská revolta, dopredu odsúdená na neúspech. Víťazom je totiž Kristus.
