Aká je podstata liberalizmu? Donoso Cortés: metafyzický kompromis a strach z rozhodnutia

Carl Schmitt
9. októbra 2020   História   Revolúcia a kontrarevolúcia

I. časť: http://christianitas.sk/definitivne-rozhodnutie-verzus-vecna-diskusia-liberalizmu-podstata-kontrarevolucneho-myslenia-u-maistreho-bonalda-a-donoso-cortesa/

Liberalizmus – odmietanie rozhodnutia

Podľa Donoso Cortésa je v samej podstate meštiackeho liberalizmu, že sa v tomto boji nerozhodne, ale že sa miesto neho pokúsi nadviazať diskusiu. Definuje buržoáziu priamo ako „diskutujúcu triedu“. Tým je odsúdená, pretože z toho plynie, že sa chce vyhnúť rozhodnutiu. Trieda, ktorá vkladá všetku politickú aktivitu do rečí, do tlače a do parlamentu, nedorástla do doby sociálnych bojov. Všade je vidno vnútornú neistotu a polovičatosť tejto liberálnej buržoázie kráľovstva po roku 1830. Jej liberálny konštitucionalizmus sa pokúša paralyzovať kráľa parlamentom, avšak predsa len ho ponechať na tróne, teda rovnaká nedôslednosť, akej sa dopúšťa deizmus, keď vylučuje Boha zo sveta, avšak predsa len trvá na jeho existencii (tu prijíma Donoso Cortés od Bonalda nesmierne plodnú paralelu metafyziky a štátnej teórie). Liberálna buržoázia teda chce Boha, avšak nesmie byť aktívny; chce monarchu, ale musí byť bezmocný; požaduje slobodu a rovnosť a aj tak sa usiluje o obmedzenie volebného práva na majetné triedy, aby zaistila vzdelaniu a majetku potrebný vplyv na zákonodarstvo, akoby vzdelanie a majetok dávali právo utláčať chudobných a nevzdelaných; odstraňuje aristokraciu krvi a zavádza nehanebné panstvo aristokracie peňazí, najblbšiu a najsprostejšiu formu aristokracie; nechce ani suverenitu kráľa ani suverenitu ľudu. Čo teda vlastne chce?

Vnútorné rozpory liberalizmu

Podivuhodné rozpory tohto liberalizmu neboli nápadné len reakcionárom, ako boli Donoso Cortés a F.J. Stahl ale aj revolucionárom ako boli Marx a Engels. Dokonca sa stal vzácny prípad, že môžeme pri konkrétnej politickej skutkovej podstate konfrontovať meštianskeho nemeckého učenca hegelovského vzdelania so španielskym katolíkom, pretože obaja zistili rovnaké nedôslednosti, aby sa potom svojim rôznym hodnotením dostali k opačným vysvetleniam. Lorenz von Stein hovorí dôkladne o liberáloch[1]: chcú monarchiu, teda osobnú štátnu moc, samostatnú vôľu a samostatný čin, ale urobia z kráľa exekutívny orgán a každý jeho čin urobia závislým na súhlase ministerstva; teda vylučujú práve ten osobný moment; chcú kráľa, ktorý stojí nad stranami, ktorý by teda nutne musel stáť nad národným zastupiteľstvom a zároveň určujú, že kráľ nesmie robiť nič iné ako vykonávať vôľu tohto zastupiteľstva; vyhlasujú kráľovu osobu za nedotknuteľnú, a predsa len mu dajú prisahať na ústavu; porušenie ústavy je teda možné, ale nie stíhateľné. „Žiadny ľudský ostrovtip nie je dostatočne bystrý, aby pojmovo rozriešil tento rozpor“, hovorí Stein. U takej strany ako je liberálna, ktorá sa pýši svojim racionalizmom, to musí byť dvojnásobne pozoruhodné. Pruský konzervatívec F. J. Stahl, ktorý vo svojich prednáškach „O súčasných stranách v štáte a cirkvi“ rovnako pojednáva o mnohých rozporoch konštitučného liberalizmu, má veľmi jednoduché vysvetlenie: nenávisť proti kráľovstvu a aristokracii ženie liberálneho buržuja naľavo; úzkosť o jeho majetok ohrozený radikálnou demokraciou a socializmom ženie ho zas napravo k mocnému kráľovstvu, ktorého vojsko ho môže chrániť; tak kolíše medzi oboma svojimi nepriateľmi a rád by ich oboch podviedol. Úplne iné je Steinovo vysvetlenie. Odpovedá s odkazom na „život“ a spoznáva práve v mnohých rozporoch plnosť života. „Neriešiteľné vzájomné prelínanie nepriateľských elementov,… to je práve pravý charakter všetkého živého;“ každé bytie v sebe skrýva svoj opak; „pulzujúci život spočíva práve v neustálom prelínaní sa opačných síl; a v skutočnosti sú až vtedy opačné, keď sa vytrhnú zo života.“ Potom porovnáva vzájomné prenikanie protikladov s procesom organickej prírody a osobného života a hovorí o štáte, že aj on má svoj osobný život. Patrí k podstate života, pomaly zo seba vytvárať vždy nové protiklady a vždy nové harmónie atď., atď.

Metafyzický kompromis?

Takéhoto organického myslenia nebol schopný ani de Maistre ani Donoso Cortés. De Maistre to dokázal svojím totálnym neporozumením Schelingovej životnej filozofie; Donoso Cortés svojim zdesením, keď v Berlíne v roku 1849 pozrel hegeliánstvu priamo do tváre. Obaja boli diplomatmi a politikmi veľkých skúseností a praxe, a uzavreli dosť rozumných kompromisov. Avšak systematický a metafyzický kompromis bol pre nich nepochopiteľný. V kľúčovom  bode  suspendovať rozhodnutie, tým, že sa popiera, že tu je vôbec niečo k rozhodnutiu, sa im muselo javiť ako zvláštne panteistické zmätenie. Tento liberalizmus so svojimi nedôslednosťami a kompromismi žije pre Cortésa len v krátkom medziobdobí, v ktorom možno na otázku: Kristus či Barnabáš odpovedať odročením alebo dosadením vyšetrovacej komisie.

Takéto konanie nie je náhodné, ale je založené na liberálnej metafyzike. Buržoázia je trieda slobody slova a tlače, ktorá však neprichádza k týmto slobodám z nejakého psychologického a ekonomického stavu, ani z obchodníckeho myslenia či podobne. Už dávno sa vedelo, že idea liberálnych práv slobody pochádza zo severoamerických štátov. Keď to nedávno demonštroval Georg Jellinek, bola to téza, ktorá mohla len ťažko prekvapiť katolíckeho štátneho filozofa (rovnako tak málo aj Karla Marxa, autora článku o židovskej otázke). Tiež ekonomické postuláty slobody obchodu a živnosti sú pre rozhodné ideovo-dejinné skúmania len deriváty metafyzického jadra.

Donoso Cortés vidí vo svojej radikálnej duchovnosti vždy len teológiu odporcu. Vôbec „neteologizuje“; žiadne mnohoznačné, mystické kombinácie a analógie, žiadny orfický orákulus; v listoch o aktuálnych politických otázkach je vecný, často krutý, bez ilúzií a bez  záchvatov donquijotstva; v systematických myšlienkových pochodoch sa pokúša dospieť k dobrej stručnej dogmatickej teológii. Preto je jeho intuícia v duchovných záležitostiach často až zarážajúca. Definícia buržoázie ako „diskutujúcej triedy“ a poznanie, že jej náboženstvo je v slobode slova a tlače, sú toho dôkazom. Nepokladám to za finálne slovo o celom liberalizme, avšak rozhodne za úžasný náhľad o kontinentálnom liberalizme.

Večná diskusia liberálov a decizionizmus diktatúry

Napríklad v systéme takého Condorceta – ktorého typický význam odhalil a výstižne popísal Wolzendorff, snáď z príbuznosti ducha – musíme skutočne veriť, že ideál politického života spočíva v tom, že nielen spolok zákonodarcov, ale všetko obyvateľstvo diskutuje, že ľudská spoločnosť sa mení v jeden obrovský klub a pravda sa zjavuje hlasovaním. Donoso Cortés to považuje len za metódu, ako obísť zodpovednosť a ako dať slobode slova a tlače obzvlášť zdôrazňovanú dôležitosť, aby sa nakoniec nebolo treba rozhodovať. Rovnako ako v každej politickej jednotlivosti liberalizmus diskutuje, práve tak by rád v diskusii rozriedil metafyzickú pravdu. Jeho podstatou je vyjednávanie, vyčkávajúca polovičatosť, s nádejou, že bude možné premeniť definitívne vysporiadanie, krvavú rozhodujúcu bitku v parlamentnú debatu, a že sa toto vysporiadanie bude dať suspendovať večnou diskusiou.

Diktatúra je opakom diskusie. Je súčasťou decisionizmu (teória uprednostňujúca rozhodnutie, pozn. red.) Cortésovej duchovnej tvorby, že berie hneď extrémny prípad, že očakáva Posledný súd. Preto pohŕda liberálmi, zatiaľ čo rešpektuje ateisticko-anarchistický socializmus ako svojho smrteľného nepriateľa a pripisuje mu satanskú veľkosť. Proudhon sa tomu posmieval a s narážkou na inkvizíciu, akoby sa už cítil na hranici, volal na Donoso Cortésa: allume![2] Avšak satanizmus tejto doby predsa len nebol žiadnou náhodou paradoxom, ale silným intelektuálnym princípom. Jeho literárnym princípom je povýšenie Satana na trón, „Père  adoptif  de  ceux  qu‘  en  sa  noire  colère,  Du paradis terrestre a chassés Dieu le  pére,“ a bratovraha Kaina, zatiaľ čo Ábel je buržuj, „chauffant  son  ventre  à  son  foyer  patriarcal.“

Race de Cain, au ciel monte
Et sur la terre jette Dieu! (Baudelaire)

Lenže táto pozícia sa nedá udržať, pretože obsahuje predovšetkým zámenu rolí Boha a diabla. Tiež Proudhon je v porovnaní s neskoršími anarchistami moralistickým malomeštiakom, ktorý sa pridŕža autority otca rodiny a monogamného rodinného princípu. Až Bakunin dáva boju proti teológii celú konzekvenciu absolútneho naturalizmu. Síce chce tiež „šíriť Satana“ a pokladá to – v protiklade ku Karlovi Marxovi, ktorý opovrhoval každým náboženstvom – za jedinú pravú revolúciu. Avšak jeho intelektuálny význam spočíva predsa len v jeho predstave života, ktorý si mocou svojej prirodzenej správnosti tvorí správne formu od seba a zo seba. Pre neho teda nie je nič negatívne a zlé okrem teologického učenia o Bohu a hriechu, ktoré človeka označuje ako zlosyna, aby malo zámienku pre svoju panovačnosť a vládychtivosť.

Teologický pôvod politických ideí a moderné odmietanie politiky

Všetky morálne hodnotenia vedú k teológii a autorite, ktorá umelo odporuje prirodzenej a imanentnej pravde a kráse ľudského života cudzou, z vonka prichádzajúcou normou, a ktorých prameňmi sú lakomstvo a panovačnosť, a ktorých výsledkom je všeobecná korupcia, ako tých, ktorí moc vykonávajú, tak aj tých, na ktorých sa vykonáva. Keď dnes anarchisti nachádzajú hriešny stav v rodine, spočívajúci v otcovskej moci a monogamii a hlásajú návrat k matriarchátu, domnelému pôvodnému rajskému stavu, tak sa v tom prejavuje silnejšie vedomie najhlbších súvislostí než v Proudhonovom výsmechu. Takéto posledné konzekvencie ako rozrušenie rodiny spočívajúce na otcovskej moci, má Donoso Cortés neustále pred očami, pretože vidí, že s teologickým mizne aj morálna, s morálnou politická idea a že každé morálne a politické rozhodnutie sa paralyzuje v rajskej pozemskosti bezprostredného, prirodzeného života a bezproblémovej telesnosti.

Dnes nie je nič modernejšie než boj proti politickosti. Americkí finančníci, priemyselní technici, marxistickí socialisti a anarcho-syndikalistickí revolucionári sa zjednocujú na požiadavke, že musí byť odstránená nevecná vláda politiky nad vecnosťou hospodárskeho života. Naďalej majú byť už len organizačno-technické a ekonomicko-sociologické úlohy, avšak žiadne politické problémy. Dnes vládnuci spôsob ekonomicko-technického myslenia už nie je vôbec schopný percipovať politickú ideu. Moderný štát, zdá sa, sa skutočne stal tým, čo v ňom videl Max Weber – veľkým podnikom. Vo všeobecnosti je politická idea pochopená až vtedy, keď sa podarí dokázať istému okruhu osôb, ktorý má na nej pravdepodobný ekonomický záujem, že si ňou môže poslúžiť k svojmu prospechu.

Pokiaľ tu mizne politické v ekonomickom alebo technicko-organizačnom, tak na druhej strane sa rozpadá vo večnom rozhovore kultúrno a historicko-filozofických všeobecností, ktoré estetickými charakteristikami zafarbujú epochu ako klasickú, romantickú alebo barokovú. V oboch sa obišlo jadro politickej idei, totiž jej nárok na morálne rozhodnutie. Aktuálny význam týchto kontrarevolučných štátnych filozofov je v konzekvencii, s ktorou sa rozhodujú. Tak silno stupňujú moment decízie, až nakoniec potlačia myšlienku legitimity, z ktorej vychádzali. Akonáhle Donoso Cortés uvidel, že je koniec obdobiu monarchie, pretože už nie sú žiadni králi a žiadny by už nemal odvahu stať sa kráľom inak, ako z vôle ľudu, dotiahol svoj decizionizmus do konca, čiže, požadoval politickú diktatúru. Už z citovaných výrokov de Maistreho plynula redukcia štátu na moment rozhodnutia, konzekventne na čisto nezdôvodňované, neospravedlňujúce sa, teda z ničoho vytvorené absolútne rozhodnutie.

Okamih posledného boja

To je však v podstate diktatúra, nie legitimita. Donoso Cortés bol presvedčený, že prišiel okamih posledného boja; na radikálne zlých môže platiť len diktatúra a legitimistická myšlienka nástupníctva sa stane v takom okamihu prázdnou zaťatosťou ľudí, ktorí chcú mať za každú cenu pravdu. Tak mohli proti sebe vystúpiť protiklady autority a anarchie v absolútnej rozhodnosti a vytvoriť zjavnú antitézu – ak de Maistre tvrdí, že každá vláda je nutne absolútna, tak pravý anarchista doslova to isté; len z toho vyvodzuje, vďaka svojej axióme o dobrom človeku a skorumpovanej vláde, opačný praktický záver, že každá vláda musí byť potlačená, pretože je diktatúrou. Každé privlastňovanie si rozhodovania musí byť pre anarchistu zlé, pretože správne prichádza samo od seba, ak sa nenarušia imanencie života takýmto privlastňovaním si rozhodovania. Samozrejme, táto radikálna antitéza ho núti, aby sa sám určite rozhodol proti decisii; a u najväčšieho anarchistu 19. storočia, Bakunina, dochádza k pozoruhodnému paradoxu, že sa musel stať teológom antiteologického a v praxi diktátorom antidiktatúry.

[1]                 Geschichte  der  sozialen  Bewegung  in  Frankreich

[2]                 Dodatok k neskorším vydaniam Confessions  d’un  Révolutionnaire.

PDF (formát pre tlač)