Zomrel Jürgen Habermas, posledný „velikán“ tzv. frankfurtskej školy: „Som posledný marxista“. Kardinál Ratzinger s ním viedol „dialóg“

16. marca 2026   Aktuality   Frankfurtská škola, Neomarxizmus

Vo veku 96 rokov zomrel 14. marca posledný žijúci predstaviteľ tzv. frankfurtskej školy, filozofického hnutia vychádzajúceho z marxizmu, jeho derivátov, ako aj z ďalších progresívnych a liberálnych ideových podnetov, Jürgen Habermas. Pre odlíšenie tohto filozofického smeru od striktného marxizmu, sa ustálilo aj jeho pomenovanie neomarxizmus alebo kultúrny marxizmus.

V 50. rokoch 20. storočia sa Habermas stal žiakom a neskôr asistentom známeho predstaviteľa frankfurtskej školy Theodora W. Adorna v známom Inštitúte pre sociálny výskum (IfS), preslávenej liahne neomarxistickej kultúrnej revolúcie.

Habermasovou filozofickou inšpiráciou bol „mladý Marx“, teda Marxovo myslenie pred napísaním jeho hlavného diela, Kapitálu. V tomto mladom myslení, podobne ako iní neomarxisti, nachádzal témy, ktoré jednak umožňovali polemiku s tzv. ortodoxným marxizmom a zároveň konvenovali kultu mladosti a študentskému revolučnému narcisizmu v 60. rokoch. Inými slovami a zjednodušene: mladý Marx pre mladých ľudí, alebo objavme skryté poklady v myslení velikána, ktoré starí komunisti a socialisti prehliadli.

Pokiaľ odstránime z tejto neomarxistickej vyvreliny hory nemeckých filozofických fráz a bľabotaní, dostaneme dnes (vzhľadom na to, že dielo skazy je už takmer dokonané) ľahko rozpoznateľnú zmes námietok proti kresťanskej civilizácii, maskovaných podobne ako u Marxa (mladého či starého) kritikou tzv. buržoáznej spoločnosti. Poukazovanie na skutočné degeneratívne trendy tejto modernistickej spoločnosti umožnilo neomarxistom získať si dôveru tzv. pokrokovej mládeže a zároveň možnosť ponúknuť jej riešenia, ktoré sa ukázali byť ešte horšie ako choroby, ktoré mali liečiť.

V roku 1971 sa Habermas s frankfurtskou školou rozišiel, o čom informoval verejnosť v otvorenom liste adresovanom vtedajšiemu najväčšiemu guruovi tejto školy, Herbertovi Marcusovi. Toto dištancovanie sa od najextrémnejšej zložky protikresťanského rozkladu mu umožnilo získať si priazeň rôznych „konzervatívcov“ a kresťanských pokrokárov, ktorí začali adorovať jeho údajný obrat k metafyzike.

Habermas predstavoval v druhej fáze svojho vývoja akéhosi „konzervatívca“ v rámci Revolúcie, čiže bežný jav progresivistického filozofa, ktorý sa v pohodlí akademickej a univerzitnej prevádzky zľakne ideologických džinov, ktorých pomáhal vypustiť z fliaš. Rozhodne sa preto pre „návrat“ k revolučnej klasike a interpretuje to ako návrat k nám už dobre známym „európskym hodnotám“. U Habermasa to bolo osvietenstvo, Kant, humanizmus, spoločenská evolúcia a demokratický socializmus. Čiže všetko to, čo zničilo a ničí kresťanskú civilizáciu, len bez hrozby otvorenej násilnej revolúcie, ktorá by ho pravdepodobne, rovnako ako jeho čínskych kolegov donútila behať s motykou po poli a zobrala by mu jeho poobednú siestu v kresle s knižkou.

Napriek tomuto obratu Habermas na marxizmus určite nezanevrel. V roku 1979, čiže osem rokov po svojom zrieknutí sa frankfurtskej školy, uviedol: „Dnes si cením, že ma považujú za marxistu. Nie som marxista v tom zmysle, žeby som veril v marxizmus ako isté vysvetlenie. Napriek tomu mi marxizmus poskytol impulz aj analytické prostriedky na skúmanie vývoja vzťahu medzi demokraciou a kapitalizmom.“

A ešte v roku 1989, zrejme pod dojmom kolapsu komunistických režimov a vtedajšej mediálnej diskreditácie marxizmu o sebe hrdo vyhlásil, že je „posledným marxistom“.

To nebránilo „otvoreným“ a „sprevádzajúcim“ elementom v katolíckej Cirkvi, aby sa nezačali nadchýnať Habermasovým údajným metafyzickým obratom a nezačali s nim viesť tolerantný a citlivý „dialóg“.

Ten vyvrcholil v roku 2004, keď sa Habermas na Bavorskej katolíckej akadémii v Mníchove pustil do dialógu s vtedajším kardinálom Josephom Ratzingerom, neskorším pápežom Benediktom XVI. Výsledok bol podobný, ako pri každom „dialógu“ medzi defenzívnym katolicizmom a dominantným progresivizmom: akademická liberálna obec (čiže súčasná akademická väčšina) ho vyhodnotila ako Habermasovo intelektuálne víťazstvo a liberálni katolíci sa „vytešovali“, že ich progresívci vôbec počúvajú. Z dialógu vzišla publikácia s príznačným názvom – Dialektika sekularizácie.

V nej Habermas radostne z pozície intelektuálneho predstaviteľa víťaznej sekularizácie premýšľa, ako integrovať náboženstvo do sekulárneho diskurzu, čiže v preklade: ako náboženstvo osvietensky skrotiť a osedlať (dialekticky: najprv popretie zlého náboženstva, potom pripustenie skroteného náboženstva a následne syntéza), aby slúžilo progresivizmu (čo sa nakoniec aj podarilo), zatiaľ čo kardinál Ratzinger mu v tom, chtiac či nechtiac pomáha už tým, že s ním vedie dialóg. Pretože skrátka, či sa to už niekomu páči alebo nie, práve vedenie dialógu s tými, ktorí nás chcú zničiť, je jedným z prostriedkov, ktorými nás ničia.

Habermas za dožil požehnaného veku 96 rokov. Dlhovekosť je Božia milosť, ktorá umožňuje tým, s ktorými má Boh zľutovanie, obrátenie. Aj na poslednú chvíľu. Dúfajme, že to tak v Habermasovom prípade bolo. V opačnom prípade sa stáva dlhovekosť len priestorom na rozmnoženie počtu hriechov. Aj proti Duchu Svätému.

Branislav Michalka

Zdroj: InfoVaticana, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)