Zmilujte sa nad dušami v Očistci! Na mŕtvych nestačí len „spomínať“, treba sa za nich modliť a obetovať svätú omšu

František Herdi
2. novembra 2025   Cirkev

Zmilujte sa nad dušami v Očistci! Týmto heslom nás vyzýva Cirkev svätá, aby sme najmä v ten mesiac, ktorý je zvlášť venovaný trpiacim dušiam v Očistci venovali viac pozornosti ich utrpeniu a ich vrúcnym prosbám. Túto sústrasť máme cítiť predovšetkým preto, lebo nás spájal s nimi kedysi zväzok príbuznosti a priateľstva. Máme s útrpnosťou počúvať ich volanie, lebo s utrápeným Jóbom volajú k nám o pomoc, súc zanechané samé na seba: „Zmilujte sa nad nami aspoň vy priatelia naši, lebo ruka Pánova sa nás dotkla.“ (Jób 19,21)

Kamenné srdce by ste mali, keby…

Kamenné srdce mal by ten človek, ktorý by tomu úpenlivému volaniu utrápených duší nechcel porozumieť. Podobal by sa bratom Jozefa Egyptského, ktorí hodovali, zabávali sa, kým ich brat do jamy hodený kvílil a nariekal, zostanúc bez všetkej pomoci. Či by skutočne nemuseli tie duše od ľudí zabudnuté a na seba odkázané žalovať sa s tým istým Jóbom: „Opustili ma príbuzní a ktorí ma poznali, zabudli na mňa“ (Jób 19,14) a „koho som najviac miloval, odvrátil sa odo mňa.“ (Jób 19,19)

Sú bezvládne…

V Očistci trpiace duše by nevolali o pomoc, keby si samé mohli čo len na chvíľku zmierniť tie muky prestrašné. Ale sú toho neschopné. Nemôžu viacej vo svoj prospech nič urobiť. Súc bez všetkej moci, sú odkázané jedine na milosrdenstvo Božie a na naše vrúcne prosby. Naozaj o nich platia slová žalmistu: „Stal som sa ako človek bez pomoci, pustený medzi mŕtvych. Ako pobití spiaci v hroboch, na ktorých sa viac nerozpomínaš a ktorí sú od tvojej ruky odohnaní“ (Ž 87,5–6) a splnil sa na nich výrok Pána: „Nebudú mať viacej času, lebo príde noc, keď nikto nebude môcť pracovať.“

Tieto trpiace duše vo svojom hroznom položení podobajú sa onomu nemocnému, ktorý už 38 rokov znášal kríže svojej choroby; ktorého keď sa Spasiteľ opýtal, či chce byť uzdravený, žalostne odpovedal: „Pane, nemám človeka, ktorý by mi pomohol.“ Podobne žalujú si duše trpiace, na ktoré len málokto sa rozpomína, Na rade sme my, aby sme im pomáhali a vyprosovali pre nich milosti, aby boli z osídla očistcových múk vyslobodené a do večnej radosti privedené.

Ich muky sú hrozné…

Muky, ktorými duše sú trápené, sú hrozné. O nich, milý čitateľ, nemôžeš mať ešte jasnú predstavu, ale skúsiš ich i ty, keď prestúpiš prah tohoto života a budeš musieť zadosťučiniť za svoje malé hriechy a svoj časný trest budeš musieť odtrpieť. Utvoriť si však aký-taký obraz môžeme, keď preskúmame výpovede tých Svätých, ktorí vo videní mali možnosti ich zakúsiť. Sv. Tomáš Akvinský hovorí, že jediná iskierka očistcového ohňa prevyšuje najťažšie bremená tohoto života. Ba, čo viac: „Keby sme všetky tresty, bolesti a muky, ktoré na svete môžu byť vymyslené porovnali s mukou, ktorá je v Očistci najmenšia, zdali by sa nám potešením“ – hovorí sv. Cyril Jeruzalemský.

Sv. Augustín postupuje ďalej. On hovorí, že medzi očistcovým ohňom a pekelným je len ten rozdiel, že oheň pekelný je večný, zatiaľ čo očistcový len dočasný. Sv. Katarína z Genni o očistcovej bolesti hovorí, že ju ľudský jazyk vysloviť, pero človeka opísať a rozum predstaviť si nemôže. Vskutku je to čosi nevysloviteľné.

Usilujme sa pomáhať dušiam! Keď nás niečo bolí, pomáhame si všemožne, ba ideme aj k lekárovi, aby nás vyliečil. Naše útrapy sú však neporovnateľne menšie voči tým, ktoré si ľudský rozum ani predstaviť nevie. Tu je pomoc nevyhnutne potrebná. A duše nás neprestávajú o ňu prosiť. Poskytnúť im tú pomoc malými obetami modlitby, almužny alebo obetovaním dobrých skutkov na ten cieľ je každý schopný. Nasledujme príklady Svätých, ktorí sa oduševnene a horlivo modlili za duše. Sv. Ján od Márie sa neraz vyslovil: „Vyznávam verejne, že mojou jedinou túžbou v živote je, aby ma alebo do pustých hôr vyhnali, alebo vhodili do najhlbšieho žalára, aby som tam stále získaval plnomocné odpustky pre duše v Očistci a tak každodenne niekoľko duší „priviedol k Spasiteľovi, aby Ho tam večne chválili.“ Vskutku šľachetný príklad Svätého.

Pomáhať im je krásnym skutkom

Modliť sa za úbohé duše je krásnym skutkom lásky a milosrdenstva a „blahoslavení milosrdní, lebo milosrdenstva dôjdu“ (Mt 5,7). Obeta, ktorú človek donesie z lásky k svojmu blížnemu je veľmi príjemná Bohu. O tom nás poučuje udalosť zo života sv. Terézie. Istý boháč menom Bernardín Mendoza daroval jej kláštoru veľký majetok: dom, záhradu a vinicu. Dva mesiace po tom šľachetnom skutku ťažko ochorel a nevyspovedaný zomrel.

Po jeho smrti sa sv. Terézii zjavil Pán a ukázal jej v akom nebezpečí sa nachádzal onen človek. Boh sa však zmiloval nad ním pre dar, ktorý učinil kláštoru. Jeho duša musela trpieť dovtedy očistcové muky, pokým nebola slúžená prvá svätá omša v novopostavenom chráme toho kláštora. Sv. Terézia sa so stavbou chrámu pousilovala, len aby pomohla duši skôr sa vyslobodiť. Pánu sa to zaľúbilo. Počujme čo hovorí samotná Svätá: „Jeho bolesti som hlboko cítila a preto som sa neprestávala za neho modliť. Keď som bola so stavbou kostola hotová a keď som v novom kostole pristúpila k sv. prijímaniu, obetujúc ho za jeho spásu, zjavila sa mi duša toho dobrodinca plná vďaky a nebeskej jasnosti a videla som ju, ako sa ponáhľa do večnej slávy.“

Pán Boh odpláca dušiam poskytnutú pomoc…

Aj v živote svätej Gertrúdy čítame, že Pán Boh jej zjavil veľkú cenu tých skutkov, ktoré za vyslobodenie duší z Očistca konáme. Tie skutky sú mu príjemné. Keď už Pán Boh odpláca takto skutky milosrdenstva, je celkom nepochybné, ba isté, že aj duše, ktoré sme vyslobodili, nezostanú nám bez povďaku, lebo príde zase vhodná doba, keď budeme my odkázaní na pomoc a ony nám prispejú orodovaním za nás u Pána Boha.

Poznám istú osobu, ktorá sa s veľkou obľubou a láskou rozpomínala na zomrelých. Dnes sama náleží medzi nich tam, kam sa len pred nedávnom odobrala. Ale som presvedčený, že tie duše, ktorým ona pomohla, pomáhajú s vďačnosťou dnes jej.

Hľa, takto pomáhajte!

Ani ty milý čitateľ nezostaneš bez odplaty, ak sa pousiluješ prinášať úbohým dušiam útechu a pomoc, či už modlitbou ruženca, obetovaním záslužných prác a svojich trápení, či už inými modlitbami, alebo milodarmi alebo obetovaním svätej omše. Najmocnejší prostriedok je samozrejme obeta svätej omše, kde sám Kristus sa obetuje za duše Otcu nebeskému.

Ó, keby ti bolo dané vidieť, milý čitateľ, telesnými očami tie prehojné prúdy milostí, ktoré sa počas svätej omše do Očistca z oltára vylievajú, pousiloval by si sa v kresťanskej láske k blížnemu a pomáhal by si skormúteným dušiam. Však nieto z nás žiadneho, ktorý by tam nemal azda svojich milovaných rodičov, sestry, bratov alebo príbuzných, dobrodincov alebo priateľov, ktorí tiež vrúcne prosia o skyvu pomoci.

Neodkladajme, nezatvrdzujme svoje srdcia dnes, lebo zajtra možno príde i nám čas, keď pohrúžení v tieto hrozné muky, ktoré si rozum predstaviť nemôže, budeme prosiť o kúsok zmilovania a nik nám ho neposkytne. Nebude človeka, ktorý by nám pomáhal.

Akou mierou my teraz meriame, takou sa i nám odmeria

Počujme hlas tých úbohých duší a nakloňme sa k nim, majme útrpnosť a sústrasť s nimi, lebo akou mierou my teraz meriame našim blížnym, takou sa nám raz odmeria.

PDF (formát pre tlač)