Zamyslenie sa nad témou smrti a pominuteľnosti -

Zamyslenie sa nad témou smrti a pominuteľnosti

Karol Gazdík
29. januára 2025
  Spoločnosť

predchádzajúca časť:
Zamyslenie sa nad ľudským šťastím a svetskou láskou

***

Je pondelok večer a v mojej pracovni sa z počítača rozlieha desivé, no o to fascinujúcejšie Verdiho Dies irae. Muzikológ David Rosen ho považuje za „pravdepodobne najčastejšie uvádzané veľké zborové dielo zložené po Mozartovom Requiem“. V jeho tónoch a speve cítiť obrovský strach z blížiaceho sa súdneho dňa, kde sa snúbi hrôza a zúfalstvo na strane bezbožníkov a bázeň na strane spravodlivých. Štyri výrazné údery na veľký tympan (basový bubon), v niektorých ukážkach splývajúce s ďalším hrmotom pridružených tympanov, geniálne zosobňujú štyri svetové strany, teda celosvetový rozmer Posledného súdu. Jeho príchod bude totiž sprevádzaný zemetrasením, praskaním skál, otváraním hrobov, ktorých obyvateľov budú následne zvolávať anjeli svojím trúbením k Božiemu súdu.

Vo Verdiho hrôzyplnom Dies irae sa tradičná sekvencia predkoncilovej katolíckej zádušnej omše znovu a znovu opakuje. Trúbkami ohraničená časť tvorí spomínané volanie k Poslednému súdu v Tuba mirum a takmer skľučujúca atmosféra Rex tremendae vytvára pocit nehodnosti pred Kráľom hroznej velebnosti. Myslím si, že lepšie by som sa na tému dnešného článku ani nedokázal naladiť, nebyť práve Verdiho Dies irae. Témou bude smrť – exitus letalis, teda prirodzený odchod.

Verdiho slávne Dies iræ z diela Requiem
zdroj: youtube.com

Moja úvaha o smrti z perspektívy človeka, tafofila a kresťana

Smrť je tá najväčšia istota, ktorá nás v našom živote čaká. Nepoznám žiadneho machra, ktorý by sa nakoniec do toho svojho hrobu nezmestil. Smrť je úplne prirodzená, neoddeliteľná súčasť nášho života. Jedného dňa sa s ňou stretne každý človek bez akéhokoľvek rozdielu. No predsa sa snažíme jej tematickému obsahu vyhýbať, prehnane sa jej bojíme a tabuizujeme ju. Všimnite si tie skeptické pohľady, keď začnete o smrti hovoriť. Pre človeka dneška to nie je príjemná téma. Zaujímavý pohľad na strach zo smrti mal Ernest Hemingway: „Strach pred smrťou rastie úmerne s bohatstvom.“ Podľa mňa nemusí ísť len o bohatstvo materiálne, ale aj o prehnané lipnutie na nemateriálnych veciach a ideách, v ktorých hľadáme pominuteľné šťastie.

Tému smrti zredukovali dokonca aj konciloví reformátori v oblasti liturgie. Slávnu sekvenciu Dies irae, latinský hymnus z 13. storočia o Poslednom súde by ste v novej pokoncilovej liturgii hľadali márne. Sám tvorca liturgických reforiem, arcibiskup Annibale Bugnini, k tomu povedal:

Boli vylúčené texty, ktoré pôsobia dojmom negatívnej spirituality, zdedené po stredoveku. Tak boli vyškrtnuté aj texty tak známe a krásne, ako je Libera me, Domine a Dies Iræ a iné texty, ktoré príliš zdôrazňujú obrazy posledného súdu, strachu a zúfalstva. Boli nahradené textami, evokujúcimi kresťanskú nádej a dávajúcu silnejšiu vieru v zmŕtvychvstanie.“

Osobne tento reformný krok liturgických reformátorov považujem za veľmi chybný a devastačný pre rozvoj našej osobnej katolíckej spirituality. Kresťanská nádej, viera v zmŕtvychvstanie a Božie Milosrdenstvo sú síce reálne a veľmi dôležité aspekty našej viery, no pracovať len s nimi bez kontextu toho, že existuje aj spravodlivý Boží hnev, môže byť dosť nebezpečné. Nenadarmo sa uvádza vo štvrtej hlavnej pravde, že: „Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých tresce.“ Preto je veľmi dôležitá čnosť nábožnosti (virtus religionis), ktorá je našou spravodlivosťou voči Bohu. A ak už pochybíme v našich životoch, treba činiť pokánie a nie sa spoliehať na Milosrdenstvo Božie!

Tuba, mirum spargens sonum, per sepulchra regionum, coget omnes ante thronum…“
Aj tento výjav nám ponúka úctyhodná výzdoba renesančnej pohrebnej kaplnky na zámku v Telči.
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Ľudia teda kedysi žili vo väčšej zhode s témou smrti; uvedomovali si svoju pominuteľnosť, čo ich v konečnom dôsledku privádzalo aj k akejsi väčšej pokore a redukovaniu svojho pocitu nenahraditeľnosti. Pravdivo sa totiž hovorí, že cintorín je plný nenahraditeľných ľudí. Sme tu len na chvíľu a to si musíme uvedomiť a snažiť sa na margo tejto skutočnosti žiť čo najlepšie svoj život. Popri žití dobrého života sa môžeme snažiť aj zanechať ľudstvu a spoločnosti nejaký ten odkaz. Týmto odkazom nemusí byť len niečo veľké, nadčasové a takmer večné. Naším odkazom môže byť aj každodenná práca či splodenie nového života. Akýkoľvek ľudský produkt je odkazom človečenstva pre našu spoločnosť. Aj keď spomienka na naše tváre rokmi vybledne, posolstvo nášho života sa stane súčasťou kontinuity ľudských dejín a je jedno na akej úrovni. Ja napríklad ako učiteľ vzdelávam budúcich tvorcov dejín, ktorých môžem niečím inšpirovať, aby urobili svet lepším. A tak bude môj odkaz žiť ďalej, odkaz, ktorý po mne preberú iní učitelia. Nie je dôležitá osoba nejakého Gazdíka, dôležitá je hodnota, ktorá bola mojou súčasťou a bude sa odovzdávať aj po mne.

Ľudská bázeň pred smrťou bola v rôznych podobách a mierach pretkaná pocitom fascinácie, ktorú dokáže vyvolať len téma odchodu z pozemského života. Táto fascinácia sa pretavovala do všetkých oblastí umenia – či už hudobného (ktorým sme v tomto článku začali), filozofického, literárneho (makabrózna literatúra s desivými a hrôzostrašnými prvkami spojenými so smrťou) alebo výtvarného. Smrť je skrátka jednou z najväčších „múz“ umenia. Ľudia sa v minulosti, viac než smrťou samotnou, znepokojovali skôr možnosťou, že na ňu nebudú dobre pripravení. K tejto príprave im mali napomáhať nielen obrazné výjavy typu fresiek, či „umelecké diela“ z ľudských ostatkov priamo vyzývajúce k uvedomeniu si našej pominuteľnosti, ale aj praktické príručky Ars Moriendi, v preklade „umenie dobrej smrti“. Za dobrú smrť sa pokladala taká, na ktorú sa človek pripravil dobrým životom, zmierením sa s Bohom aj s ľuďmi, ale tiež napríklad urovnaním svojej pozostalosti.

Smrť Chattertona, 1856, Henry Wallis
zdroj: wikimedia commons

Hoci mám sám prirodzenú bázeň pre smrťou, patrím medzi tzv. tafofilov. Tafofil je človek, ktorý miluje atmosféru cintorínov a v oblasti umenia preferuje funerálnu tvorbu a sepulkrálne pamiatky. Keď mi je v živote ťažko a obchádza ma pocit temnoty v duši, zájdem na cintorín. Na cintoríne sa následne prechádzam, rozmýšľam a začínam pociťovať nádej. Cintorín totiž nie je len miesto pre mŕtvych. Je súčasťou krajinnej architektúry, kde sa snúbi umenie, pieta a príroda. Na cintoríne sa vie človek stíšiť, uvedomiť si krehkosť svojho bytia, dojať sa nad príbehmi pochovaných, ktorých životné osudy mnohokrát neboli iné, než tie naše – plné radostí i starostí, víťazstiev aj pádov. Cintoríny majú skrátka svoje čaro a špecifický genius loci.

Práve preto som sa na tomto portáli v roku 2022 venoval počas dušičkového mesiaca november aj svojím štvordielnym cestopisom za pietnymi miestami. Nosným názvom týchto cestopisov je Memento mori. Ide o latinský výraz znamenajúci „pamätaj na smrť; pamätaj, že si smrteľný“. Zároveň ide o mravnú zásadu, často citovanú v stredoveku a ranom novoveku, ktorá upozorňuje človeka, aby nikdy nezabúdal na svoju pominuteľnosť a pripravoval sa na smrť. Pripomína nadchádzajúci Posledný súd Boží, ktorý podľa kresťanskej viery čaká dušu zomrelého, a upozorňuje na márnosť, pominuteľnosť a prázdnotu – vanitas – pozemských potešení.

Obraz s názvom Vanitas od holandského maliara Everta Colliera (1642 –1708)
zdroj: FB stránka „Virtual Art Museum“
Kontemplácia o smrti cez prizmu mnou navštívených pietnych miest.
zdroj: youtube kanál autora

Smrť z pohľadu filozofov, mysliteľov a umelcov

Smrť nás núti premýšľať o hodnote a zmysle nášho života. Vnímanie smrti sa líši od človeka k človeku, od kultúry ku kultúre. Pre niektorých je smrť konečná, pre iných prechod do ďalšej existencie. Existenciálna filozofia napríklad zdôrazňuje, že smrť nám môže pomôcť uvedomiť si našu vlastnú smrteľnosť a obmedzenosť času, ktorý máme na zemi. To nás môže viesť k hlbšiemu prežívaniu života a hľadaniu jeho skutočného zmyslu. Náboženstvo a duchovné tradície často ponúkajú rôzne pohľady na smrť a posmrtný život, čo môže poskytovať útechu a zmysel vo chvíľach zármutku.

Smrť je aj téma reflexie v rámci všetkých foriem osvojovania si sveta človekom. Ľudí napríklad často zaujímalo, či už v samej podstate života tkvie to, že sa život raz pominie, čím sa im už smrť prestala javiť iba ako obávaná skutočnosť, ale začali ju chápať ako problém. Smrť okrem filozofie, teológie, náboženstva či umenia tematizuje aj špeciálny vedný odbor tanatológia. Je to náuka o psychologických a lekárskych aspektoch smrti a umierania. Psychiatrička, esejistka a spisovateľka Elisabeth Kübler-Rossová na základe rozhovorov s umierajúcimi preukázala, že citlivo a profesionálne vedený rozhovor odvracia umierajúceho od apatie a odovzdania sa osudu, je účinnejší než psychofarmaká a vedie k nájdeniu sily v niekom, kto ho počúva a súcití s ním. To je koniec koncov aj jedným z prirodzených poslaní kňaza vo vzťahu k umierajúcemu.

Potreba pamätať na smrť sa objavuje už v Platónovom dialógu Faidón, v ktorom Sokrates hovorí, že „naozajstní filozofi sa pripravujú na umieranie; smrť je zo všetkých ľudí im najmenej strašná“. Podobné názory v antike ďalej hlásali stoici a Seneca. Ten je napríklad autorom výroku: „Keďže nie je isté, kde ťa čaká smrť, čakaj ju všade.“ Epikuros zo Samu zas učil, že smrť sa nás netýka, pretože pokiaľ sme tu my, nie je tu smrť, a keď príde smrť, nie sme tu my.

Manuel Orazi – Maska ​​červenej smrti, 1893. Červená smrť predstavuje v poviedke E. A. Poea mor.
zdroj: FB stránka „Dark Classics“

Otvorená filozofická encyklopédia hovorí, že Rimania rozlišovali medzi umieraním jednotlivca a smrťou, pričom smrť predstavovala podľa nich niečo pekné, lebo znamenala večný pokoj a stav bez náruživosti. V Mezopotámii ľudia smrť nepokladali za nič mimoriadne, bola iba nevyhnutným osudom ľudí. Z tela uloženého do zeme sa opäť stala hlina, z ktorej Ea kedysi uhnietol prvého človeka. Z mŕtveho sa oddelil dvojník – lietajúci tieň, ktorý sa rovno odobral za ostatnými prízrakmi do sveta mŕtvych. Tam všetci mŕtvi potichu a ospanlivo živoria zo skromných obetných darov živých. No a napokon kresťanstvo považuje život za nekonečný. Smrť zobrazuje odchod z tohto sveta a následný príchod do večnosti. Na tento kresťanský pohľad môžeme nadviazať výrokom Pierra Teilharda De Chardina: „Smrť prekonáme tým, že v nej objavíme Boha.“

Ľudí do veľkej miery desí i skutočnosť, že nevieme dňa ani hodiny, kedy náš čas nadíde a zavrieme oči na večnosť. Nikdy sme sa však na to nepozerali z druhého uhľa pohľadu, o ktorom napríklad hovoril švédsky lekár Axel Munthe: „Žiadny človek by nezniesol život, keby poznal hodinu svojej smrti.“ Aj preto je dobré, že nevieme kedy naša smrť nadíde. Čo však môžeme predpokladať je, že: „Smrť príde obyčajne vtedy, keď si človek myslí, že je veľmi ďaleko.“ Autorom tejto múdrosti je už zosnulý Milan Lasica, pre ktorého si smrť prišla počas výročného koncertu skupiny Bratislava Hot Serenaders v bratislavskom Štúdiu L+S.

Za dôležité považujem spomenúť aj amerického romantického básnika, prozaika, literárneho teoretika a esejistu; autora mnohých mystických príbehov a zakladateľa detektívneho a hororového žánru, ktorým nie je nik iný ako Edgar Allan Poe. Ten sa nad smrťou taktiež mnohokrát zamýšľal. Jeho výrok o hranici medzi životom a smrťou hovorí: „Rozhranie medzi životom a smrťou býva nepatrné, matné. Kto môže povedať, kde jeden končí a kde ďalší začína?“ Povedať to môže jedine Boh; tak znie moja odpoveď.

Edgar Allan Poe, v pozadí náhrobok s kostlivcom…
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Zaujímavým bol aj Karel Hynek Mácha, český básnik a prozaik obdobia romantizmu. Moja dlhoročná kamarátka a kolegyňa Mgr. Monika Prekopová mi o ňom prezradila, že často nosil dlhý čierny plášť podšitý krvavým saténom, klobúk, plnofúz a ostrohy, a takto oblečený sa rád prechádzal po cintorínoch. Vychádzala pritom z prednášky od českého vysokoškolského pedagóga doc. Mgr. Igora Fica, Dr. Nenadarmo sa o Máchovi hovorí ako o českom Edgarovi Allanovi Poeovi. V každom prípade to len dokazuje, že cintoríny sú naozaj inšpiratívnym miestom, ktorého sa netreba strániť.

Symboly smrti

Určite sa všetci zhodneme, že tým najuniverzálnejším symbolom smrti je cranium, teda lebka. Zároveň tak aj samotná kostra či kostlivec. S kostlivcom vstupuje na kultúrnu scénu dejín známy tanec smrti (danse macabre). Ide o výtvarnú tému, rozšírenú v Európe najmä na prelome stredoveku a novoveku, obľúbenú aj v období baroka. Znázorňuje Smrť v podobe kostry alebo umrlca, ako tancuje so živými osobami rôznych spoločenských stavov a sociálnych vrstiev. Tance smrti mali divákom pripomenúť ich konečnosť v duchu výzvy memento mori aj fakt, že nikto, bez ohľadu na svoje postavenie, nemôže smrti uniknúť. Výjav tak býval výzvou na pokánie a obrátenie a snáď aj spôsobom, ako sa vyrovnať s masívnou úmrtnosťou počas morových rán. O more sa aj hovorilo ako o bozku čierneho milenca.

Michael Wolgemut – Tanec smrti, Norimberk, 1493
zdroj: wikimedia commons
Bernt Notke – Tanec smrti, Tallinn, chrám sv. Mikuláša, posledná štvrtina 15. storočia
zdroj: wikimedia commons

Bozkom čierneho milenca sa tak dostávame k ďalšiemu známemu symbolu smrti a smútku, ktorým je v našej európskej kultúre čierna farba. Čierna so svojím symbolom smútku počíta s našou vlastnou emocionálnou odpoveďou na stratu milovanej osoby a ďalej predstavuje našu potrebu modliť sa za večný odpočinok duše tejto osoby. Je tiež pripomienkou našej viery v Očistec, kde sú trpiace duše závislé na našich modlitbách a intenciách omší. Nadväzujúc na omše za zosnulých Missa pro defunctis (Requiem) je teda dôležité pripomenúť, že ich liturgická farba bola pred koncilovou reformou čierna. Počas týchto „starých omší“ môžeme vidieť chrám odetý do čierneho: výzdoba interiéru kostola, antependium (pokiaľ nie je v Bohostánku Najsvätejšia sviatosť oltárna), veľká tumba na katafalku je taktiež zakrytá čiernou prikrývkou symbolizujúcou tajomstvo smrti, čierny je pochopiteľne i ornát (omšové rúcho) kňaza.

A kde sa vlastne vzala tá spojitosť čiernej farby so smútkom zo straty milovanej osoby? Jej dnešné používanie ako farby smútku v západných kultúrach siaha prinajmenšom do obdobia starovekého Ríma. Občania Ríma si na znamenie smútku obliekali tzv. tógu pulla, teda čiernu, tmavú alebo špinavú tógu. Lucas Viar sa na stránkach Liturgického časopisu o umení logicky domnieva, že tóga pulla má svoj pôvod v znečistení spôsobenom ťahaním po zemi. Tejto domnienke zodpovedá skutočnosť, že obzvlášť v minulosti bolo zdržiavanie sa umývania alebo nosenia čistého oblečenia veľmi rozšíreným vonkajším znakom smútku. Nenadarmo si Židia vedeli počas smútku či pôstu sypať na hlavu popol a obliekať vrecovinu.

V kontexte čiernej farby je zaujímavé obliekanie čiernej vlečky s kapucňou. Vlečka sa nepoužívala len za účelom prezentovania bohatstva a moci kráľa či šľachty, hoci aj samotná čierna farba počnúc 15. storočím vyjadrovala ponurú demonštráciu prepychu burgundského dvora. No čierna vlečka sa používala aj ako súčasť smútočného odevu. Presne taký odev totiž môžeme pozorovať u španielskeho kráľa Filipa II. na pohrebnom sprievode za jeho otca cisára Karola V. Na danom pohrebnom sprievode majú čierne plášte s vlečkami všetci zúčastnení, avšak „hlavný smútiaci“ má vlečku najdlhšiu a ešte má aj zahalenú hlavu kapucňou. Zaujímavou symbolikou je tu práve tá dĺžka, pretože čím dlhšia vlečka, tým väčšia bolesť. Je pritom veľký rozdiel ťahať za sebou vlečku po naleštených podlahách palácov, ako s ňou v akte smútku kráčať po nespevnených uliciach s otvorenou kanalizáciou. Kontext je preto veľmi dôležitý.

Pohrebný sprievod za cisára Karola V.
zdroj: liturgicalartsjournal.com

Krásnym zhmotnením nevyhnutnosti smrti a rozkladu je náhrobok Françoisa I. de la Sarra (zomrel roku 1363), umiestnený v kaplnke Sainte-Antoine v La Sarraz vo Švajčiarsku. Mrazivá pripomienka smrteľnosti je na tomto náhrobku stvárnená v podobe rozkladajúceho sa Françoisovho tela požieraného žabami, hadmi a červami. Facebooková stránka „Kabinet kuriozít“ nám ponúka kontext k tomu vyobrazeniu:

Françoisovu smrť obklopujú legendy: jedna tvrdí, že násilne zahynul pri love a neskôr bol nájdený pokrytý žabami a plazmi, čo inšpirovalo podobu jeho hrobky. Iná naznačuje, že toto zobrazenie bolo vytvorené vazalmi hľadajúcimi symbolickú pomstu za jeho údajnú tyraniu. Bez ohľadu na svoj pôvod zachytáva táto pamiatka stredovekú posadnutosť smrťou a posmrtným životom.“

Náhrobok Françoisa I. de la Sarra
zdroj: FB stránka „Kabinet kuriozít“

Pokladnicou symbolizmu smrti a pominuteľnosti je Kapucínska krypta (Kapuzinergruft) nesúca aj meno Cisárska krypta (Kaisergruft) vo Viedni. Tá je miestom posledného odpočinku Habsburgovcov – 145 členov rodu, z toho 12 cisárov a 18 cisárovien a kráľovien. Takmer na každom sarkofágu je možné vidieť aspoň jednu lebku s nekompletne osadeným chrupom, pričom mnohé nesú na svojich hlavách aj koruny. Snáď nič nedokáže lepšie poukázať na márnosť a pominuteľnosť svetských statkov, ako práve tieto „korunované kraniá“. Veľmi častým symbolom v Cisárskej hrobke je takzvaný uroborus (alebo aj uroboros, grécky ουροβόρος – požierač chvosta), čo je had, ktorý sa zahryzáva do svojho chvosta, čím tvorí kruh. Predstavuje tak cyklickú podstatu vecí, nekonečný návrat od konca k začiatku, čo opäť odkazuje na večnosť.

V nadväznosti na kruh, ktorý uroborus tvorí, zablúdim ešte na chvíľu do liturgie. Pri obrade Absolúcie na konci zádušnej omše sa v čiernom „odetá“ tumba dvakrát do kruhu obchádzala kropiac ju a okiadzajúc kadidlom. Táto kruhová „trajektória“ nie je pritom náhodná a opäť tak odkazuje na nekonečno a večnosť.

Symboly v Cisárskej hrobke, ktoré odkazujú na ľudskú pominuteľnosť, smútok a večnosť. Na obrázku vpravo dole vidieť nad portrétom Karola VI. spomínaný uroborus.
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Z ďalších symbolov v Cisárskej hrobke si môžeme rozobrať lebku s krídlami netopiera, ktorú možno pozorovať na jednom zo sarkofágov. Netopier „vidí“ v tme a tak symbolizuje (okrem iného) vzkriesenie. Je to zviera, ktoré vyletí z tmavej jaskyne do svetlej noci smerom k nebu. Ideálny obraz odpútania sa z našej pominuteľnosti. Pokračujúc v zvieracích symbolických odkazoch stojí za zmienku rakva Márie Amálie. Jej veko zdobí pavučina. Pavúky a pavučiny môžu mať viacero významov. Často sa používajú ako symbol smrteľnosti, ale aj ako znak krátkeho života. Mária Amália totiž zomrela vo veku 6 rokov. Keďže pavúk neustále obnovuje svoju sieť, je tiež symbolom znovuzrodenia a kolobehu života. Zvieraciu symboliku zakončíme s podobizňou motýľa lišaja smrtihlava, ktorý, znázorňujúc sa často aj s prázdnou kuklou, je symbolom znovuzrodenia sa smrťou do nového života.

Pre mňa sú veľmi zaujímavé aj ženské tváre zahalené smútočným závojom na rohoch sarkofágu Alžbety Kristíny Brunšvicko-Wolfenbüttelskej, matky Márie Terézie (viď. v predošlom obrázku). Tento smútočný závoj symbolizuje smútok pre vonkajší svet. Ukazuje nielen to, že Alžbeta Kristína je ako zosnulá osoba oplakávaná rodinou, ale aj to, že ona sama smútila ako vdova, keďže jej manžel zomrel 10 rokov pred ňou. Okrem toho je v Cisárskej hrobke možné vidieť habsburské orlice, či plačúce ženské postavy „Austrie“. Zlomené sviece ako symbol smrti, či presýpacie hodiny ako symbol plynúceho času, to už analyzovať snáď ani netreba.

Čierny polohodvábny damaškový pluviál so spomínanými symbolmi smrti (zlomená svieca) a znovuzrodenia sa smrťou (motýľ lišaj smrtihlav vyletujúci z prázdnej kukly); žakarová tkanina pretkávaná kovovou niťou.
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

Poučenie katolíckej Cirkvi o téme smrti

O smrti má dosť čo povedať aj katolícka Cirkev. Preto, poučme sa z jej učenia. Opäť tu budem vychádzať z Katolíckeho ľudového katechizmu od Franza Spiraga, schváleného najdôstojnejším ordinariátom v Olomouci v roku 1903.

Svet je bojové pole, na ktoré sú každý deň posielané zástupy ľudí a tisíce ľudí padajú. Každý deň totiž zomrie mnoho tisíc ľudí. Obrazom smrti je spánok

Pri smrti človeka sa stane toto: duša sa oddelí od tela a prejde do krajiny duchov, telo však podľahne porušeniu a premení sa na prach

Pri smrti sa duša oddeľuje od tela. Ak sa zo stroja vypustí para, stroj prestane pracovať. Niečo podobné sa stane, keď duša, tento Boží dych, opustí telo. Svätý Pavol nazýva smrť odchodom. (2Tim 4,6). Telo je príbytok, v ktorom prebýva duša. (2Pt 1,14). Prebývanie duše v tele je podobné prebývaniu duší spravodlivých v predpeklí. V okamihu smrti nastáva hodina vyslobodenia. (Mária Lat.). Pri smrti je duša prepustená zo svojho väzenia. (sv. Aug.). To, že v mŕtvom tele už nie je duša, je zrejmé zo skutočnosti, že mŕtve telo je úplne neživé. To, čo ho oživovalo, už v ňom nie je.

Pri smrti sa duch vracia k Bohu, ktorý ho dal. (Kaz 12,7). Smrť je cesta do večnosti. (sv. Chryz.). Preto sa mýli ten, kto si myslí, že duše mŕtvych sa znovu spájajú s ľudskými telami alebo dokonca s telami zvierat a znovu v nich prebývajú (názor starých Egypťanov); a rovnako sa aj mýlia tí, ktorí si myslia, že duše upadajú do spánku, z ktorého sa prebudia až v súdny deň. Telo po smrti spí a prebudí sa v súdny deň, ale duša nie. Telo sa po smrti rozpadá. Keďže je zo zeme, mení sa opäť na zem; spomeňme si na Božie slová adresované Adamovi. (Gn 3,19). Hoci sa ľudské telá po smrti rozkladajú, s telom Krista a telom Panny Márie to tak nebolo. Prečo je to tak? Aj telá mnohých svätých alebo aspoň niektoré údy ich tiel sú dodnes neporušené. Ale v súdny deň vstanú všetky telá mŕtvych. Smrť je spánok v nádeji na skoré vzkriesenie. (sv. Tomáš Akv.). Smrť je zobrazovaná ako kostlivec, pretože nás tak ohavne mení. V ruke drží kosu, pretože ukončuje ľudský život tak rýchlo ako kosa tráve. (Ž 103,15). Smrť by vlastne mala držať v ruke kľúč, pretože nám otvára vchod do večného života.

Zomrieť musíme preto, lebo smrť je následkom dedičného hriechu

Boh odsúdil Adama na smrť hneď po jeho hriechu slovami: „Prach si a na prach sa obrátiš.“ (Gn 3,19). Prví rodičia teda svojou neposlušnosťou stratili dar nesmrteľnosti tela. Skrze jedného človeka prišiel na svet hriech a skrze hriech smrť. Smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci sme zhrešili v Adamovi. (Rim 5,12). Človek, ktorý chcel byť ako Boh, je smrťou hlboko ponížený: pyká tak za svoju pýchu. Len Hennoch (Gn 5,24) a Eliáš (4Kr 2) boli vzatí zo zeme bez smrti; ale pred posledným súdom sa vrátia (Sir 44,16; Mt 17,11) a potom zomrú. Zomrú aj tí, čo ešte budú žiť v deň posledného súdu. (sv. Tomáš Akv.). Jedine Kristus nemusel zomrieť, pretože bol úplne oslobodený od každého hriechu. Kristus však zomrel dobrovoľne za nás.

Smrť nerobí rozdiel medzi chudobným a bohatým. Život sa podobá divadlu, v ktorom jeden hrá krátky čas úlohu sudcu, iný úlohu veliteľa, ďalší úlohu vojaka atď., ale keď ju zahrá, nebude mať z toho nič. (sv. Chryz). Ako v bábkovom divadle majú všetky figuríny svoje miesto a po predstavení ich nahádžu na seba alebo ich skryjú v skrini, tak je to aj s ľuďmi na zemi. Tu majú ľudia rôzne postavenia; ale keď sa skončí hra života, všetci prídu do jednej a tej istej krajiny. (Diez.). Keď zomrie bohatý človek, nič si so sebou nevezme. (Jób 27,16). Smrť odníma všetky prednosti a čestné postavenia. (sv. Ambróz). Ale po smrti veľa tých, čo tu boli prví, budú poslední, a tí, čo tu boli poslední, budú prví. (Mt 19,30). Život je ako sen, lebo pominie tak rýchlo, ako vznikol (sv. Chryz.). Naše dni na zemi sú ako tieň. (Jób 8,9). Život je ako para, ktorú chvíľu vidíme, ale potom sa rozplynie. (Jak 4,14)

Smrť nie je skutočné zlo, pretože nám otvára cestu do neba a pretože raz vstaneme z mŕtvych

Iba zmyselným a požívačným ľuďom sa smrť zdá byť hrozná (je to koniec ich vytúženého šťastia a začiatok večného utrpenia); ale nie zbožným a cnostným ľuďom. „Spravodlivý bude pri smrti orezaný ako strom, aby na onom svete prinášal ešte vzácnejšie ovocie, ale hriešnik bude pri smrti vykorenený ako strom a hodený do ohňa.“ (sv. Vincent F.). Pre spravodlivého neexistuje žiadne umieranie, ale iba prechod do večného života. (sv. Anton Pad.). Preto sa všetci svätí na smrť tešili a túžili po nej podobne ako svätý Pavol, ktorý chcel zomrieť a byť s Kristom. (Flp 1,23). Ako si robotník želá, aby dokončil svoju prácu a aby mohol dostať svoju mzdu, tak si spravodlivý želá, aby čoskoro zomrel, aby mohol dostať svoju odmenu v nebi. (K. Hugo.). Svätí túžili po smrti ako námorník po prístave, pocestný po cieli svojej cesty, roľník po žatve. (sv. Chryz.). Pri smrti sa spravodlivý teší ako človek, ktorý má opustiť rozpadajúcu sa chatrč a presťahovať sa do krásneho domu. (sv. Chryz.). Všetci svätí umierali so šťastným výrazom v tvári. „Ó, aké sladké je zomrieť, keď človek zbožne žil.“ (sv. Aug.). Keďže však raz vstaneme z mŕtvych, tak ani naše telo smrťou nič nestratí. Preto Kristus hovorí o mŕtvych, napríklad o Lazárovi a Jairovej dcére, že spia. A ako ten, kto spí, sa prebudí, tak aj mŕtvi opäť vstanú z mŕtvych.

Zdobená rakva ohlodaná zubom času v krypte pod kostolom v Pribete.
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO vdp. Károly Balogh)

Boh nám neoznámil hodinu smrti, aby sme boli na smrť vždy pripravení

Hodina smrti nám nie je známa. Zomrieme, keď to najmenej očakávame. (Mt 24,44). Smrť príde ako zlodej. (Mt 24,43). Ako jastrab striehne na vrabca a ako vlk na baránka, tak aj nás prepadne smrť. (sv. Chryz.). Život je pochodeň, ktorú často zháša už slabý vietor. (sv. Greg. Naz.). My ľudia na zemi sme ako vojak, ktorý je na dovolenke a ani hodinu si nie je istý, či nebude opäť povolaný. (Far. Kneipp.). Len niektorým svätým Boh oznámil hodinu smrti. Ostatným ju z dôležitých dôvodov zatajil. Keby totiž človek vedel, kedy zomrie, mnohí by si zúfali; mnohí by viedli zhýralý život, lebo by vedeli, že im zostáva už len niekoľko rokov života. Uvažujme teda aká je na jednej strane Božia dobrota a na druhej strane Božia múdrosť! Keďže nevieme, kedy zomrieme, máme byť na smrť vždy pripravení. Kristus nás napomína: „Buďte teda pripravení, lebo neviete, v ktorú hodinu príde Syn človeka.“ (Mt 24,44). Spomeňme si na podobenstvo o desiatich pannách. (Mt 25). Smrť je veľký pán; ona sama na nikoho nečaká, ale chce, aby na ňu všetci čakali. (sv. Cyprián). Ak nie si pripravený teraz, máš sa čoho báť, aby si nezomrel nešťastne. Veď aký život, taká smrť. Tí, čo odkladajú polepšenie svojho života na koniec, sú ako študenti, ktorí sa chcú učiť, až keď skúška začne.

Šťastne zomiera ten, kto pri smrti nemá ťažký hriech

Šťastne zomiera ten, kto zomiera bez smrteľného hriechu, teda kto je pri smrti v stave posväcujúcej milosti Božej. Ešte lepšie sa cíti ten, kto sa okrem toho môže na smrť aj pripraviť, a teda kto môže ešte pred smrťou prijať sväté sviatosti a dať do poriadku svoje časné záležitosti. V takom prípade totiž môže urobiť veľa pre skrátenie svojich očistcových múk.

Len hlúpi ľudia si myslia, že šťastne zomrie ten, kto zomrie rýchlo. Nie je totiž dôležitá rýchlosť, s akou smrť príde, ale stav duše pri smrti. To, že rýchla smrť nie je práve šťastím, dáva Cirkev najavo modlitbou v litániách: „Od náhlej a neočakávanej smrti, osloboď nás, Pane!“

Ak chceme zomrieť šťastne, máme denne Boha prosiť o šťastnú smrť a už teraz sa máme dobrovoľne lúčiť s pozemskými dobrami a radosťami

Zvlášť máme Boha prosiť o to, aby sme pred smrťou mohli prijať svätú sviatosť zomierajúcich. Preto sa veľmi odporúča modlitba k svätému Jozefovi, patrónovi umierajúcich; tiež modlitba k svätej Barbore za šťastnú hodinu smrti. Modlitba za šťastnú hodinu smrti je dobrá už preto, že si ňou smrť často pripomíname. Cirkev nám často pripomína smrť, ako napríklad na Dušičky, na Popolcovú stredu, pri zvonení umieráčika atď. Spomienka na smrť je veľmi užitočná, lebo nás odrádza od hriechu. „Pamätaj na svoje posledné veci a nikdy nezhrešíš.“ (Sir 7,40). Kto si smrť často pripomína, bude mať z pozemských vecí takú malú radosť, ako má odsúdený na smrť z dobrého jedla.

Akú malú radosť mal Damokles z hostiny, keď nad svojou hlavou videl visieť meč na tenkom lane. Pamätajme tiež, že aj milosrdný Boh nám každý deň pripomína smrť západom slnka a prichádzajúcou nocou. Áno, aj spánok nám každý deň pripomína smrť.

Už teraz sa máme dobrovoľne zriekať pozemských dobier a pôžitkov. Po smrti ich totiž už naše oko nebude vidieť, naše ucho počuť, naše ústa nebudú o nich hovoriť atď. K tomuto stavu, ktorý nevyhnutne nastane, sa máme dobrovoľne približovať už teraz. Máme potláčať zvedavosť svojich očí a uší, vystríhať sa zbytočných rečí a odopierať si zbytočné požívanie jedla a pitia. Máme teda začať umierať už teraz. „Zomierajme, aby sme mohli žiť.“ (sv. Bazil.). Ak s Kristom zomrieme, s Kristom budeme aj žiť. (2Tim 2,11). Dobré skutky, ktoré od nás Boh vyžaduje, ako sú modlitba, pôst, almužna, nie sú ničím iným ako odlučovaním srdca od pozemských vecí. Iba tí ľudia, ktorých srdce nie je pripútané k pozemským veciam, budú po smrti pozerať na Boha; preto Kristus hovorí: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5,8)

Čo ste vy, boli sme aj my. Čo sme my, budete aj vy.“ Zachované ľudské ostatky z krypty pod kostolom v Pribete. Všimnite si prosím tie čipkované rukávy a ruženec…
zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO vdp. Károly Balogh)

PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Svet slniečkárov sa rúca v priamom prenose pred ich očami, ale oni ešte stále nič nepochopili

Origenes, významný ranokresťanský teológ, filozof a biblista, 2. časť

Šialenstvo napreduje: Teológ chce v Cirkvi partnerstvá nadivoko, bez sviatosti, aj manželstvá na skúšku. Rozvod vraj môže byť „zrelé rozhodnutie“

Exorcista: „Obdobie covidu bolo obdobím masívnej démonickej aktivity, ktorá sa odvtedy len zhoršuje“