Záhrobie (ôsma časť): Pomoc od mŕtvych, 2/2

Branislav Krasnovský
3. októbra 2025   Cirkev

V dnešnej časti dokončíme kapitolu pátra E. Soukupa OP „Pomoc mŕtvych“ – povieme si viac ohľadom barokovej „svätej výmeny“ a problematiky „hlasu duší v Očistci“, predstavujúcich texty, ktoré sa priamo kladú do úst duší v Očistci v podobe modlitby za živých.

Nemecký kapucín Martin z Kochemu (1634 – 1712), jeden z najčítanejších barokových kazateľov vo svojom diele Das große Leben Jesu / Leben Christi v častiach o Očistci necháva duše v Očistci prihovárať sa za živých slovami: „Prosíme za vás, ktorí nám pomáhate: nech vám Pán odplatí stonásobne a dá vám šťastný skon.“ Používal tento „hlas“ ako homiletický prostriedok – aby ľudia cítili, že ich modlitby nezostanú bez odozvy.

Ďalší známy barokový nemecký jezuita Franz Neumayr SJ (1697 – 1765), kazateľ a autor duchovných cvičení, ktorý sa neúnavne venoval eschatologickým témam vo svojej knihe Coinsiderationes de novissimis uvádza orácie „ex persona animarum“ – teda modlitby písané v prvej osobe, ako keby ich hovorili duše v Očistci: „Pane, požehnaj dobrodincov našich, lebo oni sú nám útechou v našich mukách.“

Španielsky jezuita Martín de Roa SJ (1559 – 1637), ktorý pochádzal z Andalúzie a bol známym kazateľom, teológom a náboženským spisovateľom, vo svojom diele De Purgatorio (Sevilla, 1612) zdôrazňuje, že duše v Očistci sú priatelia Boží a ich vôľa je s Bohom zjednotená, preto môžu prosiť Boha za svojich dobrodincov. Súčasne však píše, že naše suffragia (sv. omše, almužny, ruženec) im výrazne pomáhajú zmierniť tresty a sú badateľnejšie ako ich orodovanie.

Ďalší španielsky barokový mystik a jezuita Eusebio Mierembertg SJ (1595 – 1568) vo svojom diele De la diferencia entre lo temporal y lo eterno (Madrid, 1640) opisuje dialóg s dušami v Očistci. Tvrdí, že ich modlitby za nás sú prejavom ich čistej lásky, ktorú už nič nebrzdí – sú teda ešte úprimnejší orodovníci než my na zemi.

Luis de la Puente SJ (1554 – 1624), mystik a teológ čítaný v barokovej strednej Európe vo svojom diele Meditaciones uvádza, že duše v Očistci sú ako „žobráci pri bráne Božej milosti“ – prosia nielen za seba, ale aj za tých, čo ich podporujú. Zdôrazňuje reciprocitu: „My za nich – oni za nás.“

Baroková scholastika i mystika vnímala Očistec ako miesto reciprocity – živí modlitbami, omšami a skutkami milosrdenstva skracujú utrpenie zosnulých, duše zas vďačne prosia Boha za tých, čo im pomáhajú, a tým ich posilňujú v boji so zlom a pokušením.

Moje obľúbené rímske Bratstvo dobrej smrti v roku 1678 vydalo modlitebnú knihu pre veriacich s názvom Manuale pietatis pro fidelibus defunctis, táto kniha obsahuje rubriku Oratio animarum pro benefactoribus suis (Modlitba duší za svojich dobrodincov). V tejto knihe sa nachádzajú i tieto slová: „Dobrotivý Bože, odplať tým, čo nám prispievajú modlitbami a svätými omšami; chráň ich od hriechov a priveď ich šťastne k sebe.“

A nemôže byť, aby som v príkladoch neuviedol aj španielske bratstvá dobrej smrti. Španielske sevillské confraternitáty – Novena por las Ánimas (Novéna za duše v Očistci) z 18. stor. v novénach za duše v Očistci uvádzajú tzv. Respuesta de las almas (odpovede duší).

Keď som po prvýkrát našiel túto informáciu, zaujalo ma používanie dvoch pojmov ánimas a almas. V latinčine sa používajú oba pojmy aj anima a aj alma. V španielčine sa ánima používa prevažne v teologickom kontexte (Ánimas del Purgatorio – duše v Očistci) a preto aj bratstvá (cofradiás, hermandades) nesú názvy ako napríklad Hermandes de las Ánimas – (bratstvá) duší.

Pojem almas sa používa v bežnej reči ako výraz pre dušu. Avšak výraz almas sa často používa aj v španielskej mystickej literatúre (sv. Ján z Kríža, sv. Terézia z Avily), ako aj v piesňach. V duchovných textoch, ktoré majú dialogický alebo emotívny charakter, sa preto objavuje skôr almas. Prečo teda v Novena por las Ánimas aj Respuesta de las almas? Novena je oficiálna pobožnosť bratstiev – používa sa teologicky presný termín ánimas, zatiaľ čo Respuesta de las almas je literárny, obrazný vložený text, kde prehovárajú priamo duše, sa používa prirodzenejší a citovejší výraz almas.

Je to teda štýlový rozdiel – ánimas je liturgicko-kánonická terminológia (duše v Očistci), almas je hovorový, poetický jazyk (duše, ktoré hovoria, trpia, ďakujú). V španielskej barokovej religiozite sa teda ánimas používa v názvoch bratstiev, modlitbách a omšových formulároch, zatiaľ čo almas sa vkladá do obrazných a dialogických textov (napr. Respuesta de las almas) – aby sa duše ukázali bližšie k veriacim, akoby boli „živými hlasmi“. V spomenutých španielskych confraternitátach (Novena por las Ánimas, Sevilla 18. stor.) sa teda v novénach bratstiev za duše v Očistci používa pojem respuesta de las almas – odpoveď duší. Dušiam v Očistci sa v texte pripisovala táto imaginárna odpoveď: „My, ktoré trpíme v plameňoch, orodujeme za vás, aby ste nezakúsili tento oheň, ale dosiahli rýchle spasenie.“

A na margo spomenutých cofradiás a hermandades ešte kratučká vsuvka. V Španielsku sa pojmom cofradiás a hermandades označujú náboženské laické bratstvá, ktoré vznikali od stredoveku a najmä v baroku získali veľmi na význame. Typické sú pre Andalúziu (Sevilla, Córdoba, Granada), kde dodnes organizujú procesie počas Semana Santa. Plné názvy znejú napríklad: Hermandad de las Ánimas Benditas (Bratstvo požehnaných duší (očistcových)); Hermandad de la Buena Muerte (Bratstvo dobrej smrti); Hermandad del Santísimo Sacramento (Bratstvo Najsvätejšej sviatosti). Pojmy Cofradía a Hermandad sa často používajú zameniteľne. Cofradía (od cofrade, brat) je starší a formálnejší výraz. Hermandad (od hermano, tiež brat) však má viac „rodinný“, ľudovejší tón.

Samozrejme, existujú aj slovenské a české modlitebné knihy z 18. stor., ktoré obsahujú dialogické modlitby, v ktorých sa veriacemu pripisovala prosba o duše v Očistci a duše odpovedali krátkym orodovaním. Typická formulácia bola takáto – veriaci: „Ó, dušičky v Očistci, orodujte za mňa“, duše: „Aj my prosíme za teba, aby si šťastne došiel do večného života.“ Ide najmä o nasledovné knihy: Knížka o dušičkách (Praha, 1745) a Modlitby k dobré smrti (Trnava, 1760).

Baroková spiritualita stvárňovala duše v Očistci ako modliace sa osoby (v kázňach, modlitebných knihách a novénach. Nebolo to oficiálne liturgické znenie, ale pastoračný nástroj, ktorý podporoval vieru, že keď sa my modlíme za nich, ony prosia za nás.

Baroková homiletika vedela, že teologicky ide len o literárny obraz. Vychádzalo sa z katolíckej tradície, neskôr potvrdenej synodami vo Viedni a Utrechte, že orodovanie duší v Očistci za živých je reálne. Týmto spôsobom sa katecheticky a poeticky zdôrazňovalo puto lásky medzi živými (Cirkev putujúca a zosnulými v Očistci (Cirkev trpiaca).

Synody vo Viedni a v Utrechte alebo Potvrdenie učenia o tom, že duše v Očistci môžu orodovať za živých

Páter Em. Soukup OP vo svojej knihe hovorí o cirkevných snemoch vo Viedni v roku 1858 a v Utrechte v roku 1865, kde bolo definované učenie, že sa duše v Očistci za nás modlia. Išlo o menej známe regionálne synody 19. stor., ktoré reagovali na čoraz častejšie pastorálne otázky ohľadom problematiky Očistca. Pokúsim sa teraz zasadiť túto problematiku do historicko-teologického rámca.

Synodu vo Viedni v roku 1858 zvolal arcibiskup Joseph Othmar Rauscher, neskorší kardinál. Synoda sa zaoberala viacerými katechetickými a liturgickými otázkami, najmä však výkladom posledných vecí človeka (eschatológia) a úcty k dušiam v Očistci. V dokumentoch synody sa okrem iného uvádza, že aj keď duše v Očistci, hoci samy už nemôžu získavať žiadne zásluhy, predsa v láske spojenej s Cirkvou prosia Boha za tých, ktorí im pomáhajú. Týmto sa výslovne potvrdilo, že duše v Očistci môžu orodovať za nás, živých – čím sa reagovalo na niektoré teologické spory, ktoré to spochybňovali.

Ďalšia synoda v Utrechte, v roku 1865, bola zameraná na obnovu katolíckeho života v prostredí protestantskej dominancie. Utrechtská provinčná synoda sa venovala okrem iného aj otázkam mariánskej úcty a Očistca. Na synode bolo prijaté jasné stanovisko, podľa ktorého Cirkev putujúca a Cirkev trpiaca sú vo vzájomnej láske spojené; duše v Očistci nielen prijímajú úžitok z našich modlitieb, ale podľa miery Božej milosti môžu orodovať za tých, ktorí ich odporúčajú Pánovi. Toto bolo chápané ako dogmaticky bezpečné učenie (sententia communior), hoci nikdy nebolo definované ako článok viery na ekumenickom koncile.

Súčasný Katechizmus katolíckej Cirkvi (§958), ktorý ešte platí (dúfajme, že bergogliánom, liberálom a progresívcom sa nepodarí tento katechizmus oslabiť) túto líniu prebral:

958 Spoločenstvo so zosnulými. (1371) „Putujúca Cirkev veľmi dobre pochopila toto spoločenstvo celého tajomného tela Ježiša Krista, a preto si už od prvotných čias kresťanstva veľmi nábožne uctievala pamiatku zosnulých; a keďže je svätá a spasiteľná myšlienka modliť sa za mŕtvych, (1032, 1689) aby boli zbavení hriechov, obetovala za nich aj prosby.“ Naša modlitba za nich im môže nielen pomáhať, ale môže urobiť účinným aj ich orodovanie za nás.

Synody vo Viedni (1858) a Utrechte (1865) sú teda kľúčové regionálne body, kde sa učenie o orodovaní duší v Očistci za živých dostalo do oficiálnych cirkevných dokumentov. Potvrdili to, čo sa už žilo v ľudovej zbožnosti a barokovej spiritualite.

Už svätý Augustín tvrdil, že kto pomáha dušiam v Očistci získava u Pána Boha veľké zásluhy, takže aj jemu po smrti budú pomáhať dobrodinci, ktorí budú za jeho dušu orodovať. Okrem toho je jasné, že Boh každej duši v Očistci môže zjaviť modlitbu, ktorá sa za nich koná, pretože tieto modlitby im prinášajú uľahčenie múk a skrátenie pokánia. A duša vyslobodená z Očistca nezabúda, z Neba opláca dobrodenie, ktoré jej žijúci orodovník na zemi poskytol. Srdce Božie je najvďačnejšie a najpozornejšie srdce, ktoré citlivo reaguje na diela nezištnej lásky.

Čo teda dodať na koniec 8. časti? V scholastike (Tomáš Akvinský, Suárez) pretrvávala opatrnosť: duše v Očistci sú odkázané na nás a naše modlitby, duše v Očistci majú obmedzené možnosti orodovať za nás. No baroková a postbaroková zbožnosť (17. – 19. stor.) kládla dôraz na recipročnú lásku: my im – ony nám. Regionálne synody v polovici 19. stor. túto vieru oficiálne potvrdili, aby podporili úctu k dušiam v Očistci.

(Pokračovanie)

***

predchádzajúce časti:
Záhrobie
Záhrobie (druhá časť): Sťahovanie duší
Záhrobie (tretia časť): Mlčanie mŕtvych
Záhrobie (štvrtá časť): Život mŕtvych
Záhrobie (piata časť): Miesta prebývania mŕtvych
Záhrobie (šiesta časť): Očisťovanie zosnulých
Záhrobie (siedma časť): Vedomie mŕtvych
Záhrobie (ôsma časť): Pomoc od mŕtvych, 1/2

PDF (formát pre tlač)