Turci mu uvili tŕňovú korunu. Constantin Brâncoveanu zomrel za Krista -

Turci mu uvili tŕňovú korunu. Constantin Brâncoveanu zomrel za Krista

Lucia Laudoniu
27. apríla 2023
  Cirkev História

O priezvisku s latinským slovom pre zvieraciu labku (branca) ste asi nepočuli. Stopy svätosti jeho nositeľa najradšej zahladzujú tí, čo sa chvália ekumenizmom s vymetačmi mešít. Po dočítaní tohto článku určite pochopíte, prečo.

Červenobiela fasáda chrámu svätého Františka v bývalom kniežacom sídle Târgoviște je pre katolícke Božie domy dosť netypická. Takúto zmes orientu a gotiky nájdeme iba na Balkáne. Farnosť, de qua agitur, však patrí k najstarším na území dnešnej bukureštskej rímskokatolíckej diecézy, pri jej zrode v 14. storočí stáli mendikanti od serafínskeho otca z Assisi.

Františkáni pod byzantskou strechou

Prešlo dvesto rokov a chátrajúca františkánska stavba by ľahla popolom, nebyť jednej omilostenej duše… Asi neuhádnete, kto dal opraviť tento – široko-ďaleko jediný – katolícky kostolík. O záchranu svätyne sa postaral pravoslávny nobilissimus princeps, ktorého východná orthodoxia neskôr vyhlásila za svätého!

Domus Domini na pulze obradových tradícií zažil aj sväté omše budúceho blahoslaveného latinského biskupa a martýra komunizmu Antona Ďurčoviča (Durcovici), ktorý bol od roku 1911 miestnym farským administrátorom.

Nie všetky múry, ktoré počúvali jeho Sanctus, boli pôvodné. Starší kostol obnovený pravoslávnym kniežaťom Constantinom Brâncoveanu podľahol sile prírodných živlov a v 19. storočí musel byť postavený nanovo. Duchovný odkaz jeho fundátora však voda neodniesla a oheň nespálil. Hoci je ctený v pravoslávnom prostredí, má čo povedať aj katolíkom. Najmä takým, čo sa neštítia bozkávať Korán.

Po správy o tomto východnom mocnárovi s priezviskom so zvieracou nôžkou treba zájsť k talianskemu Židovi, ktorý konvertoval na katolícku vieru. Aj také sú Božie zámery – dynamické ako záhyby drapérie na plátnach El Greca.

Imperium captivum

Florenťan so židovskými koreňmi Anton(io) Maria del Chiaro sa usadil vo Valašsku, kde sa živil ako kniežací tajomník. Vodilo sa mu dobre. Diplomy z Padovy a Benátok mu na jar 1710 zabezpečili povesť polyglota. Latinčina, gréčtina či francúzština mu nerobili najmenší problém, a ani rumunčina ho dlho nenechala chladným.

Služby svojej talianskej pravej ruky si knieža Brâncoveanu vysoko cenil. Mimochodom, neexistuje žiadna zmienka o tom, žeby domnitor – tak znel jeden z jeho rumunskojazyčných titulov – „lámal“ sekretára verného pápežovi na pravoslávie.

Constantin Brâncoveanu (vľavo) s manželkou a deťmi ako donátor. Kláštorná freska v Hurezi.
Zdroj: Fusionofhorizons / commons.wikimedia.org

Valašský suverén, ktorý rozprával po latinsky s brilantnosťou Suetonia, sa obklopoval západnými katolíkmi – živými oknami do vzdialeného, a predsa blízkeho sveta doznievajúcej renesancie a nastupujúceho baroka. Na zasievanie kultúrnych semien latinského humanizmu mu Boh vymeral dosť času. Constantin Brâncoveanu bol s dĺžkou vlády takmer dvadsaťšesť rokov najdlhšie panujúcou hlavou Valašska. Svoju krajinu zmenil na nepoznanie a vojny v tom tentoraz prsty nemali.

Sekretár del Chiaro nakŕmil stránky svojej knihy Dejiny súčasných revolučných zmien vo Valašsku (talianska verzia je dostupná pod názvom Storia delle moderne rivoluzioni della Valacchia) cennými poznatkami o živote a zvykoch balkánskych Románov. Opusculum venované Svätému Otcovi Klementovi XI. vyšlo v roku 1718, len štyri roky po tragickej smrti kniežaťa. Florenťan sa okrem mapovania vlády svojho patróna venuje aj ďalším Balkáncom s modrou krvou, ktorí sa cítili byť dedičmi byzantských bazileov, najmä Şerbanovi a Ştefanovi Cantacuzinovcom.

Editor del Chiarovho spisu historik Nicolae Iorga neváha označiť ranobarokové podunajské kniežatstvá vznešeným termínom Byzance après Byzance, Byzancia po Byzancii, hoci prívlastok Imperium captivum, teda zajatá ríša, by bol azda ešte výstižnejší.

Nadávali, ale pôst brali vážne

Učený Florenťan potvrdzuje románsky pôvod miestneho jazyka (vtedy sa mu hovorilo limba rumânească) a teóriu o etnogenéze národa z rímskych kolonistov, no všíma si aj nedostatky, ktoré obyvateľov nijako nectia. Del Chiaro píše, že domáci (vrátane detí) často vulgárne nadávajú (čo sa odvtedy zmenilo?) a žiadna cirkevná autorita ich za to netrestá.

Sedem rokov pobytu in terra Valachorum a štyri po boku kniežaťa Brâncoveanu naučili Taliana úcte k východnej pôstnej disciplíne. V dodržiavaní pôstnych predpisov boli vraj Valasi takí dôslední, že o dišpenze nechceli ani počuť, a to ani v prípade choroby. Lipnutie na prísnych pôstoch im dávalo zámienku farizejsky napádať katolíkov, ktorí podľa ich názoru zišli z cesty askézy. Je dosť prekvapujúce, že valašskému ľudu v polemike s katolíkmi neležali v žalúdku veľké dogmatické témy ako pápežstvo alebo Filioque, ale… údajné „flákanie sa“ v pôste!

Rímsky katolík del Chiaro preukázal v hodnotení miestnej religiozity veľkú dávku objektivity, chváliac ľud za dôstojné signum Crucis pred ikonou a pred chrámom. Pripomenul, že mladá generácia kňazov na niektorých miestach už celebruje in lingua valachica sive dacoromana, takže veriaci bohoslužobnému poriadku dobre rozumejú.

Obraz zo 17. storočia znázorňuje valašské knieža v plnej sile.
Zdroj: commons.wikimedia.org

Je načase poopraviť slávnu latinskú frazému o víne a napísať – verumtamen in libris veritas! Del Chiaro si neodpustil literárne encomium na svojho kniežacieho chlebodarcu, pričom vyzdvihuje jeho záujem o literatúru a kníhtlač.

Gutenbergovská horúčka

Kníhtlačiarska horúčka spôsobila v rumunských krajoch nefalšovanú kultúrnu revolúciu. Jej „dirigentmi“ boli dvaja budúci pravoslávni svätci – Constantin Brâncoveanu a Gruzínec s mníšskymi a kňazskými sľubmi Antim.

V cirkevných tlačiarňach v Bukurešti a v Târgoviște sa pracovalo na plné obrátky. Medzi šesťdesiatimi liturgickými a duchovnými opusmi vydanými za vlády rozvážneho Constantina vyniká nádherné rumunsko-grécke Evanjelium (1693) a grécko-arabská Svätá liturgia (1701), prvá kniha svojho druhu vytlačená arabským písmom.

Metropolita Antim však dával imprimatur aj na polemické pamflety namierené proti nasledovníkom Luthera i proti rímskym katolíkom. Pospolitý ľud, neskúsený v teologických dišputách, videl v západných konfesiách politický vplyv maďarsky hovoriacej uhorskej a transylvánskej nobility. Valašskí sedliaci bez hlbšej duchovnej formácie nevedeli rozlíšiť, čo skutočne učí pápežský stolec, a čo je dôsledkom zúfalo sa krútiacej krútňavy reformácie. Katolíkov a protestantov nespravodlivo hádzali „do jedného vreca“.

Omyl sa vždy prezradí tým, že na rozdiel od pravdy mu chýba vlastnosť stability a nemeniteľnosti v čase. Omyl si zo svojej podstaty vyžaduje „aktualizácie“, aby nimi skryl svoju zraniteľnú premenlivosť hodnú aprílového počasia. Pravda síce nie je závislá na čase, ale zjavuje sa v ňom – in gremio temporis.

Štúdium latinskej teologickej literatúry, ktorá sa postupne hromadila v balkánskych knižniciach, znamenalo šancu napraviť nejeden omyl. Nie nadarmo sa traduje, že štúdium spasiteľných náuk je corrector vitae.

Ochranca vied a umení

Za dverami monastiera svätého Sávu v Bukurešti, ktorý v 20. storočí padol za obeť komunistickým „developerom“, sa pod ochrannou rukou panovníka rozvíjala kniežacia akadémia (Academia domnească) a ani knižnica v monastieri Mărgineni sa nestala marginálnou…

Brâncoveanu zasadol na valašský trón koncom októbra roku 1688 a nad hlavou sa mu už zbiehali búrkové mraky zradnej diplomacie. Hlboko veriaci šľachtic dával prednosť rokovaniu priamo s Bohom. Aj modlitba môže byť parva ac divina negotiatio, ktorej základným zákonom je a bude pokora.

Jedným z prvých pokorných rozhodnutí nového monarchu bolo položenie základov monastiera Hurezi (Horezu) s patrocíniom svätých cisárskych veličenstiev Konštantína a Heleny. Mníšske centrum je dôležitým reprezentantom takzvaného „brânkovenského“ architektonického a umeleckého štýlu (stilul brâncovenesc).

Monastier Hurezi – tu si renesačná a orientálna architektúra padli do náručia.
Zdroj: fusion-of-horizons / flickr.com

Veď skúste „zmixovať“ oblúky moldavskej gotiky, tureckú ornamentiku, čistotu talianskej renesancie a prvé európske barokové impulzy bez toho, aby vznikol gýčový guláš. Dá sa to. Dôkazom je napríklad sídlo rumunského prezidenta – bukureštský palác Cotroceni alebo byzantský chrám Stavropoleos v hlavnom meste na rieke Dâmboviţa. Keď si jeho grécky názov rozmeníme na drobné, dostaneme „mesto kríža“ (σταυρός a πόλις).

Svätý Mikuláš opäť zasahuje

Pátos kniežacieho štýlu vyžaruje aj z pýchy Bukurešti, chrámu svätého Juraja (Sfântul Gheorghe cel Nou). Brâncoveanu ho v roku 1699 výrazne skrášlil a prestaval. Farnosť sa pýši vzácnou relikviou svätého Mikuláša – a poďakovať za ňu môže katolíkom!

Presnejšie, rímskokatolíckemu arcibiskupovi z Bari. Ten daroval pravoslávnemu vladárovi a jednému z predchodcov Constantina Brâncoveanu na valašskom tróne Michalovi Chrabrému (Mihai Bravu) pravú ruku svätého Mikuláša. Obľúbený východný divotvorca zachránil Michalovi život hneď dvakrát.

V bitke pri Călugăreni, ktoré dostalo meno podľa gréckeho καλόγερος, teda mních, našťastie nebojovali proti sebe žiadni mnísi. Zuby si na seba brúsili rumunskí kresťania a Turci.

Sluhovia polmesiaca verili, že 23. august 1595 bude ich víťazným dňom a Michalovo neveľké vojsko zomelú na prach. Veľkovezír Hasan Paša však narátal s tým, že Michal má na hrudi schovanú časť relikvie svätého Mikuláša. Zbraň nad zbrane!

Z miestnej legendy sa ďalej dozvedáme, že Mihai Bravu verný svojmu menu v poslednej chvíli schytil do rúk bojovú sekeru a pašu pohotovo zhodil do močiara. Milosrdný Boh však dal šancu na reparát aj Turkovi a z močarísk ho zachránil jeden z jeho otrokov.

Druhý raz ukázal svätec svoju moc v deň Michalovej popravy. Intrigy Alexandra Zlého (Alexandru cel Rău) ho pripravili o trón a takmer aj o život. V deň popravy vyriekol želanie pomodliť sa pred ikonou svätého Mikuláša. Milovaný biskup nenechal svojho ctiteľa bez pomoci. Keď ho priviedli na popravisko, kat dostal zvláštne vnuknutie. Odhodil sekeru a vzal nohy na plecia. Nový vládca to považoval za znamenie z nebies a Michalov život ušetril.

Martýrium

Tieto gesta maiorum Constantina Brâncoveanu veľmi inšpirovali, aj on sa preto rád utiekal k svätému Mikulášovi. V jeho prípade však Boh rozhodol inak a pripravil mu veľmi náročnú skúšku. Bude ochotný preliať krv za Pána Ježiša?

Vládca, ktorý na umenie nedal dopustiť, je zvečnený aj v podobe sochy.
Zdroj: Bogdan Giuşcă / commons.wikimedia.org

Jeho osobná kalvária sa začala 4. apríla 1714, tretí deň po Veľkej noci podľa západnej paschálie. Turek Mustafa Aga priniesol kniežaťu zlé správy. Poslúchol sultánov príkaz a položil Constantinovi na ramená šatku z čierneho hodvábu. Tento obrad spečatený slovom mazil znamenal jediné: Brâncoveanu je zosadený z trónu.

Krátko predtým ozbrojení Turci obkľúčili kniežacích bojarov a donútili ich podpísať vyhlásenie, že za prípadný útek svojho pána ručia vlastným životom. Nad mohamedánskymi praktikami možno žasne aj sám Judáš…!

Štyri mesiace mučenia v sultánových žalároch pripravili knieža o zdravie, aj o dôstojnosť. Svoj kalich horkosti mali spolu s ním vypiť aj jeho maloletí synovia Matei, Radu, Ştefan a Constantin, a ani dvorný radca Ianache neunikol trestu dekapitácie.

Podľa slov Taliana del Chiara sa šesťdesiatročný vazal carihradských turbanov musel najprv prizerať poprave svojich detí, a až potom prišiel čas na jeho hrdlo. V psychologickom mučení boli Mohamedovi verní skrátka „majstri“…

Z morských vĺn až na oltár

Illustrissimus Constantin systematicky využíval svoje európske kontakty na oslabenie moci Vysokej Porty. Toto krkolomné korčuľovanie na krehkom politickom ľade ho stálo život. Učitelia Koránu mu však opakovane ponúkali záchranné lano: prijatie islamu.

Brâncoveanu rázne odmietol a nedovolil indoktrinovať ani svoje deti. Spomínaný florentský sekretár zaznamenal dojímavú rumunskú modlitbu, s ktorou sa knieža rozlúčil so svojimi synmi:

Fii mei, fiţi curajoşi! Am pierdut tot ce am avut în această lume; cel puţin să salvăm sufletele noastre şi să ne spălăm păcatele cu sângele nostru.“

„Synovia moji, buďte statoční (odvážni)! Stratil som všetko, čo som na tomto svete mal. Zachráňme (spasme si) aspoň naše duše a zmyme naše hriechy svojou vlastnou krvou.“

Brâncovenskí mučeníci (v rumunských zdrojoch Sfinții martiri Brâncoveni) zomreli za pravdu Evanjelia a je veľmi pravdepodobné, že nad účastníkmi z medzináboženských stretnutí v Assisi dnes usedavo plačú…

Hrob kniežacieho novomučeníka v rumunskom hlavnom meste.
Zdroj: Nicubunu / commons.wikimedia.org

Dňom ich narodenia pre nebo bol 15. august 1714 – sviatok Zosnutia (Nanebovzatia) Presvätej Bohorodičky, ktorú si hlboko ctili. Sultán dal ich hlavy posmrtne napichnúť na kôl (obľúbený „šport“ barbarov) a nechal ich niesť ulicami Konštantínopola ako trofeje…

Sultán z obavy z povstania prikázal hodiť telá mučeníkov do mora, odkiaľ ich tajne vylovili zbožní kresťania. Od roku 1720 odpočívajú v bukureštskom chráme svätého Juraja – presne tam, kde našla domov ruka svätého Mikuláša.

Kiežby táto ruka viedla rumunský národ správnym smerom – nábožensky aj politicky… Skutočnosť, že 16. august – deň liturgickej pamiatky týchto martýrov vo východnej cirkvi – bol oficiálne vyhlásený za „Národný deň povedomia o násilí páchanom na kresťanoch“ („Ziua națională de conștientizare a violențelor împotriva creștinilor“), je dobrým znamením.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024

Oficiálny vatikánsky denník L’Osservatore Romano uverejnil článok s názvom „Krížová cesta homosexuálneho chlapca“, v ktorom propaguje LGBT