Tajomstvo mena Lucifer -

Tajomstvo mena Lucifer

Lucia Laudoniu
5. apríla 2021
  Kultúra

Chaos plodí neistotu. Neistota plodí strach – a strach je otcom chorôb duše a tela. Slovo lucifer v mnohých z nás vzbudzuje strach. Je skutočne synonymom diabla? Aký je príbeh mena Lucifer a čo všetko v ňom dokážeme odhaliť?

Z etymologického hľadiska je latinské substantívum lucifer kompozitum z dvoch slov: lux (svetlo) a sufixu (prípony) -fer vo význame nesúci, nosný. Doslovný slovenský preklad znie svetlonos. Prípona -fer je obvyklá v básnických tvaroch mellifer (medonosný), noctifer (nositeľ noci) či nubifer (nesúci oblaky) – a zoznam zďaleka nekončí. V nasledujúcich riadkoch budeme plávať univerzom práve na oblakoch poézie. Pád do priepasti reality je z deravých oblakov tým bolestnejší, čím vyššie sa vznášame.

Kráľ rumunského romantizmu, Mihai Eminescu, vydal v roku 1883 relatívne rozsiahlu epickú kozmogonickú báseň Luceafărul. Pokiaľ vám z názvu prebleskuje Lucifer, ste na správnej adrese. Rumunský luceafăr (sufix -ul má gramatickú funkciu enklitického určitého člena) je „odliatkom“ latinskej formy (inými slovami, luceafărul má pôvod v latinskom lucifer). Eminescu pracoval na svojom magnum opus desať rokov.

Mihai Eminescu sa v básni Luceafărul voľne inšpiroval mýtmi o Zorničke a Večernici.
Zdroj: wikipedia.org

Čo sa stane, keď ožije meteor? Kráľovská dcéra Cătălina sa zamiluje do hviezdy na nebi, ktorá ožíva a zostupuje z nebotyčných sfér. To je anotácia Eminescovho diela zhustená do jedinej vety. Luceafărul je meno nebeského telesa, ktorému v slovenčine hovoríme Zornička a Večernica. Nie je to hviezda, ako sa zdá laickému oku, ale planéta Venuša, ktorá je najlepšie viditeľná pred súmrakom alebo krátko pred východom Slnka. V noci ju nevidno. To viedlo antických astrológov a filozofov k domnienke, že pyšná Venuša bola zvrhnutá z nebeskej klenby do pekiel.

Cicero píše v rovnakom duchu: „Stella Veneris quae Phosphorus Graece, Latine dicitur Lucifer, cum antegreditur solem, cum subsequitur autem Hesperos.“ Termín fosfor teda v gréčtine vyjadruje to isté, čo lucifer v jazyku starého Latia: „Hviezda Venuše, po grécky Fosfor(os), sa v latinčine nazýva Lucifer, keď predchádza Slnko, keď ho však nasleduje (keď slnko zachádza), volá sa Hesperos.“ V niektorých prameňoch sa môžeme stretnúť s pomenovaním Vesper (večerná hviezda), prípadne s gréckym kalkom Hesperus alebo Vesperus (Večernica). Lucifer bol v predstavách starorímskych bardov vrátane Vergilia nebeskou lampou zvestujúcou svetlo rána, preto dostal meno Svetlonos. Od Venuše na rannej oblohe je ku kráľovi inferna ešte ďaleko.

Eminescu formovaný nemeckým systémom edukácie mal grécko-rímsku mytológiu v malíčku. Jeho Lucifer si však s Venušou ruku nepodá, s planétou súvisí len veľmi okrajovo. Básnikova niť sa zamotáva spôsobom, ktorý zaujme aj kresťanského čitateľa: princezná Cătălina toľko zvoláva Svetlonosa z oblohy, až sa jej konečne zjaví – a to hneď dvakrát. Najprv si vezme podobu mrazivého boha morí na spôsob Poseidona (u Rimanov Neptúna) a ponúka dievčine príbytok v morských hlbinách. Cătălina sa jeho zjavu desí. Z personifikovanej hviezdy, ktorá sa zdá byť zdrojom tepla, sála mŕtvolný chlad.

Rukopis Eminescovej poémy Luceafărul.
Zdroj: wikipedia.org

O pár dní zlá spomienka vybledne a Luceafărul opäť počúvne Cătălinino volanie. Tentokrát prichádza ako ohnivá bytosť – zlatovlasý mladík. Dospievajúce dievča snívajúce s otvorenými očami by mu len ťažko odolalo, však? Princezná prekvapivo neprosí o rúcho večnosti a netúži vystúpiť za svojím milým ku hviezdam. Naopak, žiada Luceafăra, aby sa vzdal imortality a žil s ňou ako obyčajný smrteľník.

Eminescova dráma je z pohľadu teológie mínové pole. Je plná schopenhauerovského pesimizmu a buduje snové vízie na starovekých predstavách o milostnom vzťahu medzi božstvom a človekom.

Bez snívania a imaginácie by nebolo filmov, kníh a obrazov. Východná kresťanská teológia však dôrazne varuje pred nadmernou expozíciou fantázie v duchovnom živote. Prečo je tomu tak? Démoni a naša padlá prirodzenosť dokážu v ľudskom vnútri maľovať gýčové obrazy, ktoré zo srdca vyháňajú pravdivé ikony Božieho slova. Pravá ikona Božia je substituovaná príťažlivými, ale falošnými vizuálnymi modelmi.

Personifikovaný Svetlonos očami transylvánskeho výtvarníka Octaviana Smigelschiho. Angažoval sa v prostredí rumunských gréckokatolíkov (obaja Smigelschiho bratia boli gréckokatolícki kňazi), ale podieľal sa aj na ikonografickej výzdobe metropolitnej pravoslávnej katedrály v Sibiu.
Zdroj: wikipedia.org

Medzi termínmi imaginácia a vizualizácia narysoval hranice sám jazyk. Na prvý pohľad rozdiel ťažko odhadnúť, oba pojmy splývajú ako biely cukor na bielom obruse.

Imaginácia (od slova imago, obraz) je vynorenie sa jediného vizuálneho vnemu (obrazu) z oceánu mysle. Nemá spletitý dej, nevytvára príbeh, podobá sa stlačeniu spúšte fotoaparátu. Imaginácia je náš vnútorný fotoaparát.

Pre vizualizáciu (od slova visio, videnie) je charakteristický príbeh. Vízia je naším (častokrát nechceným) vnútorným kinom z fragmentov spomienok, zážitkov a pocitov, dávno zabudnutých krívd, záľub, plánov, pokušení a všeličoho iného. Kino, ktoré diabol rád spúšťa pri modlitbe, aby odpútal našu pozornosť od rozhovoru so Stvoriteľom (Pater), Spasiteľom (Filius) a Osvietiteľom (Spiritus Sanctus). Rumunské slovo pre sen dostalo podobu vis(ul), a nie sogno, ako v Danteho ľubozvučnej toskánčine. Rumunský vokabulár obsahuje tiež podstatné meno somn z latinského somnus, čiže spánok.

Sen, vis, visio je dym fantázie, ktorý – ak prekročí hranice nočného oddychu – pôsobí deštruktívne. Rozbíja prirodzené hranice medzi túžbou a realitou. Eminescova princezná si ustavičným snením o hviezde v ľudskej podobe privolala k sebe démona.

Prvý muž českej secesie Alfons Mucha videl Večernicu v podobe alegorickej ženskej bytosti.
Zdroj: wikipedia.org

Luceafărul z básne rumunského klasika prijíma ponuku Cătăliny a túži sa dobrovoľne vzdať svojej hviezdnej veleby. Eminescu vychovávaný v pravoslávnej viere sa na tomto mieste inšpiroval biblickou pravdou o inkarnácii Krista. Logos, druhá Osoba Najsvätejšej Trojice, si dobrovoľne oblieka šaty ľudskej prirodzenosti a zostupuje z „vyššej“ úrovne na „nižšiu“, avšak (na rozdiel od Eminescovej narácie o Svetlonosovi) Boží Syn nestráca nič zo svojej božskej prirodzenosti.

Mihai Eminescu maľuje štetcom slov posledné ťahy svojho príbehu. Hviezda – Svetlonos cestuje na samý okraj vesmíru za svojím stvoriteľom – Demiurgom a prosí ho, aby bol obdarený ľudskou podobou. Demiurgos hviezdu vysmeje. Ľudia sú stvorenia zradné, plné klamu a prelietavé. Stojí to za to vzdať sa nebeskej veľkosti kvôli ľudskej láske? Opäť christologický moment: má v očiach nebešťana zmysel obetovať sa za hriešneho človeka?

Obavy muža – hviezdy sa naplnili. Kým Luceafărul na nebi chýba, pretože hľadá Stvoriteľa, Cătălinu zvedie obyčajný smrteľník: dvoran – páža Cătălin. Princezná je šťastná a volá hviezdu za svedka svojej lásky. Luceafărul sa však topí v bolesti a ničote.

Nositeľ svetla stráca svetlo lásky. Či sa skutočne stáva démonom (Luciferom v negatívnom zmysle slova), básnik už nedopovie. Nervus rerum Eminescovej poémy je tragédiou o dvoch nezlučiteľných svetoch (nebeská záhrada hviezd verzus pozemská vallis dolorosa). Je čiernym plátnom o ilúzii snenia, ktoré je mylne považované za lásku až za hrob.

Sumerská bohyňa Inanna prišla v pekle o insígnie svojej moci. Sedemcípa hviezda symbolizuje Venušu. Pohanské národy, ktoré nepoznali svetlo Kristovej náuky, divinizovali prírodné javy vôkol seba.
Zdroj: mesopotamiangods.com

Motív cesty nebeského telesa (v mytologickej terminológii božstva) orbitálnou dráhou (púť k pazúrom inferna, ergo na hierarchicky nižšiu úroveň existencie) poznali aj Sumeri. Sumerská bohyňa Inanna (v starom Babylone Ištar) prechádza siedmimi bránami pekla. Pri každej bráne je povinná nechať časť svojho luxusného odevu a šperkov, až je celkom nahá. Inanna sa nevedomky vzdáva insígnií moci reprezentovaných oblečením a šperkami a ocitá sa in conspectu mortis.

Zostup Inanny do pekiel (motivovaný snahou o záchranu jej sestry) nie je ničím iným, než mytologickým obrazom orbitálneho pohybu Venuše, ktorá je vzhľadom na svoju pozíciu voči Slnku najlepšie viditeľná skoro ráno a večer pred súmrakom. Veď celé stvorenie spieva o svojom Stvoriteľovi večnú operu.

Mýtus zostúpenia divinity do podsvetia je prítomný aj v mytológii ďalších semitských národov. Južná Arábia sa skláňala pred bohom Attarom a prisúdila mu atribút pána vojny. Ctitelia Attara verili, že bol zvrhnutý z nebies, brúsiac si zuby na Baalov trón.

Personifikácia večernej hviezdy na obraze Antona Raphaela Mengsa. Kresťanstvo nepripúšťa fantazírovanie v duchovnom živote. Aj pohanských bohov zrodila fantázia.
Zdroj: wikipedia.org

Antické národy Orientu vynikali v matematike. Nehľadajme v týchto príbehoch viac, než nedokonalý naratív o astronomických a fyzikálnych zákonoch prírody. Človek bol, je a bude tvárou v tvár Božiemu stvoriteľskému dielu doctus indoctus (učený nevedomec).

Nemecký luteránsky biblista Hermann Gunkel sa domnieval, že staré orientálne mýty o Inanne, Ištar či Attarovi, ktoré rôznymi spôsobmi vysvetľujú cyklus miznutia a objavovania sa svetla Venuše in firmamento, na dennej oblohe, mohli mať vplyv na biblickú admoníciu proroka Izaiáša. Varovný prst proroka smeruje proti babylonskému kráľovi. Svätý Hieronymus pri preklade tejto pasáže (Izaiáš 14:12) vybral z pokladnice latinskej lexiky podstatné meno lucifer a použil ho v striktne negatívnom kontexte: „Quomodo cecidisti de caelo, lucifer, fili aurorae!“ („Ako si spadol z neba, svetlonos, syn úsvitu!“). Neskoršia exegéza videla v tomto mieste z Izaiáša alúziu na pád diabla, svetlonosa, ktorý sa zaodel temným svetlom pýchy.

Izaiášov dodatok filius aurorae je v plnej konkordancii s rímskou mytológiou. Niektoré pohanské učené hlavy videli v Svetlonosovi (Lucifer) potomka bohyne úsvitu Aurory a Hermovho syna Cephala. Súčasťou rímskeho panteónu však nebol. Racionálne objasnenie Luciferovho pôvodu čoby svetla Venuše bolo praktickému duchu Rimanov bližšie, než skladanie rodokmeňa bohov.

Svätý hieromučeník Lucifer na freske jemu zasvätenej katedrály v Cagliari. Meno Lucifer podľa tradície nosil aj prvý biskup talianskej Sieny.
Zdroj: wikipedia.org

Slovo lucifer je palica s dvoma koncami. Je to neutrálne latinské podstatné meno, ktoré mení kladný alebo záporný náboj v závislosti od kontextu, v ktorom je použité. Vďaka zvolaniu proroka Izaiáša sa stalo synonymom padlého anjela. Apologetické váhy však vyvažujú jeho negatívnu príchuť zlatým závažím hymnografie.

Verše paschálneho hymnu Exsultet sa mysticky zjednocujú so svetlom veľkonočného paškálu: „Flammas eius lucifer matutinus inveniat, ille, inquam, lucifer qui nescit occasum. Christus, filius tuus, qui regressus ab inferis humano generi serenus illuxit.“ („Jej plamene nech ranná Zornička nájde, vravím, tá Zornica, ktorá západ nepozná. Kristus, tvoj Syn, ktorý sa vrátil z hlbín podsvetia, ľudský rod jagavo ožiaril.“) Chválospev na paškál vyniká christologickou silou. Ruší všetky mýty o božskom lesku Zornice a Večernice a zdôrazňuje, že svetlo Kristovho vzkriesenia zatienilo a navždy zlomilo pýchu pohanských idolov tradične spájaných s krásnym svetlom Venuše.

Biblickou bázou tejto liturgickej poézie kladúcej veniec slov na hlavu pravého a jediného nositeľa svetla – Bohočloveka Krista – je druhý list svätého Petra (1:19). Stojí v ňom: „Donec (…) lucifer oriatur in cordibus vestris.“ („Až kým /ne/vzíde Zornička vo vašich srdciach.“) Zorničkou, o ktorej hovorí apoštol, samozrejme nie je diabol, ale Boží Syn. Cirkev ústami ofícia svedčí: „Tu verus mundi lucifer (…) toto sole clarior.“ („Ty pravý sveta Svetlonos nad všetko slnce jasnejší.“) Ježiš Kristus zapaľuje v našich srdciach pochodeň viery, lásky a nádeje. Nazývať ho preto nositeľom svetla (v autentickom latinskom etymologickom zmysle) je celkom legitímne. Pokiaľ epiteton ornans Svetlonos (po latinsky lucifer) venujeme Kristovi, zahanbíme tým samého diabla, ktorému titul lucifer po jeho páde už nepatrí. Nie je už zvestovateľom svetla, ale darcom tmy.

Sardínski kresťania do dnešných dní uctievajú biskupa Lucifera, svätca zo 4. storočia známeho svojím odporom voči ariánskej heréze. Tá bola vtedajšou cisárskou mocou extrémne favorizovaná. Koncil v Alexandrii v roku 362 rozhodol, že hierarchovia, ktorí do herézy spadli iba z donútenia (lapsi) a na krátky čas, si môžu ponechať svoje úrady. Biskup Lucifer so stanoviskom koncilu nesúhlasil. Pred biskupmi, ktorí v minulosti vyznávali arianizmus a vrátili sa späť k orthodoxii, dvere Cirkvi zabuchol a nevedomky tým spôsobil dobovú schizmu.

Svätý Gregor Palama (Gregorios Palamas) systematizoval teológiu svetla. Všimnite si tonzúru na hlave východného hierarchu.
Zdroj: crestin-ortodox.ro

Lucifer ako krstné meno biskupa znie moderným ušiam neobvykle. Symbolizuje svetlo pravej viery, ktoré svätec niesol ako pochodeň proti stúpencom arianizmu. Svätému Luciferovi, ktorý zomrel mučeníckou smrťou, je v Cagliari dedikovaná katedrála.

Teoforická (bohonosná) teológia svetla je osobitnou charizmou byzantského obradového dedičstva. Východní mnísi praktizujúci noetickú modlitbu vo výnimočných prípadoch dostávajú dar nazerania nestvoreného svetla slávy, ktoré vyžarovalo z Krista počas jeho premenenia (preobrazenia, transfigurácie) na hore Tábor. Z diela svätého Gregora Veľkého vieme, že rovnakou duchovnou skúsenosťou prešiel aj svätý Benedikt. Patriarcha západného mníšstva bol – slovami Anzelma Grüna – ponorený do kozmickej vízie Božieho svetla.

Teológiu táborského svetla a s ňou spojenú prax isychastickej modlitby v 14. storočí vynikajúco systematizoval solúnsky pravoslávny arcibiskup svätý Gregor Palama. Jeho priezvisko má pravdepodobne latinský pôvod. Všetci túžime jedného dňa spočinúť v dlani Otca. Palma v latinčine znamená dlaň a predložka s ablatívom palam značí zotrvávať v niečej prítomnosti (palam Deo, pred Bohom, v prítomnosti Boha).

Svätý Gregor Palama hlásal, že úprimne sa modliaci človek sa stáva palam Deo živou sviecou, živým paškálom zapaľovaným svetlom Trojice. My kresťania máme byť luciferum ex lucifero – svetlonosom zo Svetlonosa Krista.

Byzantská liturgia v Rumunsku počas slávnej noci vzkriesenia vyzýva veriacich: „Veniți de luați lumină!“ („Príďte a vezmite si svetlo!“). Svetlo zmŕtvychvstania premieňa bytosť každého kresťana, aby sa mohol stať deiferus, nositeľom Krista Boha. Stačí len odhrnúť z okna duše roletu hriechu a (v negatívnom zmysle) luciferiánsku pýchu.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Bolesti presvätých očí Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho presväté umučenie

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024