Sv. Ján z Mathy, zakladateľ rehole trinitárov

8. februára 2026   Svätec týždňa

Slovo Pána: «Čokoľvek učinili ste najmenšiemu z mojich bratov, mne ste učinili» vznáša sa po všetky časy a miesta, láskavo pôsobiac v Cirkvi, do života uvádzajúc tie najrozličnejšie ústavy lásky k úľave ľudskej biedy vo všetkých stavoch a pomeroch, k vykúpeniu človečenstva z duševných a telesných útrap.

V stredoveku povstali v severnej Afrike takzvané barbarské alebo lúpežné štáty, ktoré si za úlohu vzali drancovať kresťanské lode, na pobreží Španielska, Talianska a Francúzska lúpežiť a ich obyvateľov do otroctva odvádzať. Hrozný býval osud oných nešťastníkov, ktorí z milej domoviny, z lona rodiny boli vytrhnutí: vo dne i v noci museli ťažko veslovať na námorných lodiach, alebo ťahať pluh po tvrdej pôde, alebo kameň a hrudy roztĺkať; z úst nemilosrdných pánov svojich nepočuli nikdy priateľské slovo uznania, džaur, t. j. pes kresťanský, bolo ich jediné meno.

Trápenia ich zväčšovať muselo i to, že nemohli byť účastní ani potešenia náboženstva; nikde nevideli skvieť sa znamenie svätého kríža, nikde nepočuli človeka uspokojujúci a pozdvihujúci hlas zvonov; nesmeli vysloviť meno Pána a svoje ťažké srdce vyliať v hlasnej modlitbe; nemali ani kostol, oltár, kňaza, ani sviatostí. – Kde-tu obracali veľkodušní biskupi a súcitní veriaci časť svojho majetku k vykúpeniu týchto nešťastných; boli to sväté, lež zriedkavé skutky milosrdenstva. Svätému, ktorého pamiatku dnes slávime, dopriate bolo úbohým otrokom kresťanským prispieť ku pomoci mocnými prostriedkami.

Životopisné údaje

Sv. Ján z Mathy sa narodil vo Faucone vo Francúzsku roku 1153. Jeho nábožná matka zasľúbila ho už čo dieťa božskému Spasiteľovi. Súc kresťansky vychovaný a vo vedách vzdelaný, vstúpil do kňazského stavu. V kaplnke parížskeho biskupa slúžil svoju prvú svätú omšu. Už pri tejto svätej omši sa prihodilo niečo zázračné: keď totižto plný vrúcnej pobožnosti pozdvihol svätú hostiu, zjavil sa na oltári anjel v podobe krásneho mládenca, odetého do bieleho rúcha, na prsiach s červeno-modrým krížom; vedľa neho kľačal z každej strany otrok, ťažkými okovami obťažkaný, odetý do neznámeho rúcha; jeden sa zdal byť kresťanom a druhý pohanom. Ján vo svätom vytržení díval sa dlho na toto videnie; keď však prišiel k sebe a sv. omšu svätú dokonal, zjavil to biskupovi a ďalším priateľom, ktorí tam boli prítomní. Títo mu nevedeli inú radu dať, než aby šiel do Ríma k Sv. Otcovi a vypočuť si z jeho úst, čo by mal učiniť.

Prv však, než by bol do Ríma išiel, odobral sa do horskej samoty, kde stretol sa s pustovníkom Félixom z Valois, ktorý tu v hustom, osamelom lese slúžil Bohu. Celé tri roky žili oba títo sluhovia Boží v úprimnom priateľstve, pracovali, rozjímali a modlili sa spolu, majúc jednu chalupu, jeden oltár, jeden stôl, jedno srdce a jednu dušu. Raz za krásneho večera sedeli obaja v úprimnom rozhovore pri potoku, ktorý krásne okolo ich tichého domku žblnkotal. Sv. Ján po prvýkrát rozprával Félixovi o videní, aké mal pri svojej prvej svätej omši a podotkol, že ho týmto Boh k vykúpeniu kresťanských otrokov povolal. Ako sa takto v tichosti rozprávali, tu uvideli prichádzať k potôčku jeleňa a ten mal medzi parohmi červeno-modrý kríž.

Viac nečakali, lež obaja sa vydali na cestu do Ríma. Toho času sedel na stolici sv. Petra jeden z najväčších pápežov, Inocent III., ktorý pustovníkov láskavo prijal, a keď mu o podivuhodnom videní všetko povedali, zvolal hneď zbor kardinálov a biskupov, aby sa s nimi poradil; zároveň však nariadil slávne pôsty a modlitby, aby sa dozvedel vôľu Pána; deň na to slúžil sv. omšu na ten istý úmysel. Lež aj teraz, ako pápež pozdvihoval sv. hostiu, celému zhromaždeniu zjavil sa ten istý anjel a tým istým spôsobom, ako v Paríži Jánovi pri jeho prvej sv. omši.

Pretože po týchto zázrakoch už nebolo pochybností o tom, že Ján a Félix sú vyvolení k tomu, aby založili rád k vykupovaniu zajatých, Sv. Otec, ktorého srdce za všetky jeho dietky, predovšetkým za nešťastlivé, vrele bilo, potvrdil založenie «rádu najsvätejšej Trojice» k vykúpeniu zajatých a odovzdal tým dvom sluhom Pána malebné rúcho rehoľné, totiž biely kabát s červeno-modrým krížom na prsiach. Ján a Félix, obdržiac požehnanie od Svätého Otca, vrátili sa do Francúzska, kde im kráľ Filip August dovolil vystaviť prvý kláštor, šľachtici však a zemepáni krajinskí im udelili hojné hmotné prostriedky k tomu potrebné. Ján sa chcel bezodkladne pustiť na cestu do Afriky, ale rozličné príkazy Sv. Otca ho zdržovali doma; i vyslal tam preto dvoch rehoľných bratov so značnou sumou peňazí, aby úbohých zajatých kresťanov vykúpili. Roku 1200 vrátili sa títo dvaja rehoľní bratia z mesta Maroka so sto osemdesiatimi šiestimi vykúpenými otrokmi naspäť do milovanej vlasti.

Keď Ján z úst týchto dvoch bratov počul, ako ukrutne nakladajú pohania s úbohými kresťanskými otrokmi, zbieral peniaze po Francúzsku a Taliansku, a preplavil sa potom s jedným druhom cez more do mesta Tunis, kde vykúpil stopäťdesiat kresťanov. V tom okamihu však, ako chcel s vykúpenými vstúpiť na loď, vrhli sa na neho pohania a hodili ho do okovov, pod zámienkou, že ich oklamal, vskutku však preto, aby od neho ešte viac peňazí vynútili.

Ján sa tešil okovám a len tá myšlienka ho rmútila, že kresťanských otrokov, už vykúpených, na slobodu neprepustia. Nemal ani haliera; v celej zemi nebolo priateľa, ktorý by mu prispel na pomoc; tu padol na kolená, vytiahol zo záňadria obraz Panny Márie, ktorý so sebou nosil, bozkával ho a vrúcne sa modlil, žeby nedopustila, aby títo vykúpení kresťania znovu museli okovy nosiť. Tu sa mu zjavila Panna krásy zázračnej a toľko zlata mu do rúk vložila, koľko postačilo nasýtiť lakomosť neveriacich. Ján teda smel teraz odcestovať s vykúpenými bratmi; tu však napadlo opäť pohanom, že on je toho hlavnou príčinou, prečo títo otroci neodpadli od svojej viery. Plní zúrivosti chystali sa loď jeho potopiť; avšak podarilo sa mu pod zvláštnou ochranou Božou k Ostii priraziť.

I kto je v stave opísať radosť obyvateľov tohoto mesta? Dietky, mládenci a panny, otcovia a matky vyšli im v ústrety, túžobne očakávajúc, či neprichádza otec, matka, sestra, brat alebo príbuzný, ktorých už dávno nevideli a mali za stratených. I zakiaľ vyslobodení otroci kľakali na zem a bozkávali zem milej vlasti, a hneď zas vrhali sa do náručia drahých príbuzných, zatiaľ sa uberal sv. Ján v tichosti do svojho kláštora, nečakajúc, až by kto prišiel a z vďaky mu ruky bozkával. Sotva sa zotavil, vzal zase do ruky pútnickú palicu, putoval z mesta do mesta, žobral almužnu, a keď dostatok peňazí nazbieral, poznovu sa bral na cestu po mori do pohanských krajín, poznovu dielo milosrdenstva počínajúc.

Raz cestoval do Španielska, kde neveriaci Mauri všemožne na tom pracovali, aby úbohých otrokov priviedli o najväčší ich poklad, totiž o vieru. Už mnohých vykúpil týchto nešťastníkov, keď sa mu zrazu minuli peniaze. V tomto ťažkom položení hľadal opäť útočisko u svojej premilej pomocnice Panne Márii. Slúžiac k jej cti svätú omšu, vrúcne ju vzýval o pomoc. Sotva dokončil sv. omšu, už ležalo vedľa oltára toľko peňazí, koľko len pre vykúpenie otrokov potreboval.

Avšak nielen z telesného otroctva vykupoval úbohých, lež neustále kázal hriešnikom a bludárom. A takto, vykonávajúc skutky telesného i duchovného milosrdenstva, vykupujúc otrokov a ohlasujúc slovo Božie, konečne usnul v Pánu v Ríme dňa 17. decembra 1213.

V Uhorsku uviedol rád Najsvätejšej Trojice prímas a arcibiskup blahej pamäti Juraj Sečéni 1695 do Ilavy; zanedlho potom biskup Maťašovský do Komárna, Kolonič, prímas a arcibiskup ostrihomský do Prešporku (Bratislavy). … Z panovníckeho rodu v Rakúsku podporovali toto spásonosné podujatie cisárovná Eleonóra, manželka cisára a apošt. kráľa Ferdinanda III., Leopold I., Jozef I., Karol III. a Mária Terézia. Cisár Jozef II., jej syn, však zrušil vo svojom mocnárstve medzi mnohými i túto spásonosnú rehoľu.

Poučenie

Vznešené divadlo to zaiste bolo pre anjelov a všetkých dobrých ľudí, keď sv. Ján z Mathy úbohým otrokom okovy snímal a oznamoval im vrúcne želanú slobodu, alebo keď so svojou loďou k brehu prirazil, a úbohých odovzdal a vrátil svojim príbuzným. Pohľad na slzy vďaky a radosti, ktoré plynuli z očí nešťastníkov, bol sv. Jánovi najväčšou odplatou za všetku jeho námahu. On ani nežiadal žiadnu odplatu za svoje skutky milosrdenstva, netúžil po úcte a pochvale, a preto sa aj skryl do svojho tichého kláštora, aby sa vyhol oslave a vyznamenaniu.

Prečo to však činil? Preto, aby svojimi skutkami oslavoval jedine Boha, sám však neprišiel o večnú zásluhu na nebesiach. Rozpomínal sa on totiž na slová božského Spasiteľa, že tí, ktorí preto činia dobro, aby od ľudí videní boli a úctu pred svetom získali, vezmú odplatu svoju už tu na zemi a preto na nebesiach nemajú žiadnu odmenu.

Preto, duša kresťanská, nedbaj pri všetkom čo činíš na chválu ľudskú, a spomeň si, že ľudia, ktorí na « Kvetnú nedeľu» Kristu Hosanna volali, v piatok na to kričali: «Ukrižuj ho!». Zmýšľanie ľudí sa mení ako vietor, jedine Boh sa nemení: On sľúbil odplatu za každý dobrý skutok, bárs by si ho bol vykonal v najväčšej skrytosti; on dostojí svojmu slovu.

Drahý čitateľ! Je ti známe, ako vytýkal Spasiteľ farizejom, že oni všetky svoje dobré skutky len preto konajú, aby ich ľudia videli a ako mužov pobožných ich chválili. Či sa chceš podobať týmto farizejom? Zaiste nie. Preto nedávaj chudobným s úmyslom, aby ťa ľudia chválili. Nezachovávaj pôsty a nemodli sa preto, aby ťa predstavení videli, lebo to všetko je farizejstvo. Čiň dobre svojmu blížnemu pre Boha, čiže preto, pretože to Boh prikázal a za to odplatu ti prisľúbil; pritom sa vyhýbaj chvále a vyznamenaniu. Čokoľvek činíš, pri všetkom buď tvojím heslom: «Všetko ku cti a chvále Božej – svet nech si hovorí čo chce.»

Modlitba

Milosrdný Bože, vlej do môjho srdca útrpnosť k núdzu trpiacim, popraj mi však spolu aj tej milosti, aby som žiaden dobrý skutok nekonal preto, aby som sa ľudom páčil, lež aby som vo všetkom konaní na zreteli mal jedine Tvoju česť a slávu. Amen.

PDF (formát pre tlač)