Sv. Ida, pustovníčka -

Sv. Ida, pustovníčka


30. októbra 2022
  Svätec týždňa

Životopisné údaje

Sv. Ida pochádzala z nemeckej šľachtickej rodiny Kirchbergovcov, ktorá bola známa v 12. storočí nielen svojím bohatstvom a mocou, ale predovšetkým nábožnosťou a činmi lásky k chudobným a sv. Cirkvi, keď založila množstvo blahonosných ústavov vo Švábskej zemi. Mladá grófka bola vychovávaná nábožnými rodičmi veľmi starostlivo, a keď vyrástla v cudnú prekvitajúcu pannu, vydala sa roku 1197 za grófa Henricha von Toggenburg.

Ako manželka mocného grófa, ktorý popri svojich dobrých vlastnostiach bol predsa len i veľmi prchlivý, bola sv. Ida vzornou šľachtickou paňou a skvela sa vernou láskou, útlocitom, horlivou nábožnosťou a štedrosťou k chudobným poddaným, takže ju biedny ľud prezýval svojím anjelom strážnym.

Boh nepožehnal manželstvu deti a skúšal jej kresťanskú dokonalosť, a ona krotila hnev svojho hnevlivého manžela svojou povoľnosťou, tichou mysľou a znášanlivosťou. Avšak milostivý Boh dopustil ešte väčšiu a ťažšiu skúšku na Svoju vernú služobnicu, aby si ju zasvätil výhradnej svojej službe.

Na grófskom dvore žil bezbožný Talian menom Domenico, ktorý si pochlebovaním a pretvárkou úplne naklonil grófovu dôveru, že ho gróf nie za sluhu, ale za svojho priateľa považoval. Falošný Domenico zahorel nečistým ohňom k vznešenej grófke a v grófovej neprítomnosti sa odvážil pristúpiť k nej so zločinným návrhom. Bohabojná a vznešená Ida pokarhala hriešneho bezočivca a Domenico v pekelnej zlosti sa zaprisahal, že sa jej pri najbližšej príležitosti pomstí.

Zdroj: wikimedia commons

Obozretne a pomaly usiloval sa nehanebník nevinnú a zbožnú Idu u prchlivého manžela očierňovať, kým sa mu nepodarilo v grófovom srdci vzbudiť žiarlivosť: len iskra chýbala, aby sa grófovo srdce plameňom neskrotenej nenávisti rozžiarilo a utajovanú zlosť na nevinnú trpiteľku nevylialo. Bezcitný a oklamaný manžel zaobchádzal so sv. Idou stále surovšie a ona trpezlivo znášala všetko príkorie a zdvojnásobnila svoju modlitbu a odovzdanosť do vôle Božej. Len tajne smela podporovať chudobných a len v neprítomnosti manžela mohla navštevovať Boží chrám v kláštore, ktorý ležal neďaleko hradu.

Jedného dňa sedela nešťastná grófka v osamelej zámockej komnate a smutne sa pozerala na svoj sobášny prsteň, ktorý jej gróf Henrich ako odznak lásky a manželskej vernosti pri Božom oltári dal. Jej nevinnú krásnu tvár zaliali horké slzy. V nevýslovnom žiali sňala prsteň, položila ho na stolík pri otvorenom obloku, a pokľakla, aby sa Bohu v trápení svojom skrúšenou modlitbou odporúčala.

Medzitým ako bola v modlitbe pohrúžená, priletel krotký havran, uzrel zlatý blyštiaci sa prsteň, chytil ho zobákom a odletel preč. Grófka sa naľakala a srdce je zovrel ťažký bôľ; tušila totiž veľké nešťastie. Havran zaletel do hory a tam prenasledovaný orlom vypustil zo zobáka prsteň. Ten spadol na zem pod strom. Zakrátko šiel okolo grófov poľovník, ktorý prsteň našiel, naradovaný si ho navliekol na prst a poberal sa späť do zámku, netušiac nič zlé, ukazoval natešene krásny prsteň iným sluhom.

Nikto zo sluhov nevedel, komu by prsteň mohol patriť. Priblížil sa aj bezbožný Domenico k rozradostenému poľovníkovi, prizrel sa prsteňu a spoznal ho. V jeho diabolských škuľavých očiach zažiarila nevýslovná radosť. Nepovedal ani slova a pobral sa za grófom, aby jeho nevinnú manželku uvrhol do najväčšieho nešťastia. Smutný a zarazený vstúpil ostýchavo pred grófa, aby nalial jedu do jeho žiarlivého srdca. Gróf, vidiac svojho obľúbenca utrápeného, sa spýtal, či mu niečo nechýba, či ho nepostretlo nejaké nešťastie: «Rád by som mlčal; ale zločin je priveľký a verejný. Poľovník, ten biedny pokrytec, nosí zjavne sobášny prsteň Vašej grófskej manželky!»

Prchký gróf von Toggenburg vo svojej zaslepenosti nerozmýšľal dlho a hneď dal zavolať verného a cnostného poľovníka, ktorý na nič zlé nepomyslel a nájdený prsteň z prsta nesňal. Sotva pohliadol gróf na sluhove ruky, poznal sobášny prsteň. Grófova tvár zbledla ako stena a trasúcimi sa perami zavolal na bezbožného Domenica, aby dal vyviesť zo stajne toho najdivokejšieho žrebca a aby priviazal nešťastného poľovníka za jeho chvost a zo zámockej brány ho vyštval.

Prítomní sluhovia vyľakaní spútali nevinného poľovníka a priviazali ho k chvostu divokého žrebca, ktorého diabolský Domenico dlhým bičom von zo zámockej brány šibal. Žrebec divo uháňal dolu zo zámku po skalnatej ceste, doráňal telo nešťastného nevinného mládenca, ktorý, keď sa remene pretrhli, ostal ležať v doline na ceste a tam zomieral. Medzitým, čo sa diala táto hrozná vražda, bežal rozumu pozbavený gróf do komnaty svojej zbožnej manželky, ktorá o smutnej príhode nič nevedela, a zvolal temným hlasom: «Žena, kde je prsteň, ktorý som ti dal v deň nášho sobáša?» Ida preľaknutá odpovedala: «Položila som ho dnes na stolík pri okne; i priletel havran, schytil ho a uletel s ním.» Ukrutník skríkol: «Nuž teda, leť za ním!» Chytil nevinnú manželku a sotil ju von oknom do priepasti pod hradom. Vrah odchádzal od okna a počul už len výkrik: «Ježišu, ja som nevinná!»

Po tomto hroznom čine prchlivý ukrutník nezažmúril oka ani na okamih. Ráno sedel bledý a celý omámený vo svoje skvostnej komnate. Dnu vstúpil staručký mních z blízkeho kláštora a vážne prehovoril: «Gróf von Toggenburg, prichádzam od nášho poľovníka, ktorého duši nech je Boh milostivý! Včera som ho našiel na ceste, práve keď zomieral, vypočul som jeho spoveď a zakrátko potom mi zomrel v náručí. Po svätej spovedi v poslednej chvíli svojho života volal Boha za svedka svojej neviny. Nepoznal ani príčinu, pre ktorú ste ho zavraždili. Keď zomieral, prosil ma, aby som Vám tento prsteň doniesol, ktorý k jeho nohám havran nechal padnúť. Dozvedel sa o jeho majiteľovi tým spôsobom, že si prečítal meno, ktoré je na ňom napísané; tešil sa, keď sa dozvedel, že patrí Vám. Svoju povinnosť som vykonal. Gróf von Toggenburg, nech Vám je Boh milostivý: poľovník bol spravodlivejší, než ste vy!»

Vrah stál nemý, hrôza a ľútosť mu zviazali jazyk, keď ctihodný mních odchádzal. I pristúpil nešťastný Toggenburg k oknu, pozeral do priepasti a zúfalo zvolal: «Ja som tvoj vrah, Ida!»

A dobrotivý Boh zázračne zachránil Svoju vernú služobnicu. Nešťastná grófka nebola mŕtva. Anjel strážny ju zniesol na husté kríky, z ktorých dopadla na mäkký mach, kde ostala ležať v bezvedomí. Nočná vlhká rosa občerstvila zamdlenú, a ona sa prebrala. Začudovane sa obzerala, kde sa to nachádza. Pomaly sa rozpamätala, čo sa stalo a hodila sa na kolená a s radostnými slzami v očiach vrúcne ďakovala milostivému Bohu za Jeho zázračnú ochranu. Pomodlila sa aj za svojho manžela, ako aj za svojich nepriateľov, aby im Boh ich ťažké hriechy odpustil a na cestu spásy ich nasmeroval.

Obozretne potom liezla po strmej strane skalnatého vrchu, zdola na ňu zívala hlboká priepasť, a ona so slzami v očiach zvolala: «Ó Henrich, či som si toto zaslúžila?» Modlila sa s dôverou k Bohu, prišla na úzku prť, odtiaľ sa dostala na cestu, ktorou sa ponáhľala do blízkych hustých hôr. Zo suchých haluzí a zo stromovej kôry si zhotovila chyžku, naznášala do nej suchého lístia a machu a ustlala si v nej lôžko. Za pokrm jej slúžili korienky a lesné ovocie; blízky prameň jej dával čerstvú krištáľovú vodu. Takto žila sv. Ida v pustej hore dlhý čas a modlievala sa horlivo k Bohu. V lete aj na jeseň pripravovala si zásobu pokrmu na zimu a milostivý Boh požehnával Svoju trpiacu služobnicu nebeskými darmi. Tešil ju veľkou milosťou v skromnej pustovni, že bola celkom šťastlivá a netúžila po ničom inšom, len po nebeskom kráľovstve. Takto slúžila sv. Ida Bohu nikým nemýlená mnoho rokov.

Zdroj: wikimedia commons / Zentralbibliothek Solothurn

Gróf Henrich von Toggenburg žil smutne a zúfalo; svedomie hrýzlo nešťastníka, že nemal pokojnej chvíľky. Neopovážil sa zopäť svoje ruky k modlitbe, lebo si myslel, že pred Božím trónom stoja a žalujú nevinne zavraždená manželka a jeho verný sluha, a volajú o Božiu pomstu. Sedával osamotený ako väzeň na svojom zámku a neopovážil sa počestným ľuďom ukázať na oči. Napokon opustil svoje hniezdo a tajne sa vybral do sveta. Avšak ani medzi cudzími ľuďmi nenašiel pokoja. Navrátil sa teda zúfalý späť na svoj hrad a zaumienil si, že sa hriešneho života zbaví.

Sluha celý spotený sa opovážil vstúpiť do grófovej komnaty. Tam gróf, strnulým zrakom pozeral na verného starého sluhu, ktorý už jediný u neho zostal. I rozprával naradovaný starý sluha pánovi, že grófka Ida pod Havraňou skalou v horách žije, že ju sám na vlastné oči videl, ako lesné ovocie zbierala a do biednej chyžky vstúpila. Na bledej tvári nešťastného grófa sa po mnohých utrápených rokoch zjavila červená farba, na celom tele sa roztriasol, nemo schytil starcovu ruku a ukazoval smerom k horám, aby ho ta odviedol ako dieťa.

Slnko už zapadalo, a keď gróf aj so sluhom prišiel pod Havraniu skalu, bola v lese už polotma. Tíško sa priblížili k pustovníckej chyžke. Začuli hlboký vzdych. Gróf Henrich sa nachýlil dovnútra a zbadal svoju nevinnú vychudnutú manželku, ako na machu pokojne odpočívala. Z jeho očí tiekli hojné slzy, i pozdvihol ich k milostivému nebu po prvýkrát po toľkých nešťastných rokoch. Hodil sa k nohám svätej pustovníčky a kropil ich horúcimi slzami. Sv. Ida sa prebrala z tichého spánku, otvorila oči a vyskočila z lôžka. Začudovaná sa pozerala na mužov, ktorí vyrušili jej tichý spánok a lesnú samotu, a preľakla sa, keď spoznala svojho manžela.

Gróf Henrich žalostne plakal a trhano prehovoril: «Ida, nevinná moja Ida, odpusť mi pre rany Kristove!» Svätá pustovníčka zdvihla ruky k nebu a odvetila: «Henrich, tam v nebi je náš Sudca! Neprestajne som sa modlila k Nemu, aby ti odpustil, čo si mi urobil. Porušil si prísahu, že mňa vždy verne budeš milovať; chcel si ma zavraždiť, a že žijem, to je zázračná milosť Pána Boha, ktorého anjeli nevinnosť ochraňujú. Pre teba som naveky mŕtva.»

Gróf pobozkal jej vetché rúcho a povzdychol: «Či sa ťa nedotkne moja ľútosť a pokánie? Veď pokáním možno dosiahnuť milosrdenstvo Božie, ba aj večné zatratenie možno ľútosťou a pokáním odstrániť.» Svätá pokorne zdvihla kajúcnika zo zeme, pobozkala ho na znak zmierenia, a vyjavila manželovi, že sa zaviazala slávnostným sľubom ku kajúcnemu životu a k samote. A prosila manžela, aby jej dal vystavať na poli pod hradom pri kaplnke, posvätenej k úcte Panny Márie, chyžku, aby v nej, zaopatrená skromnou živnosťou, nemýlená mohla Bohu slúžiť. Márne prosil naradovaný gróf nájdenú svätú manželku, aby sa s ním na zámok Toggenburg vrátila. Svätá si volila aj do budúcnosti v samote Bohu slúžiť. Márne prelieval horké slzy: sv. Ida ostala vo svojej pustovni, kým nad tým rozhodnutím zarmútený gróf Henrich rýchlo malú chyžku na vyznačenom mieste postaviť nedal a potrebnými vecami nezaopatril.

Sv. Ida bola v tajnosti presťahovaná do svojej novej chyžky a žila v nej ako predtým v tmavom lese, samotná v modlitbách a vo sv. rozjímaní. Okolití obyvatelia sa dozvedeli o svojej milostivej panej a v zástupoch prichádzali k jej pustovni, aby sa jej pohľadom potešili a dobrotivému Bohu v kaplnke ďakovali za zázračné zachránenie sv. Idy. Všetci bozkávali drevený kríž, ktorý si svätá trpiteľka z hôrnej pustovne doniesla; kde bol jej jediným bohatstvom a útechou. Viac rokov žila sv. Ida v nábožnosti, sebazapieraní a v pokore pri milej kaplnke.

Zdroj: wikimedia commons

Neďaleko ležal kláštor Fischingen, v ktorom zbožné mníšky bývali a ktorý predkovia grófa Henricha dali postaviť. Sv. Ida tento kláštor často navštevovala, aby mohla byť prítomná pri Božích službách. Mníšky obdivovali jej hlbokú pokoru a skrúšenú nábožnosť a prosili ju zo srdca, aby medzi ne vstúpila a učila ich kresťanskej dokonalosti. Na mnohé prosby svätá Ida splnila žiadosť mníšok a napokon vstúpila do kláštora, kde sa skvela príkladom sebazapierania, kresťanskej pokory a nábožnosti. A mníšky nasledovali jej svätý príklad v kresťanskej dokonalosti.

Medzi sestrami žila sv. Ida ako na púšti; častokrát celé dni kľačievala vo svojej izbičke na kolenách, nepožívala žiadny pokrm, trýznila svoje vychudnuté a slabé telo. A predsa musela podstupovať ťažké pokúšanie. Neraz sa vzbudila v jej čistej mysli túžba po láske jej nešťastného manžela. Ale Boh posilňoval Svoju horlivú služobnicu. S Božou milosťou odolala pokúšaniu a žila podľa daného sľubu v najväčšom pokání a v najužšom spojení s milostivým Bohom.

Vo vysokom veku upadla do ťažkej choroby a usnula tíško v Pánu. Veľké množstvo nábožného ľudu sa zhromaždilo, keď jej telo bolo ukladané k odpočinku pred oltárom sv. Mikuláša v kláštornom chráme vo Fischingene (už za života nazýval nábožný ľud grófku Idu svätou). A keď sa pri jej hrobe mnohé zázraky a divy na jej príhovor diali, vriadená bola svätou Cirkvou do počtu svätých.

Sv. Ida sa vyobrazuje v kajúcnom rúchu, ako sa kľačiac modlí pred svojou horskou pustovňou, pri nej havran.

Poučenie

Sv. Ida vytrpela vo svojom živote ťažké trápenie nad pomyslenie, zapríčinené ohavným podozrením. Ona však trpezlivo znášala svoj ťažký kríž, neprivolávala pomstu z neba ani na svojho ukrutného manžela, ani na ohavného ohovárača a zlostníka. Modlila sa za svojich nepriateľov, odpustila im ich previnenie a nízku pomstu; konala celkom podľa učenia sv. Evanjelia. Vedela, že človek nesmie nepriateľov nenávidieť, trestať – že len Boh môže Svojich nepriateľov nenávidieť a trestať, že len On má moc a právo, aby trestal neprávosť.

Kresťan, keď chceš ohováračov, nactiutŕhačov a upodozrievateľov potrestať, tresci ich kresťansky, pomsti sa kresťansky, ako svätá Ida! Nedbaj na to, čo svet o tebe hovorí, čo sa mu nepáči. Tvoji nepriatelia budú zahanbení, keď uvidia, že tebe na duši uškodiť nemôžu, čoby sa na čokoľvek podujali. Sv. Ján Zlatoustý hovorí: «Na jednu vec musíme dbať: nie síce na to, aby sa nám nič zlé od nepriateľov nedialo; ale na to, ako to usporiadame, aby sme im my nič zlé neurobili.»

Podozrievanie je ťažkým previnením proti blížnemu a má smutné následky, ako sme to videli v trpkom živote sv. Idy a jej ľahkoverného prchlivého manžela, ktorý ťažko oplakával svoje unáhlené previnenie. A aký je rozdiel medzi posudzovaním a podozrievaním? Ten, kto blížneho posudzuje, silno verí v to alebo iné zlé o ňom, napr. že je zlodej, vrah atď.; ten, kto má o blížnom zlé podozrenie, niečo síce verí, že blížny jeho to alebo iné zlé urobil, alebo má v úmysle učiniť, ale predsa tomu úplne neverí a z pomsty rozhlasuje, aby blížnemu škodil. A také podozrievanie je ťažkým hriechom; lebo ťahá za sebou veľké zlo, najmä v manželskom stave.

Kresťan, chráň sa zlostného podozrievania! A keď bývaš upodozrievaný, so sv. Augustínom hovor: «Súď o Augustínovi, čo chceš, len keď pred tvárou Božou svedomie moje na mňa nežaluje.»

Modlitba

Popraj nám, ó Bože, na mocný príhovor svätej Idy, Svojej služobnice, aby sme požívali milosť ustavičnej vernosti v službe Tvojej a opravdivú lásku k nepriateľom svojim. O to Teba prosíme skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024

Oficiálny vatikánsky denník L’Osservatore Romano uverejnil článok s názvom „Krížová cesta homosexuálneho chlapca“, v ktorom propaguje LGBT