Sv. Elígius, zlatník a biskup

1. decembra 2024   Svätec týždňa

Koncom šiesteho storočia žila rímska rodina v Chatelac blízko mesta Limoges v dnešnom Francúzsku. Manžel sa volal Eucherius; manželka Terrigia. Obaja boli síce nie veľmi bohatí, ale žili cnostne, príkladne a bohabojne.

Jednej noci sa Terrigii prisnilo, že nad ňou poletuje krásny orol a zo trikrát počula hlas, ktorý jej niečo sľuboval. Prebudila sa, premýšľala o tom divnom sne a dlho sa trápila nad tým, čo by to mohlo znamenať. I daroval jej milostivý Boh syna. Pri pôrode sa trápila veľkými bolesťami. Pokrvní zavolali k trápenej zbožného kňaza a prosili ho, aby sa nad ňou modlil. Kňaz predpovedal trpiacej rodičke: «Matka, neboj sa; lebo Boh ti poprial požehnaného syna, ktorý bude svätým vyvoleným mužom a veľkým sluhom v Cirkvi Kristovej!» Synček sa narodil roku 588 a pri sv. krste dostal meno Elígius.

Životopisné údaje

Príkladní rodičia dávali pozor nad svojím synom, aby ho vychovali Bohu a k svoje poteche. Keď Elígius povyrástol a bol schopný naučiť sa niečomu, vychovávali ho v opravdivej bázni Božej a neskôr ho dali i do škôl. Dôvtipný mladík sa vyznačoval usilovnosťou v učení, ale pri tom nezabúdal ani na svoju dušu. Jeho najväčšou radosťou mu bola modlitba, každý deň bol prítomný na sv. omši a nedeľné i sviatočné dni venoval celkom službe Božej a svojmu duševnému spaseniu; často prijímal sväté sviatosti v tieto posvätné dni. Vo voľnom čase čítaval náboženské spisy a konal skutky lásky. A tak už ako mladík vynikal nielen učenosťou, ale i kresťanskou múdrosťou a dokonalosťou. Veľkú náklonnosť prejavoval k umeniu. A na jeho žiadosť dali rodičia dôvtipného mladíka do učenia k umnému zlatníkovi v meste Limoges menom Abba, ktorý bol i razičom mincí.

Elígius sa rýchlo vyučil u zručného zlatníka, ktorý bol všeobecne známy nielen ako umelec, ale i ako spravodlivý a bohabojný človek. Každý zveleboval mladíkove umelecké práce, a, áno, i jeho múdrosť, ochotu, skromnosť a nábožnosť.

Okolo roku 610 odišiel zbožný mladý zlatnícky umelec z rodného kraja za rieku Loire a prišiel až do mesta Paríž. V tom čase si chcel vtedajší panovník Chlotar II. dať zhotoviť trón podľa istého nákresu. Chýr o zručnosti Elígia sa dostal až do kráľovských uší a tento ho poveril touto dôležitou prácou. Elígius prijal od pokladníka zlato a drahokamy a dal sa do práce.

Trón vyzeral po dokončení výborne a kráľ bol nadmieru spokojný, ale ešte viac sa začudoval, keď mu Elígius priniesol neskôr ešte inú prácu, ktorú zhotovil, a povedal: «zo zbytkov tých drahokamov a zlata». Prekvapený kráľ vymenoval Elígia za svojho zlatníka. A zručný umelec razil od toho času i zlaté peniaze, aké možno ešte podnes obdivovať vo Francúzsku.

Ako kráľovský zlatník býval v Chlotarovom paláci a stretával sa s kráľom v dôverných rozhovoroch, kráľ spoznal jeho múdrosť, oddanosť i kresťanské cnosti, i začal sa s ním radievať aj vo veciach štátnych. Medzitým sv. Eligius usilovne pracoval a to so zvláštnou horlivosťou na ozdobení chrámov Božích a na oslávení ostatkov svätých. Okrášlil hroby sv. Martina z Tours a sv. Dionýza, biskupa v Paríži. Zhotovil skvostné relikviáre na ostatky svätého Quintina, svätého Luciana, sv. Piata, sv. Severína, svätej Genovévy a mnohých iných. Popri svojich zlatníckych prácach však nezabúdal ani na svoju dušu. Čítaval sv. Písmo, spisy sv. Otcov Cirkvi, životopisy svätých a ďalšie náboženské knihy. Aby tajil svoju zbožnosť, nosieval spočiatku skvostné dvorské rúcho, ale pod mäkkým odevom mal drsné kajúcne rúcho a ostrý srstený pás; neskôr nosieval lacný odev a to, čo svojím skromným živobytím nahospodáril, darúval chudobným.

Roku 628 kráľ Chlotar II. zomrel a na kráľovský trón nastúpil jeho syn Dagobert I. Sv. Eligius vďaka kráľovej priazni dostal darom statok pri meste Limoges a pekný dom v Paríži a on, závistlivými zlostnými dvoranmi posmešne prezývaný «mních dvorný», upravil tak majetok pri Limoges, ako i dom v Paríži na kláštory a daroval ich zbožným mníchom. Dôveru kráľa Dagoberta I. užíval sv. Elígius k tomu, žeby v ňom vzbudzoval úctu a horlivú prítulnosť k svätej Cirkvi, žeby ho naklonil k príkladnému kresťanskému životu, k milosrdenstvu a dobročinnosti voči biednym a utláčaným poddaným. A tak sa stalo, že nielen mladý kráľ, ale i mnohí veľmoži a občania si ho vysoko vážili a dôverovali mu.

Márne sa namáhali niektorí závistliví dvorania; kráľ Dagobert I. nedbal na ich očierňovanie, a práve preto si ctil sv. Elígia, že pravdu hovorieval a vytýkal mu úprimne všetky chyby a poklesky. Zďaleka prichádzali k múdremu kráľovskému zlatníkovi ľudia, i biskupi a vyslanci panovníkov, aby u neho hľadali radu, pomoc a útechu. Sv. Elígius bol vždy pokorný a ani nedal znať, ako veľmi je všeobecne ctený, seba považoval za najmenšieho človeka pri kráľovskom dvore, činil verejné pokánie a oplakával dňom i nocou svoje previnenia. Keď vystaval chrám na mieste, ktoré daroval mu kráľ, a zbadal, že stavba bola o jednu stopu ďalej posunutá než sa to stať malo, išiel spravodlivý služobník Boží ku kráľovi, hodil sa k jeho nohám, oznámil mu priestupok a ponúkal náhradu, áno, i svoj život. Kráľ bol dojatý, keď videl spravodlivého sluhu kľačať pred sebou a počul jeho slová, i zvolal: «Ó, aká ctihodná je vernosť zbožného kresťana! Úradníci moji ma klamú o celé statky, a tento nechce ani na piaď zeme bez môjho dovolenia.»

Zo dňa na deň pokračoval sv. Elígius na ceste ku kresťanskej dokonalosti: túžil vždy užšie spojiť sa s milostivým Bohom. Horlivo sa pripravoval na spoveď, aby očistený od všetkej škvrny hriechov mohol sa celkom venovať službe Božej. S plačom odbavil všeobecnú spoveď a stal sa novým človekom. Nikdy viac sa neobliekal do hodvábneho rúcha, zlatom vyšívanej vesty; neopásal sa nádherným pásom, ozdobeným zlatom a drahými kameňmi. Odieval sa už len kajúcnym rúchom, ktoré opásal povrazom. A keď mu kráľ daroval drahé rúcho, predal ho a peniaze rozdal chudobným, ako i skoro všetky svoje dôchodky.

Jeho dobrosrdečnosť bola všeobecne známa. Keď sa nejaký cudzinec pýtal na jeho obydlie, riekli mu ľudia: «Choďte do ulice, v ktorej uzriete mnohých žobrákov; tam býva Elígius.» Veľkú láskavosť preukazoval i zajatým a otrokom, ktorých poučoval v náboženstve. Istý zajatý Sas, ktorý bol stále pohanom, vzal si k srdcu napomínanie sv. Elígia v takej miere, že stal sa dokonalým kresťanom a po blahoslavenej smrti bol vyhlásený za svätého pod menom Thilo (jeho pamiatka sa slávi 7. januára). Podobne obrátil roľníka Bodericha, Švéda Tituana, Buchyna, ktorý sa stal neskôr opátom vo Ferraris a blahoslaveným, Andreja, Martina a Jána, ktorí stali sa zbožnými kňazmi.

Pre tieto cnosti vyznačoval kráľ Dagobert I. sv. Elígia nad všetkých dvoranov a radieval sa s ním vo vážnych štátnych záležitostiach, vymenoval ho za svojho prvého tajomníka a žiadal podľa predpisov, aby ako taký zložil prísahu vernosti. Sv. Elígius mu odpovedal so slzami v očiach: «Kráľ! Boh zakazuje nepotrebnú prísahu. On prikazuje iba vernosť voči predstaveným: a toto nech dostačuje, aby vaše veličenstvo bolo uistené o mojej stálej vernosti.» Kráľ Dagobert I. pochválil túto svedomitosť, ktorá mu bola zárukou úplnej oddanosti a vernosti.

Dobrotivý Boh podporoval Svojho verného sluhu mnohými milosťami. Svätý Elígius mával vo svojej izbe ostatky svätých, pre ktoré zhotovoval drahocenné schránky. Často v noci vstával, kľačal pred nimi a prosil svätých o príhovor. Keď bol takto raz pohrúžený bol v modlitbe, počul slová útechy: «Upokoj sa, Elígius, tvoja modlitba je vyslyšaná!» A pokorný sluha Boží bol podivne posilnený a potešený. Svoje zjavenie oznámil priateľovi Oudenovi a prosil ho, aby o ňom za jeho života nikomu nehovoril, čo on i svedomito zachovával.

Vo výročný deň sv. mučeníka Dionýza, bývalého biskupa Paríža, išiel sv. Eligius do chrámu, aby svätil s veriacimi jeho pamiatku. Keď odchádzal po slávnosti z chrámu, uzrel pri hrobe sv. Dionýza ležať dokaličeného muža. Pristúpil k nemu a pýtal sa utrápene, ako dlho je chorý a čo je príčinou jeho dokaličenia, či dúfa v uzdravenie, či verí v Pána Ježiša Krista a či je presvedčený, že Pán Kristus mu môže pomôcť a že po smrti vstane z mŕtvych, aby prijal odplatu alebo pokutu za skutky svoje podľa zásluhy? Chudák mu odpovedal skrúšene, že v to všetko verí. Svätý Elígius riekol vnuknutím Ducha Svätého: «Keď veríš to všetko, prečože ležíš tu márne? Vzývaj svätého, aby prosil Pána Boha za teba o uzdravenie!» Nemocný bedár odpovedal, že práve preto leží tu a vzýva svätého mučeníka o príhovor. Sv. Elígius riekol útrpne: «Keď veríš, zasľúb Bohu, že v budúcnosti iba Jemu chceš slúžiť.»

Nepochybuj, a Boh ťa hneď uzdraví! A sv. Elígius si kľakol k bedárovi a začal sa modliť skrúšene. Po chvíli zdvihol oči k nebu a vzdychal z celého srdca: «Ó Ježišu, Ty sám si povedal, za čokoľvek prosiť budete v modlitbe, verte, že obsiahnete; kto verí vo Mňa, bude činiť skutky, ktoré ja činím; áno, on učiní ešte väčšie! Zmiluj sa, ó Ježišu, nad nešťastníkom!» Po týchto slovách pochytil sluha Boží s pevnou vierou pravicu bedára a riekol: «Keď veríš silne, ako hovoríš, vstaň v mene Pána Ježiša a postav sa na nohy!» I chytil ho a nemocný vstal uzdravený a chodil, a zveleboval milostivého Boha. Sv. Elígius mu nakázal: «Neriekni nič inšie, než že Pán Ježiš Kristus uzdravil ťa na príhovor svätého Dionýza; lebo inak upadneš do predošlého nešťastia!» A mnohé iné divy a zázraky činil milostivý Boh na príhovor sv. Elígia: chromí boli uzdravení; slepí opäť videli; jeden mŕtvy bol privedený späť k životu.

Dlho pôsobil sv. Elígius na dvore ako zlatník, radca a služobník Boží. A prozreteľnosť Božia chcela povýšiť ho i na svietnik sv. Cirkvi. Roku 639 zomrel v meste Noyon zbožný biskup Akarius. Veriaci ľud a duchovenstvo si žiadali, aby kráľov učený a zbožný dôverník, sv. Elígius, sa stal ich biskupom. Kráľ Dagobert I. nerád by bol prepustil svojho múdreho radcu od dvora; ale keď videl, že ide o duševné spasenie veriacich v Noyone, sám prehováral sluhu Božieho, aby prijal tú dôstojnosť.

Pokorný sv. Elígius sa triasol strachom pred tou vysokou dôstojnosťou. Ťažko mu bolo premôcť pokoru; napokon sa poddal všeobecnému naliehaniu a utiahol sa do samoty, aby sa náležito pripravil k ťažkému kroku. Usilovne sa učil bohoslovectvu, rozjímal o pastierskych povinnostiach, prísne sa postil a tak sa pripravoval k prijatiu sviatosti kňazstva a posvätenia na biskupskú hodnosť. Roku 640 bol sv. Elígius posvätený za biskupa a odišiel do Noyonu.

Sv. Elígius žil aj ako biskup veľmi prísne; v ničom nezmenil svoj dovtedajší spôsob života, ba ešte zdvojnásobil prísnosť svojej kajúcnosti; bol pokorný; otcovsky sa staral o chudobných, dvanásť ich denne jedávalo pri jeho stole a sám ich obsluhoval a ctil v nich Toho, u ktorého vraj sami denne máme žobrať. Svojej biskupstvo precestoval pešo, aby ušetril pre chudobných, a všade, kamkoľvek prišiel, bol láskavým otcom pre chudobných a nemocných. A tak už v prvom roku bol vzorom pastierov duší. Každému kňazovi a veriacemu boli vždy otvorené dvere jeho príbytku. Odstránil všetky nešváry v biskupstve a pridržoval podriadené kňazstvo k prísnemu zachovávaniu cirkevnej kázne.

Navštívil i pohanov, ktorí sa nachádzali ešte kde-tu v jeho biskupstve. Nie raz narazil na veľký odpor modlárov a upadal do veľkého nebezpečenstva u surovcov; ale jeho horlivosť sa nedala zastrašiť a neomdlievala pri ťažkých prekážkach. A pohania porúčali svoje modly a prijali sv. krst.

Po návrate z apoštolskej cesty po svojom biskupstve začal horlivo hlásať v Noyone slovo Božie. V slávnostný deň sv. Petra kázal bez ohľadov proti divokým tancom a iným kratochvíľam, ktoré sú škodlivé pre mládež. Milovníci rozkoší sa rozhnevali na sv. Elígia, šomrali proti nemu, hrozili mu i smrťou. Nasledujúci rok opäť horlil sv. biskup v jednej farnosti proti nemravným a škodlivým tancom, nedal sa zastrašiť vyhrážkami rozkošníkov. Úradníci miestneho veľmoža šomrali proti nemu a vysmievali sa z jeho slov. A sv. biskup karhal budúcu nedeľu tanečníkov ešte ostrejšie. A keď videl, že jeho dobromyseľné slová ostávajú bez účinku, pohrozil svojhlavým zatvrdencom trestom Božím. Erchenoald, správca veľmožovho domu chcel dať usmrtiť sv. Elígia, ak by ešte raz kázal proti tancom a zábavám. Sv. Elígius vzal so sebou diakona a dvoch klerikov a išiel medzi vzbúrenú zberbu, ktorú podplatil bezbožný Erchenoald, vystúpil na kazateľnicu, ktorá bola pred chrámom, a začal neohrozene kázať proti divokému tancu a hriešnym zábavám. Vzbúrená zberba kričala: «Neodvrátiš nás od našich starých obyčajov, čo ako budeš hovoriť a hromžiť! My budeme tancovať a zabávať sa, ako sa nám páči.»

Svätý biskup pokľakol pri tomto kriku a modlil sa k Pánu Ježišovi, aby uponížil svojich nepriateľov a priviedol ich k poznaniu pravdy. Sotva dokončil svoju modlitbu, hľa, trest Boží zastihol tých, ktorí chceli bezbožnou rukou siahať na život horlivého služobníka Božieho: päťdesiat najzúrivejších krikľúňov posadol zlý duch a trápil ich veľmi pred očami zhromaždeného ľudu. Všetci prítomní sa naľakali a triasli sa strachom, padli na zem pred sv. Elígiom, prosili o milosť a sľubovali, že chcú pokorne plniť vôľu Božiu. Sv. Elígius riekol kajúcnikom: «Nebojte sa; ale zvelebujte spravodlivý súd Boží! Tí, ktorí opovrhujú zákonmi Božími, zasluhujú si, aby boli odovzdaní na čas tomu, ktorému slúžievajú a ktorého milujú, diablovi. A vy sa nebojte, ak budete verne zachovávať príkazy Pána Ježiša Krista.»

A keď všetok ľud prosil sv. biskupa o pomoc pre tých päťdesiatich bedárov, riekol sv. Elígius: «Nechajte ich, nech dobre poznajú a zakúsia, čo posiaľ činili a konali!» A bezbožníci boli trápení po celý rok skrze diabla. Veriaci ľud triasol sa strachom a hrôzou; skazonosné tance a zábavy prestali; rukou Božou zastihnutí dali sa na pokánie. Svätý Elígius modlil sa za kajúcnikov k Bohu a oni nadobudli na jeho orodovanie predošlé zdravie.

Toho času zúrili v Európe nákazlivé choroby a hlad. Dom svätého Elígia bol otvorený pre všetkých núdznych. O chorých sa staral svätý biskup sám. Keď boli zakázané cintoríny v mestách, zriadil svätý Elígius nový cintorín mimo mesta Noyon a vystavil v ňom kostol k úcte sv. Pavla; teraz je tam ľudnatá farnosť. Vystaval i mnohé kláštory pre mníchov a mníšky. Apoštolská horlivosť hnala sv. Elígia i do cudziny – precestoval Flámsko, Holandsko, Sasko a ohlasoval pohanom slovo Božie. Milostivý Boh požehnával jeho prácu, mnohé tisíce pohanov prijali sv. krst.

Vyše devätnásť rokov pôsobil požehnane sv. Eligius ako biskup, keď mu milostivý Boh oznámil, že zanedlho dokončí svoj život. Niekoľko dní pred poslednou chorobou riekol svojim kňazom a učeníkom, že zakrátko ich opustí. Vďační učeníci zažialili. Sv. Elígius im riekol: «Nesmúťte, synovia moji! Prajte mi šťastie, lebo už dávno vzdychám po skončení tohto života a žiadam si byť oslobodeným od trápenia pozemského, ktorého ťarcha ma obťažuje.» Napadla ho silná zimnica a lomcovala ním. Sluha Boží chystal sa horlivou modlitbou k smrti. Na šiesty deň odberal sa dojímavou rečou od svojho kňazstva, prijal skrúšene sv. sviatosti a potom usnul v Pánu so slovami: «Teraz, ó Pane, prepusť Svojho služobníka v pokoji; nevchádzaj v súd so Svojím služobníkom!» To stalo sa 1. decembra roku 659, keď dosiahol 71. rok svojho požehnaného života.

Keď sa kráľovná Bathilda dopočula o ťažkej chorobe sv. biskupa Eligia, opustila so svojimi synmi a dvoranami Paríž a ponáhľala sa do Noyonu; ale sv. Elígia už nenašla pri živote. Zo srdca oplakala múdreho kráľovského radcu a dala pochovať jeho telo s veľkou slávou v kláštore Chelles. Odpredala svoje skvosty a rozdala peniaze chudobným; zo zlatých náramkov dala zhotoviť krásny kríž, a postavila ho na hrob sv. Elígia. Zo striebra a zlata dala zhotoviť baldachýn, ktorý sa vznášal nad hrobom sv. biskupa. Zbožní kráľovskí dvorania a veľmoži nasledovali jej príklad a tiež obdarovali mnohými drahocennosťami hrob svätého, ktorý sa potom skvel od zlata a drahokamov; v pôste býval pokrytý hrob sv. Elígia drahou plachtou, vyšívanou hodvábom. Z tejto plachty rinula sa časom tekutina, ktorá bývala používaná k uzdraveniu chorých. Milostivý Boh oslávil sv. Elígia ako za života, tak aj po smrti mnohými divmi a zázrakmi.

Sv. Elígius sa vyobrazuje v biskupskom rúchu, pri ňom vidieť na stole alebo na oltári zlaté kalichy, schránky a iné chrámové ozdoby.

Poučenie

Sv. Elígius si plnil svedomito svoje povinnosti ako biskup bez ohľadu na príkorie a prekážky. Nemlčal pred očami kráľa, ani vtedy, keď videl, že jeho veriaci zabúdajú na kresťanský život a nasledujú pohanov nemravnými tancami a zábavami. Plnil, čo hovorí sám Boh skrze proroka Izaiáša (58,1): «Volaj, neprestávaj, ako trúba povýš hlas svoj a oznám ľudu Môjmu nešľachetnosti ich, a domu Jakubovmu hriechy ich!» Nechcel byť z tých pastierov, o ktorých hovorí Kristus Pán (Jn 10,12): «Nájomník a ktorý nie je pastier, ktorému nie sú ovce vlastné, keď vidí vlka, že ide, opúšťa ovce a uteká: a vlk lapá a rozháňa ovce.» Vedel, že pažravý vlk, zlý duch, vtiera sa do stáda jeho, a hneď tu, hneď tam tiahne pod svoju moc skrze hriechy a neprávosti jeho ovcu, a drhne ju: a volal a kričal, aby zahnal vlka – zlého ducha, ktorý sa objavoval v nekresťanských nemravných zábavách. Nasledoval božského Učiteľa, Pána Ježiša Krista, ktorý ako opravdivý Pastier, bez všetkého ohľadu hovorieval pravdu farizejom a židovským zákonníkom, a napomínal i karhal ich verejne z ich hriechov.

Bál sa ako duchovný pastier hrozby Božej (Ez 3,18): «Keď Ja vravím bezbožnému: Smrťou umrieš, a ty nezvestuješ mu to, ani neriekneš, aby sa odvrátil od bezbožnej cesty svojej a bol živý: on bezbožný umrie v neprávosti svojej, ale jeho krv požiadam z ruky tvojej.» Vedel, že skrze mlčanie predstavený uvaľuje na seba súd Boží večného zahynutia.

A akáže odmena očakáva tých, ktorí nemlčia pri hriechoch svojich blížnych? Sv. Jakub hovorí (5,20): «Kto odvráti hriešnika od bludu jeho cesty, ten vyslobodí dušu jeho od smrti a prikryje množstvo hriechov.» Keď lotor Dismas, ktorý visel na kríži z pravej strany Spasiteľovho kríža počul, že druhý lotor sa rúhal Pánu Ježišovi, nemohol sa zdržať, aby nepokarhal bohorúhača a nenapravil ho na pravú cestu, a riekol: (Lk 23, 40, 41.) «Ani ty nebojíš sa Boha, ktorý podstupuješ tú istú pokutu? A my zaiste spravodlivo; lebo my berieme, čo naše skutky zaslúžili: ale Tento neučinil nič zlé.»

A toto vrúcne napomenutie zaľúbilo sa Pánu Kristovi tak veľmi, že riekol Dismasovi: «Dnes budeš so Mnou v raji!» A tak láskavý Spasiteľ zasľúbil Nebo kajúcemu lotrovi, ktorý chcel napraviť nekajúcneho druha.

Preto kresťanskí rodičia a predstavení nemáte mlčať podľa príkladu sv. Elígia pri priestupkoch svojich detí a podriadených. Prorok Izaiáš (56.) nazýva tých, ktorí mlčia pri hriechoch svojich blížnych, nemými psami. Boh veľmi nenávidí tých, ktorí majú dobre držať stráž nad blížnymi svojimi, aby sa nepáchalo nič zlé a nešľachetné medzi nimi, ktorí ani slova karhajúceho nevyrieknu a zdajú sa byť nemými. Tí budú bolestne nariekať na druhom svete s Izaiášom (6,5): «Beda mne, že som mlčal!»

Modlitba

Ó Bože, popraj mi vždy milosti, aby som sa riadil príkladom sv. Elígia vo všetkých okolnostiach života, ako Ty žiadaš, aby som si zaslúžil pripočítaný byť nielen ku mnohým povolaným, ale i vyvoleným. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.

PDF (formát pre tlač)