Slovenský kňaz v Belgicku priznáva, že obnova tamojšej cirkvi možno nastane až o 100 či 500 rokov! Po 60 rokoch koncilu a otvorenosti? A kde sú „nové Turíce“?

2. februára 2026   Aktuality   Cirkevná kríza

Sú texty, pri ktorých čitateľ nevie, či sa má smiať alebo plakať, či je nenormálny on alebo svet okolo neho, či je účastníkom nejakého surrealistického filmu, alebo je len v Ústave národného zdravia. Už mu ani jesť ani piť nechutí, skrátka je to zlé. A to len preto, že kresťanský a konzervatívny portál uverejnil rozhovor so slovenským kňazom pôsobiacim v Belgicku, v ktorom kňaz opisuje belgickú cirkevnú realitu v tých najbizarnejších obrazoch. Avšak nikto si v ňom zároveň nekladie otázku, prečo sa tu opisuje reálny kolaps bez toho, aby sa hľadali jeho skutočné príčiny. Naopak, všetko sa odohráva v akomsi duchu samozrejmosti, v ktorom sú aj tie najpitoresknejšie súvislosti brané ako niečo, čo vlastne nie je až také zvláštne:

https://svetkrestanstva.postoj.sk/188893/tri-stvrtiny-belgickych-knazov-su-v-dochodkovom-veku-v-kostoloch-su-zvacsa-penzisti

Celý naratív vyznieva podobne ako béčkové sci-fi hororové filmy: niečo pristálo za lesom, ale nikto nevie čo to je a kde sa to vzalo. Dedina je rozvrátená, miznú ľudia, všetci chodia s vypleštenými očami a s topornými pohybmi, ale nikto o ničom nechce hovoriť. Tí „odvážnejší“ si nakoniec priznajú, že čosi tam je, ale tvária sa, že nevedia odkiaľ sa to vzalo a ako by sa toho dalo zbaviť.

Rozhovor je dokonalou ukážkou popretia kauzality. Belgicko je síce cirkevne na dne, ale vôbec sa neskúma súvislosť medzi tým, že to boli belgickí preláti a teológovia (okrem iných zaslúžilých koncilových otcov, samozrejme), ktorí už pred II. vatikánskym koncilom tlačili (ešte postihovaní Vatikánom) káru heterodoxnej avantgardy pred sebou (za všetkých spomeňme aspoň najväčšie eso – Edwarda Schillebeeckxa) a že to boli oni, kto na koncile a po ňom jasal nad príchodom „nových Turíc“, ktoré spôsobia nával do kostolov. Jediné čo sa priznáva je, že to v Belgicku trochu s tou aktivitou po koncile prehnali.

A čo Nemecko, Holandsko, Francúzsko, Taliansko, Severná aj Južná Amerika? Tam všade to len trochu prehnali a zle pochopili? Ale veď to boli preláti a teológovia práve odtiaľ, kto vyrobil koncil aj pokoncilovú „obnovu“. Nevedeli sami čo majú robiť s vlastnými nápadmi? Alebo skôr naopak: Len ich do dôsledkov realizovali, keďže už neexistovala sila, ktorá by ich mohla brzdiť?

A výsledok? Katastrofa, navyše interpretovaná v horeuvedenej surrealistickej podobe s nechceným humorom, ktorý z celej záležitosti robí akési zvláštne, od ostatného cirkevného sveta oddelené belgické špecifikum. Halucinogénny humor potom spočíva v tom, že sa o úplnom rozvrate referuje ako o niečom samozrejmom, uprostred čoho sa nachádza slovenský „konzervatívny“ kňaz ako kultúrny a liturgický votrelec, a to napriek tomu, že len dodržiava tie najelementárnejšie cirkevné pravidlá. A anarchistické zvyšky belgickej cirkvi ho tolerujú, za čo im je vďačný.

Prvá otvorená bomba, ktorá v rozhovore vybuchne je konštatovanie, ktoré bolo doteraz pripisované len tým najzvrátenejším temným konzervatívcom, že slovenská cirkev sa uchovala v stave akom je (čiže, nie až takom rozvrátenom ako na Západe) vďaka komunizmu a totalite! Teda nie vďaka tomu, žeby pokoncilový vývoj zle pochopili len v Belgicku. Keby nebol na Slovensku reálny socializmus (ako napríklad v susednom Rakúsku), tak potom by to tu zrejme vyzeralo rovnako:

„V Cirkvi na Západe sa po Druhom vatikánskom koncile implementovali niektoré veci zo svojvôle duchovných. Možno aj komunizmus a totalita boli istou zábranou, aby sa také niečo nestalo aj na Slovensku, takže zmeny sa zavádzali tak, ako prišli z Vatikánu, a bola snaha robiť to dôsledne podľa dokumentov. (Ale skutočne? Veď nám tu 40 rokov všetci teológovia nariekajú, že Slovensko ignorovalo koncil a že to majú na svedomí staré živly. Skrátka, že sa tu množstvo vecí aj z Vatikánu nezaviedlo, napríklad prijímanie na ruku. A odrazu je to klad?; pozn. aut.) Na Západe sa považovalo za správne robiť zmeny ešte väčšmi, nad rámec. Myšlienka bola, že keď koncil niečo zmenil a je to dobré, tak keď ja to zmením ešte viac, bude to ešte lepšie.“

Slovenský kňaz je jedným z mála kňazov v Belgicku, ktorý vôbec ešte slúžia omše podľa predpisov a liturgických kníh. Nie tých z roku 1962, určených pre tradičnú omšu, ale z tých vysnívaných, pokrokových pre novú omšu z roku 1969. Spomeňte si pri tom na to, ako vás nazývali neposlušnými za to, že ste si pri prijímaní chceli kľaknúť!!! A tu sa dozvedáme, že sa môžu ignorovať všetky pravidlá a nič sa nedeje:

„Ja sa snažím slúžiť svätú omšu dôsledne podľa rubrík Cirkvi, to znamená podľa predpisov a liturgických kníh. Následne ma poteší spätná väzba, keď napríklad Poliaci povedia, že to je ako ich liturgia, alebo Belgičania konštatujú, že to bolo ako omša kedysi v ich detstve.“

Následne kňaz opisuje totálnu anarchiu (citlivo tolerovanú a čo viac – s veľkou pravdepodobnosťou podporovanú cirkevnou hierarchiou, ale to všetko kombinované s neustálym bľabotaním o akejsi „neposlušnosti“ tradičných katolíkov):

„Začalo sa to zrejme spevom. Bolo dané, že namiesto graduálu (liturgickej knihy spevov) môže byť použitý iný vhodný spev podľa úsudku diecézneho biskupa.“

A potom to už ide ako na tobogane:

„Začali sa zamieňať alebo vynechávať čítania, prípadne vynechávať z nich niečo, čo by sa niekoho mohlo dotknúť, napríklad nerozlučiteľnosť manželstva.“ (!)

– No, takže už vieme na základe akej duchovnej atmosféry vznikla encyklika Amoris laetitia. Tam, kde hlavní finanční sponzori Vatikánu (Belgicko, Nemecko, Holandsko, Francúzsko plus USA) dokážu kvôli nepríjemnému pocitu z cirkevnej dogmy cenzurovať misál aj evanjeliá, tam určite nie je problémom inovovať čokoľvek. Nutne sa to potom odrazí v tlaku na centrum a než sa nazdáte, už tu máte novú sprevádzajúcu encykliku. Nakoniec, čo už s tým, keď je polovica kostola (čiže odhadujem – 10 ľudí) v Belgicku už aj tak rozvedená?

Popis reakcie miestnych kňazov na to, že slovenský kňaz slúži omšu podľa predpisov, patrí k najzábavnejším pasážam rozhovoru. Oni ho tolerujú a vôbec sa na neho za to nehnevajú! Toto je dokonalý chaos: ten kto dodržiava pravidlá, je vnímaný ako nepatričný a tí, čo si robia čo chcú ho tolerujú, za čo im je vďačný! Haló, lovci „neposlušných“, kde ste? Ako to, že to nikto na danom portáli so zdesením nekomentuje?

„Keď prídu nejakí kňazi na svätú omšu k nám, už vedia, že je to slovenská katolícka misia, kde sa slávia omše tak, ako sa slávia (Čiže nejakým špeciálnym slovenským štýlom?; pozn. aut.). Nezdá sa mi, že by to nepoznali (Úžasné! Tak belgickí kňazi dokonca poznajú svätú omšu! Nech žije aggiornamento a „nové Turíce“!; pozn. aut.). Starší kňazi predsa zažili omšu, ktorá bola tak, ako má byť. Nestretol som sa s nejakými zlomyseľnými narážkami.“

– Ale to je od nich také milé a láskavé. Vôbec sa na slovenského kňaza nehnevajú za to, že dodržiava pravidlá. Ale humor pokračuje. Následne sa dozvieme (čo sme už vedeli, ale nie z tohto fóra), že belgickí kňazi požehnávali (a možno aj sobášili) homopáry už dávno pred Fiducia supplicans, ale pápež František im to len umožnil robiť verejne:

„Bolo to výnimočné a neviditeľné. S vyjadreniami pápeža Františka sa to stalo verejnou vecou. Hoci ide o málo prípadov (Ako to dôstojný pán vie? Má to spočítané?; pozn. aut.), niektorí duchovní napodobňujú vysluhovanie sviatosti manželstva párom rovnakého pohlavia.“

No a čo s prázdnymi kostolmi a neúčasťou na omšiach? Najlepšie je počítať to po väčších časových úsekoch, potom to nevyzerá tak zle:

„Otázkou je aj, čo je pravidelná návšteva bohoslužieb. V niektorých štatistikách je to konkretizované raz mesačne, už som sa stretol aj s pochopením, že sa to myslí výročne na sviatky. Polovica kňazov je staršia ako 75 rokov a ešte horšou správou je, že kňazov pred dôchodkovým vekom je len štvrtina.“

– A on niekto zrušil pre katolíkov povinnosť pravidelnej nedeľnej návštevy omše pod trestom ťažkého hriechu, že sa počítajú iné ako týždenné intervaly? Doteraz bolo vynechanie nedeľnej povinnosti interpretované ako nepravidelné navštevovanie. Už to neplatí?

No a posledný klinec do rakvy: kňaz priznáva, že pred 50 rokmi mala farnosť, v ktorej pôsobí 300 krstov za rok a niekoľko omší za nedeľu! To všetko sa konštatuje s absolútnym pokojom a nikto sa nepýta, kedy prídu tie „nové Turíce“:

„Pre zaujímavosť, pred päťdesiatimi rokmi bolo v tomto kostole každú nedeľu viacero omší a viac ako tristo krstov. V tom čase bola táto farnosť veľmi živá.“

– Áno, to je vskutku zaujímavé…

Tí, čo kladú v rozhovore otázky, sú však v dokonalom súlade s odpoveďami. Preto nakoniec vytiahnu obligátnu vytáčku, ktorá ignoruje práve tie naplnené kostoly pred koncilom a začína, úplne ignorujúc sľuby o „nových Turíciach“ čosi hovoriť o víziách Benedikta XVI. a Cirkvi ako malých spoločenstvách. Pritom nazývajú túto víziu „ďalekosiahlou víziou“ Benedikta XVI. Avšak predsa Joseph Ratzinger mal úplne inú víziu na koncile. Bol mladým peritom – poradcom liberálneho kardinála Fringsa a veril v „nové Turíce“. Tak aké malé spoločenstvá?

„On mal veľmi ďalekosiahlu víziu. Vidím nádej v tom, že sú tu tlejúce spoločenstvá s potenciou rozšíriť oheň Ducha. Ale či, ako a kedy to bude, neviem. Možno o desať rokov, možno o sto a možno o päťsto.“

– Olala, ale veď „oheň Ducha“ mal byť už dávno rozšírený, a to tak, že kostoly mali praskať vo švíkoch. A teraz sa odrazu dozvedáme, že to bude možno až o 500 rokov?! Ale veď po Tridentskom koncile bolo už po 30 rokoch vidieť rekatolizačné výsledky, a to značne masívne. Ako to, že po II. vatikánskom koncile to bude trvať možno až 500 rokov?

Branislav Michalka

Zdroj: Postoj, titulný ilustračný obrázok, zdroj – NARA and DVIDS Get Archive

PDF (formát pre tlač)