Slovenský historik František Vnuk sa včera dožil 100 rokov. Priniesol alternatívny a nemarxistický pohľad na slovenské dejiny

9. apríla 2026   História Spoločnosť   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Včera sa dožil známy slovenský historik, pedagóg a katolícky aktivista František Vnuk požehnaného veku 100 rokov a stal sa tak jedným z mála vykladačov a sumarizátorov slovenských dejinných udalostí, ktorí obsiahli storočnicu nielen vo svojich spisoch, ale aj v reálnom živote. Len málokomu dopraje Boh možnosť byť svedkom ľudských a národných dejín po celé storočie. František Vnuk svojou snahou o odkrývanie tabuizovaných tém v slovenských dejinách, ako sa zdá, zúročil tento dar dostatočne.

Narodil sa v Červenom Hrádku a po komunistickom prevrate v roku 1948 emigroval (1950) do Austrálie. Tam sa etabloval po štúdiu metalurgie ako vedecký pracovník a pedagóg (docent a neskôr profesor) v odbore fyzikálna metalurgia a fyzika pevných telies. Popri vedeckej a pedagogickej činnosti v oblasti technických vied sa však rovnako intenzívne venoval aj bádaniu v oblasti novodobých slovenských dejín, publikoval množstvo prác, ktorých ambíciou bolo korigovanie marxistickej slovenskej historiografie, vtedy dominantnej v domácich slovenských vedeckých inštitúciách.

Rovnako aktívne sa podieľal na živote katolíckej Cirkvi a to nielen v Austrálii, ale aj v Ríme, kde bol v rokoch 1987 a 1988 redaktorom slovenskej sekcie Vatikánskeho rozhlasu. Od roku 1974 bol tiež členom poradného výboru Svetového kongresu Slovákov.

Po páde komunistického režimu sa vracal na Slovensko a jeho publikácie začali vychádzať aj v domácich vydavateľstvách. V rokoch 1992 až 1997 pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na Rímsko-katolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde sa v roku 1996 habilitoval na docenta v odbore cirkevné dejiny prácou Pokus o schizmu a iné proticirkevné opatrenia v rokoch 1949 – 1950. Od roku 1998 pôsobil ako vedecký pracovník v Slovenskom historickom ústave Matice slovenskej v Bratislave so zameraním na cirkevné a politické dejiny Slovenska po roku 1918.

Stal sa tiež držiteľom celého radu štátnych vyznamenaní, ako aj ocenení rôznych kultúrnych a pedagogických inštitúcií. V roku 1996 mu bola udelená Strieborná medaila Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, Pamätná medaila Matice slovenskej a Pamätná medaila Konfederácie politických väzňov. V roku 1997 obdržal Veľkú medailu sv. Gorazda od Ministerstva školstva Slovenskej republiky.

Ako však išiel čas a na Slovensko postupne dorazila s bruselskými inštitúciami a euroatlantickými štruktúrami plazivá infiltrácia progresivizmu a liberalizmu, stal sa prof. Vnuk, podobne ako jeho kolega prof. Ďurica pre nových ľavicovo-liberálnych a neomarxistických vykladačov dejín čoraz nepohodlnejší.

V rámci obnoveného kultu SNP a tzv. oslobodenia (čiže nahradenia jednej okupácie druhou, alebo druhej okupácie treťou, ako kto chce), ktoré v 90. rokoch minulého storočia vyzerali vďaka všeobecnej nepopulárnosti na umretie, už nebolo miesto pre historika, ktorý poukazoval na tienisté stránky týchto kultových období, tešiacich sa obnovenej sekulárnej sakralizácii. Tentokrát nariadenej nie z Moskvy, ale z Bruselu a Washingtonu, ako to dokumentuje Martin Lacko v publikácii SNP – otázka štátneho sviatku z roku 1992 (LÚČ 2025).

Aj keď sa medzi čitateľmi tešili najväčšiemu záujmu jeho biografické práce o niektorých dejateľoch prvej Slovenskej republiky alebo osobností slovenského zápasu o národnú identitu a nezávislosť, domnievam sa, že za jeho najdôležitejší prínos pre bádanie o slovenskej novodobej histórii môžeme považovať predovšetkým jeho obsažné, faktograficky bohaté a ideovo syntetizujúce práce, mapujúce vyhranené dejinné obdobia slovenského národa. K nim nepochybne patrí dvojdielna publikácia Slovensko v rokoch 1945–48 (I. diel: Volga sa vlieva do Hrona; II. diel: Vltava sa vlieva do Váhu) z roku 1994, v ktorej detailne mapuje tzv. oslobodenie komunistickou Červenou armádou, ako aj postupnú stratu slovenskej samostatnosti a nezávislosti.

K týmto sumarizujúcim prácam patrí aj dielo Sto päťdesiat rokov v živote národa z roku 2004, alebo Pokus o schizmu a iné proticirkevné opatrenia v rokoch 1949 – 1950 z roku 1996.

Osudom katolíckej Cirkvi na Slovensku sa venoval aj v ďalších prácach ako boli Dokumenty o postavení katolíckej Cirkvi na Slovensku v rokoch 1945 – 1948 (1998) alebo Vládni zmocnenci na biskupských úradoch v rokoch 1949 – 1951 (1999).

V roku 2008 vyšla z jeho pera práca, ktorou sa podujal na doplnenie a dokončenie biografie Andreja Hlinku od Karola Sidora. Tá vyšla v 30. rokoch 20. storočia, ešte počas Hlinkovho života a tak mapovala Hlinkov život len do 20. rokov. Prof. Vnuk sa so svojou príslovečnou erudíciou zmocnil tejto témy a vytvoril dôstojný záver tejto kultovej biografie.

Vo všetkých jeho prácach sa okrem historickej svedomitosti a snahe po objektivite prejavuje výrazne črta, ktorá dnes u mnohých slovenských aj „slovenských“ historikov akosi absentuje – neskrývaná láska k vlastnému národu a jeho dejinám. Dúfajme, že dielo prof. Františka Vnuka, ktoré vďaka Bohom požehnanému veku dosiahlo úctyhodné rozmery, bude inšpiráciou pre slovenských historikov v poznaní, že prirodzené a Cirkvou chválené city k vlastnému národu nie sú historickému bádaniu na obtiaž, ale naopak – prinášajú živý záujem o témy a osobnosti, ktoré by bez tejto lásky upadli do zabudnutia.

Za túto snahu prof. Františka Vnuka mu nepochybne slovenský národ dlží viac, než to teraz prejavuje svojimi volenými orgánmi, ktoré, zdá sa, túto storočnicu príliš oslavovať neplánujú. To nič nemení na tom, že slovenský národ zostáva vďačným dlžníkom.

Branislav Michalka

Sprievodný obrazový materiál, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com; wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)