Rozšírenie kresťanstva v prvých troch storočiach po Kristu -

Rozšírenie kresťanstva v prvých troch storočiach po Kristu

Branislav Krasnovský
31. januára 2025
  Cirkev História

Prorocké slová Nášho Pána Ježiša Krista, ktoré zaznamenal Apoštol Svätý Ján (Jn 12,32): 32 „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ sa vyplnili, pretože v pomerne krátkej dobe sa Kristovo Evanjelium rozšírilo do všetkých končín sveta.

Giotto, Nanebovstúpenie Krista
zdroj: wikimedia commons, WGA09226

Informácie o šírení kresťanstva čerpáme nielen z diel najstarších Cirkevných Otcov a kresťanských spisovateľov (Cirkevní Otcovia sv. Irenej, sv. Justín, cirkevní spisovatelia a filozofi Tertullianus či Origenes, o posledných dvoch sa chystám v blízkej budúcnosti napísať samostatný článok), ale aj z diel pohanských spisovateľov, z ktorých mnohí zaujali voči kresťanstvu nepriateľsky postoj.

Faktom ostáva, že kresťanmi sa stali nielen Židia, či otroci alebo chudobní ľudia, ale aj ľudia bohatí a členovia nobility; kresťanmi sa stávali aj vysoko postavení Rimania a tiež mnohí učenci a vysoko vzdelaní ľudia.

V Malej Ázii a na Blízkom východe predstavovali perly kresťanstva mestá Antiochia, Jeruzalem a Cézarea. Zo Sýrie sa kresťanstvo šírilo do Mezopotámie aj Perzie. V Arménsku sa dokonca kresťanstvo stalo oficiálnym náboženstvom už v 2. storočí po Kristu (presnejšie v roku 301 po Kr.). Proces šírenia kresťanstva v Arménsku bol úzko spojený s apoštolským pôsobením sv. Bartolomeja a sv. Júdu Tadeáša, ako aj so zásadným prínosom sv. Gregora Osvietiteľa.

Podľa tradície už v 1. storočí v Arménsku pôsobili Apoštoli Bartolomej a Júda Tadeáš, ktorí šírili kresťanskú vieru medzi obyvateľmi.

Svätý Bartolomej – Apoštol a Mučeník

Svätý Bartolomej bol jeden z dvanástich Apoštolov Ježiša Krista. Jeho meno sa síce objavuje vo všetkých synoptických evanjeliách (Matúš, Marek, Lukáš) a v Skutkoch apoštolov, ale o jeho živote je známe pomerne málo. Niektorí odborníci ho stotožňujú aj s Natanaelom v Jánovom Evanjeliu.

O Natanaelovi (sv. Bartolomejovi) sa píše v Evanjeliu sv. Jána nasledovné: 43 Na druhý deň sa Ježiš rozhodol odísť do Galiley. Stretol Filipa a povedal mu: „Poď za mnou!“ 44 Filip bol z Betsaidy, z Ondrejovho a Petrovho mesta. 45 Filip sa stretol s Natanaelom a povedal mu: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta.“ 46 Natanael mu vravel: „Môže byť z Nazareta niečo dobré?!“ Filip mu odpovedal: „Poď a uvidíš!“ 47 Keď Ježiš videl prichádzať Natanaela, povedal o ňom: „Toto je pravý Izraelita, v ktorom niet lesti.“ 48 Natanael sa ho opýtal: „Odkiaľ ma poznáš?“ Ježiš mu vravel: „Videl som ťa prv, ako ťa Filip zavolal, keď si bol pod figovníkom.“ 49 Natanael mu povedal: „Rabbi, ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela!“ 50 Ježiš mu odvetil: „Veríš preto, že som ti povedal: Videl som ťa pod figovníkom? Uvidíš väčšie veci ako toto.“ 51 Potom mu povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Uvidíte otvorené nebo a Božích anjelov vystupovať a zostupovať na Syna človeka.“

Na margo figovníka v biblickej tradícii. Figovník (Ficus carica) je v židovskej tradícii významným symbolom, a to symbolom mieru, hojnosti, prosperity, Božieho požehnania a pokoja ako hovorí prorok Micheáš (Mich 4,1–5): 1 Na konci dní: bude upevnený vrch Pánovho domu na temene vrchov a vyčnievať bude nad pahorky i budú sa naň hrnúť ľudia. 2 Prídu mnohé národy a povedia: „Hor‘ sa, vystúpme na vrch Pánov, do domu Jakubovho Boha, nech nás poučí o svojich cestách a budeme kráčať jeho chodníkmi.“ Lebo zo Siona vyjde náuka a Pánovo slovo z Jeruzalema. 3 Rozsudzovať bude medzi početnými kmeňmi a naďaleko naprávať mocné národy, takže si z mečov ukujú radlá, zo svojich kopijí viničné nože. Národ proti národu nezdvihne meč a nebudú sa viac priúčať boju. 4 Každý bude sedieť pod svojím viničom a nerušene pod svojím figovníkom, lebo prehovorili ústa Pána zástupov. 5 Lebo všetky národy putujú, každý v mene svojho boha, my však putujeme v mene Pána, nášho Boha, na večné veky.

Sv. Ján Apoštol na obraze ruského maliara V. I. Borovikovskeho
zdroj: wikimedia commons

Figovník je teda znakom harmónie, modlitby a duchovnej hĺbky. Židia boli presvedčení, že ideálnym miestom na meditáciu nad Svätým Písmom je práve tieň figovníka. Prorok Jeremiáš takisto spomína dobré a zlé figy, ktoré symbolizujú Bohu verných a neverných Izraelitov. Aby ste nemuseli listovať, tu je spomenutý text (Jer 24,1–10): 1 Pán mi dal videnie: Hľa, dva koše fíg boli postavené pred Pánovým chrámom, keď už babylonský kráľ Nabuchodonozor zajal z Jeruzalema Jechoniáša, syna Joakimovho, júdskeho kráľa, a júdske kniežatá, kováčov a zámočníkov a odviedol ich do Babylonu. 2 V jednom koši boli figy veľmi dobré, ako figy včasné, v druhom koši zasa figy veľmi zlé, také zlé, že sa nedali jesť. 3 A Pán sa ma spýtal: „Čo vidíš, Jeremiáš?“ Odpovedal som: „Figy. Dobré figy sú veľmi dobré, zlé však sú veľmi zlé, také zlé, že sa nedajú jesť. 4 Vtedy Pán prehovoril ku mne takto: 5 „Toto hovorí Pán, Boh Izraela: Ako na tieto dobré figy, tak dobrotivo zhliadnem na zajatcov Júdu, ktorých som z tohto miesta poslal do krajiny Chaldejcov. 6 Môj zrak teda spočinie na nich dobrotivo a prinavrátim ich do tejto krajiny. Zveľadím ich a nezrúcam, zasadím ich a nevytrhám. 7 Dám im srdce, aby ma poznali, veď ja som Pán; budú teda mojím ľudom a ja im budem Bohom, pretože sa vrátia ku mne celým srdcom. 8 Ale ako zlé figy, ktoré sú také zlé, že sa nedajú jesť – toto hovorí Pán, takými urobím júdskeho kráľa Sedekiáša i jeho kniežatá, i zvyšky Jeruzalema, ktoré ostali v tejto krajine a ktoré bývajú v Egypte. 9 Urobím ich postrachom a nešťastím pre všetky kráľovstvá zeme, hanbou a príslovím, posmechom a kliatbou na každom mieste, kam ich len zaženiem. 10 Dopustím na nich meč, hlad a mor, kým ich nevyhubím zo zeme, ktorú som dal im a ich otcom.“

Príbeh z Evanjelia sv. Matúša o neplodnom figovníku pravdepodobne pozná každý katolík, ktorý rád číta Sväté Písmo (Mt 21,18–22): 18 Keď sa ráno vracal do mesta, pocítil hlad. 19 Pri ceste videl figovník. Išiel k nemu, ale nenašiel na ňom nič, len lístie. Preto mu povedal: „Nech sa na tebe už nikdy neurodí ovocie.“ A figovník hneď vyschol. 20 Keď to učeníci videli, zadivili sa a povedali: „Ako to, že figovník tak naraz vyschol?“ 21 Ježiš im na to povedal: „Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru a nebudete pochybovať, urobíte nielen to, čo sa stalo s figovníkom, ale keby ste aj tomuto vrchu povedali: „Zdvihni sa a hoď sa do mora,“ stane sa to. 22 A dostanete všetko, o čo budete s vierou prosiť v modlitbe.“

Takže to, že Natanael sedel a meditoval pod figovníkom, keď sa rozhodol nasledovať Krista má hlbokú symboliku. Značí to, že uvidel v Natanaelovi muža, ktorý sa venuje štúdiu a meditácii nad Božím učením. Význam mena Natanael je rovnako zaujímavý – Natanael v hebrejčine znamená „Dar od Boha!“. Toto meno naznačuje Božie vyvolenie a Božiu milosť. V Starom zákone je meno Natanael pomerne časté, v Novom zákone sa spomína len v súvislosti s Natanaelom (sv. Bartolomejom).

Ježišove slová mali na Natanaela obrovský vplyv. Natanael poznal, že Kristus odhalil jeho najtajnejšie myšlienky a uvedomil si, že stojí pred Božím synom a okamžite v Kristovi spoznal Mesiáša.

Sv. Bartolomej je patrónom kožiarskych remeselníkov, pretože podľa tradície bol zaživa stiahnutý z kože. Jeho meno pochádza z aramejského mena Bar-Tolmai, čo znamená „syn Tolmaiho“. Bol jedným z prvých Apoštolov, podľa tradície pochádzal z Kány Galilejskej, ktorá bola miestom prvého Ježišovho zázraku (známy príbeh z Evanjelia o premene vody na víno. Kto si chce splniť milú katolícku povinnosť ohľadom čítania Svätého Písma, nech si prečíta Evanjelium sv. Jána (Jn 2,1–25).

Sv. Bartolomej bol vždy sv. Jánom spomínaný ako čestný a zbožný muž, ktorý síce spočiatku pochyboval, či môže z Nazareta vzísť niečo dobré, no keď ho Náš Pán Ježiš Kristus oslovil osobne, okamžite v neho uveril.

Rembrandt, sv. Matúš Apoštol
zdroj: wikimedia commons

Sv. Natanael (sv. Bartolomej) sa po Kristovom Zmŕtvychvstaní spomína opäť v Evanjeliu sv. Jána (Jn 21,1–14), kto chce vedieť podrobnejšie, nech si túto stať pozorne prečíta, ja len zhrniem fakty – Natanael (sv. Bartolomej) bol jedným z Apoštolov, ktorí sa zúčastnili zázračného rybolovu na Genezaretskom jazere, kde sa im zjavil Ježiš Kristus (spolu s Apoštolmi Petrom, Tomášom, Jakubom a Jánom). Títo Apoštoli spoznali Krista vtedy, keď im povedal, aby hodili sieť na druhej strane lode, vtedy chytili množstvo rýb a Krista s istotou spoznali. To, že je Natanael spomenutý priamo menom naznačuje, že je dôležitým nasledovníkom Nášho Pána Ježiša Krista.

Podľa katolíckej tradície po Turíciach, kedy na Apoštolov zostúpil Duch Svätý odišiel sv. Bartolomej na Východ, kde šíril Kristovo učenie v Arménsku (podľa arménskej cirkevnej tradície bol jedným z hlavných misionárov, ktorí priniesli kresťanstvo do Arménska, preto je uznávaný ako jeden z patrónov Arménskej apoštolskej cirkvi), niektoré zdroje tvrdia, že šíril kresťanstvo aj na západnom pobreží Indie a tiež v Mezopotámii, Perzii, Lýkii, Frýgii a v Partskej ríši.

Sv. Bartolomej bol podľa katolíckej tradície stiahnutý z kože v dnešnom Baku v Azerbajdžane, alebo priamo na území Arménska. Neskoršie legendy hovoria, že najprv ho sťahovali z kože (strašná bolesť) a v týchto smrteľných mukách ho sťali. Relikvie sv. Bartolomeja sa uchovávajú na rôznych miestach. Bazilika sv. Bartolomeja v Ríme údajne vlastní jeho lebku, časť kostry sa nachádza v talianskom Benevente a niektoré ďalšie jeho relikvie sa nachádzajú v Canterbury a vo Frankfurte nad Mohanom.

Sv. Bartolomej je patrónom kožiarov, mäsiarov a kníhviazačov (kvôli jeho mučeníckej smrti). Ako už bolo spomenuté, Arméni ho považujú spolu so sv. Júdom Tadeášom za hlavných apoštolov Arménska. Napríklad na slávnej freske Michelangela v Sixtínskej kaplnke je sv. Bartolomej znázornený so stiahnutou kožou. Často je zobrazovaný s nožom, ktorým ho sťahovali z kože a na niektorých arménskych ikonách je vyobrazený s Evanjeliom, čo symbolizuje jeho misionársku činnosť.

Detail Michelangelovho Posledného súdu. Sv. Bartolomej s nožom a svojou stiahnutou kožou.
zdroj: wikimedia commons

Svätý Júda Tadeáš

Svätý Júda Tadeáš, ďalší z Apoštolov, ktorí šírili Kristove slová v Arménsku a na Východe je známy ako patrón beznádejných prípadov a stratených vecí, pričom jeho úcta sa výrazne rozšírila v kresťanskej tradícii. Svätý Júda Tadeáš sa v Novom zákone nazýva viacerými menami: Júda Tadeáš (Ioudas Thaddaios) – toto meno sa používa v evanjeliách podľa Matúša a Marka. Júda Jakubov – v Evanjeliu podľa Lukáša a v Skutkoch apoštolov je uvedený ako Júda, syn Jakuba, čo môže znamenať, že bol bratom alebo synovcom apoštola Jakuba Alfejovho.

Júda, nie ten Iškariotský – v Jánovom evanjeliu je označený takto, aby ho odlíšili od Judáša, ktorý zradil Krista (Jn 14,22–24): 22 Júda, nie ten Iškariotský, sa ho spýtal: „Pane, ako to, že seba chceš zjaviť nám, a svetu nie?“ 23 Ježiš mu odpovedal: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok. 24 Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal.“

Niekedy je spájaný aj s autorom Listu Júdu v Novom zákone. V Skutkoch apoštolov (pozri Sk 1,13) je uvedený medzi apoštolmi prítomnými vo večeradle po Ježišovom Zmŕtvychvstaní, Nanebovstúpení a pred zoslaním Ducha Svätého (Sk 1,9–14): 9 Keď to povedal, pred ich očami sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí. 10 A kým uprene hľadeli k nebu, ako odchádza, zastali pri nich dvaja mužovia v bielom odeve 11 a povedali: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať.“ 12 Vtedy sa vrátili do Jeruzalema z hory, ktorá sa volá Olivová a je blízko Jeruzalema, vzdialená toľko, koľko je dovolené prejsť v sobotu. 13 Keď ta prišli, vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Ondrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov. 14 Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.

Sv. Júda Tadeáš na obraze španielskeho barokového maliara José Riberu. Ribera nezobrazil sv. Júdu Tadeáša s atribútmi jeho mučeníckej smrti (kyjak, palica, halapartňa), ale ako hĺbavého a zbožného muža, znalca Písma, ktorého si Kristus vyvolil.
zdroj: wikimedia commons

Podľa katolíckej tradície Júda Tadeáš hlásal Evanjelium v rôznych krajinách: v Mezopotámii a v Perzii spoločne s Apoštolom sv. Šimonom Horlivcom, ale tiež šíril kresťanstvo aj v Arménsku a rovnako aj v sýrskej Edesse.

Bol zabitý v Perzii alebo v Arménsku kyjakom, sekerou alebo halapartňou, preto sa v ikonografii často zobrazuje s kyjakom a palicou. Jeho relikvie sa nachádzajú v Bazilike sv. Petra v Ríme.

Sv. Júda Tadeáš je patrónom beznádejných, neriešiteľných situácii a prípadov, ochrancom v ťažkostiach a súženiach a tiež pomocníkom v zúfalstve a chorobách. Jeho úcta sa veľmi rozšírila najmä v románskom a hispánskom svete.

Sv. Júda Tadeáš je často zobrazovaný so sekerou alebo palicou, symbolmi jeho mučeníckej smrti. Tiež je zobrazovaný s obrazom Kristovej tváre na plátne (legenda o kráľovi Abgarovi z Edessy, ktorému sv. Júda Tadeáš priniesol obraz Krista). Uvedená legenda o kráľovi Abgarovi z Edessy patrí k najznámejším ranokresťanským legendám, ide o nádherný príbeh o svätom obraze Kristovej tváre, známom ako Mandylion:

Abgar V. bol panovníkom v Edesse na prelome 1. a 2. storočia. Pravdepodobne trpel malomocenstvom a podľa legendy pozval Krista do Edessy, aby ho uzdravil. Náš Pán Ježiš Kristus osobne do Edessy nešiel, ale podľa tradície panovníkovi sľúbil, že mu pošle jedného zo svojich učeníkov, ktorým bol práve sv. Júda Tadeáš. Ten do Edessy priniesol zázračný obraz Kristovej tváre – Mandylion. Keď kráľ Abgar z Edessy Mandylion prijal, z malomocenstva sa vyliečil.

Úloha sv. Júdu Tadeáša v legende je zrejmá. Po Ježišovom Nanebovstúpení prišiel do Edessy a priniesol vieru v Krista. Kráľ Abgar a jeho ľud sa stali kresťanmi, Edessa bola jedným z prvých štátov v dejinách, kde sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom. Žiaľ, Abgarov syn odmietol kresťanstvo a začal kresťanov na vlastnú škodu prenasledovať.

Čo sa týka Mandylionu (zázračného obrazu Kristovej tváre), v Edesse ho ako relikviu uchovávali až do roku 944, kedy ho preniesli do Konštantínopolu. Po dobytí Konštantínopolu križiakmi v roku 1204 sa informácie o Mandylione strácajú. Mandylion, Veronikina šatka a Turínske plátno sú podobnými symbolmi. Kresťanský historik Eusébius z Cezarey spomína listy medzi Ježišom Kristom a Abgarom ako autentické.

Šírenie kresťanstva v Arménsku

Prví kresťania v Arménsku boli prenasledovaní pohanskými kráľmi, najmä v období pred 4. storočím. Napriek tomu kresťanské komunity postupne rástli v kontaktoch s kresťanskými oblasťami na východe Rímskej ríše a v Sýrii.

Najdôležitejšou udalosťou v šírení kresťanstva bolo obrátenie kráľa Trdata III. na kresťanstvo v roku 301 po Kr., čím sa Arménsko stalo prvou kresťanskou krajinou na svete. Sv. Gregor Osvietiteľ bol kresťanský misionár, ktorý bol uväznený kráľom Trdatom III., pretože odmietol uctievať pohanské božstvá. Po 13 rokoch v žalári ho podľa legendy prepustili, keď Trdat III. vážne ochorel a zázračne sa uzdravil po modlitbe Gregora. Následne sa Trdat III. dal pokrstiť a vyhlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo.

Sv. Gregor Osvietiteľ bol vymenovaný za prvého katolikosa Arménskej cirkvi (hlava Arménskej apoštolskej cirkvi). V Rímskej ríši bolo kresťanstvo legalizované až Milánskym ediktom v roku 313. Po prijatí kresťanstva začala masívna výstavba kostolov a šírenie viery medzi obyvateľstvom.

Arménska cirkev si zachovala nezávislosť od Konštantínopolu a Ríma, pričom sa rozvíjala s vlastnými liturgickými tradíciami.

Patrón Arménska, sv. Gregor Osvietiteľ
zdroj: wikimedia commons

V 5. storočí (405) mních Mesrop Maštoc vytvoril arménsku abecedu, čím umožnil preklad Sv. Písma a liturgických textov do arménčiny. V roku 451 Arménska cirkev odmietla Chalcedónsky koncil, čím sa žiaľ definitívne oddelila od byzantskej a rímskej tradície. Arménska apoštolská cirkev je jedna z najstarších kresťanských cirkví s vlastnou liturgiou a teológiou. Arménsko sa stalo dôležitým kresťanským centrom na Kaukaze a počas rôznych období odolávalo útokom Peržanov, Arabov, Seldžukov a Osmanov, pričom kresťanská viera zostala základom arménskej identity. Arménska genocída (1915) v Osmanskej ríši bola namierená predovšetkým proti kresťanom, čo posilnilo mučenícky charakter arménskeho kresťanstva.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Svet slniečkárov sa rúca v priamom prenose pred ich očami, ale oni ešte stále nič nepochopili

Origenes, významný ranokresťanský teológ, filozof a biblista, 2. časť

Šialenstvo napreduje: Teológ chce v Cirkvi partnerstvá nadivoko, bez sviatosti, aj manželstvá na skúšku. Rozvod vraj môže byť „zrelé rozhodnutie“

Exorcista: „Obdobie covidu bolo obdobím masívnej démonickej aktivity, ktorá sa odvtedy len zhoršuje“