Rímska diecéza odmietla katolícky pohreb slobodomurárovi a ďalšia diecéza sa tiež pridala. Konečne návrat zdravého rozumu?

11. augusta 2026   Aktuality

Dá sa to a treba to robiť. Rímska diecéza odmietla slávenie katolíckeho pohrebu „verejnému hriešnikovi“: gitaristovi, ktorý zastával vysokú funkciu v slobodomurárskej lóži. Bezprostredne nato nasledovala príklad Ríma ďalšia talianska diecéza. Je to znamenie, že sa začnú meniť aj iné veci?

Zvykli sme si na to, že Kódex kánonického práva hovorí veľa vecí, ktoré sa potom nedodržiavajú, ak je ich dodržiavanie náročné alebo sa svetu nepáčia. Jednou z nich je ustanovenie o „verejných hriešnikoch“. Kódex v kánone 1184 stanovuje, že „cirkevný pohreb treba odoprieť, ak pred smrťou neprejavili nejaké znaky pokánia: (…) ostatným zjavným hriešnikom, ktorým nemožno povoliť cirkevný pohreb bez verejného pohoršenia veriacich“.

Tak prikazuje kánonické právo, ale, ako sme už povedali, prakticky nikto ho nedodržiava a bežne sa slávia pohreby podporovateľov potratov, protikatolíckych politikov, rozvedených žijúcich v novom zväzku, homosexuálnych párov a mnohých ďalších. Rímska diecéza sa však prekvapivo rozhodla tento tak často nedodržiavaný kánon uplatniť, a navyše v politicky tak korektnej záležitosti, akou je jeho uplatnenie z dôvodu príslušnosti k slobodomurárstvu.

Rímska diecéza na poslednú chvíľu zrušila plánovaný katolícky pohreb gitaristu Bruna Battistiho D’Amaria, dlhoročného spolupracovníka Ennia Morriconeho po tom, čo vyšlo najavo, že dlhé roky zastával vysoké funkcie v slobodomurárskej lóži vo Veľkom Oriente Talianska, hlavnej slobodomurárskej obediencii v krajine.

Rozhodnutie prijal kardinál Baldassare Reina, vikár Rímskej diecézy, po konzultácii s právnym oddelením diecézy, pretože dospel k záveru, že ide o prípad spadajúci pod vyššie citovaný kánon umožňujúci odopretie cirkevného pohrebu.

Ako uvádza La Nuova Bussola Quotidiana, Bazilika Santa Maria in Montesanto, známa ako „Kostol umelcov“, pôvodne súhlasila so slávením pohrebných obradov, pretože o slobodomurárskej príslušnosti zosnulého nevedela. Situácia sa zmenila, keď samotný Veľký Orient Talianska zverejnil nekrológ, v ktorom pripomenul, že Battisti D’Amario nebol iba obyčajným členom, ale zakladateľom lóže, skladateľom oficiálnej hymny slobodomurárskej obediencie a bývalým predstaviteľom viacerých slobodomurárskych orgánov.

Rektor baziliky Mons. Antonio Staglianò vysvetlil, že ani on, ani jeho spolupracovníci o tejto príslušnosti nevedeli. Po overení informácie a rozhovore s rodinou Mons. Staglianò oznámil príbuzným, že kardinál Reina nepovolil zádušnú svätú omšu. Namiesto nej sa uskutočnila iba chvíľa modlitby s rodinnými príslušníkmi bez liturgického pohrebného obradu, pričom bolo pripomenuté, že neskôr možno za dušu zosnulého obetovať sväté omše.

Cirkev už mnohokrát vyhlásila – naposledy v dokumente Dikastéria pre náuku viery iba pred tromi rokmi, ešte za pontifikátu pápeža Františka –, že katolícka viera je nezlučiteľná s príslušnosťou k slobodomurárstvu. Podľa cirkevného práva je teda členstvo v lóžach katolíkom zakázané a tí, ktorí k nim patria, sa nachádzajú v postavení „verejných hriešnikov“, ktorým nemožno sláviť cirkevný pohreb.

Zdá sa, že príklad Ríma mal okamžitý účinok. O niekoľko hodín neskôr postupovala rovnako aj diecéza Ventimiglia-San Remo v prípade pohrebu Maria Tarducciho, ktorý takisto zastával vysokú funkciu v slobodomurárskej lóži. Vždy sa to dalo a malo robiť, chýbalo iba rozhodnutie tak postupovať.

Treba tiež poukázať na to, že toto rozhodnutie predstavuje radikálnu zmenu oproti prístupu Amoris laetitia, hoci sa uplatňuje v inej oblasti. Dokument pápeža Františka zakladal svoj prístup k otázke rozvedených žijúcich v novom zväzku na neurčitom princípe, ktorý však veľmi vyhovuje dnešnému spôsobu myslenia: „Nikto nemôže byť odsúdený navždy“. Podľa tohto princípu, spôsobom, ktorý nikdy nikto nevysvetlil, ak rozvedený človek žil dostatočne dlho v cudzoložnom zväzku a bol rozhodnutý pokračovať v cudzoložstve, toto cudzoložstvo prestávalo byť zlé a stávalo sa dobrým, takže mohol opäť pristupovať k svätému prijímaniu. Súbežne sa de facto popierala existencia „verejných hriešnikov“, pretože všetko bolo ponechané na subjektívne svedomie každého človeka, hoci by bolo mylné.

Naopak, toto rozhodnutie Rímskej diecézy obnovuje tradičný prístup: skutočnosť, že zosnulý dlhé roky patril k slobodomurárstvu a neoľutoval to, nerobila jeho zotrvávanie v slobodomurárstve prijateľnejším, ale závažnejším. Išlo totiž o „verejného hriešnika“, a preto nemohol pristupovať k sviatostiam ani mať katolícky pohreb.

Bude to znamenie, že sa začnú meniť aj iné veci? Na odpoveď je ešte príliš skoro

Z pohľadu katolíckej tradície je rozhodnutie Rímskej diecézy predovšetkým návratom k zásade, že milosrdenstvo nemožno oddeľovať od pravdy a pokánia. Cirkev nikoho neopúšťa a modlí sa aj za spásu človeka, ktorý zomrel v objektívne neusporiadanom stave; cirkevný pohreb však nie je automatickým právom ani verejným potvrdením, že spôsob života zosnulého bol zlučiteľný s katolíckou vierou. Kánon 1184 sleduje práve ochranu veriacich pred verejným pohoršením. V prípade dlhoročného a verejne činného slobodomurára je navyše rozhodujúce tradičné a opakovane potvrdené učenie Cirkvi, podľa ktorého je príslušnosť k slobodomurárskym združeniam nezlučiteľná s katolíckou vierou. Odopretie cirkevných exequí preto nemožno chápať ako rozsudok nad večným osudom zosnulého – ten pozná iba Boh –, ale ako zachovanie objektívneho rozdielu medzi životom v súlade s vierou a verejným zotrvávaním v postoji, ktorý jej odporuje.

Prípad je zároveň pripomienkou širšieho problému posledných desaťročí, keď sa v pastorácii neraz vytvoril dojem, akoby bolo pomenovanie hriechu v rozpore s milosrdenstvom. Katolícka tradícia však pozná inú logiku: Cirkev miluje hriešnika práve preto, že ho volá k obráteniu, nie preto, že prestane rozlišovať medzi dobrom a zlom. Ak sa preto kánonické normy uplatňujú dôsledne, spravodlivo a bez selektívnosti – či už ide o slobodomurárstvo alebo iné verejné a závažné konanie odporujúce katolíckej viere – nejde o návrat k bezcitnosti, ale k vážnosti sviatostí, posledných vecí a zodpovednosti človeka pred Bohom. Otázkou teraz zostáva, či rozhodnutie Rímskej diecézy predstavuje iba jednotlivý prípad, alebo začiatok širšieho návratu k zásade, že cirkevná disciplína má byť skutočne uplatňovaná aj vtedy, keď je to spoločensky nepohodlné.

Branislav Krasnovský

Zdroj: infocatolica.com, titulný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)