1. máj: Sviatok práce alebo zabitých policajtov? Čo sa vlastne stalo pri demonštrácii, na počesť ktorej marxisti ustanovili svoj kľúčový sviatok?

Branislav Michalka
1. mája 2025   História Politika   Komentár

Kto z nás starších občanov by si nepamätal povinné oslavy 1. mája za komunizmu. Sprievod, ktorému skupinka vybraných študentov predriekávala a predskandovávala heslá, kýchajúce dievčatá so svetrami pod zväzáckymi košeľami, aby bolo vidno, že sú zväzáčky, kolotoče, obložené žemle, mávadlá, cukrové vaty. A pivo s borovičkou. Každý si našiel to svoje.

V škole nám vopred vysvetlili, že 1. mája oslavujeme všeobecne prácu a pracujúcu triedu ako takú a špeciálne – brutálny zákrok polície proti robotníckym demonštrantom. Jediné, čo nás zarážalo, že celá akcia sa začala v Spojených štátoch 19. storočia. Už samotný názov imperialistickej hydry, vyslovený v súvislosti s robotníckym hnutím, pôsobil akosi zvláštne a podozrivo.

Keď sa tak teraz prehrabávam v informáciách o hrdinskom zápase amerických proletárov za 8 hodinový pracovný čas od 1. do 4. mája v roku 1886 v Chicagu, ktorý mal byť udalosťou inšpirujúcou ustanovenie sviatku práce, narazil som na zvláštnu nezrovnalosť. Podľa pôvodného školského výkladu mali demonštrácie vyústiť do krvavých represálií, v rámci ktorých sa malo robotníkom usilovať o život tak dlho, až ostali ležať bez pohnutia na dlažbe.

Následne, podľa toho ako nám to interpretovala súdružka učiteľka, sa Medzinárodný robotnícky kongres, ktorý sa konal v Paríži roku 1889 rozhodol udalosti v USA povýšiť na piedestál a na základ sekulárneho kultu. Popri založení II. internacionály marxistického robotníckeho hnutia bol na kongrese schválený dátum 1. máj ako Medzinárodný deň práce.

Udalosti roku 1886 podľa análov vyvrcholili tzv. Haymarketskou aférou, pri ktorej tieklo najviac krvi. To bude zrejme tá krv bojovníkov za robotnícku triedu, povedia si tí, čo spolu so mnou počúvali svoju súdružku učiteľku alebo dodnes počúvajú svetových lídrov. Pretože z 1. mája sa stal všeobecný sviatok zaradený do zoznamu OSN a v roku 1955 bol potichu akceptovaný aj Cirkvou, ktorá ustanovila na tento prestížny deň sviatok sv. Jozefa Robotníka, aby sa zrejme nejakým spôsobom tiež podieľala na pokroku a neunikli jej robotnícke kádre.

Keď si však pozrieme ako prebiehala Haymarketská aféra, tak s údivom zistíme, že mŕtvoly tam samozrejme boli, ale na počudovanie nie bojovníkov za práva robotníkov. Už deň predtým došlo v továrni McCormick Harvesting Machine Company k násilnostiam a zraneniam policajtov aj robotníkov. Dvaja robotníci zomreli. Ako však k tomu došlo a čo bolo príčinou uvedených násilností? Napadli štrajkujúcich a demonštrujúcich zlí policajti? V skutočnosti sa vlna násilia strhla medzi štrajkujúcimi robotníkmi a robotníkmi, ktorí chceli pracovať. Polícia následne zasiahla, aby nastolila poriadok, pričom množstvo jej členov bolo ťažko zranených.

Na druhý deň sa opäť konalo zhromaždenie na Haymarket Square. Polícia po skúsenostiach s násilnosťami z predchádzajúcich dní sa pokúsila demonštráciu rozohnať. Vtom z davu na policajtov vyletela dynamitová bomba a jej výbuch usmrtil siedmich príslušníkov zákona a štyroch civilistov. Desiatky ďalších boli zranení.

Pôvodcami bomby boli miestni bojovníci za práva ľudu – anarchisti –, ktorí boli následne zatknutí a postavení pred súd. Slávne krviprelievanie, o ktorom sme si ako malí pionieri mysleli, že jeho obeťami boli hrdí revolucionári, sa nakoniec ukázalo byť masakrom členov policajného zboru a zrejme aj okoloidúcich civilistov.

Z ôsmich anarchistov bolo potom v súdnom procese odsúdených sedem na smrť a jeden na 15 rokov väzenia. Guvernér však zmenil ďalšie dva rozsudky na doživotie a jeden z odsúdených spáchal samovraždu. Štyria páchatelia boli popravení. Ďalší guvernér neskôr omilostil zvyšných odsúdených.

Súdruhovia teda celkové vyznenie udalosti trochu obrátili hore nohami a z aktérov teroru vyrobili obete. O tom, že si v skutočnosti na 1. mája zrejme pripomíname mŕtvych chicagských policajtov, sme ako malí pionieri nemali ani potuchy.

Nasledujúce storočie aplikovaných marxistických utópií premenilo výklad udalostí, ktoré inšpirovali sviatok 1. mája, na nepoznanie. Avšak nakoniec ako dôkaz tvrdení Ria Preissnera, že marxizmus sa dialekticky presúva zo Západu na Východ a späť, nabrali udalosti na konci 20. storočia v samotnom Chicagu veselý nábeh. V roku 1992 bolo miesto incidentu vyhlásené za miestnu pamiatku. V roku 1997 bolo miesto, kde boli pochovaní anarchisti a kde stojí na ich počesť Pamätník mučeníkov (!) z Haymarketu vyhlásené za národnú pamiatku. V roku 2004 bola na mieste činu odhalená náležitá skulptúra, ktorá ideologicky opravila tú pôvodnú z 19. storočia.

Na pôvodnej stojí policajt, ako symbol zabitých príslušníkov ochrany poriadku, ktorý dvíha pravú ruku v podozrivom pozdrave. Na novom monumente už môžeme vidieť predstaviteľov revolučných más zapletených do kolies a barikád.

Idealizácia úbohých anarchistov začala okamžite pri súdnom procese. Ľavicové celebrity svetovej literatúry ako George Bernard Shaw či Oscar Wilde sa predháňali v ich obhajovaní a celý proces proti nim opisovali ako hystériu. Opakovala sa notoricky známa schéma, ktorú poznáme dodnes: keď spáchajú zločin sympatizanti progresivizmu, tak je to kvôli spoločenskému tlaku, kvôli psychickej labilnosti a sociálnemu týraniu, kvôli diskriminácii atď. V 19. storočí to boli anarchisti, v 20. storočí komunisti a dnes sú to imigranti a príslušníci minorít, ako úderná sila neomarxizmu, ktorú vyzdvihol už známy predstaviteľ Frankfurtskej školy, Herbert Marcus.

Naopak, keď sa niečoho dopustí predstaviteľ pravice, konzervatívec, dnes biely pôvodný obyvateľ, je to ohavný zločin, prejav xenofóbie, rasizmu, fašizmu a ďalšie pridružené „-izmy“.

Po ustanovení 1. mája ako Medzinárodného dňa robotníkov sa čoskoro vďaka marxistickej a revolučnej propagande sviatok stal veľmi populárnym a začalo sa prekresľovanie udalostí. Mary Harris Jonesová, známa ľavicová aktivistka písala v roku 1921 z Mexika, kde tamojšia slobodomurárska vláda radostne zabíjala masy katolíckych cristeros, o nádhernom zážitku zo slávnosti, počas ktorej si mexickí súdruhovia pripomenuli „zabíjanie robotníkov v Chicagu za to, že požadovali osemhodinový pracovný deň“!!!

V roku 1929 denník New York Times označil sprievod v Mexico City za „demonštráciu oslavujúcu pamiatku tých (?), ktorí boli zabití v Chicagu“ a v roku 1936 ako pripomienku „smrti mučeníkov v Chicagu“.

Anarchistka a revolucionárka Emma Goldmanová po prečítaní o popravách anarchistov opísala udalosti ako tie, ktoré „inšpirovali jej duchovný zrod a rast“. Pre socialistku Johannu Greiovú boli odsúdení anarchisti nevinní a jej spolupracovník Alexander Berkman opísal haymarketských anarchistov ako „silnú a vitálnu inšpiráciu“.

Dnes je oslavovaný 1. máj ako sviatok práce vo všetkých krajinách Európskej únie. Ako to už tak býva zvykom, ušľachtilá tradícia hádzania bômb a vyvolávania revolúcií sa dostala k moci. A odrazu už nie je nutné ani robiť vzbury, ani hádzať bomby. Naopak, kto sa pokúsil počas veľkého pandemického cvičenia o odpor, ten kto spochybňuje všeobecné ľavicovo-liberálne, neomarxistické a progresivistické smerovanie, ten bude mať opletačky so zákonom. Vládnu nám bývalí revolucionári a tak už niet dôvodu na sťažnosti a vzbury.

PDF (formát pre tlač)