Protestanti radi opisujú Luthera ako žiaka sv. Augustína. Luther však v skutočnosti sv. Augustínom pohŕdal -

Protestanti radi opisujú Luthera ako žiaka sv. Augustína. Luther však v skutočnosti sv. Augustínom pohŕdal

Jozef Duháček
14. júna 2024
  Cirkev História  

Z buly Exsurge Domine Leva X. z 15 júna 1520:

Preto môžeme (my, rímsky pápež; pozn.) bez akéhokoľvek ďalšieho predvolania či odkladov proti nemu (Lutherovi; pozn.) zakročiť a s najvyššou prísnosťou všetkých hore uvedených trestov a cenzúr pristúpiť k jeho zavrhnutiu a zatrateniu ako toho, ktorého viera je všeobecne podozrivá a naskutku kacírska. Avšak na radu našich bratov, napodobňujeme milosrdenstvo všemohúceho Boha, ktorý si neželá smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil, odpúšťame mu všetky ujmy, ktoré spôsobil Apoštolskému stolcu, a sme rozhodnutí použiť všetok súcit, akého sme len schopní. Nádejame sa, že sa zmení vo svojom srdci a vydá na cestu miernosti, ktorú sme mu ponúkli, vráti sa a odvráti od všetkých svojich bludov. Privítame ho láskavo ako márnotratného syna vracajúceho sa do náručia Cirkvi.

Preto teda, nech Martin sám a všetci čo ho nasledujú, tí čo mu poskytujú ochranu a podporu vedia, že ich zo srdca vyzývame a nabádame, aby prestali rušiť pokoj, jednotu a pravdu Cirkvi, za ktorú sa Spasiteľ modlil k Otcovi. Nech sa vzdajú svojich zhubných bludov, aby sa k nám mohli vrátiť. Ak naozaj poslúchnu a dosvedčia nám úradnými dokumentmi, že poslúchli, nájdu u nás city otcovskej lásky a prameň milosrdenstva a zhovievavosti.

Nástojčivo žiadame jeho a tých, čo ho podporujú, nasledujú a sprevádzajú, aby do 60 dní upustili od kázania, šírenia svojich názorov a odsudzovania názorov ostatných, od vydávania kníh a pamfletov týkajúcich sa či niektorých, či všetkých ich bludov.

Ďalej, tento Martin sa musí navždy zrieknuť svojich bludov a výmyslov. Musí nás o tomto zrieknutí informovať v otvorenom dokumente, spečatenom dvoma prelátmi, ktorý nám musí doručiť v nasledujúcich 60 dňoch.

Ak však, Martin a tí čo ho podporujú, nasledujú a sprevádzajú, k našej veľkej ľútosti, tvrdošijne nevyhovejú stanoveným podmienkam v požadovanom čase, tak nasledujúc sv. apoštola Pavla, ktorý nás učil vyhýbať sa kacírovi po prvom a druhom napomenutí, zavrhujeme tohto Martina a aj tých čo ho podporujú, nasledujú a sprevádzajú, ako neplodný vinič, ktorý nie je v Kristovi, hlása náuky rozpore s kresťanskou vierou a uráža božský majestát na škodu a hanbu celej kresťanskej Cirkvi, ako tvrdošijného a verejného kacíra.

Z buly Decet Romanum Pontificem z januára 1521, dávno po vypršaní 60-dňovej lehoty:

Avšak Martin sám – a hovoríme to s veľkou ľútosťou a rozpakmi – otrok zvrátenej mysle,
pohrdol možnosťou odvolať svoje bludy v predpísanom termíne a neposlal nám svoje odvolanie, ani sa nedostavil sám, ba dokonca sa nerozpakoval proti nám, proti Svätému stolcu a katolíckej viere kázať a písať veci ešte horšie, ako predtým a zvádzať iných, aby robili to isté.

Týmto ho vyhlasujeme za kacíra, rovnako aj všetkých ostatných, nech je ich autorita alebo hodnosť akákoľvek, ktorí sa nič nestarali o svoju spásu, ale verejne a pred zrakom všetkých sa stali nasledovníkmi Martinovej zhubnej a heretickej sekty, verejne a otvorene mu pomáhali, radili, preukazovali priazeň, povzbudzovali ho v jeho neposlušnosti a tvrdošijnosti, alebo hatili zverejnenie nášho hore spomenutého dekrétu (bula Exsurge Domine; pozn.): títo si vyslúžili trest vymenovaný v tomto dekréte a podľa práva je treba s nimi zaobchádzať ako s kacírmi a každý zbožný kresťan sa im podľa Apoštolovho príkazu musí vyhýbať (Tít 3,10–11).

Martin Luther
zdroj: flickr.com

***

Pre väčšinu poreformačnej historiografie je typické, že v opisoch teologickej kontroverzie, vyvolanej Martinom Lutherom, vystupuje tento ako oddaný nasledovník teológie sv. Augustína z Hippa, veľkého bojovníka proti manichejcom. To neprekvapuje, ak uvážime, že reformátori si brali Augustína za svedka proti katolíckej náuke, že heretici ako Kalvín a Cornelius Jansen postavili zdeformovaný augustinianizmus do centra svojich doktrinálnych systémov a že Augustínova odvážna obrana milosti proti pelagiánom, je pre reformátorov do istej miery použiteľná pri obhajobe sola fide a dvojitej predestinácie (k spáse a k zatrateniu) a tiež, že Luther bol augustiniánsky mních. Súčasná veda však odkrýva celkom iný obraz Martina Luthera. Ukazuje ho nie ako toho, kto si berie Augustína za zbraň proti Rímu, ale naopak ako toho, kto Augustínom pohŕda a v skutočnosti obhajuje dualistickú manichejskú teológiu.

Na Božie svetlo tieto skutočnosti začali vychádzať na začiatku 20. storočia, keď sa našli tisíce Lutherom vlastnoručne napísaných poznámok – na okrajoch stránok Augustínovych kníh, kníh Petra Lombardského a iných. Tieto poznámky pochádzajú z dvoch období: 1506 – 1516 a 1535 – 1545, a tak predstavujú formujúce sa i zrelé Lutherovo myslenie. Systematicky boli preskúmané a skompilované až pod vedením nemeckého kňaza Theobalda Beera, jedného z najlepších znalcov Martina Luthera, ktorého práca bola zavŕšená publikáciou knihy Der fröhliche Wechsel und Streit.

Výsledok Beerovho skúmania ukazuje, že Luther nebol ctiteľom sv. Augustína, ale naopak, že bol jeho úhlavným nepriateľom. Toto nepriateľstvo bolo nesené v gnostickom duchu a vrhá svetlo na veľa z Lutherovej následnej kritiky aristotelizmu a scholasticizmu. Kardinál Ratzinger Beerovi napísal: „Vplyv novoplatonizmu, pseudohermetickej literatúry a gnózy, ktorých pôsobenie ste u Luthera preukázali, vrhá úplne nové svetlo na jeho polemiku s gréckou filozofiou a scholasticizmom. Preskúmali ste novým a význačným spôsobom, až do hlbín ústrednej myšlienky, odlišnosti jeho kristológie a doktríny o Trojici.“[1]

Ako sa mohli tieto dôležité elementy Lutherovho myslenia stratiť? Theobald Beer pripomína, že to, čo poznáme ako „luteránstvo“ je v skutočnosti myslenie jeho nasledovníka, Philippa Melanchtona, ktorý bol Lutherovým vykladačom a advokátom, ale ktorý sa napriek tomu v niektorých dôležitých bodoch od Luthera odchýlil. Melanchton si napríklad Cirkevných Otcov a najmä Augustína do istej miery ctil a uznával užitočnosť filozofie pri štúdiu teológie a klonil sa k istej zmierlivosti, ktorá Luthera rozčuľovala. Melanchton toto vniesol do luteránstva a použil to v umiernenom luteránstve neskoršieho 16. storočia, proti najextrémnejším Lutherovým názorom. 

Realita ukazuje, že žiadny moderný luterán by nedal ruku do ohňa za väčšinu vecí, ktoré Luther narozprával a Melanchton sám, keď už si to po Lutherovej smrti mohol bez obáv dovoliť, povedal, že Luther bol paralyzovaný „manichejským delíriom“.[2] Preto Luther, ktorého dnes poznáme, je nepravý Luther, ktorého nám nakreslil a namaľoval Melanchton.

Čo je to „manichejské delírium“, ktoré Melanchthon Lutherovi prisudzuje? Príkladom je Lutherova teológia očistenia, kde vidí podstatné prevrátenie Božieho poriadku. Na kríži, hovorí „treba diablovi priznať hodinu božskosti a ja musím Bohu pripísať diabolskosť“.[3] Samozrejme, Luther v realite premieta svoj osobný boj s Bohom do Krista a necháva Syna potácať sa v dualistickom vzťahu k Bohu Otcovi. Lutherova hlboko zakorenená nenávisť k Bohu je prenesená na Krista, ktorý nielen preberá trest za hriech (ako učí katolícka teológia), ale aj samotnú vinu za tento hriech. Luther napísal, že Kristus neprijal všeobecný ľudský stav, ale podrobil sa diablovi takým spôsobom, že s diablom súhlasí, a tiež prijal aj dispozíciu k hriechu.

Diabol hrá na Lutherovi, dobová karikatúra
zdroj: picryl.com

Luther vo svojich poznámkach neberie Krista ako osobu, ale ako kompozitum, zloženinu. To je dôležité, pretože tvrdí, že v Kristovi koexistuje božskosť a diabolskosť. Kristus je kompozitum božstva a človečenstva. Tu sa Luther vzpiera tradičnému konceptu jednej hypostázy, proti ktorej argumentoval po celý život. Toto je významný rozdiel medzi Lutherom a Melanchtonom. Po jeho smrti Melanchton vyhlásil: „Tvrdenia, ktoré treba odmietnuť sú: Kristus je zložený z dvoch prirodzeností a Kristus je plodom stvorenia.“ Tá prvá je zjavne pokusom odvrátiť luteránske hnutie od Lutherovho heretického kompozita, aby si luteránstvo podržalo tradičnú formulu o hypostáze. Tu Luther Augustínovi obzvlášť protirečí.

Beer zdôrazňuje, že Luther sa upína oveľa viac na to, aká je Kristova úloha, než na to, kto Kristus je. Čo Kristus robí je dôležitejšie, než kým je. Pre Luthera má Kristus dve funkcie. „Prvou je úloha ochrániť nás pred Božím hnevom a druhá je dať nám príklad. To je dvojité ospravedlnenie.“[4] Ľudská Kristova prirodzenosť, pretože prijal hriešnu dispozíciu padlého človeka, sa v realite stáva hriechom. Tu vstupuje do Lutherovho myslenia gnosticko-manichejský dualizmus. Nie je možné zmierenie medzi hriešnym telom a božskou prirodzenosťou. Preto je Kristus kompozitom, ale nie hypostázou.

To tiež ide na koreň vzťahu medzi vierou a skutkami. Skutky náležia vonkajšiemu človeku, „telu“ a nemajú žiaden dopad ani význam pre „vnútorného človeka“, dušu oživenú vierou. Dokonca i v stave milosti je telo stále hriešne. Kristus len hriešnika zakryje pred trestom. Preto jestvuje pnutie medzi vierou a skutkami. Tomuto na sneme v Augsburgu katolícka strana oponovala slávnym výrokom sv. Pavla „viera činná skrze lásku“ (Gal 5,6), ktorý zjavne učí o jednote viery a skutkov a záslužnosti skutkov vykonaných vo viere. Luther nikdy nepriniesol uspokojivé vysvetlenie týchto Pavlových tvrdení a uchýlil sa ku gnostickým spisom Herma Trismegista. V Augsburgu na uvedený citát odpovedal: „Vzťah medzi Bohom a človekom je ako priamka, ktorá sa dotýka gule. Guľa sa jej dotýka len v jednom bode a to je presne bod, v ktorom stojí Kristus. Sme stále na tej istej ceste, ale guľa sa nás dotýka len v jednom bode.“[5] 

To je z Herma Trismegista, ktorý píše: „Boh je nekonečná guľa, ktorej stred je všade… Boh je guľa s toľkými obvodmi, koľko je bodov.“[6] V jednej glose k Evanjeliu sv. Jána Luther komentuje Kristove slová: „Skôr ako bol Abrahám, Ja som“ a hovorí: „Toto sa deje pre všetky pojmy akcidentálne, ale nie substanciálne. Kristus nehovorí „Skôr ako bol Abrahám, som Ja-Kristus“, hovorí jednoducho „Ja som“. Inými slovami, uvádza rozdiel medzi substanciou a akcidentom Kristovej osoby, považujúc božstvo za podstatu kompozita a človečenstvo za akcident. Na inom mieste Luther hovorí: „To, čo biela predstavuje vo vzťahu k človeku, to je Kristus vo vzťahu k Božiemu Synovi.“[7] Kristovej osobe nie je Kristovo človečenstvo nutné, je len akcidentálne a preto môže prijať fundamentálnu dispozíciu k hriechu bez toho, aby to zasiahlo jeho božstvo. Toto je praktický gnostický dualizmus.

To znamená, že v Lutherovom odmietnutí katolicizmu je niečo oveľa hlbšie ako odpustky a iné drobné nezhody. Luther protirečí samotnému jadru tradičnej kristológie, ktorú dnes akceptuje väčšina protestantov i pravoslávnych. Môžeme si len predstavovať, ako by reagoval Tridentský koncil, keby mal k dispozícii tieto texty. Práve pre toto odpudivé „manichejské delírium“ sa Melanchton s takou námahou usiloval prerobiť luteránstvo tak, aby trochu viac rezonovalo s tradičnou kristológiou. 

A tu nachádzame Lutherovo pohŕdanie sv. Augustínom, pretože práve Augustín, viac než ktorýkoľvek iný Cirkevný Otec, správne pochopil a sformuloval náuku o Kristovi v rámci Trojice. V De Trinitate Augustín píše: „… neviditeľný Otec, zjednotený spolu so svojím neviditeľným Synom, poslal toho istého Syna a urobil ho viditeľným“[8]. V roku 1509 Luther sarkasticky na okraj stránky poznamenal: „Hľa, aký čudný záver!“ Luther nemohol akceptovať inter-trinitárnu misiu, pretože Kristovou fundamentálnou úlohou bolo zaštítiť nás pred božím hnevom. Kristus má dve prirodzenosti, ale tie sú v nepretržitej opozícii.

Táto opozícia sa týka aj Cirkvi. Pretože ľudská prirodzenosť sa neúčastní na božskej prirodzenosti, tak ani Cirkev na nej nemá podiel. Luther hovorí, že „Cirkev je externý útvar a neparticipuje na božskej prirodzenosti.“ Melanchthon protirečí: „Kristova osoba bola poslaná k Cirkvi, aby priniesol Evanjelium zo srdca Večného Otca.“ U Melanchtona nachádzame skutočný prienik božstva do človečenstva, ktorý Luther vo svojom manichejskom postoji nemohol prijať.[9] Luther zašiel tak ďaleko, že poprel, žeby Kristova ľudská prirodzenosť mala podiel na vykúpení: „Kristus pracuje na našej spáse, ale bez spolupráce s ľudskou prirodzenosťou.“[10] Ľudská prirodzenosť je tak nenapraviteľne poškodená, tak vzdialená od božstva, že ani v osobe Kristovej nenachádza žiadne dobré uplatnenie. Kristus svoje človečenstvo využíva len na to, aby sa „stal“ naším vlastným hriechom.

Lutherov gnosticizmus je hlboký. Beer uvádza viacero iných pasáží, kde Luther pri komentári k Písmu cituje novopytagorejské doktríny Herma Trismegista a užíva gnostické metafory ako Leviathana či Titánov. Rozdiel medzi vierou a skutkami je pre neho tak obrovský, že v človeku sú v podstate dve osoby. V glose k listu Galaťanom v roku 1531 píše: „Jeden je Abrahám, ktorý verí, iný je Abrahám, ktorý koná skutky, jeden je Kristus, ktorý vykupuje, iný je Kristus, ktorý koná skutky…, rozdiel medzi tými dvoma je ako medzi nebom a zemou.“[11] Tento dualizmus je totálny.

Sv. Augustín
zdroj: flickr.com

Z tohto dôvodu Luther Augustínom, ktorý výrečne bojoval so svojimi manichejskými súčasníkmi, pohŕda. Napríklad vo Vyznaniach Augustín kritizuje koncept dvoch božstiev bojujúcich proti sebe. Luther si na okraj poznamenal: „Omyl. Toto je pôvod všetkých Agustínových bludov.“ Takže Luther útočí na Augustína, lebo Augustín útočil na manichejcov. Preto Melanchton na oplátku obvinil Luthera z manichejského delíria, pretože práve koncept dvoch bohov, dvoch Kristov, sa u Luthera objavuje.

Iný príklad: Augustín útočí na gnostika Porfýria v De Trinitate VII, 6, 11. Luther bráni Porfýriov argument proti Augustínovi a na okraj si zapíše: „(Pojem) „osoba“ v Bohu je medzi mnohými rozšírený a označuje podstatu božstva.“ To je úplne proti Augustínovi, ktorý bráni pravoverný výklad, že osoba neoznačuje podstatu Boha, ale dištinkcie vo vnútri Boha. Ak by osoba označovala Božiu podstatu, nemohol by Boh byť v Troch osobách, pretože Boh má len jednu podstatu. Je poburujúce, že Luthera niektorí považujú za druhého Augustína. On Augustínom opovrhuje a považuje jeho knihy za plné bludov. Luther straní manichejcom.

Treba uznať, že Luther nepostuluje autonómnu zlú podstatu (zlého boha), ako to robili manichejci, ale Boh je pre neho v základe zlý. Sv. Pavol hovorí, že v Kristovi telesne prebýva plnosť Božstva (Kol 2,9), na čo Luther reaguje: „Je dobré, že máme takého človeka, lebo Boh je v sebe krutý a zlý“.[12] Toto je reflexia Lutherovej osobnej skúsenosti s Bohom, ktorá sa potom vliala do jeho teológie.

Kniha Theobalda Beera, ktorá kompiluje Lutherove glosy, odhaľuje Luthera, ktorý od roku 1509 do 1540 vyzrel do mimoriadne heterodoxnej kristologickej teórie, za ktorú sa jeho súčasníci hanbili a pokúšali sa ju bagatelizovať. Jeho vytesnenie Kristovho človečenstva na úplný okraj, jeho gnostický dualizmus, ktorý postuluje v rozdielnosti medzi materiálnou a nemateriálnou zložkou človeka, jeho spoliehanie sa na kacírske spisy Herma Trismegista a jeho vášnivý odpor k sv. Augustínovi ukazujú Luthera búrlivejšieho a zvrátenejšieho, ako sme si predtým predstavovali. Vo svojom spochybňovaní samotných prirodzeností Ježiša Krista a štruktúru Svätej Trojice je Luther oveľa viac problematický, než sa predtým zdalo, pretože jeho útok proti viere je vedený na ďaleko zásadnejšej úrovni, ako sú odpustky a Očistec.

Ak je to tak, ako to ovplyvňuje luteránsko-katolícke vzťahy? Sú Lutherove čudné nápady niečo, s čím by mali katolíci viesť dialóg? Luther to nie je luteránstvo a väčšina dnešných luteránov sa rozpakuje vyznávať všetky Lutherove názory, ba ani ich nepozná. Ale aj ak sa moderné luteránstvo dištancuje od Lutherovho „manichejského delíria“, stále platí, že to, akým sa ich hnutie začalo, predurčilo jeho smer. Katolícki učenci a všetci katolíci angažovaní v „dialógu“ s luteránmi by urobili dobre, keby si doplnili informácie o tejto, doposiaľ málo známej stránke Martina Luthera.

[1] Luther: Manichaean Delirium,  Antonio Socci a Tommaso Ricci, s. 55.
[2] Tamtiež.
[3] Tamtiež.
[4] Tamtiež, s. 56.
[5] Tamtiež.
[6] Rozpravy Herma Trismegista, II, XVIII.
[7] Socci a Ricci, s. 56. „Sicut albus est respectu hominis, ita Christus respectu filii dei.“
[8] Sv. Augustín, De Trinitate, II, 5, 9.
[9] Socci a Ricci, s. 57.
[10] Tamtiež.
[11] Tamtiež.
[12] Tamtiež, s. 59.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Zomrel Anton Hykisch – zatiaľ posledný veľký slovenský katolícky spisovateľ

Hnutie Emauzy potvrdilo o zakladateľovi, že Abbé Pierre, idol liberálneho katolicizmu bol sexuálnym násilníkom. Dodajme: aj obhajcom LGBT a heretikom

Poľsko: Šikanovanie Cirkvi liberálmi narastá – Dvom progresívcom vadilo zvonenie z kostola a sudca ho zakázal

Firma John Deere upúšťa od podpory agendy LGBT, rodovej rovnosti a gender. Konzervatívni zákazníci ju začali bojkotovať