Progresívne šialenstvo a tridsaťročná vojna: Nemci natočili film o trans-vojakovi, žene, ktorá je drsným veteránom. Po trans-Achilovi prichádza trans-žoldnier…

20. augusta 2026   Kultúra Politika   Kríza spoločnosti, Progresivizmus, Transgenderizmus

Záujem prebudených progresívcov o históriu nie je nový. Historicky vzaté, už Komunistická strana počas svojho vládnutia na svoj obraz transformovala dejiny a z rôznych osobností vyrábala komponenty do mašiny dialekticko-materialistického vývoja dejín smerom ku komunizmu. Každý dostal svoju malú, ale pokrokovú úlohu na scéne napredovania k svetlým zajtrajškom. Tiberius Gracchus aj Epikuros, Cola di Rienzo aj Dante, Goethe aj Byron – tí všetci boli vyložení a preložení do jazyka pokroku a vyhodnotení ako stupne k beztriednej spoločnosti.

Túto osvietenú marxistickú (a neomarxistickú) metódu prenášania moderných ideológií do minulosti, si osvojili aj prebudení myslitelia na Západe a od 60. rokov (keď sa im stalinizmus definitívne prejedol a hľadali niečo menej „konzervatívne“) začali s prebudeným neomarxizmom, trockizmom a novou ľavicou v historických epochách a postavách nachádzať symptómy dnešnej spoločnosti.

V 90. rokoch k nám už prúdili zo spriatelených univerzít v Oxforde, Harvarde, Berkeley a ďalších množstvá podnetnej literatúry, ktoré potom knižnica SAV vystavovala ako inšpiratívne novinky. Pre niekoho, kto sa trochu zaoberal dejinami boli názvy týchto vedeckých opusov vskutku inšpiratívne: Feminizmus v starom Egypte, Renesancia a diskriminácia, Život minorít v starom Ríme a pod. Trúfam si odhadnúť, že v atmosfére, ktorá vygenerovala geniálneho černošského profesora Ardaya, sa nakoniec počet podobných kníh dá počítať na stovky, ba tisíce. Aj vzhľadom k dvom skutočnostiam: ešte v roku 1992 nám jeden český vedec, ktorý prišiel na UK po dvojročnom pobyte v Oxforde zvestoval o oxfordských vedcoch: „Všetci tam majú pred domom dve autá a všetci sú marxistami“, pričom dodal, že musia publikovať v rámci hesla: „Publish or perish!“ (Publikuj alebo zahyň!) aspoň jednu knihu ročne. Úroda bude teda značná…

Táto osvietená neomarxistická metóda prenášania ideológií, bola aplikovaná najnovšie aj na tridsaťročnú vojnu, konkrétne na nový nemecký film s názvom Rose.

Hlavnou hrdinkou/hrdinom je vojak, veterán, žena, ktorá sa prezentuje ako muž. Problém je, že ani po dôkladnej práci štúdiových maskérov herečka Sandra Hüllerová nie a nie vyzerať ako muž. Čo je samozrejme pre herečku ako herečku dobre. Horšie je to už pre film.

Predpokladať, že v 17. storočí po najbrutálnejšej (v zmysle vyvražďovania a násilia) vojne, akú Európa zažila, môžu ľudia veriť niekomu, kto vyzerá ako hlavná hrdinka filmu, že je veteránom a má za sebou kolosálne masakre, plienenie dedín (žoldnier, ktorý by sa nezúčastnil, by bol podozrivý), prežil pomstychtivé nájazdy sedliakov (ktorí by pri jej mučení rýchlo zistili, kto je a čo je), dokázal utajiť svoje pohlavie pred spoluvojakmi (!) a dokonca im fyzicky konkurovať tak, aby prežil, na to treba skutočne veľkú dávku prebudenej fantázie.

Už pri zábere kamery zdiaľky vyzerá hrdinka krajne nemužne a nevojensky. Autori filmu zrejme predpokladajú, ako sa to často stáva pokrokovým moderným ľuďom, že v minulosti boli všetci ľudia tupí a nedokázal rozoznať muža od ženy. Herečka Hüllerová celou svojou vizážou reve do sveta: „Som žena“, avšak dedinčania vrátane žien sa vo filme tvária akoby stáli pred nejakou záhadou a dokonca idú vojačku oženiť.

Autori uvádzajú, že sa inšpirovali údajnými skutočnými prípadmi žien bojujúcich vo vtedajších armádach ako muži. Čiže nie ako ženy, ktorých angažmán, podobne ako sv. Jany z Arku je zdokumentovaný, ale ako ženy vydávajúce sa za mužov a neodhalené. Ide však zrejme len o mytológiu. V takom prípade by museli takéto ženy vyzerať vskutku ako muži a to nie je príliš vierohodné, vzhľadom na to, že v 17. storočí neexistovali medicínske zákroky na zmenu pohlavia.

V dobe takej brutality, v ktorej poklesol počet obyvateľov strednej Európy o dve tretiny (!), sa vojaci správali ako zvieratá a akýkoľvek náznak ženskosti podliehal znásilneniu (v tom lepšom prípade) a to dokonca aj na území, za ktoré vojaci bojovali, čiže nie na nepriateľskom. Celé dediny a oblasti boli vyľudnené.

Ako sa táto žena vo vojenskom tábore umývala? Nikdy sa neprezliekala? Nikdy nebola ranená? A ak by ju už neodhalili muži (čo je nepravdepodobné), tak zástupy markitánok, kuchárok, detí, ktoré tiahli s každou armádou boli tiež slepé?

Je možné a aj zdokumentované, že rôzne úchylné ženy sa prezliekali za mužov a boli dokonca aj v armáde. V 18. alebo 19. storočí, keď boli možnosti maskovania väčšie a pravdepodobnosť odhalenia menšia. Nakoniec však boli aj tak odhalené a niektoré aj trestané za aktívne lesbické vzťahy. Počas tridsaťročnej vojny je to však veľmi, veľmi nepravdepodobné.

Celá zlátanina však má jasné, nie historické, smerovanie: ukázať, že tzv. transrodovosť nie je moderný vynález, zároveň ukázať v duchu klasického sufražetkovského feminizmu, že ženy dokážu všetko tak ako aj muži a predovšetkým ohlásiť, že transrodovosť prináša slobodu, pretože hrdinka sa cíti vo svojej mužskej úlohe slobodne, a to omnoho slobodnejšie ako vtedajšie ženy, ako dokladá napr. aj táto recenzia filmu:

„Po mnohých rokoch tvrdej práce si žena, ktorá stále všetkých vedie k presvedčeniu, že je muž, získa úctu a rešpekt miestnych obyvateľov. … Rozhodnutie predstierať, že je muž, prevziať dedičstvo, ktoré by inak stratila, a vybudovať si život tvrdou a poctivou prácou umožnilo našej Rose konečne cítiť sa slobodne. Oveľa slobodnejšie ako väčšina žien tej doby.“

https://cinema-austriaco.org/en/2026/02/16/rose/

Je tam všetko, čo potrebuje správny pokrokový film: útlak kresťanskej patriarchálnej spoločnosti, tuposť zaostalého ľudu, pokrokový jedinec, ktorý sa vzoprie patriarchálnemu ideo-teroru:

„Príbeh, v ktorom spoločnosť, náboženstvo a silná potreba súdiť tých, ktorí žijú iný život ako ten náš, sú včera rovnako ako dnes schopné zmeniť osud mnohých, príliš mnohých ľudí.“

O ďalších progresivistických motívoch môžeme nechať hovoriť samotného režiséra a nemusíme si ich pracne domýšľať:

„Filmár spomenul, že ho vychovávali výlučne ženy a dodal, že verí, „že jediná vec, ktorá by nás teraz mohla zachrániť, je, keby sme mali vo svete viac feminizmu a vrátili sa k základným princípom feminizmu. Nerovnosť žien zostáva pretrvávajúcim globálnym problémom, rodovo podmienené násilie narastá a práva transgender osôb sú jednou z najpolarizujúcejších tém v súčasnej politickej diskusii. Podľa Schleinzera, hoci je „Rose“ historickou drámou, „v skutočnosti rozpráva aj príbeh o súčasnosti, v ktorej žijeme. „Rose“ je príbeh, ktorý sa zamýšľa nad tým, „ako sú ľuďom odopierané veci, ktoré sú pre ostatných úplne logické a podľa ktorých by mali žiť“. Pre filmára je zásadná otázka: Prečo sú im tieto práva odopierané?“

Tieto „práva“ ma ako katolíka, samozrejme nezaujímajú. Neverím na právo ženy vyžadovať od iných, aby ju považovali za muža a ani na právo ženy prezentovať sa ako muž. Jedna vec by ma však zaujímala: pokiaľ už nás chcú progresívci presviedčať, prečo to robia takouto stupídnou formou, v rámci ktorej sa nás krehká ženská osoba (podobne ako trans Achilles v novom Nolanovom Odyseovi) snaží presvedčiť, že je drsným a ostrieľaným veteránom tridsaťročnej vojny?

Branislav Michalka

Zdroj: YouTube, cinema-austriaco, sprievodný obrazový materiál, zdroj – snímky obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)