Prirodzenosť bojujúcej Cirkvi – Prípravná schéma o Cirkvi pre II. vatikánsky koncil, ktorá bola odmietnutá v prospech Lumen gentium

Jozef Duháček
31. júla 2026   Cirkev

O deklaráciách a konštitúciách II. vatikánskeho koncilu, o nášľapných mínach a úmyselne dvojzmyselných a nejednoznačne interpretovateľných miestach a vyjadreniach sme veľakrát písali. Za všetky môžeme spomenúť slávne vyjadrenie, že Kristova Cirkev subsistuje v katolíckej Cirkvi (Lumen gentium 8). O katastrofálnych dopadoch deklarácií a konštitúcií koncilu na katolícku Cirkev píšeme prakticky denne, keď dokumentujeme, hoci nám to nečiní obzvláštne potešenie, tragický úpadok a skazu, ktorú v dome Božom dennodenne pozorujeme.

II. vatikánsky koncil bol pripravovaný spôsobom, akým boli pripravované aj viaceré predošlé koncily. Príprava prebiehala v rokoch 1959 až 1962. Prvý rok predstavovalo predprípravné obdobie. Dňa 17. mája 1959 Ján XXIII. ustanovil predprípravnú komisiu, aby sa poradila s biskupmi, katolíckymi univerzitami a teologickými fakultami, ako aj s úradmi Rímskej kúrie o témach, ktoré by mohli byť na koncile prerokúvané.

Nasledujúce dva roky tvorili prípravné obdobie. Dňa 5. júna 1960 bolo zriadených desať prípravných komisií. Tieto orgány pripravili návrhy textov, známe ako schémy, určené na diskusiu biskupov. Väčšina komisií bola prepojená s úradmi Kúrie a predsedal im kardinál stojaci na čele príslušného úradu. Schémy boli následne preskúmané Ústrednou prípravnou komisiou. Prípravné schémy sa líšili tónom aj obsahom.

Počas prvého zasadnutia bolo prípravnou komisiou rozdaných niekoľko oficiálnych schém s očakávaním, že ich konciloví otcovia prijmú, aspoň v prepracovanej podobe. Nemecká skupina bola vo všeobecnosti spokojná s navrhovaným dokumentom o liturgii, no negatívne reagovala na dokumenty o zjavení a o Cirkvi a usilovala sa o ich nahradenie. Ku koncu prvého zasadnutia koncilu bol za teologického poradcu kardinála Josepha Fringsa vymenovaný Joseph Ratzinger a túto funkciu vykonával až do skončenia koncilu. Mnohí jeho životopisci sa domnievajú, že práve on napísal Fringsov prejav z 8. novembra 1963, v ktorom ostro zaútočil na postup Svätého ofícia. Na základe tohoto vystúpenia a následných zásahov Jána XXIII. sa takmer všetky pripravené texty zavrhli a boli zostavené nové komisie, v ktorých mali nad tradične zmýšľajúcimi rímskymi teológmi prevahu liberálni biskupi a periti z Nemecka, Francúzska, Belgicka, Holandska a USA. Ako to prebiehalo ďalej je všeobecne známe, historik Roberto Mattei v knihe Druhý vatikánsky koncil – doposiaľ nenapísané dejiny túto tému podrobne spracoval.

Málo sa vie, čo vlastne v pôvodných schémach stálo. Niektoré z nich sa však dajú dohľadať. Pripravené boli schémy O prameňoch Zjavenia, O neporušenom zachovávaní pokladu viery, O kresťanskom mravnom poriadku, O čistote, manželstve, rodine a panenstve, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi, O Preblahoslavenej Panne Márii, Matke Božej a Matke ľudí, Schéma o ekumenickom koncile a Schéma k dogmatickým konštitúciám.

Stojí zato venovať pozornosť niektorým vybraným častiam z týchto textov, aby sme ukázali ich jasnosť, priamočiarosť a v porovnaní s následnými koncilovými dokumentmi aj ich stručnosť. Zaujímavé je tiež pozorovať, ako sa tieto dokumenty výrazne odlišujú od dokumentov, ktoré boli napokon promulgované. Napríklad schéma O prameňoch Zjavenia veľmi jednoznačne tvrdí, že existujú dva pramene Zjavenia, ktoré tvoria jediný poklad viery; na druhej strane Dei verbum dôrazne zdôrazňuje, že existuje iba jeden prameň Zjavenia, ktorý sa odovzdáva dvoma „spôsobmi prenosu“. Tón týchto textov sa výrazne líši od konečných koncilových dokumentov. Namiesto pokorného „hľadania pravdy“, ktorej nájdenie snáď leží niekde v bližšie neurčenej budúcnosti, pôvodné schémy jasne a autoritatívne ohlasujú pravdu už dávno nájdenú, ako aj omyly, ktoré ju falšujú. Schéma O prameňoch Zjavenia, ktorá sa stretla s toľkým opovrhnutím zo strany koncilových otcov, obsahovala niekoľko formálnych odsúdení. Aby bolo možné vidieť rozdiel v tóne medzi oboma súbormi dokumentov, pozrime si najprv úryvkom zo schémy O kresťanskom mravnom poriadku, paragraf 6:

„(Cirkev) sa však zarmucuje nad tým, že mnohí ľudia prestupujú Boží zákon skôr zo slabosti než zo zlomyseľnosti, hoci len zriedka bez ťažkej viny. S veľkou hrôzou si všíma, že všade sa šíria omyly, omyly, ktoré otvárajú cestu do záhuby a zatvárajú bránu spásy. Sú takí, ktorí popierajú osobného Boha, a tým zbavujú prirodzený zákon jeho základu; sú takí, ktorí odmietajúc Kristovo poslanie, zavrhujú zákon evanjelia; sú takí, ktorí pri vysvetľovaní mravného poriadku vychádzajú iba z čisto ľudských princípov, a tým ho oberajú o jeho skutočnú a konečnú záväznosť i sankciu… Ich bezbožnosť a bezočivosť dosahujú taký stupeň, že sa pokúšajú zaútočiť na nebo a odstrániť samotného Boha spomedzi ľudí. So známou zlobou a rovnakou nerozumnosťou sa nehanbia vyhlasovať, že neexistuje najvyšší, najmúdrejší a najprozreteľnejší Boh odlišný od vesmíru; sú takí, ktorí tvrdia, že mravný zákon podlieha zmenám a vývoju dokonca aj v základných otázkach…“

Porovnajme tento text s paralelným úryvkom z Gaudium et spes, kapitola 21, ktorá sa rovnako zaoberá ateizmom:

„Cirkev vyzýva na aktívnu slobodu veriacich pri budovaní Božieho chrámu aj v tomto svete. Ateistov zdvorilo pozýva, aby s otvorenou mysľou skúmali Kristovo evanjelium.“

Keď sa koncil začal, progresívne naladení konciloví otcovia považovali Ottavianiho schémy za prekážku svojho reformného (reformačného?) programu. Kardinál Bea, jeden z vplyvnejších prelátov a obľúbenec pápeža Jána XXIII., vysvetlil svojim progresívnym kolegom:

„Musíme pomôcť Svätému Otcovi dosiahnuť jeho ciele pre koncil, tie, ktoré vyjadruje vo svojich rozhlasových posolstvách a vo svojich povzbudeniach. Tie nie sú totožné s cieľmi schém, a to buď preto, že Teologická komisia, ktorá ich riadi, je uzavretá svetu a myšlienkam pokoja, spravodlivosti a jednoty, alebo preto, že práca je rozdelená a chýba jej koordinácia. Urobili miesto pre všetko okrem Ducha Svätého.“

Tak boli tieto schémy, ktoré boli považované za „uzavreté svetu“, nahradené dokumentmi, ktoré máme dnes a ktorých nedostatky si mnohí bolestne uvedomujú. Keďže tieto schémy nikdy neboli prijaté, nemajú žiadnu záväznú autoritu; avšak pri ich čítaní sa človek neubráni úvahám o koncile, ktorý mohol byť.

Skúsme sa dnes pozrieť na to, ako bola Cirkev chápaná v pripravenom dokumente a ako bola chápaná v dokumente schválenom. Toto je prvá kapitola z pripravenej schémy.

NÁVRH DOGMATICKEJ KONŠTITÚCIE O CIRKVI
KAPITOLA I – PRIRODZENOSŤ BOJUJÚCEJ CIRKVI

1. Predslov: Plán Boha Otca

Po tom, ako ľudský rod skrze hriech prvého rodiča, Adama, biedne upadol z prvotného stavu spravodlivosti, rozhodol sa večný Otec jednorodeného Syna v úplne slobodnom a skrytom pláne svojej múdrosti vykúpiť ľudstvo smrťou svojho vteleného Syna a priviesť ho do svojho Kráľovstva.¹ Keď teda prišla plnosť času,² poslal svojho Syna, ktorý skrze Ducha Svätého obetovaním seba samého ako nepoškvrnená obeta Bohu³ mal očistiť jemu milý ľud.⁴ Lebo Otec chcel, aby vykúpení, v novej a večnej zmluve, nestáli pred ním na posvätenie iba ako jednotlivci, navzájom nesúvisiaci a nespojení, ale aby, povolaní spomedzi mnohých, tvorili nový vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, nový Izrael,⁵ pod jednou Hlavou, Ježišom Kristom, ktorého mocou by všetci spolu boli nielen vykúpení, ale tým, že by pokračovali v spasiteľnom diele Krista, by boli aj spoluvykupiteľmi.⁶

2. Synovo uskutočnenie Otcovho plánu

Keď teda jednorodený Boží Syn, narodený zo ženy, prebýval medzi nami,⁷ ustanovený ako nový Adam, hlava celého ľudského rodu, poslúchol vôľu svojho Otca.⁸ Vykonával pre nás úlohy Učiteľa,⁹ Kňaza,¹⁰ a Kráľa,¹¹ a rôznymi spôsobmi posväcuje a múdro vedie Boží ľud¹² ku spáse, nielen sám, ale aj prostredníctvom predstavených, ktorých si sám vyvolil. Takýchto predstavených totiž ustanovil medzi svojím ľudom a zveril im úrady učiteľa, kňaza a kráľa, ktoré sa majú vykonávať pod Petrom, keď povedal: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy, krstiac ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, učiac ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,18–20); a: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; kto však neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16,15–16)

Tento nový Boží ľud, ktorý apoštol Pavol nazval Božím Izraelom,¹³ nepostupuje ako neusporiadaný dav, ale ako disciplinované vojsko živené duchovným pokrmom a pijúce z duchovnej skaly, ktorá ich sprevádza;¹⁴ víťazne odporuje bránam pekla¹⁵ a úkladom diabla, a ako jeden a jediný v duchu i láske bude trvať až do konca sveta v jednote viery, v spoločenstve sviatostí a v apoštolskosti správy.

3. Prirodzenosť Božieho Izraela vyjadrená slovom „Cirkev“ a rozličnými obrazmi

Tak ako podľa tela Mojžiš nazval Izrael,¹⁶ ktorý putoval po púšti, „Božou Cirkvou“,¹⁷ tak Kristus nazval Božím Izraelom aj ten ľud, ktorý putuje týmto svetom a hľadá budúce trvalé mesto,¹⁸ a vyhlásil ho za „Cirkev“; ba vyhlásil ho za svoju Cirkev,¹⁹ nielen preto, že si ju získal vlastnou krvou,²⁰ ale aj preto, že ju starostlivo vybavil prostriedkami potrebnými na jej poslanie a vybudoval ju na Petrovi²¹ a na jeho nástupcoch, v ktorých bude Peter ďalej žiť svojou trvalou autoritou.

Aby Kristus ešte jasnejšie a určitejšie odhalil charakter a prirodzenosť svojej Cirkvi, predstavoval ju buď sám, alebo prostredníctvom apoštolov v rozličných obrazoch a nazýval ju rozličnými menami, pomocou ktorých sú osobitne opísané jej spoločenské a mystické stránky. Tak to, čo sa ohlasuje ako Božie kráľovstvo,²² dom,²³ a chrám,²⁴ je zároveň označované ako stádo alebo ovčinec,²⁵ Nevesta Kristova,²⁶ stĺp a opora pravdy.²⁷

4. Obraz Kristovho tela

Zo všetkých obrazov je však hlavným obraz tela, pretože najjasnejšie vyjadruje spoločenský prvok spolu s mystickým. Tento obraz použil na Kristovo vnuknutie²⁸ Pavol: „On je hlavou tela, Cirkvi“ (Kol 1,18); a: „ktorá je jeho telom a plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom“ (Ef 1,23)

Lebo všetci, ktorí vstúpili do Cirkvi krstom²⁹ a obliekli si Krista v spoločenstve svätých,³⁰ stávajú sa dokonalými³¹ v jednote jedného Tela tým, že majú účasť na jednom eucharistickom chlebe: „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe.“ (1Kor 10,17)

5. Vysvetlenie obrazu tela

Už samotným faktom, že je telom, je Cirkev viditeľná očiam, čo naznačujú aj ostatné obrazy. Je navyše útvarom mnohých údov, ktoré, prirodzene, nie sú všetky rovnaké,³² pretože niektoré údy sú podriadené iným a pretože v Cirkvi existujú duchovní a laici, predstavení a podriadení, učitelia a žiaci, ako aj rozličné stavy, nad ktorými všetkými vyniká Kristus ako Hlava svojím postavením, dokonalosťou a mocou. V tomto usporiadanom tele údov jestvuje popri spojení vyplývajúcom zo spoločenských, právnych a služobných zväzkov aj iné spojenie, ktoré sa uskutočňuje rastom,³³ skutkami³⁴ a utrpením³⁵ údov. Je to totiž práve tá zhoda prirodzenosti a života, ktorú Pán znázornil, keď prirovnal seba k viniču a nás k ratolestiam: „Ja som vinič, vy ste ratolesti; kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia, lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ (Jn 15,5)

Tak ako je Kristus Hlavou Tela, tak je Duch Svätý, prebývajúci v Hlave i v údoch,³⁶ jeho Dušou. Keďže Duch je jeden, vytvára a zachováva celé Telo v jednote;³⁷ a všetkým údom podľa miery Kristovho daru³⁸ rozdeľuje milosť a dary a udeľuje charizmy.³⁹

Preto sa hovorí, že Cirkev je v Kristovi Ježišovi jednou osobou, prirodzene mystickou osobou: „Lebo vy všetci ste jedno (osoba) v Kristovi Ježišovi.“ (Gal 3,28)

V tele však nie všetky údy prekvitajú svätosťou, pretože sú v ňom aj choré údy, ktoré, hoci nemajú milosť a lásku, sú spojení s Kristom-Hlavou aspoň prostredníctvom viery.⁴⁰ Hriechy takýchto údov síce Cirkev urážajú, ale nijako nepoškodzujú jej podstatnú svätosť. Cirkev je totiž svätá predovšetkým preto, že ako Kristova Nevesta, keďže bola ustanovená vo svätosti,⁴¹ rodí svojich členov k svätosti, nikdy jej nechýbajú členovia vynikajúci svätosťou,⁴² a okrem toho nielen krotí hriechy svojich členov, ale svojou službou privádza choré údy späť k pôvodnej a niekedy aj k ešte väčšej svätosti.

Cirkev je totiž oddaná Matka, ktorá svojich členov nielen počína hlásaním slova a rodí ich v krste, ale ich aj živí pokrmom spasiteľnej pravdy a sviatostí a každý deň ich čoraz tesnejšie spája s božským životom.

6. Cirkevná spoločnosť je Mystickým telom Kristovým

Keďže Duch Svätý udeľuje Cirkvi v rozličných úradoch a službách mnohé charizmy zodpovedajúce jej spoločenskému charakteru a jej božskému poslaniu, aby tí, ktorí ich prijali, ako Boží spolupracovníci⁴³ spolu s ním pracovali na budovaní Kristovho tela,⁴⁴ je nesprávne tvrdiť, že hierarchická Cirkev, Cirkev práva, sa v skutočnosti líši od charizmatickej Cirkvi alebo od takzvanej Cirkvi lásky.

Preto cirkevná spoločnosť a Mystické telo Kristovo nie sú dve skutočnosti, ale iba jedna, ktorá má zároveň ľudský i božský aspekt, a preto sa nie bez významnej analógie prirovnáva k tajomstvu vteleného Slova.⁴⁵

Lebo tak ako vo vtelenom Slove ľudská prirodzenosť slúžila ako živý nástroj jeho božskej prirodzenosti pre našu spásu i pre spásu celého sveta a takto slúži aj naďalej v nebi, tak je aj cirkevná spoločnosť vybavená charizmami učiteľa, kňaza a kráľa, aby slúžila Duchu Kristovmu pri budovaní Kristovho tela. Tieto charizmy, rovnako ako ostatné dary udeľované Duchom, sa majú vykonávať ako služba a úrad pravdy a lásky, aby sa spása získaná Kristom, ako aj všetky dobrodenia z nej vyplývajúce, rozšírili na všetkých ľudí a na všetky veky.⁴⁶

7. Katolícka rímska Cirkev je Mystickým telom Kristovým

Svätý snem preto učí a slávnostne vyznáva, že existuje iba jedna pravá Cirkev Ježiša Krista, tá Cirkev, ktorú vo Vyznaní viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú;⁴⁷ Cirkev, ktorú si Spasiteľ získal na kríži,⁴⁸ a spojil so sebou ako telo s hlavou a ako nevestu so ženíchom; Cirkev, ktorú po svojom zmŕtvychvstaní odovzdal na spravovanie svätému Petrovi a jeho nástupcom, rímskym veľkňazom.⁴⁹ Preto iba katolícka rímska cirkev sa právom nazýva Cirkvou.⁵⁰

Tejto kapitole zodpovedá prvá kapitola konštitúcie Lumen gentium. Oficiálny text je tu. Obe kapitoly oboch dokumentov sa zhodujú v tom, že Cirkev je Kristovo mystické telo a Kristus je jeho Hlava, Duch Svätý je princípom života, jednoty a rastu Cirkvi, Cirkev je zároveň viditeľná aj duchovná skutočnosť, existuje iba jedna Kristova Cirkev, vyznávaná ako jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Zachované sú rovnaké biblické obrazy: telo, nevesta, stádo, ovčinec, chrám, Boží dom, vinica, potvrdzuje sa osobitná úloha Petra a jeho nástupcov.

Oba dokumenty vychádzajú z Božieho plánu spásy a opisujú Cirkev ako prostriedok uskutočnenia tohto plánu, oba zdôrazňujú hierarchickú štruktúru Cirkvi, no Lumen gentium ju viac prepája s pôsobením Ducha Svätého a chariziem, v oboch je Cirkev chápaná ako spoločenstvo veriacich zjednotených krstom a Eucharistiou.

Kapitoly sa však líšia v dôležitých bodoch. Návrh hovorí o „prirodzenosti bojujúcej Cirkvi“, zatiaľ čo Lumen gentium o „tajomstve Cirkvi“. V patristickej teológii sa síce slovo tajomstvo v súvislosti s Cirkvou občas vyskytuje, no nie ako samostatná teória, či pojem ktorým sa označuje Cirkev. V stredovekej a scholastickej teológii sa o Cirkvi ako tajomstve alebo o Cirkvi a jej tajomstve vôbec nehovorí. Prvý text opisuje Cirkev najmä ako hierarchickú a právne usporiadanú spoločnosť; Lumen gentium zdôrazňuje Cirkev ako sviatosť, tajomstvo a Boží ľud. Čo je však podstatné, dokumenty sa nezhodujú v tom, čo je vlastne Cirkev. V návrhu sa uvádza, že „iba katolícka rímska cirkev sa právom nazýva Cirkvou“; Lumen gentium používa formuláciu „subsistit in“, akoby rozsah Kristovej Cirkvi a katolíckej Cirkvi sa navzájom neprekrývali, ale akoby to boli separátne množiny a uznáva existenciu prvkov posväcovania a pravdy aj mimo viditeľných hraníc katolíckej Cirkvi, akoby katolícka Cirkev bola iba podmnožinou širšej väčšej a rozľahlejšej Cirkvi. Pôvodná schéma používa tradičný jazyk, hovorí o Cirkvi bojujúcej (vojsko, boj proti nepriateľom), Lumen gentium viac zdôrazňuje putovanie, službu, chudobu a obnovu. Pojem Cirkvi bojujúcej bol v Lumen gentium nahradený pojmom Cirkvi putujúcej. Lumen gentium výrazne posilňuje ekumenický a univerzálny rozmer Cirkvi, ktorý je v prvom texte len minimálne prítomný.

Ak sa pokúšate nájsť dôvod pre tento posun, nájdete tisíce odpovedí. Jedna, ktorú som našiel na internete je zaujímavá (aj keď nemusí byť úplne presná). Pochádza od dnes už zosnulého katolíka z Nemecka:

„Druhý vatikánsky koncil hľadal novú definíciu Katolíckej cirkvi. Mala sa táto definícia stať novou dogmou, keďže konštitúcia Lumen gentium je označená ako „dogmatická“? Názory sa rôznili a diskusie o tejto otázke boli dlhé a zdĺhavé. Na jednej strane sa nechcelo odchýliť od pravdy, na druhej strane sa nechceli uraziť nekatolícki kresťania. Jeden z protestantských pozorovateľov predložil jednému z koncilových otcov nasledujúci návrh: Christi Ecclesia … subsistit in Ecclesia catholica (Lumen gentium, 8). Tento návrh otcovia prijali, a tak sa protestantská myšlienka stala katolíckou myšlienkou a názor nekatolíckeho kresťana bol zavedený do katolíckej ekleziológie, do samotnej definície Cirkvi, do srdca slávnej dogmatickej konštitúcie. Základnú definíciu Cirkvi teda neformuloval niektorý z jej vlastných teológov, ale niekto z nekatolíckeho sveta. Práve počas koncilu mi tento protestantský duchovný o týchto udalostiach rozprával. Dodnes nás spájajú blízke priateľské vzťahy.“

Toto svedectvo sa zdá byť v súlade s tým, čo napísal jezuita Giandomenico Mucci v redakčnej časti časopisu La Civiltà Cattolica z 5. decembra 1988 (pozri tiež Courrier de Rome, č. 93 (283), jún 1988: „Úskok tvárou v tvár zjavenej pravde: „subsistit in“ a Lumen gentium.“).

Tento jezuita priznal, že medzi koncilovým dokumentom a predchádzajúcou katolíckou ekleziológiou existuje „nápadný rozdiel“:

„Jedna vec je povedať, že Mystické telo Kristovo a Katolícka cirkev sú dokonale totožné, a z toho následne a nevyhnutne vyvodiť, že Rímskokatolícka cirkev je jedinou Kristovou Cirkvou. Niečo úplne iné je povedať, že Kristova Cirkev subsistuje v Katolíckej cirkvi.“

Zdá sa však, že tento nápadný rozdiel dokázal ospravedlniť: prechod „od jednej definície (est) k druhej (subsistit in) bol uskutočnený z ekumenických dôvodov“. A dodal: „Počas koncilových diskusií nepochybne rástla starosť o ekumenizmus, a to veľmi zreteľne.“

Táto starosť o ekumenizmus si podľa autora našla cestu prostredníctvom viac či menej skrytej práce „nových teológov“, „oddelených bratov“ a „pozorovateľov“, ktorí podľa neho manipulovali koncil. Keď pápež Pius IX. zvolal I. vatikánsky koncil, vyzýval nekatolíkov, aby využili túto príležitosť a „oslobodili sa zo stavu, v ktorom si nemôžu byť istí dosiahnutím spásy“. Dr. Cumming zo Škótska sa ho spýtal, či by protestanti mohli predložiť svoje argumenty koncilu. Pápež odpovedal:

„Cirkev nemôže dovoliť, aby sa tieto bludy znovu predkladali na diskusiu, pretože už boli preskúmané, posúdené a odsúdené.“ (Pápežský list Per Ephemerides Accepimus kardinálovi Manningovi, 4. septembra 1869)

A práve opätovná diskusia o omyloch je podľa autora to, čo bolo sa udialo v zákulisí II. vatikánskeho koncilu.

Pramene k pripravenej schéme:

1. Pozri Kol 1,13.

2. Pozri Gal 4,4.

3. Pozri Hebr 9,14.

4. Pozri Tít 2,14.

5. Pozri 1 Pt 2,9 a Gal 6,16.

6. Pozri Klement Alexandrijský, Stromata 7,2; Pius XII., encyklika Mystici Corporis, AAS, 35 (1943), s. 221.

7. Pozri Gal 4,4.

8. Pozri Flp 2,8.

9. Pozri Mt 23,8–10; Jn 13,13–14.

10. Pozri Hebr 4,14; 5,10; 9,11–14.

11. Pozri Lk 23,3; Jn 18,37. O trojitom mesiášskom úrade pozri tiež Eusébius, Cirkevné dejiny (Historia Ecclesiastica), I,3 (PG 20,68–73), a jeho Demonstratio Evangelica, IV,15 (PG 22,290–291); Ján Zlatoústy, Homílie k 2Korinťanom, Hom. 3,5 (PG 61,411); Fastidius Britto, De Vita Christi, 1 (PL 50,384); sv. Tomáš Akvinský, Ad Rom., Lect. I, a Summa Theologiae, III, otázka 31, článok 2; Katechizmus Tridentského koncilu, I, kap. 3,7. K tomu možno pridať mnohé pápežské dokumenty Leva XIII., sv. Pia X. a Pia XII.

12. Pozri 1Pt 2,10.

13. Pozri Gal 6,6.

14. Pozri 1Kor 10,3.

15. Pozri Mt 16,18 a Ef 6,11.

16. Pozri 1Kor 10,18.

17. Pozri Nm 20,4; Dt 23,2.

18. Pozri Hebr 13,14.

19. Pozri Mt 16,18.

20. Pozri Sk 20,28.

21. Pozri Mt 16,18.

22. Pozri Mt 16,19; pozri Lev XIII., encyklika Satis cognitum, ASS, 28 (1895–1896), s. 724.

23. Pozri 1Tim 3,15; Mt 16,18; pozri Lev XIII., tamže.

24. Pozri 1Kor 3,16; 2Kor 6,16; Ef 2,21.

25. Pozri Jn 10,16; 21,15–17; 1Pt 5,2–3; Lk 12,32; Mt 26,31; pozri Lev XIII., tamže.

26. Pozri Zjv 21,9; 22,17; Ef 5,22–32. Kristovo ohlasovanie je opísané ako ženíchovské v Mt 9,15; Mk 2,19; Lk 5,34; Jn 3,29.

27. Pozri 1Tim 3,15.

28. Pozri Sk 9,4; 22,7; 26,14; pozri Pius XII., Mystici Corporis, tamže, s. 193.

29. Pozri Jn 3,5.

30. Pozri Gal 3,27.

31. Pozri Jn 17,23.

32. Pozri Rim 12,4–8; 1Kor 12,1–31; Ef 4,11–16. Pozri tiež Lev XIII., encyklika Sapientiae christianae, ASS, 22 (1889–1890), s. 392, a Satis cognitum, tamže, s. 710 a 724 n.; Pius XII., Mystici Corporis, tamže, s. 199–200.

33. Pozri Ef 4,11–14.

34. Pozri 1Kor 12,18–30.

35. Pozri 1Kor 12,26 v spojení s Kol 1,24 a 2Tim 2,10.

36. Pozri Rim 8,11.

37. Lev XIII., encyklika Divinum illud, ASS, 29 (1896–1897), s. 650; Pius XII., Mystici Corporis, tamže, s. 219–220; sv. Tomáš Akvinský, Komentár ku Kolosanom, I, lekcia 5: „Ako je telo utvorené ako jedna skutočnosť jednotou svojej duše, tak je Cirkev utvorená jednotou Ducha.“

38. Pozri Ef 4,7.

39. Pozri 1Kor 12,4–11 v spojení s 1Kor 12,28 a Ef 4,11–12.

40. Pozri Tridentský koncil, zasadanie VI, O ospravodlivení, kap. 15 a kánon 28 (Dz. 808 a 838); Pius V., Errores Baii, tvrdenia 63–64 (Dz. 1063–1064); Ján Zlatoústy, Homílie k Listu Efezanom, kap. 6, hom. 22,4: „Mnohí sú spojení s Kristom, ale bez lásky k nemu“ (PG 62,161); Augustín, Sermo 349,2 (PL 39,1530), učí, že aj v Kristovom tele vedie láska neviestky do Pekla; vo svojom diele De abstinentia, kap. II, prirovnáva Cirkev k telu, ktoré žiadostivo bojuje proti duchu, nakoľko pre chorobu svojich údov ešte nemá pokoj: „Prečo by sme teda nemohli pripustiť, že v duchovných ľuďoch je Cirkev podriadená Kristovi, ale v telesných ešte stále žiadostivo bojuje proti Kristovi? … Tieto žiadostivosti Kristus uzdravuje vo svojich vlastných, ale nemiluje ich v nikom. Preto, pokiaľ má Cirkev aj takýchto členov, ešte nie je bez škvrny a vrásky“ (PL 40,366).

41. Pozri Ef 5,26–27.

42. Pozri Pius XII., Mystici Corporis, tamže, s. 201.

43. Pozri 1Kor 3,9.

44. Pozri Ef 4,11–16.

45. Pozri Lev XIII., Satis cognitum, tamže, s. 712.

46. Pozri Pius IX., list La Chiesa di Dio, ASS, 6 (1870), s. 267; Lev XIII., Satis cognitum, tamže, s. 710; Pius XII., Mystici Corporis, tamže, s. 206–207; sv. Tomáš Akvinský, Komentár k Efezanom 4, lekcia 4; Quodlibet VII, otázka 6, článok 2, odpoveď na 5. námietku.

47. Pozri Apoštolské vyznanie viery (Dz. 6–9), Nicejsko-carihradské vyznanie viery (Dz. 86) v spojení s Tridentským vyznaním viery (Dz. 994 a 999).

48. Pozri 1Pt 2,9; Sk 20,28; Ef 2,15–16; a hymnus vešpier na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.

49. O totožnosti katolíckej Cirkvi a Mystického Kristovho tela pozri Pius XII., Mystici Corporis, tamže, s. 221 a nasl.; Humani generis, AAS, 42 (1950), s. 571. Pius XII. tu nadväzuje na mnohých svojich predchodcov.

50. Cirkev je katolícka a rímska: pozri Tridentské vyznanie viery (Dz. 999); I. vatikánsky koncil, De fide catholica (Dz. 1782). I. vatikánsky koncil zámerne použil formuláciu „katolícka, apoštolská, rímska“ a nie „rímskokatolícka“, pretože druhý výraz zaváňa náukou o troch vetvách Cirkvi.

PDF (formát pre tlač)