Prenasledovanie kresťanov v Rímskej ríši -

Prenasledovanie kresťanov v Rímskej ríši

Branislav Krasnovský
28. januára 2025
  Cirkev História

Po zničení Jeruzalema sa skončilo síce prenasledovanie kresťanov zo strany Židov, no hlavnými nepriateľmi kresťanstva sa stali pohania. Aj z tohto zápasu však vyšla katolícka viera víťazne a antický Rím nakoniec skončil podobne ako Jeruzalemský chrám. Na mieste hlavných rímskych chrámov ostali trosky, rovnako ako na mieste, kde v minulosti stál Jeruzalemský chrám.

Pohanstvo bolo vo veľkom vnútornom morálnom rozklade napriek tomu, že v prvých storočiach existencie rímskeho cisárstva rímska moc expandovala. V rímskych bohov však veril málokto a platilo tak známe príslovie, že tam kde niet skutočnej viery, šíria sa povery a neverectvo.

Spočiatku Rimania veľmi kresťanov neprenasledovali, pretože opovrhovali kresťanmi rovnako ako Židmi. Kresťanstvo vnímali ako židovskú sektu. Neskôr však rímski skeptici a epikurejci s nevôľou zistili, že nakoniec v konfrontácii so vznešenou katolíckou morálkou ťahajú za kratší koniec – a čo rímski filozofi naozaj nedokázali pochopiť, bola láska k blížnemu.

Kresťania sa však čoskoro stali rímskym úradníkom a štátnym orgánom tŕňom v oku. Kresťanstvo hlásalo pokoru, morálnu čistotu, sebazapieranie a pohanstvo na druhej strane degenerovalo vo svojej nemravnosti, pýche, hedonizme a nenávisti.

Henryk Siemiradzki, Výjav z prenasledovania kresťanov
zdroj: wikimedia commons

Rimania nedokázali pochopiť monoteizmus. V Ríme bolo mnohobožstvo veľmi tesne späté so štátnym zriadením, cisár bol zároveň hlavný veľkňaz (pontifex maximus). Všetky duchovné úkony boli úzko späté s obetovaním jednotlivým bohom. Kresťania, ktorí odmietali prijať rímske tmárske povery boli považovaní za nepriateľov Rímskej ríše a boli označovaní za členov tajnej spoločnosti, nebezpečnej pre štát.

Rímski remeselníci, obchodníci, umelci vnímali kresťanov ako nepríjemnú konkurenciu. Prekážalo im, že rástol počet obyvateľov, ktorí prijímali kresťanskú vieru, pretože v kresťanov strácali svojich zákazníkov. Slušní konvertiti na katolicizmus totiž menili výrazným spôsobom svoj vkus a estetické i etické kritériá.

Problémom pre kresťanov boli v značnej miere ohovárania od Židov. Židia obviňovali kresťanov v rímskych kruhoch z toho, že nectia bohov, majú zlé svedomie, že prijímanie Eucharistie súvisí s kanibalizmom a pod. Židia aj podplácali rímskych miestodržiteľov, aby organizovali prenasledovanie kresťanov, no napriek takmer 300 rokom brutálneho útlaku zo strany rímskej štátnej moci vyšli z tohto zápasu kresťania víťazne, pretože krv mučeníkov sa stala semenom katolíckej Cirkvi a kresťanstva.

Tí, ktorí za pravosť Kristovej viery obetovali svoje životy sa označovali za mučeníkov a tí, ktorí trpeli v žalári, alebo stratili kvôli svojej kresťanskej viere majetky a postavenie sa označovali ako vyznávači.

Prenasledovanie kresťanov

Podľa sv. Augustína prišlo v Rímskej ríši k nasledovným vlnám prenasledovania kresťanov, nie všetky však mali celoplošný dopad na celú Rímsku ríšu. Kresťanov prenasledovali viacerí rímski cisári.

1. Prenasledovanie za cisára Nera (54 – 68 po Kr.) Nero bol ukrutný a paranoidný duševne chorý blázon na rímskom tróne, ktorý s osobitnou krutosťou kresťanov prenasledoval. Obvinil ich zo zapálenia Ríma (zapálil ho pritom on sám). Nero bol sadista, zhýralec a hedonista, kochajúci sa v mukách kresťanov. Čisté a vznešené učenie Evanjelia bolo nenávidené, pohľad na útrapy katolíkov bolo pôžitkom pre jeho zvrátenú dušu presýtenú a otrávenú hedonistickými rozkošami. Nero bol vrah vlastnej matky, brata, učiteľov a v Kristovom učení videl odsúdenie svojej neresti. Kresťania boli upaľovaní, štvrtení, zaživa zašívaní do koží a predhadzovaní psom. Počas jeho prenasledovania zahynuli Apoštoli sv. Peter a Pavol.

2. Prenasledovanie za cisára Domitiana (81 – 96 po Kr.) Domitianus bol nehodný syn Vespasiana (70 – 79 po Kr.) a brat cisára Tita (79 – 81 po Kr.). Pod Titovým vedením rímske légie zničili Jeruzalem. Na rozdiel od Vespasiana a Tita však bol Domitian veľmi zlomyseľný, ukrutný, sadistický a paranoidný, v mnohom pripomínal Nera. Nenávidel kresťanov, počas prenasledovania, ktoré proti kresťanom rozpútal zahynuli mnohí kresťania a prenasledovaný bol aj posledný Evanjelista, sv. Ján.

Caravaggio, Ukrižovanie sv. Petra
zdroj: wikimedia commons

3. Prenasledovanie za cisára Trajána (98 – 117 po Kr.) Cisár Traján patril k najznámejším rímskym cisárom, ktorý bol v porovnaní s Nerom a Domitianom hotovým anjelom. Kresťanov vnímal ako nepríjemnú židovskú sektu, ktorá ohrozuje rímsku dominanciu a ich náboženstvo považoval za nebezpečné pre existenciu rímskeho panteónu, viera v rímskych bohov bola štátnym náboženstvom. Medzi mučeníkmi boli sv. Simeon v Jeruzaleme, i sv. Ignác Antiochijský.

4. Hadrián (117 – 138 po Kr.) Hadrián sa spôsobom vlády veľmi podobal cisárovi Trajánovi. Bol vzdelaný, ale tiež veľmi ctižiadostivý a závistlivý. Osobne necítil dôvod prenasledovať kresťanov, pretože platili dane a nebúrili sa, načúval však hlasom rôznej luzy, ktorá kresťanov kritizovala a obviňovala z neúrody, moru či iných chorôb. Nakoniec však prijal zákon, ktorý zakazoval vraždiť kresťanov beztrestne, bolo potrebné dokázať kresťanom, že zločin naozaj spáchali. Počas jeho vlády vypuklo v Judei povstanie proti Rimanom, ktoré však Rimania brutálne potlačili. Počas vlády Hadriána boli zavraždení sv. Symforosos a jeho sedem synov, pápeži Evaristus, Alexander a ďalší.

5. Prenasledovanie za cisára Antonina Pia (138 – 161 po Kr.) Cisár Antoninus Pius patril k najvýznamnejším rímskym cisárom. Počas jeho vlády sa v podstate neviedla žiadna vojna. Zakázal síce prenasledovanie kresťanov, nedokázal však dosiahnuť, aby tento zákon akceptovali všetci rímski úradníci a miestodržitelia. V jeho dobe žil sv. Justín, ktorý napísal Apológiu katolíckeho náboženstva a svoje dielo venoval rímskemu cisárovi s cieľom zmeniť jeho pohľad na katolícku vieru.

6. Prenasledovanie za vlády cisára Marca Aurelia (161 – 180 po Kr.) Marcus Aurelius bol stoickým filozofom, vzdelaným právnikom, vynikajúcim rečníkom a celkom obstojným maliarom. Počas jeho vlády boli kresťania prenasledovaní – nešlo mu do hlavy, prečo kresťania dokážu za svoju vieru umierať. Proti kresťanom štvali rôzni rímski filozofi, ako aj Židia a Marcus Aurelius načúval ich hlasom. V Ríme boli počas jeho vlády umučení viacerí svätci, medzi nimi napríklad sv. Cecília, sv. Felicita, sv. Justín, sv. Fotinus, sv. Polykarp zo Smyrny a mnohí ďalší. Počas vlády Marca Aurelia prišlo k „zázračnému dažďu“, kedy obkľúčených a od smädu umierajúcich Rimanov zachránil dážď vymodlený rímskymi legionármi – kresťanmi. Cisár samozrejme vyhlásil, že za záchranu jeho légie môže hlavný boh Jupiter.

Raffael, Mučeníčka Svätá Cecília, patrónka hudby
zdroj: wikimedia commons

7. Prenasledovanie za vlády cisára Commoda (180 – 192 po Kr.) Commodus bol nehodným synom Marca Aurelia. Bol to primitív, ktorý bol o sebe presvedčený, že je vynikajúci panovníkom a bojovníkom – rád zápasil v aréne proti šelmám a gladiátorom. Podľa historických materiálov však nechal zvieratá a svojich súperov z radov gladiátorov pred bojom nadrogovať, takže ich dokázal poraziť. Kresťanov prenasledoval v menšej miere ako jeho predchodcovia, pretože riešil iné problémy a obával sa, že ho zavraždia a zmocnia sa jeho trónu, čo sa napokon aj stalo.

8. Prenasledovanie za vlády cisára Septima Severa (193 – 211 po Kr.) Septimus Severus sa spočiatku staval ku kresťanstvu pozitívne, neskôr však vďaka ohováraniu a intrigám nepriateľov kresťanstva zmenil svoj názor a kresťanov začali na jeho príkaz prenasledovať. Mučeníkmi sa stali aj Origenov otec v Kartágu, Perpetua a Felicitas, biskup Ireneus a mnohí iní. Po jeho smrti nastúpili na trón rímski cisári Caracalla (211 – 217 po Kr.), Macrinus (218 po Kr.), nepríčetný Heliogabalus a Alexander Severus (222 – 235 po Kr.). Počas vlády týchto cisárov kresťania neboli prenasledovaní, pretože spomenutí cisári museli bojovať proti barbarom na hraniciach ríše a okrem toho Alexander Severus bol muž vysokých morálnych kvalít, ktorý kresťanov obdivoval za čistotu ich mravov, morálku. Poznal Kristovo učenie i Abrahámovo učenie, ktoré obdivoval, rovnako ako grécke učenie Orfea. Zahynul pri prevrate, zabil ho jeho generál Maximinus Thrax, ktorý sa stal aj cisárom.

9. Prenasledovanie počas vlády cisára Maximina Thraxa (235 – 238 po Kr.) Za vlády Maximina Thraxa bolo prenasledovanie kresťanov opäť obnovené. Cisár bol blázon a paranoik s elitným vojenským výcvikom, ktorý začínal svoju kariéru v rímskych légiách ako obyčajný legionár a vďaka svojej dobrej postave, sile a odvahe sa stal legátom. Bol presvedčený, že kresťania sa mu za smrť Alexandra Severa pomstia a preto sa rozhodol obnoviť ich prenasledovanie. Maximinus Thrax môže za smrť panny Barbory v Nikomédii, či pápežov Pontiana a Antera v Ríme. Maximinus Thrax umrel tiež pri vojenskom prevrate a v rozpätí rokov 235 – 249 po Kr. nasledovali jednotliví rímski cisári, ktorí sa na tróne rýchlo striedali zaujatí bojom o udržanie svojej moci – na prenasledovanie kresťanov im nezostával čas. Dokonca podľa kresťanského historika sv. Eusebia počas vlády cisára Philippa Araba (244 – 249 po Kr.) kolovala medzi mnohými Rimanmi domnienka, že samotný cisár kvôli svojmu pozitívnemu vzťahu ku kresťanom je sám pokrsteným kresťanom, čo však nebola pravda.

10. Prenasledovanie počas vlády cisára Decia (249 – 251 po Kr.) Za vlády cisára Decia bolo prenasledovanie kresťanov tiež veľmi brutálne. Decius pochádzal z územia Ilýrie (Balkán) a chcel obnoviť vieru v starých rímskych bohov. V roku 250 po Kr. chcel prinútiť kresťanov, aby obetovali pohanským modlám, čo kresťania samozrejme odmietli. Pohania udávali katolíkov rímskym úradníkom, nastalo opäť obdobie hrôzy. Rímska moc sa sústredila najmä na prenasledovanie duchovenstva – kňazov a biskupov. Boli aj kresťania, ktorí od viery odpadli alebo si za úplatky zaobstarali potvrdenie, že rímskym bohom obetovali. Keď sa po Deciovej smrti situácia čiastočne upokojila, chceli sa títo odpadnutí kresťania vrátiť do lona katolíckej Cirkvi, cesta späť však bola veľmi tŕnistá a plná pokánia. K najznámejším mučeníkom patrila napríklad sv. Agáta na Sicílii, pápež Fabián v Ríme, biskup Babylas v Antiochii či biskup Alexander v Jeruzaleme. Deciovým nástupcom sa stal Gallus (251 – 253 po Kr.), ktorý rovnako pokračoval v prenasledovaní kresťanov.

Taliansky barokový maliar Giovanni Battista Tiepolo a jeho obraz Umučenie sv. Agáty
zdroj: wikimedia commons

11. Prenasledovanie kresťanov počas vlády cisára Valeriana (253 – 260 po Kr.) Valerianus bol jedným z lepších rímskych cisárov, ktorý sa snažil zastaviť úpadok krajiny. Žiaľ, jeho blízkym poradcom bol kúzelník Macrianus z Egypta, ktorý nenávidel kresťanov. Pod jeho vplyvom cisár nariadil prenasledovanie kresťanov, rímski kati sa sústredili predovšetkým na klérus. Obeťami prenasledovania sa stali pápeži Štefan I., Sixtus II., sv. Vavrinec, sv. Cyprián z Kartága a mnohí ďalší. Po smrti cisára Valeriana vládol cisár Gallienus (260 – 268 po Kr.), ktorý pozastavil prenasledovanie, vrátil kresťanom ich svätyne, aj cintoríny. Po jeho smrti však nasledovalo obdobie (260 – 284 po Kr.), v ktorom sa v rýchlom tempe za sebou striedali rôzni rímski cisári rôznych morálnych kvalít.

12. Posledným surovým prenasledovateľom kresťanov bol cisár Dioklecián (284 – 305 po Kr.) Dioklecián patril k najvýznamnejším rímskym cisárom. Uvedomil si, že obrovskú Rímsku ríšu nedokáže spravovať jeden človek a zvolil si za spoluvládcu Maximiana. Obaja si zvolili svojich spoluvládcov, takže napokon štvorica spoluvládcov vládla celému Rímu. Dioklecián, aj keď bol pohan, spočiatku kresťanov neprenasledoval, bol im dokonca priaznivo naklonený. Kresťanská viera sa začala v Rímskej ríši šíriť. Svoj názor zmenil v roku 303 po Kr., keď pod vplyvom svojich spoluvládcov začal s prenasledovaním kresťanov. V tom roku vydal svoj prvý edikt proti kresťanom, neskôr vydal ešte ďalšie dva.

Na základe týchto nariadení sa začali ničiť katolícke chrámy, zabíjať kňazi a prenasledovať veriaci. Kresťania mali len dve možnosti – alebo sa vzdať viery, alebo zomrieť. Protikresťanskí primitívi vymýšľali čoraz brutálnejšie spôsoby mučenia pre kresťanov. sv. Eusébius píše: Meče katov sa vytupili a samotní kati už nevládali stínať, pretože nedokázali udržať meče vo svojich rukách. Kresťania však išli na mučenícku smrť s radosťou a spievali piesne k Bohu.

V roku 305 sa Dioklecián vzdal trónu a prinútil aj svojho spoluvládcu Maximiana, aby aj on odstúpil. V Rímskej ríši nastalo obdobie chaosu, od roku 311 neboli kvôli vnútorným nepokojom kresťania prenasledovaní. Doba vyslobodenia kresťanov sa nezadržateľne blížila. Keď cisár Justinián zvíťazil pri Mulvijskom moste pod Kristovým znamením v roku 313 na základe Milánskeho ediktu získali kresťania náboženskú slobodu. Kresťanská viera bola zrovnoprávnená s ďalšími rímskymi náboženstvami a prenasledovanie kresťanov sa skončilo. Počas tejto poslednej vlny prenasledovania zomrela sv. Lucia v Syrakúzach, sv. Katarína v Augsburgu, sv. Sebastián a mnohí iní.

Giovanni Antonio Bazzi a jeho renesančno-manieristický obraz, Smrť sv. Sebastiána
zdroj: wikimedia commons

PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Svet slniečkárov sa rúca v priamom prenose pred ich očami, ale oni ešte stále nič nepochopili

Origenes, významný ranokresťanský teológ, filozof a biblista, 2. časť

Šialenstvo napreduje: Teológ chce v Cirkvi partnerstvá nadivoko, bez sviatosti, aj manželstvá na skúšku. Rozvod vraj môže byť „zrelé rozhodnutie“

Exorcista: „Obdobie covidu bolo obdobím masívnej démonickej aktivity, ktorá sa odvtedy len zhoršuje“