Portugalský templár Gualdim Pais, hrdina portugalskej reconquisty

Branislav Krasnovský
1. júla 2025   História

Gualdim Pais (ok. 1118 – 1195) bol významný portugalský templársky rytier, vojvodca a zakladateľ viacerých miest a najmä hradu Tomar, ktorý sa stal hlavným sídlom templárskeho rádu v Portugalsku. Patrí k najvýraznejším osobnostiam portugalskej reconquisty a k symbolom rytierstva, katolíckej viery, pričom sa preslávil aj ako stavebný mecenáš a podporovateľ umenia.

Historické informácie o jeho ranom živote sú pomerne skúpe. Narodil sa v šľachtickej rodine v okolí Bragy alebo Beiry a už v mladom veku pocítil Kristovo volanie a preto vstúpil do radu templárov.

V staršej portugalskej historickej romantickej tradícii sa tvrdilo, že počas II. križiackej výpravy (1145 – 1149), nadchnutý kázňami sv. Bernarda z Clairvaux bojoval vo Svätej zemi a tu získal množstvo vojenských skúseností a prehĺbila sa jeho katolícka viera.

II. križiacka výprava (1147 – 1149)

Čo sa týka II. križiackej výpravy, tak len v krátkosti. Túto križiacku výpravu viedli francúzsky panovník Ľudovít VII. a nemecký cisár Konrád III. Európski panovníci reagovali na pád Edessy (1144) jedného z prvých križiackych štátov, ktoré vznikli po I. križiackej výprave (1096 – 1099), ktorá sa skončila oslobodením Jeruzalema z moslimských rúk.

Edessa (1098 – 1144) bola teda prvým križiackym štátom založeným po I. križiackej výprave a zároveň prvým, ktorý zanikol. Obsadenie Edessy vyvolalo v katolíckom rytierskom svete veľký šok. Nachádzala sa na území dnešného juhovýchodného Turecka v arménskej Kilikii, toto územie obývali mnohí Arméni, Sýrčania a Gréci, ktorých vzťahy s moslimskými seldžuckými Turkami neboli práve najlepšie. Edessa bola historicky kresťanským mestom už od 2. stor. po Kr.

Zakladateľom križiackej Edessy v roku 1098 bol francúzsky rytier Balduin z Boulogne, brat Godfreya z Bouillonu, ktorý sa oddelil od hlavných križiackych síl a spoločne s arménskym vládcom Torosom bojoval proti moslimským nepriateľom. Ich vzťahy neboli práve najlepšie, arménsky vládca Toros neskôr zahynul a Balduin sa stal grófom v Edesse a prvým križiackym panovníkom v Levante.

Keď však v roku 1099 jeho brat Godfrey z Bouillonu prijal titul Obranca Božieho hrobu a z pokory odmietol prijať kráľovský titul v Jeruzaleme, nastala v meste menšia nervozita, ktorá sa ešte viac prehĺbila, keď Godfrey z Bouillonu v roku 1100 zahynul. Panovníkom v Jeruzaleme sa stal jeho brat Balduin z Boulogne, jeho korunovácia sa uskutočnila 25. decembra 1100 v Betleheme. Balduin I. sa ukázal ako skúsený vojvodca a schopný organizátor, ktorý upevnil postavenie Jeruzalemského kráľovstva. Po jeho odchode z Edessy ho na tróne v Edesse nahradil ďalší skúsený francúzsky rytier, Joscelin de Courtenay (1072–1131).

Joscelin I. de Courtenay sa pokúšal upevniť silu Edessy a bránil mesto pred útokmi moslimov. Pochádzal zo starobylého francúzskeho rodu Courtenay vo Francúzsku a vo veku približne 16 rokov sa ako dobrovoľník stal účastníkom I. križiackej výpravy – počas 3 rokov bojov získal bohaté vojenské skúsenosti, vynikal odvahou. V čele Edessy stál ako panovník od roku 1118, v roku 1122 však padol v potýčke pri Aleppe do moslimského zajatia, v ktorom strávil 7 dlhých rokov. Z väzenia sa dostal vďaka jeruzalemskému panovníkovi Balduinovi II., ktorý zaplatil za neho výkupné.

Po návrate z väzenia pokračoval v boji proti moslimom, v roku 1131 však padol v bitke a jeho miesto v Edesse zaujal jeho syn Joscelin II., štvrtý a posledný vládnuci križiacky gróf z Edessy, ktorý umrel v roku 1159 v zajatí (bol v ňom od roku 1150).

Medzitým Edessa padla (december 1144), mesta sa zmocnil Imaduddin Zengi z Mosulu a Aleppa, ktorému sa darilo zjednocovať moslimov na boj proti križiakom. Pápež Eugen III. svojou bulou Quantum praedecessores (1145) vyhlásil II. krížovú výpravu (1147 – 1149), do čela ktorej sa postavili vyššie spomenutí nemecký panovník Konrád III. a francúzsky panovník Ľudovít VII. Výprava sa však skončila neúspechom napriek tomu, že Joscelin II. de Courtenay na krátky čas opätovne získal mesto do kresťanských rúk, moslimovia opäť mesto dobyli. Od roku 1150 bola celá oblasť definitívne pre križiakov stratená.

Čo sa týka ťaženia – križiacke vojsko tiahlo cez Konštatínopol smerom na Anatóliu a Levantu, v bitke pri Dorylaeu však seldžuckí Turci zničili takmer celý nemecký oddiel, Francúzi sa dokázali do Edessy a Antiochie prebiť, utrpeli však veľké straty. Križiakom sa nepodarilo získať ani Damask, čo však bolo najhoršie, v moslimskom vojsku sa pod vedením Núr ad Dína stal legendou Saladin, ktorému sa neskôr podarilo dobyť Jeruzalem.

Templársky rytier Gualdim País a portugalská reconquista

Takže podľa niektorých portugalských historikov bojoval Gualdim País ako templár v oblasti Edessy v rokoch 1144 – 1146. Následne však z Edessy odišiel do Portugalska, kde ako templársky veliteľ bojoval v portugalskom vojsku panovníka Alfonsa Henriqa I. v boji proti Maurom a portugalské historické pramene ho označujú ako veliteľa portugalských templárov, ktorý sa podieľal na oslobodení pevnosti Santaréma, ako aj Lisabonu. Templári následne pod jeho vedením bránili portugalské územie medzi Tagusom a Mondengom pred útokmi moslimských Maurov.

Čo sa týka oslobodenia Lisabonu – v tejto bitke bojovali aj Nemci, Flámi a Angličania, ktorí putovali v rámci II. križiackej výpravy do Svätej zeme. Portugalský panovník Alfonso Henriques I. ich presvedčil, aby pomohli oslobodiť Lisabon, jednotku Nemcov, Flámov a Angličanov pri útoku na mesto podporili aj templári pod vedením Gualdima Paisa. Lisabon oslobodzovali 17 týždňov a 25. októbra 1147 kresťanské vojská vztýčili nad mestom zástavu s krížom. Oslobodenie mesta malo nesmierny význam v portugalskej reconquiste.

V roku 1157 sa podľa portugalských historických prameňov Gualdim Pais stal veľmajstrom portugalských templárov a pod jeho vedením sa uskutočnila prestavba hradu v Tomare, ktorý sa stal hlavnou pevnosťou rádu templárov v Portugalsku. Veľmajster Guilam Pais vybudoval aj ďalšie templárske portugalské pevnosti: Pombal, Almourol, Idanha a Nova, Soure a i., ktoré sa stali obrannou líniou proti moslimským Maurom.

Na hrade Tomar vybudoval aj nádherný katolícky kostol Santa Maria do Olival, ktorý sa stal templárskou nekropolou v Portugalsku. V tomto kostole sú pochovaní mnohí významní portugalskí templári a takisto rytieri Kristovho rádu, do ktorého sa portugalskí templári po zániku Rádu templárov v Európe pretransformovali. Hrad Tomar a kláštor Krista (Convento de Cristo) sú dnes zaradené do zoznamu pamiatok UNESCO.

Hrad Tomar Portugalsko:

V portugalskej kultúre zostáva Gualdim Pais symbolom rytierskej cnosti, hrdinstva, pevnej katolíckej viery. Templári v Portugalsku zohrali mimoriadne jedinečnú a kľúčovú úlohu – nielen ako rytieri reconquisty, ale aj ako zakladatelia miest, stavitelia hradov a ochrancovia portugalskej nezávislosti. Na rozdiel od iných európskych krajín, kde bol rád zrušený a jeho členovia často prenasledovaní alebo popravení, v Portugalsku zostali takmer neporušení a prežili ako Rád Krista (Ordem de Cristo), ktorý mal rozhodujúci vplyv aj na portugalské zámorské objavy.

Čo sa týka počiatkov templárov v Portugalsku, prví rytieri prišli do krajiny v rokoch 1128 – 1131 a usadili sa na hranici medzi Portugalskom a Maurmi. Templári boli elitou portugalskej reconquisty, stavali pevnosti, podporovali kolonizáciu, bránili obyvateľstvo pred útokmi moslimov. Boli to oni, kto zvíťazil nad moslimami v bitke pri Ourique v roku 1139 a takisto v bitke pri Santaréme a oslobodení Lisabonu v roku 1147. Najväčší rozmach zažil rád v čase, kedy v jeho čele stál práve veľmajster Gualdim Pais.

Zatiaľ čo teda templári boli v Európe v rokoch 1307 – 1312 zlikvidovaní, v Portugalsku panovník Dinis I. nielenže neodsúdil templárov, ale podarilo sa mu presvedčiť Rím, že portugalskí templári nie sú heretici. Formálne samozrejme templári v Portugalsku zanikli, s požehnaním Ríma však vznikol Ordem de Cristo, do čela ktorého sa postavili portugalskí panovníci. Henrich Moreplavec ako veľmajster Ordem de Cristo organizoval expedície do Afriky a Ázie, kríže Ordem de Cristo zdobili všetky lode portugalských conquistadorov, vrátane Vasca de Gamu či Pedra Alvaresa Cabrala. Portugalské ozbrojené sily dodnes tento kríž používajú ako svoj výsostný znak.

Portugalský Kristov rád (Ordem de Cristo) je jeden z najfascinujúcejších a najdôležitejších duchovno-vojenských rádov v európskych dejinách, pretože je priamym nástupcom templárskeho rádu v Portugalsku. V 15. a 16. stor. sa stal kľúčovým motorom portugalských zámorských objavov – jeho bohatstvo, symboly a členovia stáli pri budovaní portugalskej koloniálnej ríše a formovaní svetových dejín.

Portugalskí členovia Kristovho rádu stáli za portugalskou reconquistou a budovaním katolíckej portugalskej zámorskej ríše:

PDF (formát pre tlač)