Pápež Pius XI. a klíčenie semienok liturgickej revolúcie
Radomír Tomeček
31. októbra 2024
Cirkev História
Pápež svätý Pius X. zomrel v roku 1914. Je pozoruhodné, že benediktínsky kláštor Mont-César v meste Leuven v Belgicku zverejnil práve v tomto roku text prejavu Doma Lamberta Beaduina (1873 – 1960) pri zahájení Kongresu katolíkov v belgickom meste Mechelen v roku 1909.
D. L. Beauduin predstavil svoje plány na liturgickú reformu na zmienenom kongrese a prišiel s revolučným tvrdením, podľa ktorého kresťanský ľud nenachádza skutočné vyjadrenie svojej bohopocty v tradičnej rímskej liturgii. Tento postoj bol v absolútnom rozpore s prístupom pápeža svätého Pia X., ktorý sa veľmi snažil zachovávať a chrániť nielen tradičnú katolícku vieru, ale aj tradičnú rímsku liturgiu, keďže spolu úzko súvisia.
Cesta k vzniku novej omše trvala ďalších 60 rokov a vyvrcholila po skončení II. vatikánskeho koncilu (1962 – 1965) (ďalej len IIVK). Vzhľadom na zjavne katastrofálny stav modernej Cirkvi a jej novej omše je prospešné nazrieť ku koreňom liturgickej revolúcie. Jej klíčiace semienka boli zalievané nielen tolerovaním nedovolenej činnosti rôznych liturgických experimentátorov a šíriteľov heréz, ale aj zlyhaním cirkevných pastierov pri plnení povinnosti chrániť zdedený poklad tradičnej rímskej liturgie.
Vzbura proti liturgickým zámerom pápeža svätého Pia X.
Pápež svätý Pius X. vydal 22. novembra 1903 motu proprio Tra le sollecitudini (O posvätnej hudbe), (ďalej len TLS). Predmetom TLS bola obnova posvätnej hudby, najmä gregoriánskeho chorálu, v liturgii Cirkvi. TLS, so zreteľom na ženský spev v kostolných zboroch, uvádza:
„Z tejto zásady vyplýva, že speváci majú v kostole pravý liturgický úrad a že osoby ženské, keďže sú nespôsobilé pre takýto úrad, nemôžu byť pripustené na účinkovanie v chóre alebo v hudobnom zbore. Ak sa teda chcú použiť hlasy sopránové alebo altové, nech sú k tomu vzatí chlapci, podľa prastarého zvyku Cirkvi.“ (Bod 13)
Carol Byrneová je autorkou diela Born of Revolution: A Misconceived Liturgical Movement, Volume 1, vydaného nakladateľstvom Holyrood Press v roku 2020. Toto dielo bolo vydané aj v Nakladatelství Christianitas, s. r. o. v roku 2023 pod názvom Liturgická revoluce.
C. Byrneová uvádza, že TLS vyvolalo v celom svete záujem o zakladanie zborov, ktoré by spievali gregoriánsky chorál pri liturgii. Na druhej strane vznikali aj rôzne prejavy odporu, protestujúce najmä proti zákazu žien v cirkevných zboroch.
Americkí biskupi viedli kampaň za spev veriacich už koncom 19. storočia. Bolo to teda ešte pred vznikom liturgického hnutia, ktoré D. L. Beauduin založil v belgickom meste Mechelen v roku 1909. Títo biskupi žiadali na Tretej plenárnej rade v Baltimore, v roku 1884, „aby sa aspoň väčšia časť veriacich naučila spievať chorál spolu s kňazstvom a zborom pri vešperách, a podobne“.
James Gibbons (1834 – 1921), americký arcibiskup v arcidiecéze Baltimore, neskôr kardinál, viedol v roku 1904 amerických biskupov odmietajúcich realizovať zákaz členstva žien v speváckych zboroch, ktorý pochádzal od pápeža svätého Pia X. Títo biskupi tvrdili, že zmienený zákaz by vzbudil príliš veľké rozhorčenie.
The Baltimore Sun, americký denník, vo svojom článku z 10. marca 1907 uvádzal:
„Kardinál Gibbons sa zdráha skoncovať so ženami v kostolných zboroch, keďže tvrdí, že to narušuje harmóniu hudby, najmä v našej krajine, kde je málo mužských talentov, na ktoré by bolo možné sa spoľahnúť.“
Justine Wardová (1879 – 1975), americká renomovaná učiteľka hudby a zbormajsterka, bohatá mecenáška Cirkvi, zorganizovala Medzinárodný kongres o gregoriánskom choráli v Katedrále svätého Patrika v New Yorku, ktorý sa konal v roku 1920. J. Wardová taktiež odmietala počúvať hlas pápeža v hudobných veciach, a napísala:
„Vždy sme spievali tak, ako v súčasnej dobe; tieto nápevy spievali pred nami naši otcovia a nám sa páčia. Vždy sme hrali na organe v advente a v pôstnej dobe. Vždy sme počúvali sólový spev árií, obvykle vykonaný ženou. Vždy sme pri slávnej omši vynechávali proprium zo dňa. Všetky tieto a ďalšie podobné veci sú dlhoročným zvykom a v tejto cirkvi nebudeme tolerovať žiadne novodobé výmysly.“
Pápež Pius XI. a zavádzanie progresívnej liturgickej legislatívy
Pápež Pius XI. vnímal rastúci nápor progresívnych síl v Cirkvi, ktoré sa postavili proti zámerom pápeža svätého Pia X., zanieteného bojovníka proti modernistickým herézam a veľkého ochrancu tradičnej rímskej liturgie. Snažil sa preto zmierniť tento nepriateľský odpor a otvoriť oblasť posvätnej hudby liberálnejším postojom. 20. decembra 1928 vydal apoštolskú konštitúciu Divini cultus sanctitatem (O gregoriánskom speve a posvätnej hudbe), (ďalej len DCS), v ktorej uvádza:
„Nemôžeme zamlčať, že sa musíme sťažovať na to, ako sa dnes, podobne ako kedysi, svetský duch pokúša preniknúť do svätyne takými formami hudby, ktoré Cirkev právom zakázala.“ (Bod VIII)
„Chlapčenské spevácke školy nech sú zriadené nielen pri katedrálnych chrámoch a pri väčších chrámoch, ale aj pri menších kostoloch a farách.“ (Bod VI)
DCS súčasne na druhej strane formuluje progresívny prístup, ktorý laikov postavil na rovnakú úroveň ako kňazstvo, ktoré malo povinnosť spievať pri liturgii. DCS konštatuje:
„Aby však veriaci mali živšiu účasť na bohoslužbe, nech je ľudovému spevu navrátené z gregoriánskeho spevu to, čo patrí ľudu. A je veľmi potrebné, aby sa veriaci, nie snáď ako cudzinci, alebo diváci, (…) zúčastnili posvätných obradov, rovnako tak, keď konajú sa sprievody, alebo takzvané procesie, ktoré duchovenstvo a bratstvá konajú podľa stanoveného poriadku, aby striedali svoje hlasy podľa predpísaných pravidiel, s hlasmi kňaza a speváckeho zboru, (…) v liturgickej reči alebo v ľudovej reči.“ (Bod IX)
C. Byrneová uvádza, že pozoruhodné je to, že DCS vo svojej latinskej verzii obsahuje slovo „actuosius“, teda „aktívnejšie“, v súvislosti s účasťou ľudu. Je to prvýkrát v dejinách Cirkvi, kedy je v oficiálnom cirkevnom dokumente použitý takýto termín v súvislosti s účasťou laikov na liturgii.
Pápež svätý Pius X. a jeho motu proprio TLS z roku 1903 vo svojej pôvodnej latinskej verzii, teda v autoritatívnom a autentickom dokumente, zachytávajúcom presné znenie pápežových slov, vôbec neobsahuje slovo „actuosa“, teda „aktívny“. Až talianska verzia tohto motu proprio obsahuje slovo „attiva“, teda „aktívny“, v súvislosti s účasťou laikov v liturgii. TLS uvádza:
„Vlastným jazykom rímskej Cirkvi je latinčina; je preto zakázané pri slávnych liturgických úkonoch spievať niečo rečou ľudovou; tým viac teda, spievať ľudovou rečou premenlivé alebo všeobecné časti omše alebo officia.“ (Bod 7)
„Okrem melódií, ktoré prislúchajú celebrantovi pri oltári a prisluhujúcim a ktoré majú byť vždy v gregoriánskom speve bez akéhokoľvek sprievodu, všetok ostatný liturgický spev prislúcha zboru klerikov, a preto kostolní speváci, aj keď sú to ľudia svetskí, zastupujú vlastne cirkevný zbor.“ (Bod 12)
Pápež svätý Pius X. neuvádzal nikdy „právo laikov“ na hovorenie alebo spev pri liturgických obradoch. Jeho neustála snaha rozvíjať gregoriánsky chorál vyplývala z dôsledného rozlišovania obradov vo vnútri kostola a náboženských akcií mimo kostola.
Liturgickí progresivisti vyvíjajú tlak na Vatikán
Pápež Pius XI. a jeho dokument DCS bol vydaný pod značným náporom mohutnej lobistickej operácie vo Vatikáne, zameranej na dosiahnutie cieľa „aktívnej účasti ľudu na liturgii“. Zmienený pápež sám pripustil pôsobenie týchto lobistov. J. Wardová, propagujúca dievčenské zbory, získala pri súkromnej audiencii od tohto pápeža v roku 1924 aj jeho apoštolské požehnanie.
Désiré Joseph Mercier (1851 – 1926), belgický kardinál, arcibiskup v arcidiecéze Mechelen, patril k významným podporovateľom D. L. Beauduina a jeho liturgického hnutia, založeného pri zahájení Kongresu katolíkov v belgickom meste Mechelen v roku 1909. Tento kardinál, podľa slov svojho životopisca, „vynaložil všemožné úsilie na zavedenie praxe spevu veriacich vo svojej diecéze“, dávno pred vydaním DCS. Kardinál D. J. Mercier mal významný vplyv na belgickú Katolícku univerzitu v Leuvene, ktorá sa stala strediskom katolíckeho progresivizmu.
Zatiaľ čo pápež svätý Pius X. nariadil, aby v liturgickom speve boli vyučovaní seminaristi a klerici, ktorým bol tento spev vyhradený, pápež Pius XI. rozšíril tento pokyn na celú katolícku populáciu, počnúc školami. Tento navonok nepatrný ústupok progresívnym biskupom však znamenal radikálny krok, odporujúci tradičnému prístupu a prinášajúci rozdelenie. Bolo zjavné, že mnohí biskupi sa stavali v tejto veci na stranu pápeža Pia XI., a teda proti pápežovi svätému Piovi X., a pôsobili na veriacich, aby sa správali rovnako.
Takmer všetci biskupi Spojených štátov amerických presvedčili Kongregáciu pre obrady už v roku 1908, aby vydala pre nich dekrét, podľa ktorého ženy ako členky speváckych zborov môžu spievať mimo presbytéria, a aby spievali odpovede mužskému zboru a zaisťovali spev pri absencii mužov. Týmto spôsobom teda došlo už počas pontifikátu pápeža svätého Pia X. k postupnému oslabeniu významu jeho motu proprio TLS, ktorým progresívni biskupi začali otvorene pohŕdať.
Začiatok konca pápežskej ochrany liturgickej tradície
Pápež Pius XI. v dokumente DCS podporil spev a odpovede veriacich na svätej omši. Týmto spôsobom sa však vytvorili predpoklady pre zmeny, ktoré nezodpovedali ani lex orandi rímskeho rítu a ani požiadavkám, záujmom a túžbam katolíckych veriacich, zvyknutých klaňať sa Bohu v tichosti počas stáročí.
Niektoré zdroje uvádzajú, že pápež Pius XI. údajne v rokoch 1922 a 1925 sám slúžil verejne „dialogickú omšu“, a povzbudzoval jednotlivcov a skupiny, ktoré podporovali liturgickú revolúciu. Liturgické experimentovanie na európskom kontinente mohlo byť aj preto v plnom prúde, a to najmä v niektorých benediktínskych kláštoroch, v nemecky hovoriacich krajinách, a v niektorých častiach Ameriky.
Patrí tu najmä „dialogická omša“, „omša čelom k ľudu“, odpovede v ľudovom jazyku, spev veriacich, procesie pri obetovaní, podávanie rúk, a pod. To všetko vytvorilo predpoklady pre model „demokratizovanej liturgie“.
Mary Ball Martínezová, mexická bývalá členka vatikánskeho Tlačového strediska, je autorkou diela The Undermining of the Catholic Church (Podvrátenie katolíckej Cirkvi) z roku 1991. M. B. Martínezová uvádza, že pápež Pius XI. zvolal v roku 1922, ku koncu prvého roka svojho pontifikátu, do Ríma eucharistický kongres. Pri tejto príležitosti sa konala polnočná svätá omša v Chráme svätého Petra, pri ktorej veriaci spievali odpovede, čo bolo dovtedy nevídané.
Pápež svätý Pius X. nikdy netvrdil, že účasť na svätej omši sa zlepší zvýšením hladiny decibelov hlasných odpovedí laikov. Avšak pápež Pius XI., v dokumente DCS, v súlade so zámermi Beauduinovho liturgického hnutia, naznačil svoje želanie aktívnej účasti všetkých veriacich. DCS dokonca uvádza:
„Neprihodí sa už zaiste, aby ľud na spoločné modlitby prednášané v liturgickej reči alebo v ľudovej reči buď vôbec neodpovedal, alebo ich sprevádzal len slabým a polohlasným mumlaním.“ (Bod IX)
Vyššie zmienený výrok vyjadruje dôraz na vonkajškovosť a vyznačuje sa aj netoleranciou ku katolíkom, modliacim sa pri svätej omši tichým spôsobom. Pápež Pius XI. nazval takýchto katolíkov „cudzincami a divákmi“ (DCS, Bod IX). Je pozoruhodné, že D. L. Beauduin vyjadril rovnakú myšlienku už v roku 1922, a to pomocou francúzskeho pejoratívneho výrazu „spectateurs passifs, assistants muets“ („pasívni diváci, nemí prizerajúci sa“).
C. Byrneová konštatuje, že myšlienkové vzorce, týkajúce sa „aktívnej účasti“, ktoré mali nakoniec tradičnú rímsku liturgiu Cirkvi obrátiť hore nohami, sa nachádzali už v myslení pápeža Pia XI., keď sa pokúsil pripraviť Cirkev o tradičnú metódu tichej účasti. Logickým dôsledkom tejto netolerantnosti je neskoršia tyrania režimu novej omše.
Napríklad pápež Pavol VI. vyhlásil, 26. novembra 1969 pri generálnej audiencii, že cieľom novej omše je „zaujať všetkých prítomných, vytrhnúť ich zo zvykových osobných pobožností alebo z ich zvyčajnej ľahostajnosti“. Pápež Pavol VI. dokonca zakázal tiché súkromné modlitby pri svätej omši, vrátane ruženca. Jeho apoštolská exhortácia Marialis Cultus z 2. februára 1974 uvádza:
„Ale je chybné modliť sa ruženec cez liturgický úkon. Táto chyba sa ešte, žiaľ, miestami vyskytuje.“ (Bod 48)
Giulio Bevilacqua (1881 – 1965), taliansky oratoriánsky kňaz, bol špirituálom Giovanni Battistu Montiniho (1897 – 1978), neskoršieho pápeža Pavla VI. G. Bevilacqua bol obdivovateľom D. L. Beauduina a jeho snahy reformovať tradičnú rímsku liturgiu. V tomto zmysle vplýval aj na liturgickú formáciu G. B. Montiniho. Pápež Pavol VI. v roku 1965 povýšil G. Bevilacquau na pomocného biskupa, titulárneho arcibiskupa a kardinála.
Vydaním dokumentu DCS pápeža Pia XI. v roku 1928 vágny výraz „aktívna účasť“ získal presne vymedzený význam medzi liturgickými reformátormi. Avšak tento výraz bol celkom neznámy širokej mase obyčajných rímskych katolíkov, ktorí sami nič také nežiadali. Duch vznášajúci sa nad pápežom Piom XI., ktorý odporúčal „aktívnu účasť“, bol rovnakého pôvodu, ako Beauduinov duch, ktorý nakoniec viedol k celkom novému vnímaniu Cirkvi a kňazstva.
Mechelenské rozhovory a prenikanie ekumenizmu do liturgie
Ekumenizmus vznikol mimo katolíckej Cirkvi, v protestantskom misijnom prostredí, v ktorom veľké množstvo konfesií spôsobovalo problémy pri získavaní konvertitov. Na konferencii v Edinburghu v roku 1920 vznikli hnutia „Faith and Order“ a „Life and Action“. Tieto hnutia hľadali cestu k ekumenickej jednote medzi protestantskými spoločenstvami v oblasti náuky a praxe. Katolícka Cirkev sa nikdy nezúčastňovala na týchto iniciatívach.
D. L. Beauduin v roku 1906 vstúpil do benediktínskeho kláštora Mont-César v belgickom meste Leuven. V tomto kláštore prijal meno Lambert a bol benediktínskym mníchom. Následne, v roku 1925 založil kláštor v Amay-sur-Meuse na „ekumenické účely“, ktorý bol neskôr presunutý do Chevetogne. Jeho mnísi sa museli zbavovať „rímskeho myslenia“ a otvoriť sa „dialógu“ s anglikánmi a so schizmatickými „pravoslávnymi“.
Progresívny mních D. L. Beauduin sa prikláňal k nezávislosti viery vo vieroučných otázkach. Následne vypracoval teológiu svätej omše, ktorá sa výrazne podobala protestantizmu. Týmto spôsobom sa stotožnil s protestantskými kritikmi tradičnej rímskej liturgie. V zmysle týchto názorov by sa svätá omša mala nazývať „Večera Pána“, svätá omša má predstavovať „jedlo“ slávené okolo „rodinného stola“, a pri slávení Eucharistie má dominovať „aspekt spoločenstva“.
Paul Couturier (1881 – 1953), francúzsky kňaz, pôsobiaci v Lyone, objavil taktiež svoje „ekumenické povolanie“. Po absolvovaní pobytu v kláštore v Amay-sur-Meuse sa rozhodol zaviesť vo svojej komunite „Oktávu za jednotu“, avšak s cieľom nemodliť sa už za návrat oddelených bratov, ako sa v Cirkvi modlilo v predchádzajúcom období. Novým cieľom bolo modliť sa za vytvorenie novej „duchovnej jednoty“ medzi rôznymi denomináciami. P. Couturier spolupracoval s D. L. Beauduinom.
Roger Schütz (1915 – 2005), švajčiarsky reformovaný pastor, zakladateľ a prior Ekumenickej komunity Taizé, v roku 1940 založenej vo Francúzsku, bol žiakom P. Couturiera. R. Schütz získal povolenie od Svätej stolice prostredníctvom Mons. Angela Roncalliho (1881 – 1963), apoštolského nuncia v Paríži, neskoršieho pápeža Jána XXIII., celebrovať svoje bohoslužby vo francúzskom katolíckom kostole v Taizé, ktorý bol zatvorený od čias Francúzskej revolúcie (1789 – 1799). Týmto spôsobom začala nová „ekumenická liturgia“.
M. B. Martínezová uvádza, že kardinál D. J. Mercier a jeho avantgardný teológ, D. L. Beauduin, organizovali projekt známy ako „Mechelenské rozhovory“. Boli to neoficiálne rozhovory medzi katolíkmi a anglikánmi v belgickom meste Mechelen v období rokov 1921 až 1926. Práve v tomto meste bolo v roku 1909 založené Beauduinovo liturgické hnutie.
„Mechelenské rozhovory“ vyvolali veľké protesty zo strany katolíckej hierarchie v Anglicku, avšak neupadli do zabudnutia. Pápež Pavol VI. pripomenul tieto rozhovory o 50 rokov neskôr vo svojom liste, ktorého adresátom bol Léon-Joseph Suenens (1904 – 1996), belgický kardinál, nástupca a chránenec kardinála D. J. Merciera. Pápež Pavol VI. nazval tieto rozhovory „ovocím znova objavenej lásky“.
Podľa M. B. Martínezovej bol pápež Pius XI. prvým pápežom, ktorý dal do pohybu to, čo v súčasnosti nazývame „ekumenizmus“. Podobne ako „ekleziológia“, tzn. náuka o Cirkvi, aj slovo „ekumenizmus“ získalo význam, ktorý predtým nikdy nemalo. Ak pojem „ekumenický koncil“ bol pôvodne chápaný ako „všeobecný, zahŕňajúci celý svet“, postupne došlo k posunu vo význame k chápaniu pre označenie „zhromaždenia svetových náboženstiev“.
Počas pontifikátu pápeža Pia XI. zatiaľ nedochádzalo zo strany Vatikánu k tomu, čo bolo možné sledovať v postojoch neskorších pápežov, teda k akejsi povinnosti ku globálnemu náboženstvu. Napríklad pápež Ján Pavol II. zvolal v roku 1986 aj bezprecedentné a kontroverzné Medzináboženské stretnutie v v Assisi v Taliansku, so zámerom modlitieb za mier vo svete. Táto udalosť, ktorá vyvolala zdesenie a úžas mnohých katolíkov, má svoje duchovné korene práve v „Mechelenských rozhovoroch“.
Začiatky liturgickej revolúcie a spor dvoch arcibiskupov
John O’Reily (1846 – 1915), austrálsky arcibiskup v arcidiecéze Adelaide, zahájil národnú kampaň na podporu posvätnej hudby, prísne podľa zásad pápeža svätého Pia X. a jeho motu proprio TLS.
Patrick Francis Moran (1830 – 1911), austrálsky kardinál, arcibiskup v arcidiecéze Sydney, bol rozhodnutý klásť odpor motu proprio TLS, a tým súčasne nadbiehať ľudovému hudobnému vkusu.
Kardinál P. F. Moran vyhlasoval, že motu proprio TLS sa vzťahuje údajne len na Cirkev v starších a ustálených krajinách a že pre misijné územie, akým je Austrália, nie je záväzné. V dôsledku tejto svojvôle došlo k zaplaveniu liturgie v jeho arcidiecéze práve tým druhom hudby, ktorú pápež svätý Pius X. výslovne odsudzoval a zakazoval.
Napríklad pri príležitosti „Austrálsko-ázijského katolíckeho kongresu v Sydney“ v roku 1909, bola v Katedrále Panny Márie sólová ária spievaná ženou, a to na základe želania kardinála P. F. Morana. Pápež svätý Pius X. by to rozhodne považoval za nevhodné pre katolícku bohoslužbu.
Zástupca arcibiskupa J. O’Reilyho sa oficiálne sťažoval v Ríme na konanie kardinála P. F. Morana. Rafael Merry del Val (1865 – 1930), španielsky kardinál a vatikánsky štátny sekretár, bol adresátom tejto sťažnosti, avšak táto sťažnosť bola zámerne odložená a zostala bez akejkoľvek odpovede.
Návrat k zdrojom alebo zárodok likvidácie tradičnej rímskej liturgie
Pápež Pius XI. v dokumente DCS poukazoval pri propagácii „aktívnej účasti“ aj na spev veriacich v raných dejinách Cirkvi, čo bola zvyčajná argumentácia liturgických reformátorov. Modernistické hľadanie „autentickejšej formy účasti“ bolo založené na presvedčení, že spoločný spev veriacich v ranej kresťanskej dobe bol pôvodnou, a preto pravou metódou, ktorú laici majú neustále nasledovať.
Je zjavné, že pápež Pius XI. načúval radám týchto reformátorov, podľa ktorých lex orandi Cirkvi bol defektný počas mnohých stáročí a ktorý mal pripraviť laikov o skutočnú účasť na liturgii. Aj on sa v určitej miere nechal ovplyvniť modernistickou záľubou v návrate k zdrojom kresťanskej liturgie, nazývanou technickým termínom „ressourcement“.
Liturgickí reformátori šírili postoj, podľa ktorého katolícki veriaci majú získať v 20. storočí späť svoju oprávnenú úlohu hovoriť a spievať pri liturgii, a to po štrnástich storočiach podľa nich nečinného sledovania a počúvania. Práve z tejto vízie vyplýval aj modernistický útok na tzv. „devocionalizmus“, ktorý mal údajne poškvrňovať čistotu pôvodnej kresťanskej liturgie. To však bolo v skutočnosti úctyhodnou praxou súkromnej rozjímavej modlitby veriacich pri svätej omši.
Nové chápanie Cirkvi ako „ľudu“ a znamenia budúceho koncilu
Pápež svätý Pius X. učil, že liturgický spev je funkciou kňazského úradu, to znamená výsadou vysvätených služobníkov oltára a zboru levitov. Pápež Pius XI. ho naopak prezentoval ako právo a povinnosť všetkých pokrstených, kňazov a laikov.
Podľa C. Byrneovej je prvý prístup striktne klerikálny, druhý prístup je otvorený a „demokratický“. Oba prístupy odrážajú typy liturgie protikladných náboženstiev, katolicizmu a protestantizmu.
Nemali by sme zabúdať, že protestantskí reformátori v 16. storočí odmietli katolícke kňazstvo, a práve vtedy spoločný spev veriacich patril k najúčinnejším prostriedkom na šírenie protestantských zásad medzi ľud. A spev veriacich pri liturgii bol aj nevyhnutnou podmienkou Beauduinovho liturgického hnutia, založeného na účely podpory ekumenizmu.
Romano Guardini (1885 – 1968), nemecký filozof a kňaz talianskeho pôvodu, propagoval „aktívnu účasť“ na hrade Rothenfels pri Frankfurte nad Mohanom v Nemecku, a to už v 20. rokoch 20. storočia. Žil v komunite s členmi nemeckého mládežníckeho hnutia Quickborn, ktoré sám viedol. Snažil sa o presadenie najradikálnejších liturgických reforiem a stal sa jedným z obľúbených teológov pápeža Benedikta XVI.
Reinhard Marx (* 1953), nemecký progresívny kardinál, propagujúci tolerovanie homosexuálneho životného štýlu v Cirkvi, zahájil diecéznu fázu beatifikačného procesu R. Guardiniho. Tento proces bol začatý v roku 2017.
Karl Rahner (1904 – 1984), nemecký progresívny teológ, ktorý mal významný vplyv na IIVK, v súvislosti s R. Guardinim a dianím na hrade Rothenfels konštatoval:
„Je dobre známym faktom, že skúsenosti z Rothenfelsu boli bezprostredným modelom pre liturgické reformy druhého vatikánskeho koncilu.“
Dokument DCS pápeža Pia XI. z roku 1928 sa stal sa jedným z prvkov, ktoré prispeli k znejasneniu rolí kňazov a laikov, ktoré zasiahlo Cirkev v neskoršom období. Svojím dôrazom na „aktívnu účasť“, ktorá nebola vôbec univerzálna a ani tradičná, predstavoval rozhodujúci príspevok k vzniku progresivizmu v liturgickej oblasti. Jeho dôsledkom je vytvorenie novej omše, k čomu došlo o 40 rokov neskôr.
Heslo „aktívna účasť“ sa stalo baranidlom v rukách liturgických revolucionárov pri búraní tradičných katolíckych pevností. Títo ničitelia nenávideli nielen „devocionalizmus“, ale aj jedinečné postavenie kňaza, „rubricizmus“ tradičnej rímskej liturgie a celý scholastický systém. Pokiaľ pápežská autorita prestala garantovať tieto základné veci, nič z pôvodnej Cirkvi nemohlo zostať stáť na svojom mieste. Katastrofálny vývoj Cirkvi a jej novej omše v nasledujúcich desaťročiach je toho dôkazom.
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!