O telesných skutkoch milosrdenstva

1. februára 2026   Cirkev

„Požičiava Pánovi, kto sa nad chudákom zľutúva“
(Prísl 19,17)

Podľa katechizmu som rad-radom hovoril o láske k blížnemu a o láske k nepriateľom. Povedal som: miluj každého, keďže Ježiš každého miloval. Predsa ak je rozdiel v láske, to ti tvoje srdce určí, lebo chudobní, vdovy, siroty, nemocní a prenasledovaní sa spoliehajú v prvom rade na našu lásku. To nám Kristus Pán i prikázal a kým po zemi chodil, i sám konal milosrdenstvo.

Milosrdenstvo môžeme preukázať telu blížneho, milosrdenstvo môžeme preukazovať duši svojho blížneho, to katechizmus nazýva telesným skutkom milosrdenstva.

Predpokladám, že vy, drahí moji, nielen poznáte, lež i ochotne konáte telesné skutky milosrdenstva. Ja teda ich takpovediac len spočítam, keďže tieto sú na rade v mojich ponaučeniach, preto vynechám ich prílišné vysvetľovanie a odporúčanie. Prosím, pozorne počúvajte.

1. Snáď každý týždeň prichádza k tvojim dverám staručký, ohnutý žobrák alebo iný úbohý mrzák, prosí o kus chleba, lež bojazlivo začína svoju modlitbu, lebo nevie, či ako almužnu dostane chlieb alebo okríknutie.

Kresťan, spolubrat, radšej nič nedaj, ako by si mal odšomrať tú almužnu, daj mu a prepusť ho pokojne v mene Božom, ani len nepomyslíš, ako dobre padne milé slovo jeho úbohému srdcu. Dosť je to trápenie pre neho, úbožiaka, že je prinútený živiť sa vyžobraným chlebom. Nehľaď teda na to, že ten, ktorý od teba pýta jesť, je povaľač, cigáň, komediant, zaháľčivý človek; dosť na tom, že je to človek a hladný, pre Boha a v mene Božom daj sa mu najesť, to je prvý skutok milosrdenstva: hladných kŕmiť.

Hľa, tá chudobná žena vo Sv. Písme nemala nič iné, len tú hrsť múky a kvapku oleja, predsa i to posledné dala hladnému prorokovi Eliášovi. A akú odmenu za to dostala? Viac sa jej múka a olej z nádoby neminuli. Splnil sa prísľub Sv. Písma: „Dávaj, lebo Pán je to, ktorý ti odplatí; a on ti môže odplatiť sedemnásobne.“ (Sir 35,13)

2. Kto to už zakúsil, ten by vedel povedať, že nad hladom väčšie trápenie je smäd. Neuvediem iný príklad, len Ježiša Krista. Božský Spasiteľ náš i tie najhroznejšie bolesti bez slova, ticho znášal, lež v pálčivom trápení pýtal si vody: žížnim. Tento na kríži smädom trápený Ježiš Kristus nás učil, aby sme smädných napájali a doložil: „Ktokoľvek podá nápoj jednému z tých najmenších, čo len pohár studenej vody, veru hovorím vám, nestratí zo svojej mzdy“ (porov. Mt 10,42). Preto keď pútnici alebo jarmočníci prídu ťa prosiť o trochu vody, daj im z úprimného srdca, prines im s rýchlou ochotou, požehná ťa za to ukrižovaný Pán Ježiš.

Keď Panna Mária utekala s Ježiškom do Egypta, tam na piesočnej púšti nikde nebolo studne alebo prameňa, preto veľmi trpela smädom. Našťastie išla im oproti jedna slúžka s krčahom. Panna Mária pýtala sa dievky, že čo nesie v tej nádobe? Mlieko, – odvetila dievka. Daj nám trocha zapiť, prosila ju Mária. Dám vďačne. S tým chytila krčah a pomohla napojiť malého Ježiška. A za to čo ako odmenu obdržala? Predtým nie pekná, škaredá deva stala sa podobnou Ježiškovi. Teraz sa už šťastlivo mohla vydať, teda za svoje šťastie mohla ďakovať svojej dobrosrdečnosti. Na veky ostane pravdou, že „milosrdní milosrdenstva dôjdu“ (porov. Mt 5,7).

3. Koľkokrát vidíme siroty celkom opustené, polonahé, zašpinené. Nedá sa mi uveriť, aby kresťanská žena vidiac také osirelé dieťa, nebola v srdci pohnutá nad ním, keď jej iné nemožno, aspoň ho dá umyť, očistí a svojimi obnosenými šatami zakryje jeho nahotu. Tomu nás učí tretí bod telesného milosrdenstva: nahých odievať.

Sv. Martin, kým ešte bol vojakom, jazdil so svojím vojskom cez mesto Amiens. V bráne mesta sa od zimy triasol istý polonahý žobrák. Martin sa zľutoval nad tým uzimencom, svoj vojenský plášť bez rukávov rozťal na dvoje a jednou polovicou priodel toho žobráka. V nasledujúcu noc obkľúčený zborom anjelov zjavil sa mu Ježiš, na ňom tá polovica kepeňa a takto prehovoril k udivenému vojakovi: „Martin, včera si ma s týmto zaodel.“ Čo dobrého preukážeme svojmu spolublížnemu, to tak prijme Ježiš, akoby sme to boli jemu samému učinili.

4. S hocikým stane sa, že cestuje v cudzine a ak ho zastihne noc alebo dážď, vietor, víchor, ako dobre padne človekovi, keď mu vtedy s milosrdným srdcom dajú prístrešie. I po rokoch s vďačným srdcom rozpamätá sa na tých dobrých ľudí, ktorí ho ako pocestného pod strechu prijali. Náš Pán Ježiš ako pocestný prišiel do mestečka Emauzy, ani jeho vlastní dvaja učeníci ho nepoznali, lež keď videli, že je neznámy a hodne sa zvečerilo, láskavými slovami ho povolali do hostinca. Pán Ježiš prijal ich pozvanie, ako spolu večerali, vtedy ho poznali tí dvaja učeníci, a akí blažení boli, že vo svojom príbytku mohli pohostiť Boha. Nech budú i u nás vždy otvorené dvere pred úbohými pocestnými, aby sme boli hodní počuť v súdny deň: „Poďte, požehnaní od môjho Otca, lebo bol som príchodzí a pritúlili ste ma“ (porov. Mt 25,34).

5. Spomedzi telesných skutkov milosrdenstva piaty skutok: väzňov vykupovať mali konať kresťania za dávnejších časov, keď silnejší, mohutnejší národ zbraňou napadol toho slabšieho, práceschopných mladíkov pochytali a potom ich za peniaze popredali. Ba v Afrike ešte i dnes kupujú a predávajú otrokov. Na sviatok Troch kráľov i v našom kostole sme zvykli zbierať milodary k vykúpeniu úbohých otrokov. Kto teda na Troch kráľov so svojím milodarom k tejto zbierke prispeje, ten koná piaty telesný skutok milosrdenstva: väzňov z otroctva vykupuje.

6. Medzi pozemskými biedami je tou najväčšou choroba, preto najväčšiu zásluhu vtedy nadobudneme, keď v posteli ležiacemu chorému spolublížnemu pomáhame. Už sama choroba zapríčiní dosť trápenia ubiedenému spolublížnemu, a keď k tomu ten chorý je ešte i opustený. Nemá, kto by mu ústa ovlažil kvapkou vody, darmo sa namáha, nemá, kto by ho na posteli preložil, nemá, kto by unaveným jeho údom pohodlnejšie lôžko pripravil, tam stene úbožiak a žaluje sa, lež niet nikoho, kto by jeho slová počul.

Ach, keď vidíme túto opustenosť, zľutujeme sa nad úbohým, poskytneme mu pomoc v jeho opustenosti: obviažeme jeho rany, prinesieme mu lieky, podáme mu teplý pokrm. K tomu nás povzbudzuje šiesty príkaz milosrdenstva: nemocných navštevovať. Sv. Alžbete raz oznámili, že istý vredmi obsypaný nemocný leží na kraji priekopy. Alžbeta ho hneď dala priniesť, do svojej vlastnej postele dala ho uložiť a sťa svojho vlastného otca ho opatrovala. Lež jej svokra obžalovala ju u jej manžela, že všetkých chce nakaziť chytľavou chorobou. Rozhnevaný manžel strhol prikrývku z toho nemocného, avšak predesený uvidel, že v posteli ležal tŕním korunovaný Kristus Pán. Nikdy viac nehatil svoju manželku v konaní skutkov milosrdenstva.

Sv. Alžbeta zostala vdovou, zomrel jej manžel; horké slzy vylievala nad jeho mŕtvolou, bozkávala jeho zmeravené údy, avšak jej žiaľ nebol beznádejné zúfalstvo, lež bôľ opravdivej manželskej lásky. Ani nám nebráni viera, aby sme oplakali svojich zomrelých. Plačme, lež žiaľ náš nech nebude prílišný, trúchlime v srdci a nie neslušným bedákaním. Zvlášť pomáhajte duši nebohého.

Modlitba, almužna, sv. omša viac osoží zomrelému, ako to nekonečné horekovanie. Pri tom majme starosť o to, aby posledná vôľa nebohého bola vyplnená. Bezbožnosť, do Neba volajúci hriech je prekrútiť poslednú vôľu zomrelého.

Potom ho slušne pochovajme, odprevaďme ho na cintorín a ak bol taký chudobný, že niet odkiaľ kúpiť rakvu, prestieradlo, poskladajme sa na slušný pohreb. Keď tak učiníme, nasledujeme príklad Nikodéma a Jozefa z Arimatie, ktorí mŕtvolu Ježiša obvinuli plátnom a položili do hrobu. Takú peknú a záslužnú vec vykoná, ktorý sa postará o poslednú poctu zomrelého. Preto nás napomína Sv. Písmo: „Synu, oplakávaj zomrelého a neomeškaj jeho pohreb jeho“ (porov. Sir 38,16).

Roku 1852 v rakúskom mestečku menom Albendorf sa stalo, že istá chudobná žena prišla k mäsiarovi a pre muky Kristove prosila mäsiara, aby jej dal kúsok mäsa, lebo jej muž je veľmi chorý, žiada si trochu polievky, ale nemá peňazí, len tými slovami: „Pán Boh zaplať“ môže sa odslúžiť; dajte mi, pán mäsiar toľko, koľko to slovo váži, ja sa s tým uspokojím. Mäsiar vysmial úbohú ženu; no žena, vezmite tento papier a napíšte naň: „Pán Boh zaplať“, to položím na váhy, a potom toľko dostanete, koľko ten papier váži. Žena napísala a papier položila na váhy.

Mäsiar kladie na váhy jeden kus mäsa za druhým, lež to všetko bolo málo; papier bol ťažší; vydesil sa ten zatvrdnutý človek, uznal vôľu Božiu, bohato obdaroval tú úbohú ženu a od toho času zostal milosrdnejším k chudobným.

Takú veľkú silu má to slovo chudobného: „Pán Boh zaplať!“ Ani by som nechcel veriť, žeby niekto do zatratenia upadol alebo zlou smrťou zišiel z tohoto sveta, kto bol milosrdný vo svojom živote, keďže tie mnohé „Pán Boh zaplať!“, ktoré za jeho lásku odzneli, sťa anjeli obrancovia budú ho sprevádzať pred Kristovou súdnou stolicou a vydobyjú mu milostivý súd. Odkiaľ z kráľovstva blahoslavených dosvedčí nám, „že blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“ (Mt 5,7). Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)