O stvorení sveta

9. marca 2025   Cirkev

„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“
(Gn 1,1)

Bolestivé je dívať sa na bláznov v blázinci: každý jeden z nich je inakší. Zvláštny bol medzi nimi istý zúrivý blázon. Rozobral svoje vreckové hodinky, z nich všetky kolieska a skrutky pohádzal do jednej škatuľky, potom tou škatuľkou dobre potriasol, občas do nej nakukol, či sa hodinky už tak poskladali, ako boli predtým. Stokrát ich potriasol, stokrát vysypal a že sa mu nedarilo, nesmierne začal byť zúrivý, až tak, že ho museli zviazať, aby si neublížil.

Bláznovstvo to bolo, čo tento úbohý pomätenec žiadal, aby sa tieto rozobrané hodinky samé od seba zasa poskladali. Nuž potom akým zviazania hodným bláznom musí byť ten človek, ktorý sa odváži tvrdiť, že tento podivný, veľký svet bez stvoriteľa, sám od seba vznikol taký, aký je? Nie darmo už dávno hovorí Sv. Písmo: „Riekol blázon v srdci svojom: Boha niet.“ Keby i viera neprikazovala, keby mi i srdce nenašepkávalo, lež pohľad na tento stvorený veľký svet by ma učil, že je nad nami jeden Pán, jeden duch stvoriteľ, ktorého vo svojej krehkosti hodne ani pomenovať nevieme, len s poklonou odvážime sa vysloviť jeho sväté meno: Boh.

Pánom je on, pretože jeho je Nebo a Zem a všetko, čo je na Nebi a na Zemi. Stvoriteľom je on, pretože on stvoril svet z ničoho; ako sa každodenne modlievame: „Verím v Boha jedného, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme.“

Doteraz som vysvetľoval v mojich kázňach, kto je ten Boh; hovoril som, aký je Boh, teraz prehovorím o skutkoch Pána Boha. Prvým činom Pána Boha bolo stvorenie.

Ó, Pane, udeľ mi dobrý rozum, aby som tento podivný, Tvoj veľký čin mohol vyrozprávať.

Naši prví rodičia videli Boha, zhovárali sa s ním, dejiny stvorenia počuli od neho. Lež ako chmáry zakryjú slnko, tak zatemnil hriech toto poznanie našich prvých rodičov. Ich potomkovia ešte hlbšie upadli do hriechu a tak mnoho pozabúdali, napokon potopa sveta ako vyplienila ľudské pokolenie, tak zahubila i ústne podanie. Pozostalá Noemova rodina hovorila to i to o stvorení sveta. Potom Boh skrze prorokov dal na vedomie ľuďom dejiny minulých čias a tajomstvá budúcich. Písma prorokov, kniha Starého zákona takto začína dejiny stvorenia: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ (Gn 1,1)

Tu zvedavý ľudský rozum mimovoľne položí otázku: „Nuž a predtým čo bolo?“ Predtým okrem Boha nebolo ničoho, jeho duch a sila naplňovala všetko. V jednom okamihu vo večnosti odhodlal sa Boh, že okrem seba podelí sa s iným, že stvorí svet. Najprv stvoril kráľovstvo nebeské, ten príbytok rozkošný a toto miesto večného blahoslavenstva i zaľudnil, keď v ňom usadil nesčíselne mnoho duchov, ktorých pomenoval anjelmi.

Ó, ty mesto Božie, ty nebeský Raj, akým krásnym a skvelým musíš ty byť, veď si prvým znamenitým dielom Božích rúk! Preto naša túžiaca duša len po tebe dychtí; preto, keď utrápený človek pod ťažkým krížom života klesá, pohliadne na nebo, a s novou silou kráča ďalej na kalváriu; keď hriešnika svedomie hryzie, tento utrpenie vyvolávajúci oheň rosou milosrdného neba uhasený býva; keď je nevinnosť prenasledovaná, so slzami v očiach pohliadne na nebo a posilnená býva v trpezlivosti. Moji najmilší, verte a pracujte, tak potom budete v krásnom nebeskom príbytku spoločníkmi anjelov. Ako vyzerá to kráľovstvo nebeské s istotou povedať nemôžeme, to len tušíme; lebo, keď Boh už túto zem, ktorá je len dočasným miestom nášho tunajšieho putovania, tak čarokrásnou stvoril, o koľko viac bude to stále miesto večného života, ten nebeský Jeruzalem?

Učenec, lež neverec, Voltaire bol už osemdesiatročný a ešte nikdy nevidel východ slnka. Počul mnohých rozprávať, aký je to utešený jav, keď slnko vychádza; napokon si zaumienil, že sa na to najbližšie i on pozrie. Jednej čistej, jasnej noci sa vybral i so svojím dobrým priateľom na jeden kopec; a ako už prichádzali na vrchol, ranné zory zlatým obrubou už obtiahli tie lesnaté vrchy, švajčiarske hole v ružovom lesku plávali, spodok nebeskej oblohy na východe bol stále jasnejší, až konečne v nevysloviteľnej žiare, akoby z horiaceho mora, pomaly-pomaly nahor sa dvíhalo slnko. Tento nádherný prírodný úkaz natoľko dojal toho starého neznaboha, že si zložil klobúk, padol na kolená a hneď tam zložil jeden krásny chválospev, ktorého každý odsek týmito slovami sa končil: „Mocný Bože, nemôžem viac popierať, že vskutku jestvuješ. Verím, verím.“

Východ slnka je len jedno kývnutie všemohúcej ruky Božej a predsa k modlitbe pohlo ono toho učenca; nuž s akým že rozkošným pôžitkom hľadeli anjelské zbory na stvorenie tohoto celého viditeľného sveta, ako zvelebovali ony múdrosť Boha Stvoriteľa, či by som to ja bol v stave ľudským jazykom vyrozprávať?

Z tohoto viditeľného sveta nebolo ešte ani len jedno zrnko prachu, ani len jedna bylinka, ani len jeden malinký červík, keď odrazu zaznel veľký Boží rozkaz:

„Buď svetlo“ a stalo sa svetlo. Toto bol prvý deň. Toto svetlo je niečo iné od svetla slnka, toto svetlo je akoby magnetická sila, ktorá sa i teraz šíri v celej prírode, naplňuje každú vec a každý priestor celého sveta. Toto bol prvý deň; ním však netreba rozumieť terajší deň, pozostávajúci z dvadsiatich štyroch hodín, ten deň značí dokončenie jednej a začiatok druhej doby. Tieto doby príhodne nazýva Sv. Písmo dňami, pretože pred Bohom tisíc rokov, ba milión rokov je ako jeden deň.

V druhý deň stvoril Boh nebeskú oblohu. To povetrie nad nami vyzerá sťa krásny, modrý, okrúhly stan, ktorý všemohúca ruka Božia pod nebeské kráľovstvo rozprestrela; ako telo nemôže žiť bez krvi, tak ani bez povetria by nebolo života v prírode. Povetrím sa živí, rastie každý živočích neviditeľným, nebadateľným spôsobom, akoby nás ľudí chcelo napomínať, aby sme i my nebadateľne konali dobré, aby sme sa i my snažili byť dokonalými, ako je dokonalý Stvoriteľ vo svojich dielach.

V tretí deň stvoril Boh suchú zem, ktorú ihneď obsadil semä prinášajúcimi rastlinami, zelenými stromami i voňavými kvetmi. Pohanský spisovateľ Plínius hovorí, že istý človek poslal cisárovi Nerovi 360 pšeničných klasov, ktoré vyrástli z jedného zrna, takú úrodnosť dal Pán Boh pšenici, lebo človek tú najviac potrebuje. I to som čítal, že v Čechách bol kláštor, a že v obrovskej záhrade kláštornej boli všetky písmená Sv. Písma s podivuhodnou starostlivosťou živými kvetmi vysadené. Či je to pravda alebo nie, neviem; lež to sa už odvážim tvrdiť, že táto príroda je sťa jedna obrovská otvorená kniha, prstom Božím celá popísaná – tráva, stromy, kvetiny sú akoby samé písmená, ktoré nahlas oznamujú: „Boh stvoril nebo a zem, On stvoril i nás.“

V štvrtý deň stvoril Boh Slnce, Mesiac a hviezdy.

Keď za tichého letného večera hľadím na hviezdnaté nebo, celá príroda sa mi zdá ako jeden veľkolepý, velebný, čarokrásny Boží chrám, základom je zem, stĺpmi sú vrchy, klenbou nebeská obloha, ozdobou ligotavé hviezdy, večným svetlom jeho je strieborný mesiac, organom hromobitie, jeho oltárom však má byť ľudské srdce. A z tohoto oltára sa nesmie nikdy minúť naša každodenná obeta, to jest nábožná modlitba.

V piaty deň stvoril Boh ryby a vtáctvo. Povetrie sa zaplnilo vtákmi, vody rybami; na hlbokom dne mora a v rozsiahlych priestoroch povetria všade poletujú, zuniac, spievajúc tisíce a tisíce miliónov živočíchov, zvelebujú Stvoriteľa.

V šiesty deň stvoril Boh ostatnú zverinu, v prachu zeme sa odrazu hemžili milióny červov, v lesoch sa ubytovali dravce, na poli sa pásol krotký dobytok.

Takto zaľudnil chrám prírody, v ňom už len človek, akoby hlavný kňaz a kráľ chýbal. Táto z hliny pozostávajúca zemeguľa sa na jeden okamih premenila v nebeské kráľovstvo, anjeli jeden za druhým zvedavo zleteli na zem, aby mohli vidieť ten veľký zázrak, ktorý Božia ruka na zvyšku učinila, to jest ľudské telo. Z hliny matičky zeme utvorila sa ľudská hlava, vypínali sa prsia, rozložili sa ramená a vytiahli sa nohy, potom nesmrteľný Boh vdýchol jednu iskru zo svojho ducha a od tohoto dychu ožila tá podoba z hliny, oči sa jej otvorili, srdce jej začalo biť, nohy sa jej pohli, tá podoba vstala, ústa sa jej pre hovorenie otvorili, jej prvou rečou bola modlitba: človek spoznal svojho Stvoriteľa a klaňal sa mu. Začudovali sa nad týmto tie zástupy anjelov a vo svojom nadšení zaspievali chválospev: „Te Deum laudamus“, takže sa celý svet ozýval: Stvorenie sveta je zakončené, tebe Pane náš, Bože náš buď večná vďaka!

Pokorne padni, človeče, pred nekonečne dobrotivým Bohom, ktorý všetko to, čo je, pre teba, k tvojej radosti a k tvojej blaženosti stvoril: klaňaj sa mu, cti ho, miluj ho zo srdca, slúž mu do tvojho posledného dychu. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)