Nové, moderné vitráže v katedrále Notre-Dame vyvolali odpor: Vojna sa presúva na súd

11. mája 2026   Aktuality

Projekt podporovaný prezidentom Emmanuelom Macronom a parížskym arcibiskupom Laurentom Ulrichom, ktorého cieľom je nahradiť časť historických vitráží katedrály Notre-Dame de Paris novými modernými dielami, vyvoláva vo Francúzsku čoraz prudšiu reakciu. Spor už prerástol z kultúrnej polemiky do právnej roviny a o osude projektu bude rozhodovať Správny súd.

Dňa 20. apríla bolo na zábradlí katedrály verejne vyvesené oznámenie o povolení odstrániť staré vitráže. Združenie Sites et Monuments, ktoré sa zaoberá ochranou dedičstva, bezmocne sledovalo, ako sa 27. apríla stavalo lešenie, ale oznámilo, že podá urgentné odvolanie na Správny súd v Paríži, v ktorom napadne samotné povolenie.

Pre Juliena Lacazeho, prezidenta organizácie Sites et Monuments a člena viacerých štátnych inštitúcií pre ochranu francúzskeho umeleckého dedičstva, sa spor dotýka jadra ochrany dedičstva. Združenie, ktorému predsedá Lacaze, už minulý rok podalo právnu žalobu, v ktorej spochybnilo oprávnenie verejného orgánu zodpovedného za obnovu Notre-Dame odstrániť okná; odvolanie je v súčasnosti v procese, zatiaľ čo nové právne kroky podniknuté v posledných dňoch sa zaoberajú podstatou prípadu. Pred súdnymi sieňami sa po celom Francúzsku naďalej množia protesty proti novým „fluidným“ oknám, pričom približne 350 000 ľudí podpísalo petíciu požadujúcu zachovanie vitrážových okien Viollet-le-Duc z 19. storočia, ktoré si v celej katedrále zachovávajú jednotný neogotický štýl.

Kontroverzia je o to väčšia, že vitráže navrhnuté v 19. storočí slávnym architektom Eugènom Viollet-le-Ducom neboli poškodené pri dramatickom požiari Notre-Dame z apríla 2019. Podľa odborníkov potrebovali iba očistenie a reštaurovanie. Napriek tomu bolo minulý mesiac oficiálne povolené ich odstránenie z jednej z južných kaplniek hlavnej lode katedrály. Rozhodnutie okamžite vyvolalo právny odpor združenia Sites et Monuments, ktoré sa venuje ochrane francúzskeho kultúrneho dedičstva.

Projekt počíta s tým, že pôvodné vitráže budú nahradené súčasnými dielami francúzskej umelkyne Claire Tabouretovej. Návrhy predstavené v Grand Palais v roku 2025 však podľa kritikov pôsobia príliš modernisticky a narúšajú historickú a estetickú jednotu chrámu. Protestujú nielen odborníci na architektúru a dejiny umenia, ale aj mnohí veriaci, kňazi a osobnosti francúzskeho katolíckeho života.

Tradicionalistickí kritici odmietajú Tabouretovej umelecký štýl a samotné zadanie projektu. Vyčítajú jej, že reprezentuje moderné západoeurópske umenie založené na subjektívnych emóciách, identite, psychologizácii a estetike „neustálej zmeny“, ktorá je v ostrom kontraste s teologickou a symbolickou stabilitou tradičného sakrálneho umenia.

Podľa odporcov projektu jej návrhy pôsobia príliš figuratívne, fluidne a modernisticky na priestor, akým je Notre-Dame de Paris, kde vitráže po stáročia netvorili iba dekoráciu, ale jednotný duchovný jazyk celej katedrály. Pre mnohých tradicionalistov preto Claire Tabouretová predstavuje skôr snahu modernej kultúrnej epochy zanechať vlastnú stopu na kresťanskej civilizácii než pokorné pokračovanie jej dedičstva.

Kritici upozorňujú aj na ekonomický aspekt celej operácie. Projekt má stáť približne štyri milióny eur, hoci vo Francúzsku existujú stovky sakrálnych pamiatok v havarijnom stave. Národná komisia pre dedičstvo a architektúru navyše už v roku 2024 vydala negatívne stanovisko k celej operácii „modernizácie“. Napriek tomu boli práce administratívne schválené a lešenia začali vyrastať okolo časti katedrály.

Pre mnohých tradicionalisticky zmýšľajúcich katolíkov nejde iba o estetický spor, ale o symbolický konflikt medzi kontinuitou kresťanskej civilizácie a mentalitou technokratického modernizmu. Katedrála Notre-Dame nie je obyčajnou budovou ani galériou experimentálneho umenia. Po stáročia predstavovala viditeľnú katechézu v kameni, skle a svetle. Vitráže neboli len dekoráciou, ale teologickým jazykom, cez ktorý stredoveký a novoveký človek vnímal posvätný poriadok sveta. Práve preto mnohí veriaci považujú výmenu nepoškodených historických vitráží za zásah do duchovnej identity chrámu.

Katolícka tradícia vždy chápala krásu ako niečo viac než subjektívny estetický vkus. Od svätého Tomáša Akvinského až po barokových teológov sa učilo, že krása vedie človeka k transcendencii a k Bohu. Tradičné sakrálne umenie malo človeka povznášať, nie šokovať či experimentovať s jeho citlivosťou. Aj preto časť francúzskych katolíkov vníma modernizačný projekt ako ďalší prejav mentality, ktorá chce historické kresťanstvo zachovať už len ako kulisu, zatiaľ čo jeho vnútorný duch sa postupne nahrádza estetickým relativizmom.

Veľká časť kritiky smeruje aj na prezidenta Emmanuela Macrona. Podľa odporcov projektu totiž prekračuje rámec prirodzenej politickej zodpovednosti za ochranu kultúrneho dedičstva a vstupuje do priestoru, ktorý si vyžaduje mimoriadnu pokoru voči dejinám a duchovnému významu katedrály.

Niektorí komentátori poznamenávajú, že prezident pri celej iniciatíve pôsobí skôr ako energický manažér veľkého prestavbového projektu než ako politik štátu, na území ktorého sa nachádza jedna z najvýznamnejších katolíckych svätýň Európy. Kritici hovoria o prístupe, ktorý je síce dynamický a sebavedomý, no zároveň nebezpečne necitlivý voči historickej rovnováhe a symbolickému významu chrámu.

Podobne rozporuplne je v tradičných kruhoch vnímaný aj parížsky arcibiskup Laurent Ulrich. Niektorí tradicionalisti mu vyčítajú príliš „synodálny“ štýl vedenia, ktorý podľa nich pôsobí načúvajúco rozkonárene, manažérsky a až priveľmi ústretovo voči politickej moci. Podľa týchto hlasov by parížsky arcibiskup mal byť v prvom rade strážcom duchovnej a liturgickej kontinuity katedrály, nie partnerom štátnej moci pri symbolických prestavbách jednej z najvýznamnejších svätýň katolíckej Európy.

Spor navyše otvára aj ďalšie otázky, o ktorých sa zatiaľ hovorí iba opatrne. Viacerí komentátori sa pýtajú, čo sa v budúcnosti stane s odstránenými vitrážami Viollet-le-Duca. Budú uložené v depozitári? Presunuté do múzea? Alebo sa raz objaví „strategický partner“ či súkromný zberateľ ochotný financovať ich nové využitie? Zatiaľ na to neexistujú dôkazy ani oficiálne náznaky, no samotná existencia takýchto otázok ukazuje mieru nedôvery, ktorú projekt vo francúzskej verejnosti vyvolal.

Mnohí Francúzi dnes preto nevnímajú spor o vitráže iba ako technickú debatu o architektúre. Vidia v ňom otázku, komu vlastne patrí Notre-Dame: či generácii politikov a kultúrnych manažérov, alebo civilizácii, ktorá ju budovala ako chrám Bohu a symbol katolíckeho Francúzska.

Branislav Krasnovský

Zdroj: lanuovabq.it, sprievodný obrazový ilustračný materiál, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)